|
||
Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt | ||
Sikora a kríž
Číslo 1/2016 ·
Pocta k autorovej sedemdesiatke Rudolf Sikora, jeden z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov posledného polstoročia, sa dožíva 70 rokov. Je milou koincidenciou, že sa tak deje v čase, keď si kultúrny svet pripomína 100. výročie Malevičovho suprematizmu – pred sto rokmi v zime 1915/1916 mal ruský maliar v Petrohrade jednu z prelomových výstav 20. storočia. Malevič bol pre Sikoru veľkou inšpiráciou, slovenský výtvarník dokázal ruského modernistu suverénne dopĺňať a reinterpretovať, a neodlučne dnes patrí k nemu. Menej vedomá je Sikorova blízkosť k ďalšiemu veľkému ruskému modernistovi – Levovi Luncovi. Tentoraz ide o spriaznenosť spontánnu a bez štipky inšpirácie, ale napriek tomu blízku. Dôkazom sú ranné Sikorove texty, ktoré možno vidieť na výstave skorých prác Rudolfa Sikoru v Roman Fecik Gallery v Bratislave. Niektoré Sikorove úvahy robia z neho ďalšieho zo Serapionových bratov, čo bol okruh mladých intelektuálov okolo nadaného Lunca. Ak by však vznikol dojem, že Sikorova tvorba je v tieni ruských autorov, bol by to omyl. Práve kríž, ktorý je predmetom tohto textu, je toho dôkazom. Kľúč k Sikorovi spočíva v uvedomení si jeho živla: Sikora má v sebe niečo, čo si naša doba tak cení – spontánnosť, nespútanosť, originalitu, vie zaujať rozmermi a vie aj kričať. To všetko spolu vytvára typický autorov živel. Kríž k tomu predstavuje zaujímavý protipól, ale len formálne. Sikora totiž s krížom pracuje rovnako intuitívne ako s inými témami, vzťah k sakralite je rovnako neuvedomený, ako vzťah k Luncovmu manifestu. Napriek tomu ho nemožno ignorovať, ani obísť. Sikora patrí do skupiny slovenských umelcov, ktorá dokázala zaujať svet za hranicami našej krajiny. Jeho diela sú v zbierkach po celom západnom svete. Je to vášnivý antikomunista, ktorý slávil úspech v Moskve, kritik americkej zahraničnej politiky, ktorého diela možno nájsť vo veľkých amerických galériách. A stopu zanechal nielen v Chicagu a Moskve, ale aj v Európe, v mnohých európskych domoch vysokej kultúry. A nielen umením. Keď som sa na jednej z jeho posledných výstav na predmestí Bratislavy pozeral na mapu s desiatkami jeho príbuzných, ktorí sú vo všetkých možných kútoch sveta, bolo mi všetko jasné: Tento človek vie, že mu patrí svet. Lepšie povedané celý vesmír. Každému to chce povedať a schuti sa na tom zasmiať. Poďme však ku krížu. Predtým, než sa objaví kríž, maľuje Sikora v polovici šesťdesiatych rokov Krista, jeho ranné dielo nesie názov Kamenný Kristus (1966, tempera, olej, tuš, papier, 41,5 x 29,3 cm). Otvorene a razantne kríž vystupuje v obrovskej olejomaľbe Múr (200 x 140 cm) – na tyrkysovom pozadí leží dlhý štíhly kríž, pár oblúkov, akoby písmen, pôsobia trochu nepochopiteľne, neuchopiteľne, rovnako ako jeden hnedý fľak v rohu a dve-tri šmuhy. Z obrazu ide neuveriteľný pokoj a ten jediný jasne čitateľný prvok – kríž – mu dodáva osobitý pátos. Tento obraz je z januára 1969 a je to Sikorova pocta Janovi Palachovi. Autor ju tvorí hneď po Palachovej seba-obetujúcej smrti. Je trestuhodné, že všetky možné spomienky na Palacha sa u nás obišli bez tohto obrazu. Palachova tragická obeta zmenila dve politické generácie, jednu, ktorá bola v januári 1969 na jeho pohrebe, a druhú, ktorá o dvadsať rokov zobrala veci do vlastných rúk a skoncovala s komunizmom. Tá prvá celý život Palachov čin vysvetľovala, tá druhá ho pochopila. Sikora patril k tej prvej generácii, ale myslel ako príslušník tej druhej, mladšej. Ak raz bude na Slovensku reprezentatívna výstava 20. storočia, Sikorov Múr by tam mal byť. Už preto, že na začiatku normalizácie bolo len málo ľudí, ktorí vedeli zareagovať presne. A len málo z nich dokázalo do roku 1989 obstáť. Milan Hamada, Jozef Jankovič, Ján Čarnogurský, Ladislav Kováč – nech spomenieme aspoň niekoľko mien. Napriek tomu, že príbeh mladého Sikoru bol iný ako Hamadov či Jankovičov, nebol až tak označený inými a vytesnený mocou režimu, on sám sa rozhodol označiť a vystúpiť z radu. Neostalo len pri pocte Palachovi. Sikora venoval „kamienky“ Dominikovi Tatarkovi, ukrižovaný kríž Karlovi Krylovi. Sikora bol na Sviečkovej demonštrácii v marci 1988, aj na námestiach o rok a pol neskôr. V čase postkomunizmu nocoval na ministerstve kultúry, keď sa bolo treba postaviť nekultúrnemu ministrovi z Mečiarovej strany, neskôr vždy rád pridal svoj angažovaný podpis. Úplne osobitné miesto má v jeho politicky inšpirovanej tvorbe dielo Polčas rozpadu. Ide v podstate o ležiaci dvojkríž vtesnaný do hraníc Slovenskej republiky, ich obrysu. Ibaže divák si nemôže byť istý, či sa pozerá na ležiaci dvojkríž alebo železnú mrežu, jej časť. Nikto okrem Jána Langoša tak dokonale nespojil to, čo zakladateľ ÚPN nazval obdobím neslobody, od roku 1939 do roku 1989. Kus mreže v podobe padlého dvojkríža to robí výrečnejšie, ako čokoľvek iné. Každý, kto zažil Ruda Sikoru osobne, vie, že je to energický človek. Každým svojím prejavom. Mám ale pocit, že je to len odraz omnoho väčšej energie, ktorú dal na plátno. Dva obrazy nech slúžia ako ilustrácia: ten prvý je jeho slávna Čierna diera, ten druhý Energia kríža. Prvý vznikol v sedemdesiatych, druhý v osemdesiatych rokoch. Na tom prvom sa myriady krížikov, šípok a hviezdičiek prepadajú do hlbokej nekončiacej čiernej diery. Život v jeho základných symboloch (hviezdička ako narodenie, šípka ako smerovanie, krížik ako koniec) končia v stratene. V čiernej diere. O desať rokov neskôr Sikora tie isté symboly usporiada úplne inak. Kríž, z ktorého by viac rašila energia, v našom výtvarnom umení nenájdete. Nie je to sakrálne umenie v striktnom zmysle slova, ale k tomu krížu sa dá modliť. Je v ňom všetko, čo patrí ku Kristovmu krížu, len utrpenie v klasickom poňatí je nahradené spiritualitou postmoderny. Autor o tom otvorene nikdy nehovoril, ale musel to cítiť, keď – ako mi raz povedal – tento obraz daroval svojej zbožnej matke. Kríž sprevádza Sikorovo umenie od začiatku, po celý čas. V rôznych podobách, vyjadreniach, nikdy nie úzko sakrálnym spôsobom, ale vždy tak, aby u pozorného diváka mohol vyvolať aj duchovnú, ak už nie náboženskú asociáciu. Osobitne v prípade pravoslávnych krížov. Ale Sikora – teraz by som poprosil, aby jeho priezvisko bolo čítané poľsky, teda „Šikora“, pretože to meno je pôvodne poľské – vie naopak vyvolať náboženskú predstavu tam, kde sa to zdá nemožné a stratené. Mám na mysli už spomínaného Maleviča. Sikora používa jeho čierny štvorec a robí z neho hrob, čierny štvorec, tento majestát smrti transformuje na Malevičov hrob, ktorému niečo chýba a Sikora to vie doplniť. Malevič zomrel o dekádu skôr, ako sa narodil Sikora, jeho avantgarda kedysi vyjadrovala nádej, že komunizmus môže priať pokrokovému umeniu, čo bola utópia, ktorá sa skončila skôr ako revolučné nadšenie po roku 1917. Sikorove hroby pre Maleviča tomu urobili bodku. Jeden patrí k roku 1917, druhý k roku 1989. Mimochodom, Malevič – podobne ako Sikora – má poľský pôvod. Sikora nie je svojím založením náboženský autor, kríž vo veľkej väčšine jeho diel, nie je náboženským symbolom. Občas by to pôsobilo až neprístojne, napríklad keď autor zobrazil samého seba, ako nesie kríž. Napriek tomu kríž od Sikoru nemožno oddeliť, patrí k nemu. A ktovie, možno ten opakujúci sa motív vyjadruje niečo v jeho duši, čo môže zavŕšiť len čas.
|