Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

"Naše" a "vaše" médiá

Číslo 1/2005 · Peter Smolík · Čítanosť článku: 5989
 

Posledný januárový víkend usporiadalo Fórum pre verejné otázky v spolupráci s Filozofickou fakultou Katolíckej univerzity stretnutie predstaviteľov a pracovníkov slovenských kresťanských médií (rozumej takmer výlučne katolíckych). Je mnoho dôvodov, prečo bolo toto stretnutie veľmi rozpačité a neprinieslo žiadne konkrétne závery. Azda jediným pozitívnym výsledkom tohto podujatia bolo, že sme sa po jeho skončení viacerí zamysleli, prečo to tak dopadlo a či je takýto výsledok jediný možný.

Krízu slovenských kresťanských médií ani nemožno nazvať skutočnou krízou, lebo od čias, keď ich pôsobenie bolo násilím prerušené a boli fyzicky zlikvidované (s výnimkou zdecimovaného týždenníka Katolícke noviny), sa vlastne doteraz v spoločnosti ani neetablovali. Aj keď ich jestvuje nepreberné množstvo, keď pristúpite k novinovému stánku, nenájdete tam ani jeden časopis či noviny zamerané na prezentáciu kresťanských myšlienok. V sekulárnych médiách je prezentácia kresťanských názorov a pozitívna prezentácia cirkví zredukovaná až na hranicu neexistencie. (Azda v posledných mesiacoch by sme mohli povedať, že časopis Týždeň je prvým pokusom o vydávanie sekulárneho periodika s vyváženosťou priestoru pre všetky relevantné názory v spoločnosti.)

Špecializované „kresťanské periodiká“ vydávané cirkvami a sieťou ich inštitúcií sa po pätnástich rokoch slobody šíria dodnes takmer ako voľakedy samizdaty. Lenže samizdaty nebolo možné slobodne predávať ani v cirkevných priestoroch, čo dnes samozrejme možné je. Vzhľadom na to, že dnes sa nekladú žiadne formálne prekážky vydávaniu kníh či časopisov, tak na rozdiel od samizdatov sú dnešné kresťanské tlačené médiá polygraficky na podstatne lepšej úrovni a je ich nielen dostatok, ale aj prebytok.

Veľmi podobná situácia je aj s vydávaním kníh. Za pätnásť rokov u nás vznikla sieť kníhkupectiev s náboženskou literatúrou (tzv. kresťanské kníhkupectvá). Čím vznikla opäť segregácia na „naše predajne“ a „ich predajne“. Dôsledok tohto nenormálneho stavu je, že človek, ktorý má záujem o knihy a sleduje knižnú produkciu, chodí do jedného kníhkupectva ako občan a do druhého ako kresťan. Z evanjelizačného hľadiska je to samozrejme úplná katastrofa. Kým na jednej strane to vyvoláva u kresťana pocit, že on je ten „vyšší“ človek, ktorý sa zaoberá aj „duchovnom“, na druhej strane človek z opačného názorového spektra tieto knihy v živote ani neuvidí, lebo nemá do „kresťanského kníhkupectva“ žiaden dôvod čo i len vstúpiť. Nie žeby v iných štátoch nejestvovali predajne, v ktorých sa predávajú liturgické pomôcky a devocionálie spolu so širším spektrom náboženských kníh, ale knihy s náboženskou tematikou nájdete aj v každom širokospektrálnom kníhkupectve.

Otázka teda znie, prečo u nás práve predaj a distribúcia kníh a časopisov prezentujúcich kresťanské myšlienky zostali dodnes na mŕtvom „postsocialistickom“ bode? Prečo šírenie kresťanských myšlienok v sekulárnych médiách takmer ani neexistuje?

Príčiny treba hľadať vo viacerých okolnostiach.

Ponovembrové východiská

S odstupom času sa nám zdajú niektoré historické skutočnosti priam ťažko uveriteľné. Dnes sa divíme tomu, že napriek postupnému oslabovaniu komunistickej brutálnej moci, napriek „perestrojke“ a „glasnosti“, koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, väčšine z nás ani nenapadlo, žeby to mala byť predzvesť skorého konca celého „socialistického zriadenia“. Dokonca ešte koncom leta 1989, hoci sa už v mnohých štátoch diali prevratné veci, by málokto uveril (ak vôbec niekto), že Vianoce budeme sláviť bez „vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa“.

To je hlavná príčina, pre ktorú nám, katolíkom štyridsať rokov vytesneným na okraj spoločnosti, ušla jedna celá vývojová etapa, ktorá položila základy nových normalizujúcich sa vzťahov v politike, hospodárstve, v kultúre, ale aj vo vzťahoch jednotlivých cirkví k sebe navzájom a k štátu.

Vo vnútri Cirkvi tiež prišlo prvýkrát k zaujímavému otvorenému stretu medzi príslušníkmi Cirkvi, ktorá pôsobila so štátnym súhlasom ústredných orgánov štátnej správy ČSSR, a členmi takzvanej tajnej Cirkvi. Bolo jasné, že v slobodných pomeroch sú tieto dve skupiny odsúdené na spoluprácu, ale rôzne animozity z minulosti spôsobovali, že tento proces nebol ani jednoduchý a ani tak rýchly, ako by sa čakalo a najmä potrebovalo. Medzi legálne pôsobiacimi kňazmi často pretrvával názor, že ilegálna práca členov tajnej Cirkvi sťažuje rokovacie pozície oficiálnej Cirkvi so štátnymi orgánmi a kriminalizuje celú katolícku pospolitosť na Slovensku. Nechýbali ani vyhlásenia, ktoré prácu „tajných“ znevažovali a označovali ju za lacné hrdinstvo a „dráždenie tigra bosou nohou“. Na druhej strane „tajní“ označovali „legálnych“ za „údržbárov“, alebo ešte horšie, za pozorovateľov postupnej ateizácie národa. Trvalo niekoľko rokov kým sa oslabilo vyratúvanie „kým vy, tak my“ a „kým my, tak vy“. Takáto atmosféra samozrejme len zhoršovala spoluprácu a zjednocovanie postupov pri aktivitách, ktoré sa vyše štyridsať rokov nedali rozvíjať. Najviac sa to odrazilo práve v mediálnej a vydavateľskej oblasti, nakoľko to sú oblasti, ktoré sa mimoriadne podieľajú na vytváraní akejsi výkladnej skrine všetkých cirkevných aktivít.

Už v prvých mesiacoch po Novembri sa ukázalo, že pádom bývalého režimu je nadšená drvivá väčšina našich občanov, ale predstavy, ako ďalej v jednotlivých oblastiach spoločenského života, boli úplne odlišné. Počas novembrových dní plných nadšenej eufórie sme si naivne mysleli, že samotný rozpad komunistického režimu dá do pohybu deje a udalosti, ktoré akoby šibnutím čarovného prútika, stvoria krajinu slobodnú, bohatú, po každej stránke rozvinutú, a že sa bude prirodzene riadiť všetkými etickými hodnotami kresťanstva a západnej civilizácie. Dnes sa iba usmievame nad našou vlastnou naivitou, lebo, samozrejme, nič z toho sa nestalo a nestáva automaticky.

Celé toto obdobie preto môžeme označiť ako obdobie precitnutia, počas ktorého sme museli korigovať rôzne mylné presvedčenia o stave a vývoji spoločnosti. Boli to najmä tieto ilúzie: Ilúzia s názvom „katolícke Slovensko“

Je to veľmi zhubná ilúzia, ktorú dodnes prezentujú mnohí predstavitelia Cirkvi, ilúzia o obrovskom množstve katolíkov na Slovensku. Otrepaná fráza o sedemdesiatich percentách katolíkov v slovenskej spoločnosti je už naozaj len „papierový meč“ ktorým sa oháňajú „Boží bojovníci“, ale s realitou to nemá nič spoločné. Ak totiž začneme poctivo rátať počet nedeľných omší s odhadovanou obsadenosťou, tak sa dopracujeme k približne dvadsiatim percentám, a v hlavnom meste je to zrejme len niečo vyše desať percent. Ak si to dostatočne uvedomíme, tak prídeme na to, že našou úlohou nie je manifestovať svoje neotrasiteľné pozície. Ale v pokore evanjelizovať a pokresťančovať celé spoločenské dianie v sekulárnej spoločnosti. Tomuto stavu teda treba prispôsobiť aj mediálne pôsobenie.

Ilúzia o možnom nadväzovaní na život Cirkvi z prvej polovice dvadsiateho storočia

Veľké množstvo aktívnych sedemdesiatnikov šírilo predstavu o akomsi nadväzovaní aktivít a praktík z doby pred februárom 1948. Snažili sa navodiť atmosféru, akoby obdobie „budovania komunizmu“ bolo iba trápne a chvíľkové intermezzo, na ktoré treba rýchlo zabudnúť a obnoviť „staré dobré časy“. Táto ilúzia nám narobila naozaj veľa škôd, no našťastie postupom času na ňu úspešne zabúdame. Hlavný omyl tejto ilúzie bol v tom, že tie časy boli najmä „staré“, ale už menej „dobré“. Za tých vyše štyridsať rokov prešla Cirkev počas Druhého vatikánskeho koncilu svojou azda najväčšou reformou a spôsob evanjelizovania prešiel veľkými radikálnymi zmenami. Veď práve na využívanie masovokomunikačných prostriedkov sa kladie mimoriadny dôraz, takže nadväzovať na „staré časy“ bolo naozaj kontraproduktívne (i keď najľahšie). Na druhej strane aj radikálne zmeny v spoločnosti ktorá bola hlboko zasiahnutá chorobou „socialistického myslenia“, spôsobovali, že nadväzovať na to, čo si už drvivá väčšina spoločnosti nepamätá, sa ukázalo ako veľmi nešťastné. Výsledkom takéhoto počínania bola reedícia kníh, ktoré už nezodpovedali ani základným kvalitatívnym parametrom a obnova časopisov, ktoré, napríklad, ponúkať deťom bolo vyložene kontraproduktívne.

Ilúzia o silnej zahraničnej podpore

V ponovembrových dňoch sa udalosti v Československu stali svetovým mediálnym hitom. V priebehu prvých pár mesiacov sa Prahou a Bratislavou prehnala väčšina svetových politických, ale aj náboženských osobností. Prísľuby zahraničnej pomoci sa každým dňom množili, my sme sa však ukázali ako úplne nepripravení. Bola to doba veľkohubých megaplánov, z ktorých sa napokon zrealizovalo len nepatrné množstvo. Na jednej strane západné krajiny s najväčšou samozrejmosťou predpokladali, že vytiahneme zo šuplíkov naše vypracované projekty. My sme však na to neboli pripravení. Druhým problémom bolo aj to, že mnoho ľudí zo západu si predstavovalo, že žijeme v absolútnej biede a pod pomocou inštitúciám si predstavovalo, že budeme skákať od radosti, keď nám pošlú dvadsaťročné písacie stroje. (Netušili, že nám ich po tých všetkých zbytočných tajomníkoch zostalo niekoľko ton.)

Ilúzia o podpore zo strany slovenských emigrantov

Pre mňa je vzťah medzi emigrantmi a Slovákmi s výhradne slovenským občianstvom jedným z najväčších sklamaní ponovembrového vývoja. S emigrantmi si nerozumieme a ako keby sme mali voči sebe navzájom zlé svedomie. Oni prichádzajú často s mentorovaním staršieho brata, ktorý sa vrátil z cesty okolo sveta a rozpráva Popolvárovi svoje zážitky. Naša náruč však tiež nebola veľmi otvorená pre emigrantov. S bolestínskym pocitom sme poukazovali na to, že „kým vy ste si tam...“, „tak my sme si tu všeličo museli...“ a teraz ste ešte aj veľmi múdri. Emigranti v prvej eufórii sa rýchlo utekali pozrieť do svojej pôvodnej vlasti, často s predsavzatiami, ako v nej zotrvajú, ale po príchode si čoskoro uvedomili, že pre každodenný život je dôležitejšie špičkové zdravotníctvo, sociálne istoty, dobre fungujúca infraštruktúra než sentimentálna túžba po domove, do ktorého sa koniec koncov dá už teraz hocikedy prísť na dovolenku. Takto nám teda slovenská emigrácia narobila skôr viac politickej škody a problémov, než by nám bola pomohla naštartovať fungujúce spoločenské mechanizmy.

Ilúzia o všeobecnom rešpekte spoločnosti k duchovným

Keďže v spomienkach starších kňazov a veriacich pretrvávala predstava, že drvivá väčšina členov spoločnosti si považuje za česť vychádzať duchovným v ústrety a byť im vo všetkom napomoci, prevzali v obnovených inštitúciách spravovaných cirkvami šéfovské pozície zväčša kňazi.

Vo väčšine prípadov im chýbali na tieto funkcie akékoľvek odborné predpoklady a manažérske skúsenosti. Všeobecne trpeli ilúziou, že kňaza nechce nikto podviesť. Podcenili, že ich partnermi v sekulárnych inštitúciách sú zväčša ľudia druhej generácie socialistickej výchovy, ktorí sú už dávno „vysporiadaní s náboženskou otázkou“. A tak sa z údajnej výhody všeobecného rešpektu stala nevýhoda častého dešpektu. Kňazi a im zverené inštitúcie sa tak často stávali ľahkou korisťou množstva podvodníkov. Mnohé z týchto káuz nie sú doriešené ani dodnes.

Ilúzia s názvom „naši ľudia“

Obsadzovanie postov v redakciách periodík, v knižných vydavateľstvách, či elektronických médiách sa v organizáciách riadených cirkevnými inštitúciami dlhoročne riadilo a nezriedka dodnes riadi zvláštnou zmesou rodinkárstva, intríg a „kostolného kádrovania“. Profesionalita alebo talent boli doteraz málokedy podstatnými atribútmi pri výbere kandidátov na tieto miesta. „Naši ľudia“ sú dodnes silným fenoménom pri personálnej práci v katolíckych inštitúciách. Nebezpečenstvo tohto pojmu spočíva najmä v tom, že každý si pod ním predstavuje niečo celkom iné.

Ilúzia s názvom „pre kresťanskú ideu sa pracuje z hrdosti, a nie pre peniaze“

Toto je veľmi rozšírený nezmysel, ktorý predurčuje, že všetky zmluvné vzťahy, či už pracovnoprávne, obchodné, marketingové alebo mediálne sa budú vyvíjať neprirodzene. Výsledkom takéhoto vývoja je to, že produkcia týchto inštitúcií má problémy s kvalitou, distribúciou, prezentáciou a v konečnom dôsledku je drahšia, než keby sa riadila normálnymi pravidlami trhu.

Všetkým vyhovujúca segregácia

Komunistický režim napriek tomu, že bol ochotný pre presadenie svojich záujmov páchať akékoľvek zločiny, vraždy nevynímajúc, predsa sa len neodvážil pôsobenie cirkví definitívne zakázať. Podarilo sa mu však stálym terorom a tlakom na celé spektrum spoločnosti spôsobiť, že náboženský život a náboženské úkony zmizli z verejného života a boli zatlačené za dvere kostolov a súkromných obydlí. Preto mu v osemdesiatych rokoch tak veľmi prekážali masové púte, lebo boli vyjadrením spoločenskej príslušnosti k Cirkvi, a tak zo súkromného prejavu stával sa prejav spoločenský, a tým nepriamo aj politický. Lenže treba si sebakriticky priznať, že toto rozdelenie na život verejný, čiže sekulárny, a život náboženský prežívajúci v rodinách a malých spoločenstvách, sme si tak zvykli, že postupne začal vyhovovať katolíkom viac než sekulárnej spoločnosti. Vytvorili sme si tým akýsi inkubátor, ktorý nás ochránil pred prvým konkurenčným stretom so zabehnutými inštitúciami a obchodnými praktikami. Azda to v prvých mesiacoch roku 1990 malo aj svoje opodstatnenie. Bohužiaľ, vývoj často v tejto fáze ustrnul, lebo bolo veľmi pohodlné mať všetko „svoje“, a nemusieť odolávať konkurenčnému tlaku.

Tak sa napríklad stalo, že keď pred pätnástimi rokmi začali vychádzať prvé knihy z katolíckej produkcie, kníhkupci sa dozvedeli, že ak majú záujem tieto knihy predávať, dostanú na ich nákup maximálne desať percentnú zľavu (pri niektorých tituloch dokonca žiadnu zľavu). V tých časoch sa rabatové percento pohybovalo od dvadsaťtri percent vyššie. Zásada, že pre kresťanské idey sa pracuje z hrdosti, a nie pre peniaze, priniesla svoje zhubné následky, ktorých sa dodnes nevieme zbaviť. Vzniklo množstvo „našich predajní“, ktoré produkovali stratu, alebo aspoň živorili a „sekulárni predajcovia“ si iba poťukali na čelo a pomysleli si „boli sme doteraz bez náboženskej literatúry, tak budeme bez nej aj ďalej“. Je až pozoruhodné ako silne sa traduje táto obchodnícka urážka katolíckych vydavateľov, lebo dnes už sú všetky vydavateľstvá ochotné poskytovať štandardné rabaty, ale je stále veľmi veľa predajní, kde na ponuky katolíckych vydavateľstiev reagujú: „Toto my nedržíme, na to sú špecializované predajne“. A tak sa dostáva „svetlo pod mericu“(Mt 5,15). Z podobných dôvodov si nikto z vydavateľov katolíckych periodík nedal tú námahu, aby sa presadil vo voľnom predaji (novinové stánky, benzínové pumpy a obchody) ale idú ľahšou cestou predaja v kostoloch. Niektoré kostoly sa tomu bránia, iné majú kút „s trafikou“.

Neprirodzená atmosféra

Neprirodzená atmosféra týchto stretnutí vychádza aj z toho, že najväčší hráči, ako je Spolok svätého Vojtecha a mnohé vydavateľstvá spadajúce pod rehoľné spoločnosti, nie celkom presne majú zadefinované, čím vlastne sú. Či sú organizáciami čisto cirkevnými a vydavateľská a obchodná činnosť je len jednou z ich aktivít, alebo či sú to podnikateľské subjekty, založené cirkevnou ustanovizňou, ktorých prirodzenou úlohou je vytvoriť primeraný zisk, zabezpečujúci minimálne vlastnú reprodukciu a rozvoj. Keď k tomu pripočítame absenciu akejkoľvek mediálnej koncepcie zo strany cirkevnej hierarchie, tak obraz biedy sa nám ukazuje v celej svojej šírke. Prístup cirkevnej hierarchie k jednotlivým subjektom katolíckej mediálnej scény alebo k ich predstaviteľom je totiž ďalšou prekážkou na ceste k profesionalizácii a k vnútornému ozdraveniu vzťahov. Hierarchia koncepciu ani nestanovuje, ba ak sa nejaká objaví, ani ju nekomentuje. Spravidla si počká ako ten-ktorý podnik dopadne a potom sa podľa reakcií rozhodne, či ju označí za „svoju“, alebo sa od nej dištancuje. Toto opakujúce sa triedenie duší napokon spôsobuje, že najľahšie sa „v milosti“ prežíva tým priemerným až podpriemerným.

Priority

Je nesporné, že Katolícka cirkev na Slovensku má stále obrovský duchovný, personálny, ale aj materiálny potenciál. Jej prvoradou úlohou je tento potenciál využívať na šírenie Radostnej zvesti. V tejto dobe šíriť akúkoľvek zvesť bez profesionálneho prístupu k médiám jednoducho nie je možné. O tom nás napokon presviedča aj štvrťstoročie pontifikátu pápeža Jána Pavla II., ktorý nám jasne ukazuje, že pôsobenie v médiách je pre kresťanov najväčšou výzvou doby. Nám sa však do médií nechce. My sa stále radšej zatvárame do kostolov a pastoračných centier, ktorých sieť z roka na rok zahusťujeme. Tam nám nikto neprotirečí, tam nikomu až tak neprekáža, že nedokážeme svoje myšlienky formulovať, že si ich nevieme obhájiť, že rozprávame jazykom, ktorému tam vonku nikto nerozumie. Náš hlas má zaznievať ako jasné posolstvo, ako radostné východisko zo spleti názorov, ktoré idú proti životu či zahmlievajú a relativizujú pravdu. Naše postoje majú mať prirodzenú autoritu o ktorú sa môžu ľudia oprieť. Ľudia musia mať pocit, že žiadna otázka, ktorá ich trápi, nie je pre nás nevhodná. Majú cítiť, že pravda a spravodlivosť sú pre nás vysoko nadradené nad popularitou a predajnosťou, o ktorú sa však vždy budeme poctivo usilovať. Majú však tiež cítiť, že neprichádzame s príkazmi, zákazmi alebo odsúdením, ale s ponukou, víziou a s cieľom, pre ktorý sa oplatí vynakladať úsilie.

Na všetko toto sú potrebné integrálne osobnosti s vysokou profesionálnou erudíciou. Potrebujú na to čo najväčšiu možnú nezávislosť a ak si už nevieme medzi sebou zabezpečiť nadštandardné kresťanské vzťahy, snažme sa aspoň nedeformovať zmluvné vzťahy a uvoľniť neprirodzenú atmosféru na normálnu.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.