Sloboda prejavu?

Číslo 2/2011 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 8988
 

V septembri 2010 ohlásil protestantský pastor Terry Jones z mestečka Gainesville na Floride, že hodlá slávnostne verejne spáliť výtlačok koránu. Podľa neho islam nie je náboženstvom mieru, ale šíriteľom násilia a nenávisti. Hodlal tak urobiť na výročie teroristických útokov na Washington a New York, ku ktorým došlo 11. septembra 2001.

Vďaka zverejneniu tohto zámeru sa neznámy pojašený pastor, ktorý sa staral o svojich niekoľko desiatok veriacich, ocitol v centre svetovej verejnosti. V moslimskom svete, ale i v USA, sa konali demonštrácie proti jeho zámeru. Experti upozorňovali na hrozbu masového násilia zo strany pobúrených moslimov. Zámer Terryho Jonesa odsúdil prezident Barack Obama a ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová. Funkcionári amerického ministerstva obrany upozorňovali, že spálenie koránu zhorší bezpečnostnú situáciu v Afganistane, kde stále pokračuje vojna afganskej armády, USA a ich spojencov, vrátane Slovenska, proti Talibanu. Sám minister obrany Robert Gates zatelefonoval Terrymu Jonesovi a požiadal ho, aby korán nepálil.

Terry Jones sľúbil, že korán nespáli. Svet si vydýchol a na chvíľu naňho zabudol.

Terry Jones si to o pár mesiacov rozmyslel a oznámil, že korán predsa len spáli. Aj tak urobil. Stalo sa tak v marci 2011. V kostole pred pár desiatkami veriacich usporiadal nad koránom akýsi bizarný súd a potom korán „popravil“. Do veľkého kovového lavóra položili knihu nasiaknutú benzínom a pastorov pomocník ju zapálil iskrou z elektrického zapaľovača. Korán horel niekoľko minút. Video z tejto bizarnej udalosti možno nájsť na internete.

Vášne v moslimskom svete však horeli o niečo dlhšie. Keď sa správa o Jonesovom čine rozšírila do sveta, rozzúrený dav moslimov v afganskom Kábule vtrhol do miestnej pobočky Organizácie spojených národov a zabil sedem ľudí. Kauzálna súvislosť týchto udalostí nikoho neprekvapila. Dalo sa to čakať.

Moslimovia vo svete nechápu, že americký prezident môže rozkázať najmocnejšej armáde sveta, aby okamžite bombardovala krajinu na druhom konci sveta, ale že nemôže zakázať bláznivému človeku spáliť ich posvätnú knihu. My to chápeme. Nechápeme však, ako sa Amerika mohla dostať do takéhoto stavu. Veď Američania sa tešili slobode prejavu od vzniku USA, ale chápali slobodu prejavu ako slobodu kultivovane vysloviť politický názor. Nechápalo sa to ako právo na neslušné správanie alebo na exhibicionizmus.

Autor tohto článku má sklon súhlasiť s kritikou islamu, ako ju sformuloval Terry Jones a pred ním mnohí iní. Spálenie koránu je však ďaleko za hranicou kritiky islamu. Je to gesto exhibície, gesto šírenia negatívnych emócií, je to niečo zraňujúce a urážajúce. Nie je to odhaľovanie pravdy, preto ho majestát pravdy neospravedlňuje.

Kedysi to bolo Američanom jasné. Nikoho by nenapadlo páliť korán, bibliu či americkú vlajku alebo požadovať právo vydávať pornografiu. Až po revolúcii v šesťdesiatych rokoch sa považovalo pálenie vlajky, posvätných kníh alebo vydávanie pornografie za právo vyplývajúce z princípu slobody prejavu. Právo na vyslovenie politického názoru sa tak rozšírilo na právo na neslušné správanie.

Slovensko zatiaľ nemá za sebou žiadnu domácu diskusiu o pálení posvätných kníh, ale absolvovalo diskusiu o práve páliť na verejnosti niečiu vlajku, čo je analogická situácia. V roku 2005 pálili dvaja Česi americkú vlajku v Bratislave počas návštevy Georga W. Busha. Polícia ich vyhostila, ako minister vnútra som stál na strane polície, a preto som sa stal terčom kritiky. Zásah polície vraj bol ohrozením slobody prejavu.

Keby ste sa spýtali obyčajného bratislavského pravičiara, voliča SaS, SDKÚ alebo OKS, či je verejné spálenie vlajky výrazom slobody prejavu, a teda neodňateľným ľudským právom, s najväčšou pravdepodobnosťou odpovie, že áno. Nanajvýš povie, že on osobne by to nikdy neurobil, ale že zakázať sa to nemôže. Zákaz – to by bol komunizmus. Bratislavský pravičiar sa cíti byť antikomunistickým a proamerickým a vie, že v Amerike sa páliť vlajka smie. Tak je za pálenie. Ak dôjde k páleniu slovenskej vlajky maďarskými chuligánmi v Budapešti, náš mestský pravičiar ostane v rozpakoch a radšej je ticho. Názor však nezmení.

Pred pár rokmi sa bývalý komunista Robert Fico vyslovoval za zákon, ktorý by spálenie vlajky zakázal. Tragickosť tejto situácie spočíva v tom, že Robert Fico nevie, že sa správa ako normálny Američan v období pred kultúrnou revolúciou posledných desaťročí, a náš mestský pravičiar nevie, že rozmýšľa ako americký komunista.

V roku 1862, počas občianskej vojny vojská Únie po dobytí New Orleansu vztýčili vlajku Únie. Priaznivec južanskej Konfederácie William Bruce Mumford vlajku strhol, za čo ho dal generál Únie Benjamin Butler popraviť obesením. Vlajka Únie je doteraz vlajkou USA. Ako sa za sto rokov Amerika dostala do stavu, že právo na spálenie posvätného predmetu je dôležitejšie ako ľudské životy?

Postarala sa o to Revolučná komunistická mládežnícka brigáda, mládežnícka organizácia Komunistickej strany USA. Jej člen Gregory Lee Johnson v osemdesiatych rokoch 20. storočia verejne spálil americkú vlajku. Bolo to v roku 1984 na demonštrácii v Dallase počas konventu Republikánskej strany, ktorý potvrdzoval opätovnú kandidatúru Ronalda Reagana do funkcie prezidenta. Niet väčšieho bojovníka za slobodu prejavu ako komunisti v krajine, kde ešte neuchvátili moc. Po uchvátení moci je to samozrejme presne naopak.

Po tomto Johnsonovom čine prebehla séria súdnych procesov, keď bol Johnson najprv nižším súdom odsúdený na rok väzenia a potom oslobodený. Bodku za kauzou dal verdikt Najvyššieho súdu USA v roku 1989, ktorý uviedol, že páliť vlajku je právo vyplývajúce zo slobody prejavu. Najvyšší súd rozhodol najtesnejšou prevahou jedného hlasu, 5 ku 4. Na zákaz pálenia vlajky by bolo potrebné prijať dodatok k ústave, ktorý sa zatiaľ prijať nepodarilo.

Revolučná komunistická mládežnícka brigáda už medzitým zanikla, ale jej výklad slobody prejavu sa rozšíril do celého sveta, aj medzi bratislavských „pravičiarov“, ktorí netušia, že obhajujú marxistický koncept.

Podobné je to so šírením pornografie a obscénností rôzneho druhu. Ich najväčším obhajcom v USA je už desaťročia ACLU – American Civil Liberties Union, ktorú založili americkí komunisti ešte pred druhou svetovou vojnou. Ak sa niekto domnieva, že vyššie popísaný široký výklad slobody prejavu je protipólom komunizmu, tragicky sa mýli. Je to naopak. Marxisti na Západe dávno pochopili, že najprv musia zlegalizovať obscénnosť, nezriadené a neslušné verejné správanie a pornografiu, aby podkopali tradičnú kresťanskú morálku. Bez toho sa totiž moc nedá získať.

„Pravičiarom“ na Slovensku sa to ťažko vysvetľuje a platí to i o katolíkoch, ktorí sa v tomto novom prostredí pohybujú ako námesační. Dôkazom toho bola i výstava „umeleckých“ diel talianskeho sochára Paola Schmidlina v máji 2011 v Bratislave. Jeho socha „Slečna Kitty“ v spodnej bielizni a podväzkami má tvár pápeža Benedikta XVI. Britská kráľovná je zobrazená ako akási obnažená ľahká žena.

Zatiaľ čo bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský vyjadril zhrozenie a verejne proti výstave protestoval, katolícky kňaz, brat Šavol, ktorého si pamätáme z 90. rokov ako mladého redaktora rádia Twist, zaujal vo svojom blogu na stránke SME iný prístup. Napísal, že Schmidlinova výstava je pre nás výzvou na zamyslenie. Ľahšie je zakazovať, ako sa zamyslieť, píše tento katolícky kňaz. A koniec koncov aj gypsové sošky Panny Márie nie sú až také skvelé umenie, ale gýč. A treba si položiť otázku, čo chcel Schmidlin nám katolíkom povedať?

Nuž jedna z možných odpovedí je to, že Schmidlin hovorí, že nám katolíkom možno donekonečna kydať na hlavu a ani si to nevšimneme. Keď sa brat Šavol ako mladý novinár stal v 90. rokoch brutálnym terčom mediálneho ponižujúceho útoku zo strany HZDS, tak sme sa ho vtedy v KDH verejne zastali. Prečo sa dnes nevie jasne zastať svojho pápeža, keď je pápež urážaný? Pretože je v pasci tolerancie. To, čo je v prvom rade výzvou na protest a striktnú požiadavku, že hanebnosť má zmiznúť, je preňho výzvou na zamyslenie nad cirkvou.

Pritom táto kauza dáva ponaučenie, že protest má zmysel. Organizátori výstavy reagovali na arcibiskupov protest tak, že „Slečnu Kitty“ dali do vedľajšej miestnosti a návštevníkom bola ukazovaná len na požiadanie. Úplné víťazstvo nebolo dosiahnuté, ale čiastočné áno.

Omámenosť katolíkov a nielen ich bolo vidieť v tomto roku počas priebehu speváckej súťaže Česko Slovenskej SuperStar 2. Pozerali ju milióny divákov, státisíce mladých tínedžerov. Tri mesiace, týždeň čo týždeň. O tom, že tento program prináša radosť z poznania, koľko talentovaných mladých ľudí máme, niet pochýb. Program však prináša i niečo iné.

Už v prvých ročníkoch SuperStar bolo vidieť, že k formátu programu patrí neustála sexualizácia mládeže. Neustále narážky moderátorov a členov poroty na existujúce či neexistujúce erotické vzťahy, štylizácia dievčat do erotického výzoru návrhom ich odevu, účesu či mejkapu boli vždy neodmysliteľné. V tomto ročníku sa výrazne pridružila homosexualizácia mládeže. Narážky na homosexualitu sa dali počítať pravdepodobne na desiatky. Tento ročník dosiahol nové „hĺbky“ najmä však v snahe urobiť vulgárne vyjadrovanie a brutálne správanie spoločensky akceptovateľným.

Najväčšou mierou prispieval člen poroty raper Rytmus. Pred miliónmi divákov neváhal používať vulgarizmy označujúce súlož. Pavol Habera sa obmedzil iba na vulgarizmy označujúce ľudské vylučovanie. Rytmus však urobil podlosť dovtedy nevídanú. Zámerne skomolil meno súťažiacej dievčiny Simony Feckovej na Fuckovú v narážke na anglický vulgarizmus. Toto urobiť pre peniaze pred očami obyvateľov dvoch štátov mladej dievčine si vyžaduje nevídanú dávku cynizmu. Nie že by bol Rytmus primitívny človek. Urobil to pre peniaze. K tomu programu to proste patrí. Výzva moderátora Leoša Mareša, aby sa ospravedlnil, pôsobila dosť umelo, ako keby to mali obaja dopredu pripravené. Brutalita a tolerancia začínajú byť od seba nerozoznateľné.

A čo si máme myslieť o tom, keď členka poroty Gábina Osvaldová, päťdesiatnička, používa vo vysielaní vulgarizmy označujúce mužský pohlavný orgán, a chce nám nahovoriť, že všetko je zachránené tým, že vyslovila iba prvú slabiku onoho slova a potom povedala „píííp“. Tento ročník SuperStar bol masovou výchovou mládeže k vulgárnosti, brutalite a zanechaniu normálneho zdržanlivého správania.

Prvou obeťou tejto „výchovy“ sú učitelia, ktorí nebudú schopní vysvetliť deťom a mladým ľuďom, prečo sú povinné správať sa v škole slušne a prečo by vlastne nemali používať neslušné výrazy. A ono sa to ani vysvetliť nedá, keď v televízii kraľujú celebrity, ktoré sa správajú presne naopak. Konanie televíznych rád, ktoré majú na starosti ustrážiť elementárnu slušnosť v médiách, pripomína skôr kapituláciu. A od členov rád ani nemožno žiadať nejaké mimoriadne výkony. Tiež sú ovplyvnení svojím okolím a to okolie tiež rezignovalo. Dochádza k zvláštnemu paradoxu, keď v oblasti materiálneho životného prostredia dochádza k zavádzaniu stále nových alebo prísnejších štandardov a pravidiel, ale v oblasti duchovného životného prostredia sa štandardy odbúravajú.

Ale napriek všetkej rezignácii bude treba zápas o slušnosť a civilizované správanie opäť vybojovať. Bude treba začať s uznaním toho, že niektoré doteraz akceptované tvrdenia, tváriace sa múdro, až takými múdrymi nie sú. Miloš Forman, česko-americký režisér obhajoval legálnosť pornografie tým, že bez nej by bola ohrozená sloboda prejavu. „Aj nacisti a komunisti viedli ťaženie proti pornografii,“ hovoril.

No iste. Vlastne je pre slobodu nebezpečné i to, keď zatvárame zločincov do väzenia. Lebo veď keď dnes zatvárame zločincov, zajtra by sme mohli zatvárať slušných ľudí, však?