Niekoľko právnych argumentov k výhrade vo svedomí
Číslo 1/2006 ·
·
Čítanosť článku: 5452
Niekoľko právnych
argumentov k výhrade
vo svedomí
Daniel Lipšic
V novembri 2000, keď 100 poslancov zo 113 prítomných schválilo Základnú zmluvu medzi SR a Svätou stolicou (ako aj Dohodu s ostatnými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami), len málokto mohol predpokladať takú hysterickú polemiku o jednej z čiastkových zmlúv, ktorú sme sa zaviazali prijať. Rozpútaná polemika sa navyše nevyvarovala ani zjavných nepresností, ktoré v niektorých prípadoch vyústili až do ťažkej demagógie.
Dovolím si preto reagovať na najčastejšie výhrady, ktoré k návrhu zmluvy zazneli.
(1) Prvou výhradou bolo, že návrh zmluvy by do nášho právneho poriadku vniesol cirkevné právo, keďže umožňuje uplatnenie výhrady vo svedomí len podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi, i. e. podľa Magistéria Katolíckej cirkvi. Odhliadnuc od skutočnosti, že uplatnenie výhrady vo svedomí by bolo viazané na vnútroštátnu legislatívu, je zrejmé, že zmluva so Svätou stolicou sa môže týkať len výhrady vo svedomí podľa katolíckej vierouky. Takisto ako dohoda s ostatnými registrovanými cirkvami zahŕňa právo na výhradu vo svedomí podľa vieroučných doktrín jednotlivých cirkví. Bolo by potom na vnútroštátnych zákonoch formulovať výhradu vo svedomí z náboženského pohľadu neutrálne tak, aby jej uplatnenie mohlo byť motivované či náboženským, alebo nenáboženským – sekulárnym dôvodom.
V tomto bode bola polemika takmer zbytočná. Navyše už Základná zmluva so Svätou stolicou (a dohoda s ostatnými cirkvami) v článku 7 „uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, pričom podmienky a rozsah uplatnenia tohto práva viaže na osobitnú, tzv. čiastkovú medzinárodnú zmluvu. Ale časy sa zrejme menia, keďže tí istí ľudia, ktorí v roku 2000 podporili základné zmluvy (vrátane článku 7), dnes rovnaký text spochybňujú. To sme však už trochu od odborných argumentov odbočili.
(2) Ďalšou z kľúčových námietok bolo tvrdenie o samovykonateľnosti zmluvy. V tomto ostáva článok 5 navrhnutých zmlúv jednoznačný. Stojí za to ho odcitovať: „Právo uplatniť výhradu vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v jeho medziach.“ Kritika prišla s „ťažkou paľbou“ – vraj tam chýba slovko „iba“. Odhliadnuc od skutočnosti, že doposiaľ takáto pripomienka počas troch rokov nezaznela, ako aj od toho, že legislatívna technika častice „iba, len, akýkoľvek“ príliš nepoužíva, je použitie slova „iba“ nadbytočné. Ak mám napr. pri trestnom čine krivého obvinenia ustanovenie, podľa ktorého „kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov“, je zrejmé, že iná trestná sadzba odňatia slobody do úvahy neprichádza. Preto nemusí byť v Trestnom zákone vyjadrená trestná sadzba spôsobom „iba na jeden až päť rokov“. Samozrejme platí, že nadbytočnosť neškodí, takže by nebol problém slovo „iba“ doplniť. Pravda, keby to bol niekto za tri roky navrhol.
Zmluva o výhrade svedomia je medzinárodná zmluva o ľudských právach, čo je aj podľa čl. 7 ods. 4 našej ústavy odlišná kategória zmluvy než medzinárodná zmluva, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických a právnických osôb (tzv. samovykonateľná zmluva). Slovenská republika uzatvára ročne desiatky ľudskoprávnych zmlúv, ktoré nie sú samovykonateľné.
Z uvedeného dôvodu, aj keby sa zmluva schválila, uplatnenie výhrady svedomia by upravoval vždy náš právny poriadok. V demokracii totiž nie je akceptovateľné, aby svedomie jednotlivca bolo nadradené zákonu. Patrí však k najlepším tradíciám pluralitnej spoločnosti umožniť každému, aby vykonával svoju profesiu v súlade so svojím náboženským presvedčením. Táto tradícia vychádza z našej slušnosti, tolerancie a odporu nútiť našich spoluobčanov, aby sa ponížili tým, že zradia svoje svedomie.
Cieľom zákonnej úpravy výhrady svedomia je okrem stanovenia podmienok jej uplatnenia, tiež určenie limitov, aby výhrada svedomia nemohla byť zneužívaná. Jeden limit stanovoval aj návrh zmlúv – „uplatnenie výhrady vo svedomí nesmie ohroziť ľudský život a ľudské zdravie“.
(3) Ďalšou častou výhradou bola skutočnosť, že s Katolíckou cirkvou sa uzatvára medzinárodná zmluva a s ostatnými cirkvami vnútroštátna dohoda. Je to však rovnaká koncepcia, aká sa zvolila pri základnej zmluve ako aj pri dvoch doposiaľ uzatvorených parciálnych zmluvách. Navyše – je to jediná možná koncepcia. Katolícka cirkev má totiž ako jediná zo všetkých cirkví „reprezentanta“ na úrovni subjektu medzinárodného práva.
(4) Posledné dve pripomienky sa týkali spoločnej komisie a údajnej nevypovedateľnosti zmluvy. Zriadenie spoločnej komisie, ktorá má výlučne poradný a konzultačný charakter, je štandardným inštitútom množstva bilaterálnych medzinárodných zmlúv. Ustanovenie o spoločnej komisii preto vôbec nebolo kľúčovým prvkom navrhovanej zmluvnej úpravy. Čo sa týka nevypovedateľnosti – výpoveď medzinárodnej zmluvy upravuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve. Navyše, dotknuté ustanovenie prakticky preberalo ustanovenie čl. 25 Základnej zmluvy, ktorý znie: „Táto zmluva sa môže meniť a dopĺňať na základe vzájomnej dohody zmluvných strán.“ Takmer identické ustanovenie obsahuje aj čl. VI ods. 3 zmluvy o výchove a vzdelávaní. Ak nebol problém pri Základnej zmluve v roku 2000, ani pri zmluve o výchove a vzdelávaní v roku 2003, aký je teda problém dnes? Pri hľadaní ústavne konformného vzťahu štátu a cirkvi by sme sa mali inšpirovať výrokom sudcu Najvyššieho súdu USA A. Goldberga v rozhodnutí vo veci „Abington School District versus Schempp“: „... neohraničená oddanosť princípu neutrality (vo vzťahu k cirkvám) môže viesť k následkom, ktoré... sú poznačené úplným príklonom k sekularizmu a pasívnym, a niekedy dokonca aktívnym nepriateľstvom voči náboženstvu. Takéto následky nielenže nie sú výsledkom príkazu ústavnej normy, ale Ústava ich – podľa môjho názoru – zakazuje.“
Autor je poslancom NR SR.
a bývalým ministrom spravodlivosti