Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sú Slováci vyvoleným národom?

Číslo 1/2012 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 5141
 

Sedel som za stolom s neobyčajne inšpiratívnymi ľuďmi, keď som zrazu dostal najťažšiu úlohu, akou ma kedy kto poveril. Bolo to v Pustých Úľanoch, v jedno novembrové poobedie, domáca pani navarila výnimočné menu, so závisťou som pokukoval po úchvatne usporiadanej knižnici v hostiteľovej obývačke, kábeeško ma príjemne vo vnútri hrialo. Pohoda najvyššieho štádia.

Odrazu však pozornosť hostí obrátil Fero Mikloško na mňa. Dovtedy som ho osobne nepoznal. Citoval výrok Jána Pavla II., podľa ktorého slovenský národ má v dejinách osobitnú úlohu a spýtal sa ma, či by som nechcel napísať článok na tému: „Sú Slováci vyvoleným národom?“

Oblial ma studený pot. V živote som už napísal nejeden chúlostivý text, písanie je predsa mojim povolaním, no odpovedať na otázku tak závažného charakteru som ešte nikdy nemusel. Ako to, že práve ja som dostal to privilégium vyrieknuť svoj úsudok na niečo, čo tak veľmi prekračuje hranice metafyzična? Prečo práve ja? Som len obyčajný pisálek, ktorý neustále kočuje po Európe, rozpráva po slovensky s chybami a s dolnorakúskym prízvukom a v tejto krajine je len hosťom. Keď mi Fero Mikloško pozrel do očí pohľadom, v ktorom sa zračila nebezpečná zmes dobrotivého šibalstva a netrpezlivého očakávania, pochopil som dve veci. Tou prvou bolo, že zrejme nedokážem tejto dobrodružnej úlohe povedať nie. Zároveň mi bolo jasné, že keď sa už raz o svojej hostiteľskej krajine vyjadrím nesprávne, ďalšiu ponuku publikovať už nikdy nedostanem.

Medzičasom ubehlo štvrť roka, odkedy som prijal výzvu odpovedať na otázku, či sú Slováci vyvolený národ. Je čas odovzdať výsledok. Zakaždým, keď som si počas tých troch mesiacov dopisoval so slovenskými priateľmi, autormi, intelektuálmi, pripojil som i túto nebezpečnú otázku. Reakcie boli však nápadne jalové. Väčšina mojich slovenských priateľov otázku ignorovala. Jeden dokonca odpovedal iba nekomentovaným nie.

Ja som však mal od začiatku veľkú chuť odpovedať veľkým, presvedčivým ÁNO. Bolo mi jasné, že cteného čitateľa nebudem môcť nakŕmiť lacnou dialektikou toho druhu, že Slováci práve preto musia byť vyvoleným národom, pretože vo svojej doterajšej histórii nepodali ani len najmenší dôkaz o svojej vyvolenosti. Nie, keď prídem s takýmto fádnym paradoxom ako odpoveďou, bude ma hnať Fero Mikloško už od dverí. Nie, odpoveď musí byť dobrá. Pravdivá, dobrá a pekná.

Išiel som sa vypytovať do susedstva. Tým je od leta 2004 sídlisko v Devínskej Novej Vsi. Išiel som do mojej obľúbenej krčmy a opil som sa tam s miestnymi. V hostinci „U Jumba“ sa cez víkend stretávajú Slováci strednej generácie, aby tam holdovali najhoršiemu žánru v dejinách hudby – československému country. Nikdy si na to poriadne nezvyknem, musím to však nejako vydržať. Zakaždým cítiť v ich country pravé, hlboké a autentické nadšenie. Nadšenie, ktoré všade inde v tejto krajine treba ešte len objaviť.

Keď nám borovička dostatočne zostrila zmysly, dal som do pľacu moju otázku. Reakcie však opäť boli zdržanlivé. Jeden country nadšenec krútil zarazene hlavou, ďalší vystupňoval náladu protiotázkou: „Je horší národ?“

S tým som však musel nesúhlasiť. S tým vždy musím rozhodne nesúhlasiť. Poznám celý rad národov, ktoré sú na tom, po zohľadnení všetkých historických faktov, oveľa horšie. Keď si v hlave začnem prechádzať všetky členské štáty OSN, ktoré majú na rováši viac ako Slováci, sotva sa viem dopracovať konca. Ja sám som sa narodil ako syn národa, ktorého iní dvaja synovia začali obe svetové vojny. Mám rád svoju vlasť a polovicu Európy mučím svojimi propagandistickými rečami na chválu dolnorakúskeho červeného vína. Ale fakty ostávajú faktami. Je množstvo národov, ktoré sú horšie.

Žijem sedem rokov na Slovensku a sebazatracovanie Slovákov je mi dobre známe. Nemôžem sa tomu však prestať čudovať. Moja učiteľka francúzštiny pochádza z Alžíra a stala sa Slovenkou. Stretávam sa s ňou príležitostne, keď si odovzdávame študijný materiál a vypočítavo ju zaťahujem do rozhovorov o slovenskom národnom charaktere. Mám z toho viacnásobný profit, pretože pri tejto téme sa nikdy nedokáže zastaviť. Zakaždým to pre mňa znamená niekoľko hodín francúzskej konverzácie grátis. F. považuje Slovákov za znášanlivých, trpiteľských, pasívnych. Raz dokonca zašla vo svojich názoroch ešte ďalej a povedala, že občianska vojna v Alžírsku bola síce so svojimi 100 000 obeťami strašná, človek musel každú chvíľu počítať s tým, že ho môže roztrhnúť bomba nastražená islamistami. Medzi ľuďmi však cítila väčšiu radosť zo života, ako ju každý deň zažíva medzi Dúbravkou, Dlhými Dielmi a Petržalkou.

Už vopred som sa tešil na to, ako otázku o vyvolenosti Slovákov položím práve mojej učiteľke francúzštiny. F. s tajuplnosťou v hlase povedala: „Vedel si, že Vandali, ktorých stopy sa stratili blízko územia dnešného Alžírska, prišli z územia dnešného Slovenska?“ Pre mňa to bola novinka, nikdy som sa o tom na dejepise neučil. F. pôsobila veľmi presvedčivo, musel som však opäť raz protirečiť. „Ja ale nevidím žiadne paralely medzi Vandalmi a Slovákmi.“ F. na to pristúpila ku kompromisu: „No dobre, potom sú vykastrovanými Vandalmi.“

Vopred upozorňujem, že to nie je to najhoršie, čo moje načúvanie hlasu ľudu vynieslo na denné svetlo a že tu jeden z názorov, ktorý tu zaznie, bude ešte zdrvujúcejší. Chcel by som ešte predtým zosumarizovať všetko, čo som sa v zhruba dvoch-troch desiatkach rozhovorov dozvedel. Podľa predbežných výsledkov mojej ankety si mnohí Slováci nemyslia, že by mali v dejinách plniť nejakú misiu, ale naopak, pripisujú si rolu najhoršieho mysliteľného národa. To by síce tiež mohlo byť chápané ako určitá misia, lenže ex negativo. Iným národom by mohli Slovákov poslúžiť ako odstrašujúci príklad. Ja osobne však túto odpoveď na otázku Fera Mikloška vylučujem. Nie, milí priatelia, k najhoršiemu národu, aj keď len v rámci Európy, máte naozaj veľmi ďaleko!

Doteraz som však nepovedal nič o tom, ako sa ja, cudzinec s trvalým pobytom, na Slovensku cítim. Cítim sa tu totiž dobre. Môj život je pohodlný. Slováci sú ku mne milí. Nikto mi tu nič nerobí. Celkom v protiklade k ich vlastnému sebahodnoteniu nikomu neubližujú, nikomu okrem seba samého. Ako spisovateľ vďačím Slovensku za veľa, možno som až po presťahovaní do Devínskej začal písať zaujímavé veci.

Dlho som sám sebe klamal. Dlho som rozprával, že som tu len v rámci kreatívneho experimentu, na istý čas, nanajvýš do konca roka a potom sa uvidí. Po siedmich rokoch mi to už nikto neverí. Po siedmich rokoch musím uznať, že ma niečo k tejto krajine púta. Za ten čas som už i zistil, čo.

Uvažoval som. Úloha Fera Mikloška, nájsť pre slovenský ľud jeho misiu ma priviedla k zamysleniu sa nad mojou existenciou v tejto neznámej krajine. Teraz viem, čo to je. Poviem to, parafrázujúc Hurbana: „V tomto štvrťroku obletovali ma sväté a zlaté sny o vašej živej, okrúhlej, zvonivej, vlniacej a hrmiacej slovenčine.“ Uznávam, ocitol som sa priam v mileneckej závislosti na slovenskom jazyku.

Rád znesiem posmešky a budem sa o tom s každým hádať. Nepoznám síce celý svet, ale Európu som prešiel krížom krážom, takže viem ako znejú skoro všetky európske jazyky. Možno s výnimkou baskičtiny, estónčiny a maltézštiny, ktoré až tak dobre nepoznám. Som preto pripravený kedykoľvek dokázať moje tvrdenie, že prinajmenšom spomedzi všetkých úradných jazykov Európskej únie je slovenčina najkrajšia. Nemusíme byť však až takí skromní a pokojne si dovolím tvrdiť, že slovenčina je najkrajším jazykom na svete.

Niektoré výrazy ma priťahovali už vtedy, keď som po slovensky vôbec nič nerozumel. Dokonalá ázijská dokonalosť „nech sa páči“, vzletné „hej“, žiarivé „jaj“, ktoré dokonca F. používa v prívale slov i vo francúzštine. Ak by som mal vymenovať slovenské slová spôsobujúce mi nekonečný pôžitok, nevedel by, kde mám začať. Okamžite, odjakživa, húževnato, dievčatá, keby niečo, ... Slovenčina je dokonalý jazyk. Znie obozretne a prirodzene, nemá v sebe nič zvrátené, jej dlhé a krátke slabiky jej dodávajú muzikálnu pravidelnosť. Melódia reči u väčšiny ľudí ešte posilňuje jej upokojujúce účinky. Slovenčina zväčša znie tak, akoby každý vyslovený význam bol v skutočnosti menej dôležitý a spolovice tak zlý, a teda vlastne ani nestojí za to sa nad ním vzrušovať. Slovenčina má niečo, čo tak milujem na svojej materskej nemčine, a síce dvojhlásky. Je plnokrvným slovanským jazykom, bez toho aby sa ako poľština utápala pod prívalom sykaviek alebo ako je to v prípade, ináč tiež veľmi peknej, ruštiny, aby desila brutalitou jej hrdelných hlások. Na rozdiel od jazykov ako je taliančina, v ktorej sa aj škaredé veci vyjadrujú krásne znejúcimi slovami, má slovenčina aj vyslovene škaredé stránky. Veľmi sa mi na nej páči, že i zhluky spoluhlások v nej svojou zvukomalebnosťou zväčša dávajú zmysel. Ako príklad uvediem slovo „poškvrnený“, ktoré bezpochyby neslúži na označenie niečoho pekného.

Predpokladám, že čitateľ postrehol môj zámer vystihnúť dušu slovenského národa okľukou cez opis jazyka. Slovenčina sa vskutku vyznačuje niektorými špecialitami. Má napríklad výrazy na označenie smeru, ktoré sa nedajú preložiť do iného jazyka a vzbudzujú podozrenie, že majú za cieľ človeka zamotať. Adjektív „nekonfliktný“ neexistuje v žiadnej z mne známych rečí a už vôbec nie ako kompliment. A potom tu ešte máme výstižný slovný zvrat, ktorý by sa dobre vynímal ako motto na slovenskom štátnom znaku: „Čo už.“

Vôbec mi pri tom neprekáža, že stále všetkému nerozumiem. V mnohých prípadoch to len zväčšuje môj pôžitok, pôžitok neustále okolo mňa znejúcej zbierky básní s názvom SR. Je pre mňa záhadou, ako to, že Slováci, ktorí už pri narodení dostávajú do vienka tento dar, nie sú národom básnikov, ba dokonca, že literatúra sa v tejto krajine teší omnoho menšej vážnosti ako u všetkých ich susedov. V jazyku problém určite nebude.

K misii Slovákov v dejinách som sa síce stále ešte nedopracoval. Som však presvedčený, že zmysel pre krásu tento národ v sebe má. Iste, každodenné Slovensko k nám vysiela aj iné estetické posolstvá. Neuchováva v sebe slovenčina celú tú ohromujúcu krásu, ku ktorej sa jej ľud vo svojej minulosti povzniesol, žiarivú a lesknúcu sa pred našimi očami?

Svoju prieskum končím v mojej kuchyni. Pokúsil som sa totiž o maximálnu mieru integrácie do slovenskej spoločnosti. Prvých päť rokov môjho slovenského exilu som prežil bývajúc sám v novostavbe. Potom som, po zdĺhavom hľadaní podnájomníkov, založil rakúsko-maďarsko-slovenský privát v paneláku, s výraznou prevahou rakúskeho intelektuálneho elementu.

Prednedávnom som sa tak ocitol uprostred slovenskej reality. Stal som sa národnostnou menšinou na slovenskom priváte, ktorý obývajú výhradne robotníčky a robotníci pracujúci na zmeny v automobilovom priemysle. Je to pre mňa nový svet, nový život. Dobrá škola.

Je sobota večer. Ležím na mojom pracovnom diváne, obklopený bichľami slovenských klasikov, z ktorých sa za pomoci farebného zvýrazňovača pokúšam vydestilovať odpoveď na otázku, v čom spočíva dejinná úloha slovenského národa. Vedľa v kuchyni sa zhromaždila záhorácka robotnícka mlaď, aby sa od 19:50 do 00:30 poradila, ktorým dopravným prostriedkom a na ktorú diskotéku sa v ten večer pôjde.

Pokúšam sa vstať z môjho pracovného divána a za tichého stonania, ktoré akosi patrí k najstaršiemu členovi domácnosti, sa pripojím k partii v kuchyni. Tá práve vyprázdňuje fľašu balentajnky a ako brzdu používa 40-centovú kolu značky Freeway kúpenú v Lidli. Ponúknu mi pohárik, ja si však radšej nalejem trochu kábeešky. Keď zistím, že poznajú naspamäť texty môjho obľúbeného slovenského rappera, naberiem odvahu a položím im otázku Fera Mikloška: „Sú Slováci vyvolený národ?“ Odpoveď, ktorej sa mi dostane od jednej nezamestnanej dievčiny je tak nečakane tvrdá, že v tom okamihu moju anketu ukončujem. Mladé, dobre vyzerajúce dievča má rodičov v Kanade a spolu s mojou spolubývajúcou plánujú odísť za nimi. Jej odpoveď znie: „Slováci sú vyvolení pre zánik.“

„Slováci sú vyvolení pre zánik, “ to neboli slová vyslovené zo žartu. V mojom ťažko sa rodiacom rukopise spôsobili obrovský kráter. Nedokážem zabudnúť na tú vetu, ani na výraz tváre, ináč príjemnej mladej ženy, ktorý na chvíľu dostal extrémistické črty. Ja sa tu morím s tým, aby som našiel dejinnú úlohu pre národ, ktorý si vo svojom vnútri neželá nič iné, len vlastnú skazu? Odsuniem temné myšlienky bokom a obrátim svoju pozornosť na konkrétne možnosti, ako by slovenský národ mohol pôsobiť i mimo svojho teritória. Tri možnosti pokladám za hodné úvahy: kresťanskú, neoliberálnu a plebejskú.

Nič by mi nespôsobilo väčšiu radosť ako môcť v kultivovanom, rozhľadenom katolíckom časopise prehlásiť: Dejinná úloha slovenského ľudu môže spočívať len v jeho neproporčne veľkom prínose k novej evanjelizácii Európy. Som však na pochybách. Neváham preto, že by som si snáď neželal kresťanskú misiu Slovenska. Ani preto, že by Slováci v čase totality nepreukázali dostatok odvahy a statočnosti. Nie, práve naopak. Opätovné prijatie kresťanskej viery je to jediné, čo Európa naozaj potrebuje. Som na pochybách preto, lebo poznám rozloženie síl. Slovenský katolicizmus má svoje prednosti. Tvorí kompaktné prostredie, vďaka Sviečkovej manifestácii môže poukazovať na hrdinské okamihy slovenských dejín a nevyčerpáva sa, tak ako je tomu už desaťročia v rakúskej a nemeckej Cirkvi, zbytočnými konfliktami s Rímom.

Má však aj svoje slabiny. Oslabujú ho vnútorné konflikty, nie všetci cirkevní hodnostári sa dostatočne presvedčivo dištancovali od Tisovho režimu vojnovej Slovenskej republiky. No jeho najväčšou slabinou je okrajová pozícia v slovenskej spoločnosti. Podľa mojich skúseností veľká väčšina Slovákov reaguje alergicky na prejavy veriacich katolíkov. Obávam sa, že ešte predtým, ako slovenskí veriaci inšpirujú svojim príkladom Európu, budú musieť prekonať nenávisť svojich slovenských spoluobčanov. A možno sa jedno s druhým navzájom nevylučuje. Stále som však nepopísal druhú stránku mocenských pomerov v Európe.

Druhá strana je neporovnateľne silnejšia. Európa je pretváraná vlnou radikálneho laicizmu, ktorý kresťanské posolstvo stavia do karantény a snaží sa kresťanskú pamäť Európy nahradiť niečím iným. Pokladám však za chybu, mocné a rozvetvené hnutie laicizácie paušálne označiť za úpadok mravov. Niektorých protagonistov tohto hnutia som osobne spoznal, keď som robil stĺpčekára v Bruseli a pripravoval knihu o hlavnom meste Európy. Nikdy v živote som nevidel fanatickejších horlivcov. Sú to v podstate religiózni ľudia. Skôr než o úpadok mravov sa tu jedná o neúprosné presadzovanie novej morálky. Tento proces prebieha veľmi intenzívne, hodnotový systém Európanov sa rýchlo mení, novovytvárané tabu sú bránené zubami nechtami.

Idey, ako napríklad právo na adopciu pre homosexuálne zosobášené páry sa bezprostredne dotýkajú možno tisíciny promile európskej populácie, aktivisti však za neho bojujú tak urputne, akoby od toho závisela spása ľudského druhu. Nepovedal by som, že sa jedná o početnú skupinu aktivistov. Pravdepodobne je počet ľudí, ktorí na Orave pravidelne chodia do kostola, vyšší. No jeden bruselský aktivista, ktorý sa pohybuje v blízkosti politických elít a vo dne v noci usilovne pracuje na tom, aby v médiách, blogoch, na Wikipedii a v sociálnych sieťach diskreditoval a znemožňoval všetkých, ktorí zmýšľajú inak, si dokáže získať väčší vplyv ako možno celá Orava.

Je toto boj, na ktorý sú slovenskí kresťania dostatočne vyzbrojení? Nemali by sa toho chopiť prinajmenšom takí Poliaci? Mám poľského priateľa Jaceka, nešťastného EÚ úradníka v Bruseli. Zavalitý mladík z pobožného poľského podhoria Karpát si v Bruseli jednoducho nevie nájsť ženu. Keď som sa dozvedel, že išiel s priateľmi a príbuznými na lyžovačku do slovenskej časti Oravy, vybral som sa ho navštíviť.

Partia poľských priateľov si prenajala typický viacposchodový rodinný dom vo Vitanovej. Deti už zaspali, bol to prvý večer ich dovolenky a ponúkli ma banánovým džúsom. Ejha, pomyslím si pre seba, už ani Poliaci nie sú tým, čím bývali.

Jacek sa netvári prekvapene, keď na neho vytasím otázku Fera Mikloška. Keď sa spolu prechádzame po Bruseli, často sa Jacka pýtam na podobné veci. Napríklad, či by Poliaci nechceli ešte naposledy zachrániť Európu. Podľa Jacekových výpočtov to už Poliaci v minulosti trikrát urobili a to musí stačiť. On nechce zachrániť Európu, on chce ženu.

Stále váham, či zveriť novú evanjelizáciu Európy do rúk práve Slovákom. Iste, sú k tomu povolaní, iste, i ja som k tomu povolaný. Nie je k tomu treba, vzhľadom k situácii dneška, niečo viac? Charizmatická osobnosť, mariánske zjavenie, svätec dnešnej doby? Tu naráža moja expertíza na svoje hranice. Ja nič, ja muzikant, ja som len bývalý žiak kláštornej školy z Dolného Rakúska. „Teda Jacek, majú podľa teba Slováci osobitnú misiu v Európe?“ Jacek odpovedá poľským príslovím, ktoré u nich doma zaznieva vždy, keď príde reč na Slovensko: „Kurica nie ptica, Słowacja nie zagranica.“

Pokračujem ďalej v hľadaní dejinnej misie pre Slovákov, ktorú by v európskych dejinách mohli vykonať, k misii liberálnej. Už vopred však upozorňujem, že ju uvádzam len preto, že musím a že ju vlastne chcem len odfajknúť. Predsa len, nachádzame sa v štvrtom roku svetovej hospodárskej krízy a máme vážnejšie problémy.

Keď som v roku 2004 prišiel do krajiny tatranských tigrov, vnímali niektorí ľudia v Európe Slovensko ako vzorovú krajinu ekonomickej slobody. Aj ja som bol vtedy fascinovaný. Pochádzam z krajiny, v ktorej sa zrodila „rakúska škola“ ekonómie, no v Rakúsku ju nikto nepozná, kým v slovenskom establishmente Hájekovci obsadili celý vzdušný priestor. Moje tvrdenie môže v slovenských pomeroch znieť prekvapivo, no v krajinách ako Rakúsko, Nemecko či Francúzsko neexistujú žiadne strany, ktoré by v oblasti hospodárskej politiky boli tak liberálne, ako sú na Slovensku sociálni demokrati.

V krajine som však už strávil istý čas a mohol som sledovať pôsobenie slovenských liberálov. Je vylúčené, že by ešte niekoho v Európe dokázali zvábiť na svoje chodníčky. Slovenskí liberáli sú cynickí novozbohatlíci, sú nekultivovaní, neverní, nevzdelaní, nesystematickí, nevkusní, ľahostajní a predajní. Slovenskí liberáli v nič neveria, dokonca i ich viera v spásu ľudstva prostredníctvom homosexuálnych manželstiev je slabá. Neveria dokonca ani v slobodu. Chcú prinútiť živnostníkov k vedeniu účtovníctva, takíto sú to liberáli. Dôstojný myšlienkový prúd liberalizmu bol na celom svete zatlačený do defenzívy a potreboval by čerstvý vietor. Slovenskí liberáli sú však tými poslednými, ktorí by mohli svetu nové liberálne posolstvo zvestovať.

Potom tu ostáva – ako som ju to vlastne nazval? – plebejská misia. Keby som mal posudzovať podľa toho, ako sa ľudia v mojej hosťovskej krajine obliekajú, správajú a pohybujú, tak sú Slováci najplebejskejší národ v Európe. Sú i výnimky, tie však sotva presahujú úzky redakčný kruh tohto fajnového časopisu. U nás v Devínskej poznám len jediného elegantného pána, starého albánskeho majiteľa mojej obľúbenej kaviarne. Zvyšok sa oblieka plebejsky, a nie sú to len robotníci, ale aj študenti, intelektuáli, milionári.

Z toho by však mohlo niečo byť. Každý rekord, každá výnimočnosť či vyhranenosť môže predurčovať k určitej misii. Mám práve rozčítaného naslovovzatého teoretika v tejto problematike, Mináča: „Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín Strednej Európy; to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo.“ To je pekne povedané, najmä marxistom-leninistom táto plebejskosť výborne pasovala do krámu.

Čo s tým ale dnes? Mám sa ísť ešte raz spýtať, ako to vidia ľudia v mojej kuchyni? To nie je potrebné. Cítim fritézu, moje spolubývajúce vybavili kuchyňu trojuholníkom hrôzy, pozostávajúceho z fritézy, olejom premastenej panvice a mikrovlnky. Keďže pracovné zmeny sa v mojom priváte neustále prelínajú, hranice medzi dňom a nocou sa tu postupne zotreli. Každú chvíľu tu niekto spí, zatiaľ čo iný člen domácnosti udržiava v chode trojtaktný motor fritéza-panvica-mikrovlnka. Nikdy som tu nevidel zeleninu, všetko sa vypráža, frituje, každé jedlo vonia rovnako.

Celé to prebieha v šialenom tempe. Ležiac na pracovnom diváne počujem, ako ruka šmátra v chladničke. O chvíľu na to už prská horúci olej. Netrvá dlho a môže sa jesť. Mohol by som možno ísť do kuchyne a osloviť dievčatá s novou anketovou otázkou. Dievčatá, čo si myslíte, je slovenský proletariát predurčený vykonať nejakú dejinnú úlohu? Ostávam však ležať. Viem, že robotnícka mládež na mojom priváte nemá žiadne triedne povedomie. So svojím platom je ako tak spokojná a nikdy ju nenapadlo opýtať sa, komu vlastne ich fabrika patrí. Neočakávam, že by v budúcnosti žiara slovenského plebeizmu prenikla cez slovenské obzory a už vôbec nie, že v tejto krajine vypukne nejaká veľká vzbura otrokov.

Nasleduje najtvrdší úsek na ceste hľadania historickej misie Slovákov. Prosím o prepáčenie, ale tej myšlienky sa jednoducho nedokážem zbaviť. Naozaj si Slováci sami zvolili cestu k vlastnému zániku?

Viem si predstaviť, čo sa deje vo vnútri hrdého slovenského šuhaja, keď číta ponuré špekulácie o podvedomí vlastného ľudu z pera Rakušáka uvelebeného na svojom diváne. Ospravedlňujem sa za to. Čo mám ale robiť, keď sa ma opýtali. Nie som tu na to, aby som hovoril halušky, mám snahu dopátrať sa pravdy. Práve preto to musím povedať. Mnohé prejavy správania Slovákov skutočne vzbudzujú dojem, akoby túžili dospieť do stavu neexistencie. Pozorujem tento fenomén v rôznych sférach života. Keď cestujete alebo migrujete, žiaden iný národ nie je tak nenápadný ako Slováci. Človek musí naozaj tvrdo snoriť, aby Slovákov v cudzine vypátral. Maskujú sa perfektne. Vidím to však i v hospodárstve, politike, architektúre, gastronómii, kultúre. Výpredaj krajiny, prevody príspevkov na dôchodok do zahraničných finančných koncernov, poníženecké správanie sa voči investorom. Dejiny vlastizrady, nad ktorými sa sotva kto pozastavuje. Bezcitná nevýraznosť v kultúre a gastronómii, svojvoľné kombinovanie vecí, ktoré k sebe nepatria. Najobľúbenejším miestom v Devínskej je kríženec kaviarne, solária, herne s hracími automatmi a koktail baru. Alebo zničenie bratislavského Starého Mesta komunistami... Všetko to poznajú i ostatné postsocialistické krajiny. V prípade Slovenska sa mi však zdá, ako by tu neexistovala žiadna bariéra vybudovaná na patriotizme, sebaúcte, potrebe kultúrneho sebauplatnenia.

Vidím to i na slovenských dejinách. Všetci vodcovia národa, ktorí v ťažkých časoch mohli pre svoju krajinu urobiť mnoho prospešného, skĺzli napokon na cestu smerujúcu k hanbe a potupe. Tiso, Husák, Mečiar. Ako keby nestáli pred tvárou dejín, ako keby sa o nich nemalo písať v učebniciach dejepisu, ako keby Slováci neboli národom a nemali žiadne dejiny. Slováci však sú národom, štátotvorným národom, majú svoje jasne vymedzené štátne územie, štátny jazyk, všetko čo treba. Niet teda kam ujsť. Chcú Slováci prestať existovať? Chcú sa rozplynúť, zmiznúť?

Prenasleduje ma jedna myšlienka. Bez toho aby mali ambíciu v dejinách niečo znamenať, bez viditeľnej náruživosti voči sebe i voči iným je slovenský ľud snáď len v jednom radikálny, že radikálne nič nechce. Pri troche dialektických čachrov-machrov by sa z toho dala urobiť dejinná misia. Ak by boli všetky národy také ako Slováci, neboli by žiadne vojny. Nie všetky národy sú však také ako Slováci. Navyše misia, ktorú si svet ani len nevšimne, nie je žiadna misia. Hm, to asi nie.

Sebanenávisť, tak pri tejto téme môžem ako Rakúšak niečo dodať. Dejiny rakúskej povojnovej kultúry sú dejinami neustáleho sebazatracovania. Sotvaktorý národ sám seba s takou neúprosnosťou hnal pred súd ako práve my, či už v literatúre Bernharda a Elfriede Jelínek, vo viedenskom akcionizme či vo filmoch.

Je toto niečo pre Slovákov? Sebahodnotenia, ktoré som si vypočul v mojej krčme a v mojej kuchyni znejú ako začiatok nejakej Bernhardovej tirády. Aj u Štúra nachádzam miesta, v ktorých svoj ľud nemilosrdne odsudzuje: „Hovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, ponížený […], hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. […] Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac, […] ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci.”

Odkedy Štúr napísal tieto riadky, už ubehla hodná chvíľa. Na slovenskú sebanenávisť, akokoľvek mocne srší z ľudí, som v slovenskej literatúre nenatrafil. Kým rakúski umelci získavajú za svoju sebanenávisť ocenenia a spravili si z nej zlatú baňu, slovenské umenie sa nemôže pochváliť porovnateľnou produktivitou. Slovenská sebanenávisť zostáva nemá.

Pre pána Jána, moja úloha pomaly prerástla až do telesného utrpenia. A pritom je táto krajina taká úžasná. Napríklad divadlá. Môžete ich nájsť v toľkých mestách. Na jeseň som dokonca cestoval za rusínskym divadlom až pod Kremenec. A aj keď v divadelnej hre o nič nejde, vôbec mi to nevadí. Proste sa len kochám zo slovenčiny, ktorá sa rozlieha z javiska.

Bolo to práve v rodnom meste Fera Mikloška, kde som bol tak šťastný. Práve tu som zažil svoj najentuziastickejší moment na Slovensku. Bolo nádherné babie leto, počasie stvorené na kúpanie, celé mesto trávilo svoj čas v novootvorenom nákupnom centre Mlyny, ja som si vychutnával divadelný festival.

Prirodzene, pozrel som si všetky slovenské inscenácie. Zarazilo ma, že ani jediná hra sa čo i len okrajovo netýkala slovenskej reality, ani jedna. Bol som vyzbrojený vydaním súborného diela dramatika Jozefa Hollého, ktorý v roku 1907 napísal Amerikána, výsostne aktuálnu drámu o emigrantovi vracajúcom sa zo zámoria domov. Mal som namierené na Hollého veselohru Kubo, ktorá spracúva tému ženenia a vydávania na slovenskej dedine, teda nie práve najpálčivejší problém dnešného Slovenska.

Hra bola ešte i dekonštruovaná. Utiekol som z predstavenia a v átriu starého mestského divadla som natrafil na slovenských divadelníkov. Pri priemernom červenom víne som sa rozohnil a vášnivo diskutoval. Ako to, že Amerikána nikto nehrá, no slaboduchý Kubo sa hrá vždy. Po chvíli som sa prestal sťažovať na to, čo všetko ešte stále v slovenskom divadle, v literatúre, v kultúre chýba a začal som vyratúvať, čo všetko ešte len musí prísť, čo práve začína, čo všetko má krajina ešte len pred sebou. Prenikol mnou pocit entuziastickej blaženosti. Ešte stále v sebe nosím ten entuziazmus. Len sa nesmiem príliš často stretávať s ľuďmi zo slovenskej kultúrnej obce, ináč zo mňa toto oduševnenie vyprchá.

Skutočnosť, že sa ako cudzinec smiem vyjadrovať k otázke vyvolenosti slovenského národa je vlastne veľkým privilégiom. Keby bol Fero Mikloško predsedom amerického alebo francúzskeho parlamentu, určite by sa mi takáto pocta neušla.

Človek sa má ako cudzinec v tejto krajine dobre, ľahšie tu môže niečo rozbehnúť, ľahko niečo dokáže. Nie náhodou to bol Kanaďan, kto objavil korupčnú kauzu Gorila, slovenskí novinári boli na to príliš zbabelí. Ako cudzinec si musím dávať pozor len na to, aby som to s preukazovaním svojej náklonnosti k tejto krajine príliš nepreháňal. Mechanizmus slovenskej sebanenávisti by spôsobil, že by moja vážnosť v očiach Slovákov klesla, ak by som mal Slovensko príliš rád.

Je ľahké v tejto mladej krajine robiť niečo exkluzívne. Stačí mu na to napríklad čítať klasikov. Nikto zo Slovákov to nerobí. Jeden z najneuveriteľnejších príkladov je Štúrov programový spis Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorý bol až s vyše 140-ročným oneskorením z nemčiny prvýkrát preložený do slovenčiny. V roku 2010 vykonala Matica slovenská záslužný čin, vydala knihu Z cestovných denníkov štúrovcov. Dychtivo som tu peknú knihu prečítal. Začínal som si uvedomovať, že už štúrovci tvorili exkluzívnu menšinu, ktorá ustráchane putovala z jednej evanjelickej fary na druhú. Keď boli títo blúznivci na svojich cestách konfrontovaní s realitou, povedané slovami Hurbana „utekali sme z tejto čertovej krčmy.“

Napadá mi myšlienka, že som v tejto krajine asi jediný, kto sa zaoberá týmito vecami, kto číta klasikov a hľadá odpoveď na otázku o misii slovenského národa. Jediný? Mohla by toto byť odpoveď? Nie! Ani to nemôže byť výsledkom môjho hľadania, že nejaký rakušácký pisálek je vyvolený pre to, že sa s pôžitkom vydáva po stopách Bohuša Nosáka v jeho potulkách. Nie, ja nie som ten, kto je vyvolený.

Vráťme sa ale k mojej odpovedi. Dosť dlho som cteného čitateľa viedol okľukami a bočnými uličkami. Teraz ale už naozaj príde moja odpoveď. Tá znie: Áno.

Moja správa je, že Slováci sú vyvolený národ. Jeho zánik neprichádza do úvahy. Ostáva urobiť len pár maličkostí. Slováci by mali vytvoriť podmienky pre príchod svätca, mali by začať svoju sebanenávisť umelecky zhodnocovať a dosiahnuť povýšenie slovenčiny za jediný úradný jazyk Európskej únie. Pri všetkom tom sklone k sebapohŕdaniu, sebapoškodzovaniu a sebazničeniu mala byť už dávno misia slovenského národa zapísaná do skalopevnej slovenskej reči. Potom už nebude dlho trvať a krása slovenčiny zachráni svet.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.