O dievčati, ktoré pokľaklo
Číslo 4/2012 ·
·
Čítanosť článku: 2518
HILLESUM, Etty: Pretrhnutý život. Denníky z rokov 1941 1943, Karmelitánske nakladateľstvo Bratislava, 2012
„Život je zmysluplný a krásny. Nedokážem to povedať inak, stále používam tie isté slová,“ píše holandská židovka Etty do svojho denníka 5. júla 1942. Môže chodiť na prechádzky len po niektorých uliciach, nesmie používať električku, okolo zomierajú ľudia a je si plne vedomá toho, že gestapo má za úlohu úplné vyhladenie Židov z povrchu zeme. Znie to ako absurdné odtrhnutie od reality, je za tým však neuveriteľná sila ducha.
Kníh s tematikou vojny a utrpenia Židov je veľa. Pretrhnutý život je však jedinečný. Denník veľmi nemapuje tragédiu doby, ale dva roky osobnej zmeny. Skutočná vojna sa odohráva vo vnútri človeka.
Etty Hillesum je dvadsaťsedemročná žena, ktorá má za sebou množstvo vážnych prešľapov. Trávila noci s rôznymi chlapmi, neváha zabiť svoje nenarodené dieťa s odôvodnením, že ho chce ušetriť príchodu do „slzavého údolia“ sveta. Zúfalé hľadanie Boha dostáva smer po stretnutí s psychológom Spierom, v denníku označovaným ako tajomné „S“. „S“ je oáza v púšti, ako píše Etty. Zrejme on jej odporučil písať si denník.
V prvých zápisoch vidíme silné výkriky nepokojnej duše. „Existenčná úzkosť na plnej čiare,“ konštatuje autorka. „V posledných dňoch som taká smutná, šialene smutná,“ píše ďalej. Pomedzi farebné nite úvah, otázok a odpovedí, ktorými je denník popretkávaný, presvitá dej. Ten predstavuje Etty ako usilovnú študentku slovanských jazykov a psychológie, zamilovanú do Rilkeho tvorby s vrúcnou túžbou stať sa spisovateľkou. Stretáva sa s jej milovaným Spierom a diskutuje s amsterdamskými priateľmi. Napriek stúpajúcej úzkosti a strachu všade okolo sa zdá, že Etty je v živote stále šťastnejšia. Vysvetľuje to takto: „Tento život sa totiž odohráva vo vnútorných sférach a čoraz menej záleží na vonkajších kulisách.“ Vyvrcholenie deja predstavuje dobrovoľná pomoc Židom v tábore vo Westerborku. Pred transportom do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zomrela v novembri 1943, odovzdala denník jednej zo svojich priateliek.
Celá kniha je o zápase. Psychológ Spier využíva fyzický zápas ako terapeutickú metódu, následkom čoho Etty bojuje o čisté priateľstvo s ním, s ľuďmi, so sebou a Bohom. Naberá silu do bojov každodenného života, medzi matériou a duchom. Pozorný čitateľ si všimne nádherný nárast duchovného aspektu v živote Etty, ktorá nikdy nepraktizovala náboženstvo. Na konci knihy však môžeme spolu s ňou konštatovať, že žije kresťanskú vieru. Začalo to modlitbou. Psychológ S. sa jedného dňa prizná: „A večer sa taktiež modlím, modlím sa za ľudí.“ Etty, fascinovaná svojim učiteľom, si predsavzala, že sa naučí kľačať. Predtým to nikdy nerobila, považovala to za „gesto lásky, o ktorom sa nehovorí, pokiaľ človek nie je básnikom“. Takto začínajú hlboké stretnutia s osobným Bohom v zákutiach duše. Užasnutý som zostal hlavne po pasáži, kde píše: „Niekedy, v nečakanej chvíli, v kúte mojej duše odrazu niekto pokľakne. Občas, keď kráčam po ulici alebo som uprostred rozhovoru. Ten niekto, kto tam kľačí, som ja.“ Práve vzťah s Bohom, duchovno, považuje samotná Etty za najdôležitejší aspekt svojho vývoja. „Aký zvláštny bol ten môj príbeh. Príbeh dievčaťa, ktoré nevedelo pokľaknúť,“ hodnotí na konci denníka, keď už tuší svoju smrť.
Pretrhnutý život je dielo, ktoré konfrontuje človeka so súčasným konzumným spôsobom života, s našou životnou nespokojnosťou, pocitom nenaplnenosti. Motivuje, burcuje. Navyše sa dobre číta. Etty vždy túžila byť spisovateľkou. Literárny rozlet zatvorili brány Osvienčimu, jej jediné dielo však oslovuje ľudí po jej smrti – od začiatku novembra aj v slovenčine.
A mimochodom, vôbec nejde o pretrhnutý život. Ide o krásne zavŕšenú životnú kapitolu s dôstojnou apoziopézou smerujúcou do večnosti. Tou je záverečná veta, explózia lásky Etty Hillesum: „Človek by chcel byť náplasťou na mnohé rany.“
Autor je novinár a vysokoškolský študent.