Čím boli Vianoce?
Číslo 4/2010 ·
·
Čítanosť článku: 2784
Je po Vianociach. Každý rok sa na ne tešíme, počítame dni a týždne. Položme si pre zmenu otázku, čo nám z nich ostalo?
Niekedy sú tak automaticky prijímané, až pôsobia ošúchane známo, pritom môže ide o tie najneuveriteľnejšie z neuveriteľných príbehov.
Napriklad, že Boh, čistý Duch, sa rozhodol stať človekom. Prijal naše ľudské telo, na ktoré sa my jemu tak často sťažujeme. Tajomstvo vtelenia sme si už zaradili medzi známe fakty, akoby to nemohlo byť inak. Akoby sme si živú a ohromujúcu reálnosť toho, že sa Boh stal človekom, už ani nepotrebovali uvedomovať.
Nanovo vidieť a rozprávať sa učíme od ľudí, ktorí naozaj vidia a vyjadrujú údiv z toho čo vidia. František z Assisi bol ohromený, že Boh sa stal človekom, dieťaťom. Preto začal stavať jasle a znázorňovať novým spôsobom to čo sa vlastne stalo, keď Boh prišiel na zem. Chcel, aby naše zmysly boli vystavené silným podnetom toho čo sa naozaj stalo. Aj Alfonz z Liguori žasne a všíma si tisíc detailov spojených s tajomstvom Boha, ktorý si vzal ľudské telo. Vo svojich vianočných novénach (v prípravách na slávenie Vianoc) sa každý deň zameriava na jeden detail človečenstva Božieho Syna, ktorý prichádza na svet. Hovorí o dieťati ešte v Máriinom lone, o pôvabe narodeného Božského dieťaťa, o tom ako plače, ako je v plienkach, pije materinské mlieko, je na slame, spí, trpí. Tak ako každý človek.
Dôsledky, toho že sa Boh vtelil sú kolosálne. To, čo si dnes uvedomujeme je možno len kvapka oceánu. Boh prišiel na zem v konkrétnom čase. Nový zákon spomína mená vtedajších vládcov a hodnostárov, žijúcich v určitom úseku dejín. Cisár Augustus, kráľ Herodes a mnohí ďalší, ktorí sa spomínajú v opise narodenia. Pohnuté časy. Boh si nezarezervoval pre čas svojho príchodu na zem nejaký priaznivý zlatý vek prosperity a slobody. Bol to čas niekoľkých statočných, ale aj mnohých podlých ľudí. Príbehy o narodení Ježiša Krista sú toho svedectvom.
Príbehy o Ježišovom verejnom účinkovaní sú tiež plné detailov, ktoré hovoria o tom, akí ľudia boli v kontakte s Ježišom. Ježiš stretal ľudí rôzneho pozadia, vzdelania, charakteru, národnosti. Stretal sa so všetkými ľuďmi. Nezdržiaval sa len v chráme akoby sa zdalo, že sa na Boha patrí. Bol medzi nami.
Žil v ľudskom tele. Vedel že stvoril človeka so zmyslami a sám sa tým akoby obmedzil. Chcel, aby ho človek mohol vidieť, počuť a dotknúť sa ho. Rozhodol sa zažívať a vnímať veci aj ako človek. Ako človek sa vžil do situácie každého z nás. Vidíme ho prežívať ľudské emócie, radosť, smútok a plač, únavu z cesty aj hnev. Vedel, čo je to mať hlad a smäd. Trochu sa kvôli úcte k Ježišovi zdráhame hovoriť aj o jeho iných ľudských biologických potrebách. To však neznamená, že ich nemal.
Jeho vtelenie však nebolo len nejakým 33 ročným úspešným experimentom. Boh neprišiel na zem len tak na skok. Vtelenie nie je vecou dávnej minulosti. Ono trvá a je rovnako reálne a hlboko fyzické ako vtelenie Ježiša Nazaretského, ktorý v tele kráčal po prašných palestínskych cestách. Nanebovstúpenie neukončilo a ani podstatne nezmenilo realitu vtelenia.
Všetko materiálne a fyzikálne mu bolo blízke. Vrabce aj poľné ľalie. Videl v nich znak starostlivosti Stvoriteľa. Materiálny chlieb a víno mu slúžia ako sviatosť. Materiálne veci berie a vyzdvihuje ich, robí z nich nástroj svojej prítomnosti. Z rodín robí Cirkev.
Ježiš je v nebi oslávenom. Ale Kristovo telo ostalo na zemi. Sme ním my. To, že sme jeho telom nie je len metafora ani zveličením. Nie sme tu len jeho reprezentantmi a náhradníkmi. „My sme“ Kristovým telom. Sme jeho mystickým, ale aj fyzickým telom. Boh je tu stále v tele. Jeho vtelenie prebieha ďalej. Môžem sa ho aj dnes dotknúť, cítiť, počuť a vidieť. Boh dnes nemám iné telo ako to naše. Ústa, ktorými sa prihovára tomuto svetu, sú tie naše. Moc, ktorú rozlieva v tomto svete účinne vyžaruje z Kristovho tela, ktorým sme my.
Tieto Vianoce budú opäť šancou. Opäť sa môžeme skutočne zastaviť a sledovať Božie kroky a spôsoby. Žil v tele, ohlasoval Božie kráľovstvo v tele a zachránil svet, keď vo svojom tele vyniesol naše hriechy na Kríž. Jeho život pokračuje v nás. Ideme tou istou cestou. Cestou do slávy, kde mu budeme podobný v našom oslávenom tele.
Vianoce sú už za nami. Ak však majú mať význam, musíme dať Bohu šancu, aby sa aj v nás niečo narodilo, aby sme sa nechali prekvapiť Bohom, aby sme sa nechali tešiť, ale vystaviť aj trápeniu a skúškam. Len tak budú mať význam aj tie najpokojnejšie sviatky. Len tak si ich všimne aj svet okolo nás. Nerozhodne o tom december. Ale január.
Autor je pátrom rehole redemptoristov, pôsobí v Bratislave.