Puritánsky zvrhlík

Číslo 3/2005 · George McCartney · Čítanosť článku: 6713
 

Puritánsky zvrhlík

Bavme sa o sexe (Kinsey, USA 2004, 118 min.)
réžia: Bill Condon
hrajú: Liam Neeson, Laura Linneyová, Chris O‘Donnell, Peter Sarsgaard, Timothy Hutton, John Litgow, Tim Curry, Oliver Platt

Zvrhlík. Hoci v posledných rokoch bolo toto slovo vykázané zo zdvorilej konverzácie, akosi sa mu nedá vyhnúť pri úvahe o Alfredovi C. Kinseym, štatistikovi sexu a hlavnej postave nového filmu Billa Condona – Kinsey (v slovenskej distribúcii pod názvom Bavme sa o sexe, pozn. prekl.). Slovo zvrhlík sa totiž dokonale hodí na človeka, ktorý sa ho celý život usiloval vymazať z nášho slovníka. Slovo zvrhlík má etymologický základ v latinčine a znamená byť úplne odvrátený od normálu. Taký bol Kinsey, človek, ktorý sa odvrátil od normálu v sexuálnych vzťahoch a podarilo sa mu so sebou strhnúť svoju manželku, kolegov a napokon aj významnú časť Ameriky. Spôsobil to svojimi tvrdeniami, podľa ktorých nie je dôvod označovať nejakú sexuálnu aktivitu za abnormálnu. Medzi takéto aktivity patrilo okrem mnohého iného deliť sa o manželky, heterosexuálny a homosexuálny skupinový sex, voyeurizmus, pedofília.

Kisney sa spočiatku pre toto odvrátenie od normálu nerozhodol celkom slobodne. Nanútila mu ho nezvyčajne sporná výchova. Nech už bol Kinsey akýkoľvek, bol to človek s výnimočne silnou vôľou, takže neprekvapuje, že sa ako chlapec dostal do sporu so svojím otcom, zaslepeným puritánom z devätnásteho storočia, ktorého celý život pôsobí ako neľútostný boj proti všetkým potešeniam, najmä sexuálnym. Kinsey musel vzdorovať pokrivenému moralizmu svojho otca. Žiaľ, ako sa to silným osobnostiam niekedy stáva, jeho vzdor zašiel priďaleko. Zo zvrátenej podoby kresťanstva bez zmyslu pre humor sa prehupol k zvrátenému behaviorizmu.

V Condonovom životopisnom filme sa prvýkrát stretávame s budúcim štatistikom sexu ako s chlapcom. Je rok 1908 a Kinsey počúva, ako jeho otec Alfred Seguine (John Lithgow) prednáša pred metodistickým zhromaždením plamennú reč o nebezpečenstve moderných technológií, ktoré podporujú žiadostivosť: autá, filmy a... zipsy. Zipsy? Áno, lebo umožňujú „ľahký prístup k ochabnutiu morálky,“ hučí Kinsey senior. Vrie v ňom to, čo, ako nás dnes usilovne učia, treba označiť za nedokonale potlačené libido. Jeho potlačené nutkanie sa pretavilo do bezútešnej, neúprosnej prudérie. Krátko po tejto scéne vidíme Alfreda C. Kinseyho o tridsať rokov neskôr, ako červený v tvári prednáša asi stovke vysokoškolských študentov s rozbúrenými hormónmi.

Nerozrušila ho však rýchlosť zipsu. Hromží na „škandalóznu zaostalosť sexuálnej aktivity v Amerike“. Tón vášnivého morálneho rozhorčenia, ktorý rezonuje v prejave otca i syna, hovorí za všetko. Kinsey junior si možno myslí, že zavrhol otcovu ortodoxnosť, no on ju len vymenil za iný druh horlivosti, ktorá je svojím spôsobom rovnako tyranská a oveľa nebezpečnejšia. Neskôr vo filme syn Alfreda C. Kinseyho protestuje proti otcovmu zvyku rozprávať sa pri jedle s dcérami o genitáliách. Mládenec vyhlási, že takéto reči pri večeri nie sú normálne. Keď odchádza z miestnosti, nahnevane povie otcovi: „Rodičia mojich priateľov ťa považujú za nebezpečného človeka.“ Žiaľ, s týmto vnímavým mladíkom sa už vo filme nestretneme.

Toto zobrazenie dvoch puritanizmov je najlepšou časťou Condonovho inak nepoctivého filmu. Inde predstiera, že nám Kinseyho ukazuje v plnej nahote, ale v skutočnosti svojho hlavného hrdinu najprv dôkladne očistil a potom kanonizoval. Skutočný Kinsey vôbec nebol ako filmový Kinsey. Liam Neeson mal za úlohu zahrať Kinseyho ako utrápeného, no veľkodušného človeka, ktorý bol oddaný vedecky nezaujatému skúmaniu faktov o sexuálnom správaní v Amerike. Aj Kinseymu naklonení životopisci odhaľujú, že to tak nebolo. James H. Jones v knihe Alfred C. Kinsey: Život hodnotí Kinseyho ako šikovného manipulátora, ktorý svoje skutočné úmysly utajoval pred úradmi aj spolupracovníkmi. „Človek, ktorého som spoznal,“ píše Jones, „ničím nepripomínal kanonizovaného Kinseyho. ...Bol to „kryptoreformátor, ktorý sa celý život usiloval zmeniť sexuálnu morálku v Spojených štátoch.“ Jonathan Gathorne-Hardy v knihe Sex – mierka všetkých vecí (Život Alfreda C. Kinseyho) uvádza, ako sa Kinsey zveril kolegovi, že „základná hybná sila jeho výskumu bola hlboko osobná“. Toľko teda o nezaujatom výskume.

Kinsey, pôvodne etymológ, z ktorého sa neskôr stal sexuológ, hovoril o vlastnom druhu ako o „ľudskom zvierati“. Keď skatalogizoval takmer 500 000 druhov hrčiarok, hmyz sa mu zunoval a zmenil orientáciu. Rozhodol sa aplikovať svoje vedecké metódy na Američanov – na vás, na mňa a naše deti. Na svoju obhajobu tvrdil, že „ľudia sú len väčšie, zložitejšie hrčiarky,“ a zostavil kolektív pracovníkov na univerzite v Indiane, ktorý zaznamenal sexuálne správanie tisícok mužov a žien. Vždy progresívna Rockefellerova nadácia považovala jeho počiatočné výsledky za natoľko sľubné, že sa rozhodla jeho úsilie štedro podporovať. Kinsey v roku 1948 publikoval výskum sexuálneho správania muža, o päť rokov nasledovalo sexuálne správanie ženy. V takzvaných Kinseyho správach sa tvrdilo, že podľa štatistického výskumu sa vyše 90 percent amerických mužov a vyše 60 percent amerických žien s rôznou frekvenciou venuje nejakej sexuálnej aktivite, ktorá je oficiálne definovaná ako abnormálna alebo nezákonná. Ako Kinsey povedal svojim priaznivcom na univerzite v Indiane a v Rockefellerovej nadácii, vyplýva z toho, že keby sme chceli spoločnosť očistiť od sexuálnej aberácie, museli by sme zavrieť takmer celý národ. „Keď tak hrešia všetci, nie je to hriech,“ povedal sarkasticky.

Keďže Kinseyho knihy akoby schvaľovali erotickú neviazanosť, stali sa bestsellermi, čo medzi kvázivedeckými prácami takmer nemá obdobu. Časopis Time dal Kinseyho fotografiu na titulnú stranu a uviedol, že tento zdvorilý metodista z New Jersey je takmer „nudne normálny človek“, rodinne založený a usilovný vedec, ktorého náročný výskum má Američanov vyslobodiť z puritánskeho väzenia sexuálnej nevedomosti. Pridali sa aj ďalšie médiá a oslavovali ho ako nového spasiteľa. Mladý Hugh Hefner (ktorý rovnako ako Kinsey pochádzal z prehnane horlivej metodistickej rodiny) napísal o Kinseyho výskume do vysokoškolského časopisu nadšený článok. Krátko po skončení školy začal vydávať časopis Playboy a zbohatol na tom, že medzi dospievajúcimi mužmi na celom svete šíril evanjelium sexuálneho oslobodenia v Kinseyho štýle.

A bolo to naozaj evanjelium. Kinsey mal reformátorský zápal, a tak ako u väčšiny reformátorov, aj jeho motívy boli vo svojej podstate sebecké. Hľadal ospravedlnenie, aby sa mohol venovať svojim podivuhodným sklonom. Preto trval na tom, že hodnotiace slová ako „normálny“, „abnormálny“ a „zvrhlosť“ pri sexe nemajú význam. Aby to dokázal, prispôsobil dôkazy. Napríklad tvrdil, že podľa jeho štatistického výskumu homosexuáli tvoria do 10 percent populácie a že 37 percent všetkých mužov malo aspoň jednu homosexuálnu skúsenosť, ktorá sa skončila orgazmom. Túto štatistiku dodnes prijímajú mnohí ľudia, ktorí si neuvedomujú, že z 5300 mužov, s ktorými sa Kinsey rozprával, 1400 sedelo vo väzení a mnohí z nich boli sexuálni násilníci! Navyše, keď sa rozprával s homosexuálmi v menej obmedzujúcich životných situáciách, povzbudzoval ich, aby do projektu zapojili aj svojich homosexuálnych priateľov. Ďalším faktorom je otázka dobrovoľníkov. Dokonca aj dnes, vo veku sexuálnej neviazanosti, sa väčšina ľudí zdráha odhaľovať svoj intímny život pred cudzími osobami. Kto sa teda v upätých štyridsiatych rokoch podujal na účasť v týchto rozhovoroch? Napokon, bolo to v čase, keď informácie o neusporiadanom sexuálnom živote mohli stáť človeka zamestnanie. Kinseyho respondenti teda nevyhnutne tvorili osobitú skupinu. Väčšina z nich bola viac než bežne zameraná na sex, a preto prístupnejšia experimentom. Nič z toho sa v Kinseyho správe neobjavilo a vo filme sa to spomína len okrajovo – aj to len z úst jedného z Kinseyho akademických konkurentov, okázalého a žiarlivého domýšľavca.

Dôvod, prečo sa Kinsey natoľko zapodieval homosexualitou, spočíval v tom, že bol bisexuál a jeho sklony boli skôr homosexuálne než heterosexuálne. Žiaľ, Kinseyho lákal aj výskum detskej sexuality. V rámci tohto výskumu kontaktoval niekoľko pedofilov a zaznamenal ich sexuálny život. Jeho dvoma hlavnými zdrojmi boli Rex King, podľa jeho vlastného rozprávania sexuálny všežravec, a bývalý nacista Fritz von Balluseck, ktorého kariéra sa predčasne skončila v roku 1956, keď bol súdený za znásilnenie a vraždu desaťročného dievčaťa. King, ktorý tvrdil, že mal vzťahy s vyše 9000 partnermi oboch pohlaví, a to s ľuďmi i so zvieratami, sa osobitne zaujímal o chlapcov a zneužíval už dvojmesačné deti. Kinsey nielenže zaznamenal príbehy týchto pánov, ale aj potom s nimi udržiaval kontakt, srdečne im ďakoval za pomoc a vyzýval ich, aby mu posielali ďalšie informácie o svojich činoch, ak budú môcť. Nikdy mu nezišlo na um nahlásiť ich príslušným úradom. Kingovi napísal: „Teším sa všetkému, čo ste mi poslali, lebo takto mám istotu, že sa oveľa viac vášho materiálu zachová pre vedecké publikovanie.“ Možno tieto slová čítať inak než povzbudenie do ďalšieho zneužívania detí v mene vedy? Čo sa týka von Ballusecka, sudca, ktorý ho súdil v Nemecku, o jeho denníkoch napísal: „S cynizmom a vášňou do najmenších detailov zaznamenával zločiny, ktorých sa dopustil na stovke detí. Správy pravidelne posielal americkému sexuológovi Kinseymu. Ten prejavoval veľký záujem a s von Balluseckom udržiaval pravidelnú a živú korešpondenciu.“

Condon tieto znepokojujúce skutočnosti tlmí. Súčasťou filmu je krátka scéna, v ktorej očividne zdesený Kinsey robí rozhovor s Kingom, a všetko pôsobí ako jednorazový kontakt. Bývalý nacista je, samozrejme, mimo záberu. Condon a jeho ochotní herci sa usilovali urobiť z Kinseyho humánneho muža vedy. Tým však nebol. O ľuďoch hovoril ako o zvieratách, ktoré majú v sebe zakódovaný jediný cieľ: čo najčastejšie dosiahnuť orgazmus. Pre lásku, priateľstvo, deti a rodinu jednoducho nie je miesto. Kinsey sníval mužský sen v jeho najšialenejšej podobe: sexuálne uspokojenie bez kontextu a zodpovednosti. Kinsey zrejme nikdy nevzal do úvahy, že sexuálny pud „ľudského zvieraťa“ má za cieľ podporovanie rozmnožovania. Preto jeho sfalšovaný výskum tak napomohol sexuálnemu chaosu v Amerike. Keď sa sex propaguje ako cieľ sám osebe, je veľmi pravdepodobné, že nastane chaos. Prudký nárast pornografie, prostitúcie, neúplných rodín, interrupcií a nechcených detí má svoj pôvod v požiadavke, ktorú Kinsey a jemu podobní nastolili nevedomým: uspokojenie túžby, akokoľvek zvrátenej, má prednosť pred všetkými okolnosťami. Kinsey, puritán do špiku kostí, bol pevne rozhodnutý premeniť svoje zvrátenosti na morálne povinnosti.

Asi stojí za to spomenúť ešte čosi, čo Condon vynechal zo svojho filmu. Kým Kinsey a jeho skupina doktorandov pátrala po dokonalom orgazme, Amerika bola vo vojne s dvoma totalitnými režimami, ktoré chceli ľudskú energiu spútať na oveľa menej príjemné ciele. Kinsey a jeho ľudia zrejme takéto záležitosti s radosťou prenechali tým, ktorí ešte nedosiahli osvietenie.

Na univerzite v Indiane stále prekvitá Kinseyho inštitút a šíri názory, ktoré naďalej berú vážne vládni predstavitelia i občianske skupiny, vrátane Severoamerickej asociácie na podporu lásky medzi mužmi a chlapcami (North American Man/Boy Love Association). Mimochodom, na internetovej stránke Kinseyho inštitútu sa nachádzajú správy o Condonovom filme. Očividne sú tam presvedčení, že je to dobrý spôsob, ako sa spropagovať.

George McCartney
Autor je redaktorom amerického mesačníka Chronicles
Preložil Vladislav Gális
Krátené. Uverejnené s láskavým dovolením Chronicles.