Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Latinský a predsa iný svet

Číslo 2/2013 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 1758
 

Nový pápež od počiatku venuje neobvykle veľkú pozornosť ekonomickým a sociálnym témam. Na jednej strane sa nám to môže zdať zvláštne, lebo u predchádzajúcich pápežov sme boli zvyknutí na iné témy. Na druhej strane by nás to nemuselo prekvapovať, veď ekonomické záležitosti sú dennodenne predmetom hlavých správ a veľkých spoločenských diskusií. Nezvyčajné však nie je len to, ako veľa František o tých témach hovorí, ale aj obsah jeho posolstiev. Jeho skúsenosť s fungovaním ekonomiky a spoločnosti je zjavne odlišná od našej, a preto môžeme mať v Európe veľký problém mu porozumieť.

Čo je také špecifické na Latinskej Amerike? Rozdielov oproti Európe by sa našlo mnoho. Začať môžeme napríklad tým, že latinskoamerické spoločnosti sú v priemere omnoho chudobnejšie ako európske. Dôraz v predchádzajúcej vete je na slove „v priemere“ – druhou významnou charakteristikou spoločensko-ekonomickej situácie sú veľké rozdiely medzi jednotlivými spoločnosťami i medzi ľuďmi. Tieto dve charakteristiky by mohli postačovať na objasnenie odlišného vnímania chudoby a ekonomiky vôbec.

Samozrejme, nerovnomerné rozdelenie svetového bohatstva nie je ničím neznámym. Náš pohľad je však pohľadom tých, ktorí sa narodili v tej úspešnejšej časti sveta. Otázkou je, prečo my, obyvatelia takzvaného západného sveta, sme bohatí a iné veľké regióny takýto blahobyt nemajú. Ako odpoveď sa nám ponúka náš spoločenský systém – kapitalizmus založený na židovsko-kresťanskej náboženskej a grécko-rímskej filozofickej a právnej tradícii. Blahobyt je, zdá sa, funkciou ekonomického systému, ktorý je zase funkciou kultúry.

Tu prichádza prvé ale zo strany Latinskej Ameriky. Táto časť sveta s nami zdieľa rovnakú kultúrnu tradíciu. Dominantným náboženstvom je kresťanstvo, dokonca môžeme povedať, že ťažisko katolíckeho sveta sa neustále posúva smerom k Južnej Amerike. Dominantné jazyky sú európske a kultúrne a politické tradície sú spravidla importované zo západného sveta (či už z Európy alebo Spojených štátov amerických). Prečo teda Latinská Amerika s nami nezdieľa ekonomický úspech?

Hľadanie príčin neúspechu nie je jednoduché. Zdá sa, že spoločenské, politické a ekonomické inštitúcie, ktoré fungujú inde v západnom svete, v Latinskej Amerike nefungujú. Politické systémy, budované podľa vzoru liberálnych demokracií, často končia prevratmi, vlády sú nestabilné, čo neprispieva k ochote dlhodobo plánovať a investovať. K nestabilite nepochybne prispievajú aj veľké nerovnosti v bohatstve a príjmoch. Toto sú problémy, s ktorými sa európske spoločnosti nestretávajú.

Vo svetle týchto skutočností je frustrácia zo západného ekonomického modelu pochopiteľná. Napriek sľubom a nádeji, a napriek významným prírodným zdrojom, bohatstvo Latinskej Ameriky rastie relatívne pomaly. A aj keď rastie, jeho prínosy sú často koncentrované do rúk malej časti obyvateľstva. V takejto situácii sa rétorika ľavicových politikov ako Chavez alebo Morales zdá byť omnoho samozrejmejšia než perspektívy relatívne bohatej a rovnostárskej európskej politiky. A pochopiteľnejšia je i kritika západného ekonomického modelu z úst nového pápeža.

Druhým významným faktorom je nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Jednak v Latinskej Amerike existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými štátmi, a jednak je bohatstvo nerovnomerne rozdelené aj v jednotlivých spoločnostiach. V relatívne rovnostárskych spoločnostiach západného sveta si chudobu len ťažko uvedomíme, lebo rozdiely medzi relatívne bohatými a relatívne chudobnými sú malé (odmyslime si extrémne bohatstvo veľmi malej skupiny ľudí). Ak sú však rozdiely veľké, chudoba sa v tomto kontraste ukazuje veľmi jasne.

Obyvatelia Latinskej Ameriky majú teda oveľa silnejší osobný kontakt s chudobou. Pre väčšinu Európanov je skutočná chudoba – existenčný nedostatok – záležitosťou, ktorú poznajú z médií, prípadne sa týka len určitých špecifických skupín. Priamy kontrast chudoby a bohatstva poznáme len z fotografií z rozvojových krajín. V krajinách Latinskej Ameriky je skutočná chudoba fenomén, s ktorým sa ľudia stretávajú bežne a majú s ním osobnú skúsenosť.

Podobnú skúsenosť má Latinská Amerika s aroganciou moci. Opakované prevraty a bezohľadné diktátorské vlády dávajú ľuďom pocítiť, že ich dôstojnosť nemusí byť rešpektovaná. Opäť niečo, čo obyvatelia západného sveta už nepoznajú a obyvatelia niekdajšieho východného bloku na to rýchlo zabúdajú. Podobne ako kontrast bohatstva a chudoby dáva vyniknúť chudobe, kontrast moci a bezmocnosti dáva vyniknúť ľudskej slabosti zoči-voči arogancii.

Politická nestabilita a neschopnosť vybudovať fungujúce liberálne demokracie v mnohých latinskoamerických štátoch môže byť ďalším dôvodom frustrácie a skepsy. Ľudia západného sveta veria demokracii a považujú ju za najlepší (či najmenej zlý) systém, lebo s ňou majú pozitívnu skúsenosť. V Latinskej Amerike je to systém, ktorý vedie k nestabilite a prevratom. To je ďalší dôvod kritizovať spoločenský systém Západu.

Pápež z Latinskej Ameriky nám môže nastaviť zrkadlo. Náš blahobyt nie je samozrejmosťou, hoci ho tak vnímame. Vnímame ho tak, pretože zvlášť posledné generácie nič iné nepoznajú. V istom zmysle sme v náročnejšej pozícii ako obyvatelia chudobných krajín, keďže materiálne podmienky nás k pokore nenútia. Práve v tomto môže byť nový pápež, ktorý sa dobrovoľne vzdáva blahobytu náležiacemu k jeho úradu, inšpiráciou pre západný svet.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.