|
||
Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt | ||
Shakespearov katolícky kód
Číslo 3/2007 ·
Protestantský duchovný Richard Davies už v sedemnástom storočí poznamenal, že „William Shakespeare zomrel ako pápeženec“. Odvtedy je otázka Shakespearovho náboženského vyznania pre bádateľov a životopiscov veľmi nepríjemná. Protestantské Anglicko by bolo omnoho radšej, keby nebol býval zomrel ako pápeženec. Ešte aj po troch storočiach po Shakespearovej smrti boli anglickí katolíci považovaní za piatu kolónu, ktorá sa okamžite pridá k nepriateľom krajiny. Ešte dnes sa vstup Anglicka do Európskej únie miestami vykladá ako vatikánsky komplot, zameraný na znovuzískanie Anglicka pre katolícke kresťanstvo. Anglický národ sa až donedávna považoval za nevyvrátiteľne protestantský, a za takého považoval, samozrejme, aj svojho národného básnika. V obľúbených školských citátoch sa zdôrazňuje jeho solidarita s alžbetínskym národným štátom. Vlastenecké záverečné reči kráľa Jána a Henricha VIII., vojnový výkrik „reformovaného“ vojenského hrdinu Henricha V., podpora Shakespearových diel autorite a vláde zákona, toto všetko robilo z tohto autora neochvejne protestantského Angličana. „… Nikdy naša slávna ríša / nebude ležať v prachu dobytá, / ak sama sebe neuštedrí rany / a samu seba v boji nezraní,“ (1) vraví Ľavoboček na konci hry Kráľ Ján. No na čo sa v prípade Anglicka vzťahuje ono „samu seba“, ktorú nemá „zraniť v boji?“ Tieto riadky sa vždy čítali vo svetle toho, ako sa v hre opisuje hrdé znovuspojenie krajiny po rozdelení, ktoré spôsobil zlý pápež tým, že uvalil na anglického kráľa kliatbu. Predpokladalo sa, že ide o paralelu k protipápežskej solidarite krajiny, keď čelila podobnej kliatbe kráľovná Alžbeta (1533 –1603). No v skutočnosti tieto Ľavobočkove verše v hre oslavujú chvíľu, keď sa Anglicko podrobilo autorite pápežovho zástupcu a obnovilo vzťahy s Rímom. Čo si máme počať s takouto dvojtvárnosťou, ktorá je pre Shakespeara taká typická? Mnohí bádatelia v nej vidia dôkaz jeho politickej a náboženskej neutrality. Je tu však možné ešte jedno vysvetlenie, vysvetlenie, ktoré ihneď pochopia čitatelia politicky utláčaných národov, ako boli napríklad národy východoeurópskeho bloku, ovládané Sovietskym zväzom. Keď som bola v Moskve ako manželka britského diplomata, mala som tam možnosť vidieť dvojznačnú protištátnu drámu. Bol to dômyselný nástroj, pomocou ktorého bolo možné obísť komunistického cenzora. Disidenti dokázali hovoriť s publikom o súčasnej politike tak, že robili drobné úpravy klasických autorov. Vzniklo tak čosi, čo dalo publiku príjemný pocit rebélie, no na to, aby to zalarmovalo orgány, to bolo príliš nevinné. Zaujala ma otázka, či snáď mnohé nezhody v zjavne apolitických dielach Shakespeara a jeho súčasníkov neznamenali, že aj oni hrali túto nebezpečnú hru. Dokiaľ všetci videli v Shakespearovi pilier úradujúcej štátnej moci, nikoho ani nenapadlo hľadať v jeho práci nejaké inotaje. Dnes začína charakteristická dvojznačnosť jeho diel nadobúdať nový význam. Po druhej svetovej vojne si už Anglicko nie je tak veľmi isté svojou protestantskou identitou. „Znamená toto zánik protestantského Anglicka?“ znel jeden zo znepokojujúcich titulkov v súvislosti so širokým ohlasom, akého sa dostalo v anglických médiách pohrebu pápeža Jána Pavla II. Historici, ktorí už nepovažujú za svoju povinnosť obhajovať ortodoxný protestantský pohľad na anglické dejiny, medzičasom zrevidovali povahu protestantizmu v Shakespearových časoch. Vplyvné knihy, ako je napríklad kniha Eamona Duffyho Stripping of the Altars (Obnažovanie oltárov), prichádzajú k záveru, že protestantizmus bol často prijímaný len veľmi neochotne. Ide o revolučné stanovisko. Podľa protestantských historikov Anglicko reformáciu vítalo. Spor Henricha VIII. (1491 – 1547) s pápežom a zrušenie kláštorov znamenali skoncovanie s poverčivou minulosťou. Reformátori zrušili tmárske obrady a ponižujúcu podriadenosť Rímu a dali krajine národnú cirkev, protestantskú pracovnú etiku a Bibliu v angličtine. Odhalili nového ducha intelektuálneho hľadania pravdy a národnej sebadôvery, ktoré sa o nejakých sedemdesiat rokov neskôr mali začleniť do Shakespearových diel. Najnovší výskum však odhalil širší a temnejší obraz. Najnovšie dôkazy z farských záznamov a testamentov, zo zanedbávaných rukopisov a archívov, no i z písomných materiálov emigrantov odhaľujú, že Shakespeare žil v časoch tichého podráždeného odporu voči nanútenému novému poriadku. Katolíci zostali napriek trestným zákonom a strašným popravám až do roku 1600 vo väčšine. Ak sa prispôsobovali, robili to pod nátlakom, a nie z presvedčenia. Národná cirkev kráľovnej Alžbety mala nedostatok prívržencov a stále bola len surovým nepohodlným kompromisom. Na náboženskej úrovni bola pramálo uspokojivá. Presadzovali ju silou a klamom. Katolíci neboli jej jedinými obeťami. Úzkoprsá ideológia, ktorú presadzoval Oxford a Cambridge, si znepriatelila humanistov a učencov všetkých vyznaní. Trpeli aj samotní protestanti. Canterburský arcibiskup zorganizoval takzvané mccarthyovské čistky, v ktorých zlikvidovali všetkých, ktorí namietali proti tomu, že by štát mal riadiť náboženstvo. V časoch, keď Shakespeare začal písať, čiže koncom osemdesiatych rokov šestnásteho storočia, prevládal v celom politickom spektre názor, že anglická reformácia bola ničivým omylom. Zneužila ju skorumpovaná elita bažiaca po moci a využila ju ako nástroj na uspokojenie svojich ambícií. Túto elitu viedli dvaja mocní kráľovskí radcovia, otec a syn, William a Robert Cecil. Shakespearovi životopisci teraz v plnej miere zohľadňujú materiály, ktoré starší bádatelia považovali za podružné. V jeho rodine a medzi jeho priateľmi a susedmi bolo veľa katolíkov, a všetci trpeli pod novými zákonmi, ktoré ochromili život spoločnosti. Dnes sú historici zajedno v tom, že jeho detstvo bolo hlboko naplnené „starým náboženstvom“ a že roky jeho dospievania mohli byť ľahko ovplyvnené jezuitskou misiou v roku 1580, ktorú viedol charizmatický Edmund Campion. Niektorí bádatelia však uvažujú aj o možnosti, že Shakespeare si ponechal katolícku vieru počas celého svojho pracovného života. Richard Wilson, autor diela Secret Shakespeare (Utajovaný Shakespeare) a hlavný zástanca myšlienky spojenia s Campionom, zastáva vo svojom nedávnom liste týždenníku London Tablet názor, že Shakespeare bol definitívne „znechutený“ extrémizmom jezuitskej misie do Anglicka. Michael Wood vo svojom diele In Search of Shakespeare (Hľadanie Shakespeara) sa domnieva, že do roku 1600 „bola jeho myseľ príliš otvorená, jeho empatia príliš hlboko zakorenená na to, aby dokázal zastávať len jeden názor“. Stephen Greenblatt sleduje vo svojom bestselleri Will in the World (Vilo vo svete) tú istú myšlienkovú líniu: Shakespearova myseľ bola príliš slobodná, špekulatívna a veľkorysá na to, aby sa nechala obmedzovať predpismi dogiem Katolíckej cirkvi. Zdá sa, že protestantského Shakespeara tu idú zameniť za svetského. Katolíci, akokoľvek nevzdelaní, však mali nevdojak po celé stáročia pred mnohými shakespearovskými kritikmi jednu výhodu. Majú v rukách časť kľúča k zabudnutej forme kódovaného písania, známeho disidentskej inteligencii v Anglicku z čias kráľovnej Alžbety a kráľa Jakuba. Znalosť katolíckej frazeológie, histórie a liturgie umožňuje zazrieť čosi dôležité, čo je skryté za známymi slovami, čo potom povzbudí pozorného čitateľa, aby sa zahľadel pod známe tkanivo diela a objavil pod ním druhú vrstvu. Keď to raz uzriete, potom uvidíte, že tento skrytý rozmer je tak zreteľný a súvislý, že tu nie je nijaké nebezpečenstvo, že by ste si ho vykladali subjektívne. Objavuje sa tu zreteľné politické posolstvo – posolstvo, ktoré Shakespeare, podobne, ako to robili východoeurópski disidenti, úmyselne vložil do svojich diel. Použil pri tom signály, ktorých účelom bolo upozorniť tých, ktorí sa pamätali na prax starého náboženstva, avšak bez toho, aby pritiahli neželanú pozornosť ostatných. Shakespeara vždy považovali za autora s neobyčajne presným myslením a jazykom, ktorý mohol byť – a často aj bol – nepochopiteľne rozvláčny. Dr. Johnson ho kritizoval za to, že nerešpektoval klasickú jednotu a často sa hral so slovíčkami na úkor spojitosti. Pre disidentov však mali tieto rozvláčne a nesúrodé úseky zmysel. Pritiahli pozornosť istých čitateľov a divákov – podobne ako dutý zvuk pritiahne pozornosť človeka, ktorý preklepáva steny, aby našiel skrytú komnatu. Typický prípad takejto Shakespearovej odbočky možno nájsť na konci hry Kupec benátsky. Jej lyrická krása spôsobí, že väčšina z nás si nevšimne, že čudne krátky záverečný výstup je takmer celý mimo dejovej línie. Vybrala som si tento príklad, pretože práve tu zaznie čosi katolíkom, ktorí navštevujú bohoslužby veľkonočného trídua. Medzi výraznými bodmi liturgie možno rozlíšiť isté výrazné prvky: veľkonočný mesiac, uctievanie kríža, slávnostná hudba pod šírym nebom, jediná svieca a opakovaný refrén „Toto je tá noc“. Všetky tieto prvky pripomínajú počas týchto troch dní hlavné etapy symbolického obradu, kedy cirkev oslavuje príchod svetla na temný svet, pri čom opakuje udalosti Kristovej poslednej večere, utrpenia a zmŕtvychvstania. Tieto oslavy, ktoré kedysi boli pre kresťanstvo ťažiskové, boli v časoch reformácie zakázané, a tak ich protestanti (prinajmenšom protestanti zo severnej Európy a z veľkej časti severnej Ameriky) zväčša nepoznajú. Preto je pravdepodobné, že od sedemnásteho storočia si len katolíci všimli, že v tomto záverečnom výstupe je záhadne použitá práve táto kombinácia prvkov, totiž mesačné svetlo, jediná svieca, prenikajúca temnotou, hudba, opakovaná fráza „v takejto noci“ a kľačanie pred svätým krížom. Každý, kto sa učil o Shakespearovi a o katolicizme, bude vedieť, že na túto kombináciu často, i keď váhavo, poukazujú katolícki diváci. Paralely medzi veľkonočnou liturgiou a Kupcom benátskym sú až zarážajúce. Lorenzo a Jessica vo svojom úvodnom duete v 5. dejstve až osemkrát opakujú frázu „v takejto noci“. Presne toľkokrát sa opakuje fráza „toto je tá noc“ vo veľkom veľkonočnom chválospeve Exultet. Dej prebieha v noci, keď je mesiac v splne, a končí sa na svitaní – presne ako veľkonočná vigília. Výslovne duchovná hudba navodzuje svojou harmóniou meditáciu a dotýka sa tak nesmrteľnej duše. Hovorí sa o tom, že hrdinka Portia, ktorá má prísť domov, kľačí spolu s pustovníkom pred svätým krížom. Keď vojde, zasiahne ju vzdialené svetlo ohníka v hale. „Do akej diaľky svieti táto sviečočka! / Tak svieti dobrý úmysel v nemravnom svete.“ Tieto slová, akokoľvek banálne, vyjadrujú teologickú symboliku veľkonočnej sviece. Tieto odozvy pokračujú počas celého dejstva. V liturgii veľkonočnej vigílie sa hviezdy opisujú ako „nebeské svetlá“. Rovnako ich opisuje Shakespeare. Vo chválospeve Exultet sa oslavuje „noc, v ktorú sa nebo snúbi so zemou“. Shakespeare opisuje noc, keď milenci Lorenzo a Jessica oslavujú odvážny útek a novomanželka Portia sa modlí za „šťastné hodiny manželského zväzku“. To je noc, keď podľa Exultetu Židia utiekli zo zajatia. V takej noci, ako vraví Christian Lorenzo, židovka Jessica utiekla od svojho žiarlivého otca Shylocka, aby sa mohla vydať. Jeden z najznámejších citátov z pašií svätého Jána, ktoré sa čítajú na Veľký piatok, ecce homo (hľa, človek), pripomína úmyselne nadbytočná fráza „toto je človek“. Tento odkaz sa ešte zvýrazní v nasledujúcom texte: „V každom zmysle by ste mu mali byť zaviazaní… pretože, ako počujem, on bol veľmi zviazaný pre vás.“ Je toto všetko len nostalgická odozva starého náboženstva? Alebo tu ide, ako tvrdia niektorí kritici, o znovupoužitie starobylého spirituálneho jazyka na svetské účely? Keď sa na hru pozrieme bližšie, uvidíme čosi, čo je ešte neočakávanejšie a zarážajúcejšie, čosi, čo hovorí o základnej umeleckej jednote, ktorú obdivovali dokonca aj kritici z osemnásteho storočia, ako bol Johnson. Keď uplatníme novú verziu dejín anglickej reformácie na literatúry šestnásteho storočia, jedným z prvých dôsledkov je, že zistíme, že kódovaný jazyk sa používal bežne vždy, keď niekto žiadal kráľovnú o znášanlivosť. Katolíci čias kráľovnej Alžbety trpeli ilúziou, ktorú režim starostlivo udržiaval, že totiž kráľovná je tajne na ich strane. Súkromné maškarné bály a spoločenské podujatia vo veľkých domoch, ktoré na svojich cestách po krajine navštívila, boli plné šikovne vymyslených politických odkazov, ktoré sponzorovala katolícka nižšia šľachta, ktorá vedela, že kráľovná Alžbeta sa hrdila svojou schopnosťou dekódovať alegórie. Všetky tieto správy boli, samozrejme také,, že sa dali poprieť. Žiadať o náboženskú znášanlivosť otvorene by bolo osudné. Nešťastný Richard Shelley zomrel vo väzení len preto, lebo predložil kráľovnej písomnú žiadosť. Je nepravdepodobné, žeby vôbec niekedy čítala jedno z najpriamejších a najvýrečnejších diel alžbetínskej prózy, ktorým je A Humble Supplication (Ponížená prosba Jej Veličenstvu). Toto dielo napísal jezuitský misionár Robert Southwell na úteku pred jej všadeprítomnou špionážnou službou. No určite videla hry Shakespearovho predchodcu, ktorým bol dvorný dramatik John Lyly. Špecializoval sa na alegorické žiadosti o znášanlivosť. Jednu zo svojich hier opísal ako trójskeho koňa – dar s nebezpečným posolstvom. Keď budeme Kupca benátskeho čítať týmto s revizionistickým chápaním alžbetínskej histórie, ukáže sa, že Kupec benátsky, ktorý bol napísaný okolo roku 1595, je z toho istého cesta: rozvíja sa tu nádherný jazyk, pútavý príbeh, sympatická ústredná postava, čiastočne na pobavenie, no aj v snahe presvedčiť kráľovnu, aby zhliadla milostivým okom na svojich trpiacich poddaných a aby zrušila zákaz ich rodného náboženstva. Čudný posledný výstup tejto drámy dáva zmysel jedine vo svetle žiadosti predloženej kráľovnej. Kto chce objaviť jej vnútorný význam, bude musieť mať pri jej čítaní na mysli nielen toto nové chápanie dejín, ale aj celé katolícke pozadie. Okrem toho bude sa musieť dívať na text doslova ako na krížovku – čiže bude musieť neustále hľadať slovné hračky a skryté narážky. Presne tento prístup vniesli do literatúry čitatelia šestnásteho storočia, predovšetkým samotná kráľovná. Keď sa na hru dívame v tomto svetle, potom jej mnohé odbočky slúžia zároveň ako duchaplne presne aktuálne narážky. Po prvé séria narážok poukazuje na to, že bystrá, krásna a obletovaná Portia by mohla byť lichotiacim obrazom kráľovnej a že zápletka obsahuje dômyselne zakódovanú dramatizáciu dilemy kráľovnej Alžbety, ktorá bola panovníčkou v krajine rozpoltenej ostrými náboženskými konfliktmi. Shakespearovskí vedci Peter Milward a John Klause poukazujú na to, že spor medzi židmi a katolíkmi v Kupcovi benátskom je nezameniteľnou paralelou sporu medzi puritánmi a katolíkmi, ktorý rozdeľoval Anglicko Shakespearových čias. Benátsky úžerník Shylock sa veľmi podobá na londýnskych puritánskych požičiavateľov známych ako „kresťanskí židia“. Týchto by malo Shakespearovo obecenstvo poznať lepšie než samotných židov, ktorí boli z Anglicka vyhnaní. Podobne ako Shylock, aj títo zbožní kapitalisti boli plní jazyka a myslenia Starého zákona a rovnako ako jemu, aj im sa mnohí posmievali ako pokrytcom, ktorí odsudzovali svetáckosť, no to im nebránilo zhromažďovať svetské statky. A okrem toho boli pomstychtiví. „Puritánski“ protestanti mali averziu ku katolíkom nielen preto, že by reprezentovali Antikrista, no preto, lebo katolíci ich počas predchádzajúcej vlády Márie Tudorovej (1553 – 1558) tak kruto prenasledovali. Shylock cituje Starý zákon a využíva právo na to, aby sa svojmu nepriateľovi kruto pomstil. Presne rovnakým spôsobom puritánski lovci kňazov a ich patróni obviňovali katolíckych kňazov zo zrady, aby ich potom vešali, naťahovali na škripec a štvrtili. Vo februári 1595 takto zomrel mladý jezuita Robert Southwell, ktorý bol veľmi populárnym básnikom. Stalo sa po tom, ako ho po tri roky mučil puritán Richard Topcliffe, ktorý ho zajal. V Kupcovi benátskom rieši Portia patovú situáciu medzi pomstychtivým Shylockom a pohŕdajúcim Antoniom brilantne čistým intelektom, spojeným so súcitom. Shakespeare naznačuje, že práve toto by mala bystrá a súcitná Alžbeta urobiť pre svoju krajinu. Na konci hry ide ešte ďalej. Pokúša sa kráľovnej Alžbete vysvetliť pravý význam náboženstva, ktoré jej protestantskí duchovní označovali ako „pápeženské blbosti“. Tajne sa ju pokúša zmieriť s katolicizmom, na ktorý by sa mala pamätať z detstva. Pripomína jej stratené obrady, ktoré boli nielen nositeľmi krásy a teologickej hĺbky zakázanej liturgie, ale aj každoročnú príležitosť veľkonočnej vigílie, pri ktorej sa do Cirkvi oficiálne prijímali konvertiti. Piate dejstvo je jediným dlhým výstupom, meditatívnou kódou hry. Končí krátkou vlnou akcií, pri ktorej sa odhalí pravá totožnosť všetkých. Keď sa Portia vracia zo súdnej siene, kde triumfovala, doma jej „slávnostne“ pripravujú hudobné privítanie. Kajúcne pritom kľačia na kolenách a modlia sa pri božích mukách. Cieľom jej sluhov je nasmerovať ju domov. „Zobuď Dianu hymnou! / S najjemnejšími dotykmi, prebodávajúcimi uši tvojej panej. / A hudbou ju pritiahnite domov.“ Tento ich cieľ je rovnaký, ako je Shakespearov cieľ v súvislosti s kráľovnou. Narážka na panenskú Dianu pripomína mesačnú bohyňu, čo bola najpopulárnejšia alegorická identita kráľovnej. Keď sa Portia nakoniec objaví na scéne, prekvapí ju atmosféra noci so sviečkou a hudbou. „Hudba!… Zdá sa mi omnoho sladšia než cez deň.“ „Do akej diaľky svieti táto sviečočka!“ Táto situácia ju natoľko zmení, že sa na svoj vlastný domov díva, akoby ho nikdy predtým nevidela. Vidí krásu, ktorú si predtým neuvedomovala: „Ako mnohé veci vyzrejú sezónami / do svojej pravej veleby a pravej dokonalosti!“ Tieto verše sú typickou ukážkou Shakespearovej techniky „zašifrovanej krížovky“: dôraz na slovo „sezóny“, slovná hračka ukrytá v slove „pravej“, nenápadné, no naskrz nevhodné slovo „veleby“, toto všetko nadväzuje na predchádzajúce narážky na veľkopiatkovú oslavu kríža a na hymnus Exultet, ktorý sa spieva na Bielu sobotu. Takto sa výstup pevne dostáva do kontextu s veľkonočnou liturgiou. Sparťanské podmienky na ceste a nočná slávnosť na privítanie hlboko na Portiu zapôsobia: Pripomínajú jej, že je pod vplyvom vyššej moci. Jej odpoveď pripomína poučenie veľkonočnej sviece. „Dajte mi svetlo,“ vraví, „no nenechajte ma byť svetlom.“ Cíti úžas a pokoru. Nasledujú riadky, ktoré krásnym spôsobom pripomínajú jazyk veľkonočného obradu žehnania vody. Takto Shakespeare spája túto novonájdenú pokoru so správnym vzťahom svetského vládcu k Bohu, ktorý je skutočným kráľom. „Náhradník žiari jasne ako kráľ, / kým mu nebude kráľ po boku, a potom sa jeho štát / vleje ako vnútrozemský potok / do šírych vôd.“ Kráľovnú Alžbetu kritizovali za to, že si uzurpovala duchovnú autoritu cirkvi a že sa hrdo označovala za Božieho zástupcu na zemi. Shakespeare jej tu pripomína, že jej moc je obmedzená. Jeho slová znejú presvedčivo. V posledných veršoch vyjadruje svoj obdiv a svoju vďačnosť panej, ktorá „sype mannu na cestu / hladujúcich“. Tento jazyk pripomína návrat omše, tej záležitosti, ktorá katolíkom najviac chýbala. Odpovedala kráľovná Alžbeta na túto žiadosť? Zdá sa, že nie. Hry, ktoré Shakespeare napísal počas niekoľkých nasledujúcich desaťročí, sú modelom politickej korektnosti. Vyzerá to tak, akoby bol dostal výstrahu a akoby jeho práce podliehali podozrievavému skúmaniu. No aj tak sa mu podarilo prepašovať do svojich hier isté myšlienky. Použil na to také formulácie, ktoré sa dajú ľahko poprieť a ktoré nič nehovoria cenzorovi, no ktoré stačia na to, aby zbystrili pozornosť disidentských divákov, ktorí sa tak naladia na vnímanie druhej vrstvy. Ďalší z týchto skrytých odkazov nám poskytuje druhý pohľad na to, ako Shakespeare cieľavedome rozosial svoje značky vo forme zjavne nesúrodých kúskov dialógu, aby tak dal svojim hrám výrazne politický rozmer. V prvej scéne diela Mnoho kriku pre nič, ktoré napísal zakrátko po Kupcovi benátskom, sa posmievajú Benediktovi za jeho sexismus. Ako je to u Shakespeara časté, aj toto vysmievanie je nepochopiteľne tajomné. Toto vysmievanie v skutočnosti ukrýva klbko narážok, ktoré spájajú Benedikta s tisícmi nerozhodných, ktorí začínali ľutovať, že sa podvolili štátnej moci a začali znovu uvažovať o výhodách obnovenia protireformačného katolicizmu. Jeden žart je tu obzvlášť záhadný. Benediktovi priatelia sa mu smejú, že keby sa niekedy zamiloval, podpísal by list „šiesteho júla“. Benedikt je dotknutý. „Vysmievajte sa ako chcete,“ odpovedá, „skôr než opovrhnete starými vecami, preskúmajte svoje svedomie.“ Podobne ako jazyk liturgie, ani šiesty júl neznamenal vtedy pre protestantov nič – a nič neznamená ani pre moderných komentátorov Shakespearových textov. No pre alžbetínskych katolíkov to bol veľmi významný deň. V ten deň totiž Henrich VIII. popravil svojho bývalého kancelára. Nebol ním nik menší než Sir Thomas More, ktorý odmietol uznať kráľa za najvyššiu hlavu cirkvi v Anglicku. More sa stal vzorom pre rebelujúcich anglických katolíkov, ochotných trpieť za svoje náboženstvo núdzu, väzenie, vyhnanstvo, ba i smrť. Význam tohto dňa pre katolíkov sa ešte prehĺbil, keď mladý Edward VI., milovaný protestantský syn Henricha VIII., tiež zomrel v tento deň – Boží trest za jeho bludárskeho otca. A to je dôvod, prečo Benedikt zastavil žartovanie. Jeho priatelia zašli priďaleko. Nezosmiešňujte dávne konce, hovorí, smrť Thomasa Mora a Edwarda nie sú na smiech. A jeho záverečný výstup – „spytujte si vlastné svedomie“ – slúži ako pripomienka svedomia, ktoré doviedlo Mora až na popravisko. Od tejto chvíle pritiahlo Benediktovo správanie – i skrytá identita Beatrice – záujem disidentov v obecenstve. Veľkonočná liturgia v Kupcovi benátskom a smrť Thomasa Mora v Mnoho kriku pre nič, to sú len dve z mnohých značiek v Shakespearovom diele, ktoré unikali pozornosti celé stáročia, pretože závisia od histórie, ktorá sa dosiaľ do značnej miery prehliadala. Sú viac než len zmierajúcou rezonanciou starého náboženstva. Možno ich porovnať so značkami „TU OTVORTE“ na moderných baleniach – zvýrazňujú vstupné body do Shakespearových majstrovských diel a odhaľujú celú sériu vecných spojení, nádherne uspôsobených tak, aby sa hodili do veľkých univerzálnych hier. A tieto vstupné body vedú k druhému objavu: Shakespeare sa nezapodieval vágnymi aktuálnymi paralelami. Vyvinul sériu kódových slov, ktoré zostali v celej práci rovnaké, a dal tak čitateľovi neomylný azimut ku skrytým drámam. Tieto jednoduché kódové slová, z ktorých niektoré používali aj iní súčasní spisovatelia, obsahujú termíny pre protestantizmus, katolicizmus, Anglicko, kráľovnu, reformáciu, katolícke sily v zahraničí, podzemný odpor. Poskytujú základ pre celé spektrum prchavých aktuálnych narážok, z ktorých mnohé sú brilantne dômyselné a niektoré sú hlboko prenikavé. Publikované Shakespearove diela sú v úvode doplnené zmienkou o tom, že v nich existuje skrytá vrstva, ktorá čaká na odhalenie. „Čítajte ho preto znovu a znovu,“ naliehajú na hercov Heming a Condell v úvode k prvému vydaniu. Tým, ktorí nepochopili dôvtipnosť ukrytú v hrách, radia, aby sa poradili so Shakespearovými priateľmi, s básnikmi, ktorí sú otvorene alebo skryte katolícki, ktorí dodali sériu literárnych poklôn, ktoré nasledujú po úvode. Tí, ktorí tento význam pochopili, majú slúžiť ostatným ako „vodcovia“. No zdá sa, že ako prenasledovanie pokračovalo a katolicizmus bol postupne z anglického verejného života vytlačený, celé generácie potenciálnych básnikov mlčali o tom, čo vedeli. A keď sa postupne zabudlo na úplný politický kontext, zabudlo sa aj na existenciu kódu. O štyristo rokov neskôr sa veci zmenili. Teraz, keď anglický protikatolicizmus slabne a najmä americkí vedci začínajú so záujmom skúmať históriu raného moderného Anglicka, prišiel čas, aby katolicizmus prehodnotil svoju búrlivú minulosť zo šestnásteho storočia a aby sa Shakespearovmu skrytému dielu venovala taká pozornosť, akú si zaslúži. Autorka prednáša o Shakespearovi na oboch stranách Atlantiku. Spolu s manželom a piatimi deťmi žije v Somersete. (1) Citáty z hry Kráľ Ján prevzaté z vydania SHAKESPEARE, William: Kráľ Ján. Preložil a prebásnil Ivan Mojík. Bratislava : Tatran, 1975. |