Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Činitele moci

Číslo 3/2010 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 6715
 

„Neochráni kráľa vojsko početné,
ani obra jeho sila mohutná.“

Žalm 33 (32), 16

Sila

Pri pohľade na dejiny nám udrie do očí ohromná sila, ktorá sa vie nazhromaždiť v ľudských spojenectvách, či sú to národy, náboženské alebo kultúrne alebo intelektuálne spoločenstvá. Sila sa v nich zhromažďuje pomaly, postupne, len málokto dokáže predvídať jej možnosti. Potom príde hviezdna hodina spoločenstva, obyčajne taká, ktorá sa už nikdy v dejinách pre ono spoločenstvo nebude opakovať. Obrovská sila sa ukáže pred očami sveta a ten svet zmení. Vznikajú, premieňajú sa a zanikajú kultúry, civilizácie, štáty.

Sila v politicko-vojenskej oblasti dáva vzniknúť impériám. Sila impéria je v konečnom dôsledku silou jeho zbraní. Počas piatich tisícročí ich vzniklo niekoľko desiatok. Egypt, Perzská ríša, Imperium Romanum, Byzancia, Partská ríša, Arabský kalifát, Osmanská ríša, impérium španielske a britské, ríša Napoleonova, Tretia ríša, sovietske impérium a súčasné impérium americké. Podotýkame, že slovo impérium používame ako hodnotovo neutrálne slovo. Kvalifikáciou preto, aby štát bol impériom pre potreby nášho článku, nie je ani jeho hodnotový systém, ani forma vlády, ale výlučne akumulácia obrovskej svetodejinnej politickej sily. Impériá sú štáty „spravujúce“ kontinenty či časti sveta, ktoré sú niekedy i za hranicami ich formálnej štátnej jurisdikcie.

Paradoxne, atribútmi svetových politických síl sú ako predvídateľnosť, tak i nepredvídateľnosť.

Nepredvídateľné, a preto prekvapujúce je ich objavenie sa na svetovej scéne. V strede ázijského kontinentu sa rozprestiera Mongolsko, štát s ani nie tromi miliónmi obyvateľov, z ktorých väčšina dnes stále žije v tradičných jurtách. Z dnešného pohľadu sa zdá neuveriteľné, že tento národík pred ôsmimi storočiami vytvoril rozlohou najväčšie impérium všetkých čias. Siahalo od východnej Európy po Kóreu, od Sibíri po Vietnam, od Ochotského mora po rieky Tigris a Eufrat.

Pred pár desaťročiami, v období socializmu, chodili Slováci i Česi, odchovanci Baťovej školy, pomáhať do socialistického Mongolska budovať kožiarsky priemysel. V roku 1241 sa však i Slovensko, i keď iba na jeden rok po bitke pri rieke Slanej, stalo súčasťou mongolského impéria. Čo sa udialo na prelome 12. a 13. storočia medzi obyvateľmi mongolských stepí, že po spojení ukázali takú erupciu sily? V priebehu niekoľkých desaťročí pohltili také štátne celky, ktoré sami o sebe boli ríšami. Najprv Čínu, potom Chórezm, ktorý sa rozkladal v strednej Ázii a Iráne, potom Kyjevskú Rus, aby napokon dobytím Bagdadu ukončili existenciu abbasovského kalifátu. Takýto vývoj bol v roku 1200 úplne nepredvídateľný. Jednoducho zrazu udrela hodina Mongolov a svet bol ich. Ani v roku 350 pred Kristom nikto nevedel, že mladý princ Alexander z macedónskeho kráľovstva sa stane o pár rokov pánom sveta. A nikto nemohol tušiť, že na Apeninskom polostrove rastie mestečko Rím, ktoré sa tiež stane pánom sveta, ale na rozdiel od Alexandra na takmer tisícročie.

Ďalšia vec je zas naopak u svetových impérií predvídateľná, dokonca istá. Predvídateľné, ba isté je to, že ich hodina raz skončí. I na impériá, ba dokonca najmä na ne sa vzťahuje slávna veta Kazateľova: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ Táto istota, odpozorovaná z dejín všetkých zaniknuvších ríš, bola pritom vždy neuveriteľná a nepredstaviteľná pre ľudí, ktorí sa pozerali do tváre práve existujúceho impéria, vnímajúc jeho moc. Takýto pocit musel mať po stáročia občan Rímskej ríše, takýto pocit mala generácia, narodená na Slovensku po druhej svetovej vojne, keď vyrastala v impériu sovietskom. A predsa je koniec každého impéria, každej politickej mega-sily železnou istotou. Tým istejší je i zánik každej obyčajnej politickej sily menšej od sily impéria. Otázny je len čas, ktorý jej je vymeraný.

Pre čas, ktorý je politickej sile vymeraný, je typická zasa skôr nepredvídateľnosť. Tento čas závisí od toho, čo dalo silu dohromady, čo jej dalo smer. Čo z „hrubej sily“ urobilo dejinný faktor. Čo „slepej“ sile dáva oči. Čo ju obnovuje. Čo silu ospravedlňuje. Čo to je? Je to idea.

Sila a idea

Sila drieme v spojenectve ľudí zo samej podstaty ľudských bytostí. Ľudia chcú rásť, spoločenstvá chcú rásť, každý chce niečo dokázať, jeden z rozmerov sily je takpovediac živočíšny. Ako jednoduchá zjednocujúca idea môže poslúžiť idea silného vodcu, ktorý uverí v svoje poslanie a má dostatočnú vôľu po moci. Ľudia radi nasledujú mimoriadne osobnosti.

Temudžin, zvaný Čingischán, musel byť určite vodcovskou osobnosťou mimoriadnych kvalít. Hovorí sa, že v starobe so smútkom hľadel na svoju obrovskú ríšu, ktorú už pre svoju smrteľnosť nemal dlho spravovať. Nesmrteľnosť si nežiadal, vyjadril však želanie žiť aspoň tisíc rokov, aby mohol vytvorenú ríšu spravovať. Po jeho smrti ríša ešte zotrvačnosťou expandovala, aby sa napokon rozpadla na štyri štáty. Čingischánovi potomkovia v nich založili vládnuce dynastie, ale kultúra a náboženstvo tých štátov nebola kultúrou stepných bojovných pastierov. Boli to kultúra a náboženstvo z obdobia spred mongolského vpádu. Čo priniesla mongolská ríša okrem slávy pre zakladateľa a utrpenia pre obete vojny? Nič. Ale tí Čingischánovi potomkovia sa aspoň naučili oné nástupnícke štáty spravovať.

Politická moc stojaca na idei silného vodcu má najkratšie trvanie. Jej sila začne zanikať so smrťou vodcu alebo jeho prvou porážkou. Takáto idea je veľmi smrteľná. Mongoli ešte v dejinách dopadli celkom dobre. Prežili ako národ i budúce storočia. Existovali i národy, ktorým silný vodca zabezpečil krátkodobé impérium a kapitolu v dejinách, ale tieto národy neprežili.

To je prípad Hunov. V polovici piateho storočia disponovali obrovskou vojenskou silou. Ich kráľ Attila dostal prezývku Bič Boží. Otriasal Rímom i Konštantínopolom, a teda celým svetom. Pápež Lev I. mu vyšiel v ústrety a rokoval s ním, aby ochránil Itáliu pred inváziou. Po Attilovej smrti sa Huni vytratili z dejín a po pár desaťročiach po nich neostalo ani stopy. Ako historický národ existovali Huni iba jedno storočie. Ale počas toho storočia sa pred nimi všetci triasli. „Ako nerozumné zvery, úplne neschopné rozlišovať medzi správnym a chybným,“ píše o nich ich súčasník Ammianus Marcellinus.

Dnes sa pýtame. Čo dali Huni Európe? Súčasný historik E. A. Thompson, autor knihy „Huni“, sa to pýta tiež a dáva tristnú odpoveď: „Naozaj nemali Huni na vývoj Európy žiadny priamy vplyv? Nedokázali naozaj ponúknuť nič okrem strachu, ktorý vytrhol z koreňov germánske národy a zahnal ich na útek do Rímskej ríše? Odpoveď znie: „Nie, nič iného neponúkli. Boli to len lupiči a koristníci“.

Stojí za to vojsť takto do histórie? K spravodlivosti dejín patrí, že takáto sila zmizne rýchlo bez šance na obnovu.

Na udržanie veľkej politickej sily počas dlhšieho obdobia je potrebná idea, ktorá, keď aj nie je nesmrteľná, tak je aspoň nie vyslovene krehká. O tom, ako z mestečka Ríma vyrástlo impérium, boli popísané knihy. V súvislosti s Rímom sa však neodbytne pripomínajú „staré rímske cnosti“ a to ako osobné, tak i verejné: Dôstojnosť, Zbožnosť, Umiernenosť, Spravodlivosť, Vytrvalosť , Slobodymilovnosť, Spolupatričnosť a mnohé ďalšie.

Zo vzdialenosti dva a pol tisícročia k nám zaznievajú legendárne príbehy o statočných rímskych vlastencoch, zachraňujúcich Rím pred etruským kráľom Porsennom.

Jedna z mramorových sôch v parížskom Louvri zobrazuje mladíka, ktorý dobrovoľne vkladá svoju ruku do ohňa. Je to Gaius Mucius Scaevola, ktorý sa pokúsi zabiť Porsennu obliehajúceho Rím. Keď ho zajmú, kráľ ho prikáže upáliť. Mucius si však sám vloží ruku do ohňa, aby ukázal, že Rimania vedia trpieť.

Publius Horatius Cocles bráni most pred Etruskami. Zvolá na svojich, aby most za jeho chrbtom zbúrali a sám pokračuje v boji na nepriateľskom brehu rieky.

Panna Cloelia, ktorú si i s jej priateľkami Etruskovia zoberú ako rukojemníčky, zorganizuje hromadný útek zo zajatia.

Či už to boli postavy historické alebo mýtické, ich príbehy sa stali súčasťou starorímskej literatúry. Rozprávali sa z pokolenia na pokolenie a určovali vzorce správania. Rím – to bola schopnosť i učiť sa od starších susedov, čo dokazuje prevzatie gréckej kultúry. V Marcovi Aureliovi sa uskutočňuje sen o vladárovi, ktorý je i filozofom, teda milujúcim múdrosť.

Rímska moc dokázala byť i veľmi brutálna. Päťtisíc otrokov ukrižovaných po potlačení Spartakovho povstania by o tom vedelo rozprávať. Avšak cnosť množstva známych i neznámych rímskych občanov dokázala, v onej zvláštnej ekonomike dejín, Rímu dopriať tisíc rokov vlády. Úpadok rímskych cností, teda úpadok morálny, šiel ruka v ruke s politickým úpadkom ríše. Takmer štyristo rokov pred definitívnym zánikom Západorímskej ríše už hovorí satirik Juvenalis, že kedysi si ľudia plnili svoje povinnosti, ale teraz ich už zaujímajú len „chlieb a hry“. Heslo „Panem et circenses“ určite letelo viac ako služba v rímskej armáde. Počas neskorého cisárstva bojovali v rímskej armáde vo veľkom množstve Germáni. O osude ríše rozhodovali germánski velitelia ako Stilicho, Alarich, Ricimer a Odoakar. A to Stilicho bol ešte verným služobníkom ríše. Dočkal sa za to nevďačnosti rodených Rimanov. Súčasťou krízy bola kríza demografická, nárast homosexuality a kríza inštitúcie manželstva.

Úpadok rímskych mravov dal vzniknúť nostalgickému pojmu „Posledný z Rimanov“, ktorým historici označujú niektoré postavy z obdobia zániku ríše, ktoré sa svojou ušľachtilosťou vymykali z celkového morálneho úpadku. Takto je napríklad označovaný filozof Boethius alebo vojvodca Aetius, ktorý zachraňoval ríšu pred Attilom.

Zániku rímskej sily predchádzala smrť idey rímskych cností. Dejiny však na túto ideu nezabudnú, pretože bola príliš slávna.

Ideí, ktoré dokážu akumulovať obrovské sily, je mnoho. Sú to idey náboženské, idea národná, idey univerzálnych sociálnych hnutí. Idea dostáva svoj čas, kedy pôsobí a čas ukáže, ako sa idea zhoduje s pravdou. Či naozaj odráža realitu sveta alebo či je iba konštruktom. Ak sa nezhoduje, nezapaľuje srdcia a umiera. Spolu s ňou umiera i sila.

Idea a pravda

V severnom Peru sa nachádza mesto Cajamarca. Do dejín vošlo neuveriteľnou bitkou, ktorá sa udiala 16. novembra 1532. Jedna bojujúca strana bola 80-tisícová armáda Atahualpu, vládcu ríše Inkov. Druhou bojujúcou stranou bola neveľká jednotka Španielov pod vedením Francisca Pizarra, ktorá ako prvá dorazila na pôdu impéria Inkov. Španielov bolo spolu 62 jazdcov a 106 pešiakov. Mali štyri malé kanóny, prevážané na koňoch, a dvanásť arkebúz, čo boli v podstate väčšie pušky. Výsledkom bitky bola úplná porážka Atahualpovej armády, ktorá sa pustila na útek.

Čím si to možno vysvetliť? Bojová technika samozrejme bola na vyššej úrovni u Španielov, ale palebná sila, ktorú predstavovala, by nestačila na desiatky tisíc na všetko odhodlaných bojovníkov. Niečo chýbalo v mysliach a srdciach Atahualpuových vojakov. Akosi sa im zrazu nechcelo umierať za Veľkého Inku. Táto idea sa ukázala ako slabá, nie dostatočne pravdivá.

Kronikár hovorí, že mnohí Španieli sa v noci pred bitkou potili od strachu. Stáli v neznámom prostredí na inom konci sveta, ako bola ich rodná Hispánia, proti obrovskej domácej armáde. V tej chvíli najbližší ďalší Španieli boli od nich vzdialení tritisíc kilometrov niekde v Strednej Amerike. Ale ich morálna prevaha sa ukázala.

Dobytie Peru neveľkou vojenskou jednotkou bolo pritom akousi reprízou podobnej udalosti, ktorá sa odohrala jedno desaťročie predtým. Iný španielsky conquistador Hernando Cortés tiež s malou skupinou vojakov dobyl veľké impérium Aztékov.

V dvadsiatom storočí sa generácie Európanov, ako na komunistickom Východe, tak i na ľavicovo liberálnom Západe, učili v školách, že v onom šestnástom storočí kresťanskí Španieli rozvrátili prekvitajúce (slová ako „rozvrátiť“ a „prekvitajúci“ nesmeli chýbať) ríše Aztékov a Inkov. Nikto v školách nehovoril o tom, že to boli despocie, v ktorých nejestvovala takmer žiadna miera slobody a najmä, že v týchto ríšach sa pestoval krutý náboženský kult krvavých ľudských obetí. V tomto zmysle urobil dnešným ľuďom službu známy režisér Mel Gibson, keď vo filme Apocalypto upozornil na túto stránku života Aztékov a Mayov.

V Impulze 2/2006 bol publikovaný článok Mieczyslawa Samborského „Indiánska civilizácia smrti“, ktorý prináša podrobnosti o kulte ľudských obetí v predkolumbovských amerických civilizáciách. Podľa autora prví španielski dobyvatelia museli mať pocit, že prišli do spoločnosti, v ktorej vládnu démoni. Nečudo, ak preto cítili i obrovskú morálnu prevahu.

V južnom Peru sa nachádza sopka Llullaillaco. V roku 1999 boli v jej blízkosti objavené päťsto rokov staré zachovalé detské múmie známe ako „Dievča z Llullaillaco“ a „Chlapec z Llullaillaco“. Podľa britského výskumného tímu obe deti zahynuli ako obete bohom tak, že ich spustili živé do kráteru sopky, kde v mukách zomreli vystavené horúčave. Predtým ich vykrmovali, aby sa bohovia neurazili. „Capacocha“, ceremónia obetovania detí bohom, bola bežnou súčasťou kultu v ríši Inkov.

Kult ľudských obetí v ríši Aztékov bol ešte horší. Ako zodpovedá takáto kruto krvavá pološialená spoločnosť túžbam vyvierajúcim z hĺbky ľudského srdca? Kto bude umierať za takéto impérium, za takých vládcov a za takých bohov? Dobrovoľne nikto. Aký div, že armády Aztékov a Inkov sa rúcali, len čo sa objavila iná politická alternatíva? Aký div, že ako v Mexiku ku Cortésovi, tak v Peru ku Pizarrovi sa pridávali poľahky indiánske kmene, aby s nimi spolu bojovali proti aztéckej moci v Tenochtitlane a inkskej moci v Cuzcu?

Idea imperiálnej moci zrazu bola vystavená pravde a zrútila sa. S politickou mocou Montezumu, Kuatemoca, Atahualpu sa zrútila aj idea v podobe krvavých božstiev, aztéckeho Quetzalcoatla, Huitzilopochtliho, inkského Intiho.

To, že mnohé činy conquistadorov neznesú prísne kritéria kresťanského správania, je iná kapitola. S príchodom Španielov však skončilo barbarské masakrovanie nevinných ľudských obetí. A Španieli si toho boli vedomí.

Pokiaľ na zrútenie idey a moci predkolumbovských indiánskych impérií bolo potrebných aspoň niekoľko stoviek vojakov, moderná história pozná prípad, keď sa idea oveľa mocnejšieho impéria zrútila pod náporom pravdy a nebol na to potrebný ani jeden vojak. Je to prípad pádu komunistického sovietskeho impéria.

Idea komunizmu bola nesmierne silná idea, ktorá opantala srdcia a mysle miliónov ľudí. Sovietsky zväz ovládal veľkú časť sveta a v istých chvíľach sa zdalo, že nezadržateľne napreduje ďalej. Jeho systém bol schopný neľútostne drviť osudy miliónov ľudí. Systém založil Lenin a k vrcholu moci ho priviedol najmä Stalin. U Stalina vždy udrie do očí, aké obrovské kolotoče násilia bol schopný opakovane roztočiť, aby udržal systém v chode. Toto násilie páchal s vedomím, že zomrú milióny nevinných ľudí. Zastavila ho iba jeho vlastná smrť.

Posledné minúty Stalinovho života museli byť pre prítomných desivým divadlom. Jeho dcéra Svetlana spomína: „... v poslednej minúte náhle otvoril oči. Bol to strašný pohľad – napoly šialený, napoly hnevlivý a plný hrôzy zo smrti. A v tom ...zrazu zdvihol ľavú ruku, akoby niekam ukazoval alebo nám chcel hroziť... Ale v nasledujúcom okamihu jeho duša po tomto poslednom vypätí opustila telo.“

Po čiastočnom demaskovaní systému Chruščovom v roku 1956 prešiel systém z kolosálneho násilia na násilie „zracionalizované“. Nikomu sa už nechcelo vrátiť sa do stalinskej formy systému. Spomienky na Stalinov superteror boli potláčané odstraňovaním jeho sôch alebo prenesením jeho pozostatkov preč z mauzólea, ale v podvedomí zostali. Po brežnevovskom zahnívaní prišla Gorbačovova glasnosť a o minulosti sa začala hovoriť pravda. Táto pravda ideu komunizmu zničila.

V sovietskych satelitoch dochádzalo opakovane k vzburám proti systému. V Maďarsku bolo povstanie v roku 1956, v Československu nastalo oteplenie v roku 1968, v Poľsku sa búrila Solidarita, v Bratislave 25. marca 1988 vyšli kresťania na Hviezdoslavovo námestie. V samotnom Sovietskom zväze boli disidenti izolovanými jedincami a žiadne hnutie odporu sa nevytvorilo. Mohutná armáda bola najväčšou na svete, policajný aparát mal pod kontrolou akékoľvek prejavy nesúhlasu.

Pritom táto sila zrazu nebola schopná svoj systém brániť. V plnej nahote sa to ukázalo v lete 1991 počas neúspešného štátneho prevratu Janajeva a spol. Ohlásili prevzatie moci a zrazu ich nikto neposlúchal. Predstavte si obrneného stredovekého rytiera s mečom a štítom na koni. Nadvihnete mu priezor, aby ste mu videli do očí a zrazu zistíte, že v brnení nikto nie je. Idea komunizmu bola v Rusku mŕtva. Zabila ju pravda - spomienky na minulosť.

A aká je to pravda, ktorá zabije ideu tak spoľahlivo? Je to pravda o tom, ako sa idea zhoduje s ľudskou, ale najmä Božou túžbou po dobre.

Pravda a dobro

Kresťania veria, že viera, ktorá im bola zjavená cez Starý i Nový zákon, v plnosti odráža, čo je dobrom pre jednotlivca i spoločnosť. Súčasťou zápasu o dobro je správa vecí verejných, teda politika. Súčasťou politiky vo svete padlého človeka je i boj so zbraňou v ruke, teda vojna.

Biblia je realistická a nebráni sa tomu, keď sa na obranu spravodlivosti zdvihnú zbrane. Spravodlivo zápasil Jozue s nepriateľmi Izraela. V knihe Jozue sa dokonca píše, že „Pán, Izraelov Boh, bojoval za Izrael.“ Spravodlivý bol Dávid, keď zabil Goliáša. A podobných prípadov je v Biblii veľa. V Biblii sa objavuje myšlienka spravodlivého kráľa ako určitý ideál. Žalm 20 (19) je modlitbou za víťazstvo takéhoto kráľa a hneď nasledujúci žalm je poďakovaním za ono víťazstvo. Ale modlitba za víťazstvo hovorí o vzývaní Pána a v poďakovaní je reč o moci Pána. O politikovi/kráľovi sa predpokladá, že koná v zhode s vôľou Pána.

Biblia si je vedomá, že to vždy tak nie je. Konflikt medzi vôľou politika a vôľou Hospodina sa tiahne celou Bibliou.

V prvej knihe Samuelovej je zaujímavá pasáž, v ktorej cítiť Božiu iróniu a jemný dištanc od záležitostí pozemského štátu. Na sklonku éry sudcov Izraeliti žiadajú starého sudcu Samuela, aby im ustanovil kráľa. Samuel sa radí s Hospodinom a ten mu povie, aby im vyhovel, ale aby ich dopredu upozornil, čo všetko kráľovská moc znamená. Že im kráľ bude vyrubovať dane, žiadať od nich prácu, verbovať mládencov na svoj dvor,... Múdry Hospodin určite vedel, že o pár tisíc rokov tu budú vlády, ktoré vymyslia DPH, daň z príjmu fyzických i právnických osôb a mnohoraké spotrebné dane, odvody poistenia zdravotného, sociálneho, v nezamestnanosti, atď.

V Hospodinových upozorneniach sa zračí jeho vedomosť o tom, že politici/králi budú mať vždy tendenciu správať sa rozšafne, na hranici i za hranicou zneužívania svojho postavenia.

Hospodin uznáva právo kráľa pri vykonávaní spravodlivosti siahnuť aj k najtvrdším opatreniam. Uznáva právo kráľa brániť aj svoju vlastnú kráľovskú pozíciu pred nespravodlivým útokom. Zdá sa, že Hospodin nenamieta, keď dá kráľ Šalamún popraviť nevlastného brata Adoniáša, keď ho tento chce ľsťou pripraviť o trón.

Požiadavkou Izraelitov na ustanovenie kráľovského úradu však začína i séria príbehov ich kráľov, ktorí prestávajú počúvať Boha, sledovať princíp dobra v politike a začínajú sledovať svoje vášne. Je to príbeh všetkých troch prvých kráľov, Šaula, Dávida i Šalamúna. A Hospodin nenecháva ich zlyhania bez náležitej odplaty.

Prvý izraelský kráľ Šaul je príkladom politika, ktorý žiarli na politickú konkurenciu, predstavovanú mladým Dávidom. Jeho závisť voči Dávidovi pre jeho úspechy a popularitu sťahuje celú krajinu na pokraj občianskej vojny. Šaul necháva v tomto konflikte dokonca vraždiť kňazov. Šaul si aj uvedomuje, kam ho jeho závisť vedie, zmieta sa medzi nenávisťou voči Dávidovi a nostalgickou spomienkou na časy, keď si rozumeli. Nevie sa ale vzdať túžby Dávida zlikvidovať. Boh si však už dávno miesto neho vyvolil Dávida. Rozpoltený Šaul nevyhnutne speje k osobnej tragédii a končí samovraždou.

Jeho nástupca Dávid zlyháva iným spôsobom. Komu dal Hospodin toľko ako Dávidovi? Má kráľovskú moc, popularitu, vojenské úspechy, odvahu, osobný šarm, hudobné i básnické nadanie. A predsa v jednej chvíli ukáže ohavnú nenásytnosť, keď sa zmocní manželky obyčajného vojaka Uriáša. Uriáša sa zbaví odporným úkladom. Dá veliteľovi podrobnú inštrukciu, že majú poslať Uriáša do prvej línie vo vojne s nepriateľom a v jednej chvíli ho nechať samého napospas. Tak sa i stane a Uriáš zahynie.

Zdá sa, že Hospodin nerád vidí takúto „rozpačmanosť“ politikov, ktorí ublížia obyčajnému človeku. Hospodinova odplata je primeraná ohavnosti Dávidovho hriechu. Dávid si síce zoberie Uriášovu manželku Betsabu, ale ich prvé dieťa umrie. Dávid vie, prečo sa tak stalo. Potom jeho syn Absolon zavraždí Dávidovho iného syna Amnona. Napokon Dávid príde v občianskej vojne proti Absolonovi aj o tohto syna, ktorého až do konca neprestáva milovať. Absolon ešte pred rozhodujúcou bitkou poníži Dávida tým, že sa telesne zmocní jeho ďalších manželiek. Dávidovo utrpenie je nesmierne. „Absolon, syn môj, syn môj,“ vzlyká po vojne, ktorú vyhral. Lojálny veliteľ Joab, ktorý sám Absolona preklal kopijou, mu napokon roztrpčene vytkne, že tých, ktorí zaňho bojovali, nemá za nič, stále plače iba za vzbúreným synom. Dávida však zachránilo jeho hlboké pokánie. Vie, za čo to všetko bolo, a prijíma to.

Treba si položiť otázku. Ak si Hospodin takto pamätal úkladné zlikvidovanie jedného vojaka, ako si pamätá, keď politici pre ukojenie svojich chúťok v silových konfliktoch ničia vo veľkom životy ľudí, ktorým boli povolaní slúžiť?

Najväčšiu moc a lesk dosiahol Izrael za vlády Dávidovho syna Šalamúna, ktorý vošiel do dejín najmä vďaka svojmu nebývalému intelektu. Ale i múdry Šalamún zlyhal. Jeho láska k mnohým pohanským ženám ho priviedla i k uctievaniu ich pohanských božstiev. Aj toto Hospodin vidí nerád. Nenadarmo povedal ústami Izaiáša: „Ja som prvý i posledný, okrem mňa nieto Boha.“

Pozoruhodné je, že zlyhania Šaula i Dávida boli potrestané v ich osobnom živote. Zlyhanie Šalamúna, ktorý sa prehrešil proti prvému Božiemu prikázaniu, má však dopad na celý jeho národ a štát. Hospodin to v Druhej knihe Samuelovej hovorí jasne. Keďže nanešťastie Šalamúnovi nástupcovia sú v obrane viery ešte ľahostajnejší, izraelské kráľovstvo napokon podľahne skaze.

Zdá sa, že držať sa pri výkone politickej funkcie za všetkých okolností viery je úlohou číslo jeden pre kresťanského vladára v ére po Kristovi, tak ako to bolo pre židovského starozákonného vladára. To je memento pre európskych kresťanských demokratov dneška.

Biblia opakovane s dešpektom hľadí na pachtenie kráľov/politikov za osobnou slávou a na ich nezáujem konať Božie dobro. Upozorňuje na márnosť a konečnosť tohto pachtenia a neustále nabáda k zodpovednosti. „Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené. A teraz, králi, pochopte, dajte si povedať, pozemskí vladári.“ píše žalmista v Žalme 2.

Dajte si povedať pozemskí vladári... Tieto slová obsahujú nevypovedané, ale jasné varovanie.

Politik, ktorý sa vzbúri proti Bohu, má veľké možnosti, aby do vzbury zatiahol celý národ. Svoju osobnú predstavu o dobre a zle, ktorá chce konkurovať Božiemu zámeru, predostiera ľudu a nezriedka si ju ľud osvojí. Historik Paul Johnson sa v eseji „Hľadanie Boha“ zamýšľa nad tým, kto okrem padlých anjelov obýva peklo. Hovorí, že samozrejme o žiadnom človeku nemožno s istotou povedať, že sa dostal do pekla. Avšak dodáva, že politici vyššie uvedeného typu sú iste horúcimi kandidátmi pekla.

Konflikt medzi politikmi, ktorí neplnia vôľu Boha, a občanmi štátu, ktorí ju chcú plniť, je načrtnutý v Novom zákone. Pán Ježiš hovorí, že niečo patrí cisárovi a niečo Bohu a každému treba dať, čo je jeho. Niekedy chce cisár to, čo patrí Bohu. Pre tento prípad dáva jasnú inštrukciu apoštol Peter: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“.

Tento konflikt bol aktuálny v Ježišovej dobe a je rovnako aktuálny i dnes. A bude stále naliehavejší. A pritom výsledok tohto konfliktu je tak jasný, o víťazovi niet pochybností. Zakončime našu úvahu úryvkom z toho istého žalmu, ktorým sme začali a z ktorého na nás dýcha dočasnosť politických ideí:

„Pán marí úmysly pohanov,
navnivoč privádza myšlienky národov.
Ale Pánov úmysel trvá naveky,
myšlienky jeho srdca z pokolenia na pokolenie.“

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.