Škaredá kampaň

Číslo 3/2007 · Patrik Daniška · Čítanosť článku: 3323
 

V uliciach slovenských miest sa objavilo 500 bilboardov s 11 týždňovým potrateným plodom. Na ruke lekára je malé telíčko s odtrhnutou hlavou a pomliaždenou hruďou. Ten obraz je naozaj škaredý a tých, ktorí niečo podobné ešte nevideli, môže šokovať.
Reakcie ľudí sú rôzne, pozitívne, ale hlavne negatívne. Veď komu sa môže páčiť takýto pohľad? Treba si však uvedomiť, že kampaň Právo na život je šokujúca a odpudzujúca preto, že ukazuje krutú realitu umelého potratu. To, čo šokuje, je pravdivé zobrazenie potratu, teda potrat sám. V tomto kontexte treba posudzovať aj opodstatnenosť a vhodnosť kampane.
Posolstvo kampane je jednoznačné: umelý potrat je násilný čin, ktorého výsledkom je zabité dieťa. Vďaka nespravodlivému zákonu sa na Slovensku takto končí život 39 nenarodeným deťom denne, teda asi každému piatemu dieťaťu. Za posledných 50 rokov, kedy sú potraty na Slovensku legálne, bolo na Slovensku zabitých potratom takmer 1,4 milióna nenarodených detí.
Liberálne médiá sa namiesto skutočného problému, ktorým je potrat, radšej venujú zástupným problémom. Napríklad tomu, či je zobrazovanie potratu „etické“ a či by malo byť dovolené. Úvahy liberálov o „etickosti“ kampane vyznievajú smiešne – potrat je podľa nich právo, ktoré by nemal nikto obmedzovať, jeho zobrazenie je však už „neetické“. No nie je to paradox?

Ukazovať výsledok násilia a nespravodlivosti nie je nič nové, v tomto nie je kampaň výnimočná. Keď zasadal Norimberský tribunál, ktorý súdil zločiny druhej svetovej vojny, jeden z dôkazných prostriedkov boli zábery z koncentračných táborov. Zábery ukazovali, ako nacisti riešili tzv. „židovský problém“ a tie isté zábery možno stále vidieť v dokumentárnych filmoch a múzeách o holokauste. Vo všetkých kostoloch visia kríže, na ktorých je telo umučeného Ježiša Krista. Aj tieto kríže sú dôkazom o ľudskej zlobe a nespravodlivosti. Televízie často prinášajú vojnové obrazy, ktoré nám majú byť mementom a majú mobilizovať verejnú mienku proti násiliu. Všetko toto zobrazovanie násilia a nespravodlivosti má zmysel a je veľmi potrebné, pretože demaskuje zlo a núti ľudí pomenovať veci pravým menom. Presne to isté robí aj kampaň Právo na život. Ukazuje nám, čo sa deje každý deň v našich nemocniciach, ukazuje nám smrť, ktorú niektorí fanatici nazývajú právom a ponúkajú ju ako riešenie „problému neželaného tehotenstva“. Ako som už povedal, v ukazovaní smrti nie je kampaň novátorská. Kampaň je však nová v tom, že ukazuje nespravodlivosť na nenarodených deťoch. Ľudia nie sú zvyknutí na pravdu o potrate, pretože potrat je napriek svojej rozšírenosti stále tabu. Zvlášť tabuizovaný je fakt, čo sa deje pri potrate so ženou a jej nenarodeným dieťaťom. Ideológia obhajujúca túto formu zla je stále aktuálna a dokonca sa zdá, akoby silnela. Ľudia chcú pred pravdou radšej strčiť hlavu do piesku a zostať v pohodlnej nevedomosti, preto proti kampani protestujú. Pomenovanie pravdy o potrate je preto veľmi dôležité.

Iste, takáto kampaň má svoje limity a pre komplexnú ochranu života sú potrebné aj iné formy osvety. Takéto obrázky napríklad neodradia od experimentov na embryách v ranom štádiu tehotenstva, či od ničenia embryí pri umelom oplodnení. Taktiež sa môže stať, že časom si ľudia zvyknú aj na tieto obrazy a oni stratia na svojej sile. Predsavšak v tejto situácii, keď ľudia nepoznajú pravdu o potrate, kampaň môže byť veľmi nápomocná.

Ako vplýva zobrazovanie potratu na jednotlivé spoločenské skupiny? Asi najviac sa na kampaň sťažujú rodičia, ktorí sa pýtajú, ako majú svojim deťom vysvetliť čo je na obrázku. Aj keď môže byť pre rodiča nepríjemné hovoriť dieťaťu o smrti a nespravodlivosti, je dôležité, aby sa rodičia rozprávali s deťmi aj o týchto témach. Odpoveď na otázku „čo je na obrázku“ pritom nie je ťažká. Na obrázku je dieťa, ktoré bolo zabité ešte v brušku svojej mamy, pretože toto dieťa bolo neželané. Áno, je to veľká nespravodlivosť voči týmto deťom, a preto treba spraviť všetko preto, aby sa už viac neopakovala.
Takúto odpoveď však mnohí rodičia nevedia svojim deťom ponúknuť. Dôvodom je ideológia, ktorá vraví, že žena má na takýto čin právo. Tá ideológia tvrdí, že dieťa ešte nie je človekom a nie je nič zlé na tom, keď sa žena rozhodne svoje neželané tehotenstvo „prerušiť“. Takto chcú niektorí rodičia vysvetľovať svojim deťom, čo je to interrupcia. Ale tu sa dostávajú do problému. Ich dieťa totiž vidí, čo je na obrázku a slová, ako „právo“ či „prerušenie tehotenstva“ ostro kontrastujú s fotografiou. Každé dieťa presne vie, že na bilborde je zabité bábätko. Mnohí rodičia majú problém svojim deťom poskytnúť odpoveď, ktorá by neprotirečila fotografii, práve pre ideológiu, ktorú vyznávajú. Preto majú problém nájsť tie správne slová. To však nie je problém kampane, ani detí, ale rodičov samotných.

Odzneli aj argumenty, že ak je žena presvedčená, že chce ísť na potrat, bilbord ju od toho neodradí. Možno je to pravda v niektorých prípadoch, ale určite nie vo všetkých. Ženy (a ich partneri), ktorí by potenciálne v budúcnosti zvažovali potrat, sú prvá dôležitá cieľová skupina, pre ktorú môže byť kampaň veľmi prospešná. Skúsenosti ukazujú, že čím viac pravdivých informácií má žena o svojom dieťati, o procedúre umelého potratu a o tom, čo sa pri potrate deje s jej dieťaťom, o to menšia je pravdepodobnosť, že na potrat pôjde. Pravdivá informovanosť je predpokladom zodpovedného rozhodnutia. A to platí aj o potrate. Nemyslím si, že ukázanie potratu vždy postačí. Pre predchádzanie a riešenie problému neželaných tehotenstiev je potrebný komplexný prístup. Pravda o potrate a o tom, čo sa stane s dieťaťom však môže v niektorých prípadoch pomôcť viac, ako sociálne programy. Zvlášť vtedy, ak žena, ktorá sa rozhoduje, nemá vedomosť o násilí, ktoré sa pri potrate deje.

Ďalšia dôležitá cieľová skupina, ktorej môže kampaň pomôcť, sú moderní, konzumne žijúci ľudia, ktorí potrat prijímajú ako samozrejmosť, bez toho, že by sa nad ním hlbšie zamysleli. Týmto ľuďom môže kampaň pomôcť pochopiť, že ochrana života od počatia nemusí byť fundamentalistická, náboženská a stredoveká úchylka ľudí, ktorí zaspali dobu, ale že môže byť motivovaná snahou o spravodlivosť a nenásilie, presne tak ako odmietanie vraždy už narodených ľudí. Niektorí sa síce môžu zatvrdiť, ale ten obraz potrateného dieťaťa im zostane v pamäti a časom môže nahlodať presvedčenie o potrate ako výdobytku, a môže tiež viesť k zodpovednejšiemu správaniu v sexuálnej oblasti. Bilbord môže byť pre nich bránou do sveta kritického myslenia.

Kampaň môže pomôcť aj ľuďom, ktorí majú s potratom osobnú skúsenosť, a takých je na Slovensku veľmi veľa. Možno to na prvý pohľad vyzerá absurdne, pretože bildord otvára ľuďom po potrate rany, tak ako im môže pomôcť? Fakt je však ten, že veľmi veľa ľudí sa s potratom nevysporiadalo a aj keď je ich rana zatvorená, nie je vyliečená. Kampaň môže pomôcť otvoriť túto boľavú ranu a vytvoriť podmienky pre jej vyliečenie. To sa dá len priznaním pravdy, že potratom bolo zabité nevinné dieťa a odpustením tohto zločinu. Odpustením od Boha, odpustením od zabitého dieťaťa a odpustením sebe samému. Klamstvá nič nevyriešia, iba celý problém zatláčajú do podvedomia. Problém sa však vracia v podobe depresií, nočných mor, narušených vzťahov a iných prejavov, ktoré označujeme ako postabortívny syndróm. Pravdivé zobrazenie potratu môže otvoriť nezahojenú ranu, ktorú bude treba liečiť. Treba len dúfať, že sa vždy nájde niekto, kto podá pomocnú ruku, ak bude potrebná.

Kampaň môže pomôcť aj gynekológom a iným zdravotníkom, ktorí majú s vykonaním potratu morálny problém. Na týchto zdravotníkov je totiž neraz vyvíjaný nátlak, aby boli katmi nenarodených detí. Ľudia teraz lepšie chápu ich ťažkú situáciu a môžu byť otvorenejší voči uplatňovaniu ich práva na výhradu svedomia. Možnosť voľby medzi vraždou nenarodeného dieťaťa a prepustením zo zamestnania nie je zrovna veľká výhra. Problém svedomia u zdravotníkov môže byť vďaka kampani vnímaný vážnejšie ako doteraz, keď bol už viackrát nezodpovedne znevážený v politických hrách.

Myslím si však, že najdôležitejšou cieľovou skupinou sú ľudia, ktorí už majú odmietavý postoj k potratu, ale ktorí si neuvedomujú vážnosť tejto témy. Medzi nich patria predovšetkým mnohí kresťania, ale aj iní ľudia dobrej vôle, ktorí v rebríčku politických priorít dávajú prednosť menej významným problémom pred problémom nespravodlivosti páchanej na nenarodených deťoch. Pre koľkých kresťanov bolo zrušenie dvadsaťkorunáčky u lekára dôležitejšie, ako ochrana života? Koľko ľudí považuje ochranu života za prioritnú politickú tému? Skúsenosti ukazujú, že pre zmenu verejnej mienky a zákonov nestačí pasívna väčšina, ale čo najväčší okruh ľudí, pre ktorých je určitá téma prioritná. Preto je dôležité, aby sa pre slušných ľudí stala ochrana života témou číslo jeden. V tomto vidím najväčší potenciál kampane Právo na život. Bilbordy majú potenciál otriasť slušnými ľuďmi, aby si uvedomili, aké zlo a nespravodlivosť sa už päťdesiat rokov pácha v našich nemocniciach a aby sa pre nich ochrana života stala tým rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého budú vyberať svojich politických zástupcov a posudzovať politické programy.

Napokon, kampaň môže mať prospech aj pre celospoločenskú klímu, pretože môže diskusiu o potratoch posunúť viac smerom k ochrane života. Čím odvážnejší a presvedčivejší sú ochrancovia života, tým viac si zástancovia potratov budú dávať pozor na to, čo povedia. Čím otvorenejšia je kampaň zobrazujúca potrat, tým dôležitejšie sa ukážu aj aktivity pro-life organizácií, ktoré poskytujú konkrétnu pomoc. Čím šokujúcejšia je táto kampaň, tým umiernenejšie pôsobia ostatní ochrancovia života. Čím viac vieme o násilí páchanom pri potrate, tým viac budeme pre ženu v núdzi hľadať správne riešenie a budeme sa ju, i jej dieťa, snažiť ochrániť pred potratom. Čím viac budeme poznať pravdu o potrate, tým viac budeme ochotný niečo spraviť. „Škaredá“ kampaň nám v tom môže všetkým pomôcť.

Autor je šéfredaktor Spravodajcu, vydávaného Fórom života