Nostalgia
Číslo 3-4/2015 ·
·
Čítanosť článku: 1642
Strhuje ťa pieseň lodí bez kotvy a kompasu,
plápolajúce kotúče v zemi bez hraníc.
V metamorfózach, ktoré sa klenú ponad tvojimi
riekami, lemovanými zožltnutým vencom,
nemáš sily odohnať kuvika, ktorý tu ďobe
do srdca.
Pod zámkom viažeš jazyk,
cez tŕnisté mreže
preniká svetlo myšlienky
k obrazu, do ktorého sa zarezáva hrdzavý zmar.
Veterné záchvevy úsmevov
otupujú membránu:
tvoje srdce.