Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Revolucionári v talároch

Číslo 4/2009 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2902
 

Dva týždne pred napísaním týchto prvých riadkov rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, že v štátnych školách Talianska nemajú byť na stenách kríže. Kríž je symbolom talianskych dejín a kultúry takmer dvetisíc rokov. Nikomu neprekážal. A po dvoch tisícročiach sedem sudcov rozhodlo, že to bude inak. Odteraz má byť kríž na stene porušením ľudských práv.

Deň pred napísaním týchto prvých riadkov rozhodol súd v argentínskom Buenos Aires, že príslušné odseky občianskeho zákonníka, ktoré hovoria, že manželstvo uzatvárajú osoby opačného pohlavia, sú nezákonné. Súd nariadil magistrátu Buenos Aires, aby potvrdil „manželstvo“ dvoch mužov – homosexuálov, ktorí sa obrátili na súd. Argentínsky štát existuje dvesto rokov, predtým tam vládli Španieli, pred nimi tam vládli Inkovia a ešte predtým tam žili obyčajní Indiáni. Celé tie stáročia a tisícročia však manželstvo uzatvárali medzi sebou muži a ženy. Teraz však pani sudkyňa Gabriela Seijasová rozhodla, že to bude inak. Neprebieha tu náhodou akási revolúcia? Ale áno, a súdne taláre v nej hrajú rozhodujúcu úlohu.

Ak chcete uskutočniť revolúciu, od základu zmeniť spoločnosť a prevrátiť jej hodnoty hore nohami, máte tri možnosti. Môžete vyzbrojiť seba a svojich spoločníkov a urobiť násilný prevrat. Boľševici tak urobili v roku 1917 v Rusku. Samozrejme, môžete pri tom prísť o život. Druhá možnosť je agitovať, získavať hlasy, vo voľbách získať väčšinu, a potom zmeniť zákony v parlamente. Pravda, kto bol v politike, vie, ako ťažko sa získava väčšina. Posledných päťdesiat rokov ukazuje, že najschodnejšia cesta uskutočnenia revolúcie ide cez súdy. Môžete byť iba malou skupinkou. Môžete byť dokonca úplne sám. Ak máte na najvyššom súde krajiny „svojich ľudí“, ľudí, ktorí rozmýšľajú ako vy, máte vyhraté. Súd rozhodne a väčšina občanov, ktorá s rozhodnutím bytostne nesúhlasí, si nepomôže. Toto sa nazýva súdnym aktivizmom. Tí, čo si nedávajú servítok pred ústa, tiež hovoria o súdnom imperializme.


Proti Bohu, manželstvu, životu, národu

Kolískou súdneho aktivizmu sú Spojené štáty americké. Začalo to najneskôr začiatkom 60. rokov 20. storočia. Deti v školách čítali z Biblie a vyučovanie začínali jednovetnou modlitbou k Bohu Všemohúcemu. Svojím krátkym textom bola prijateľná pre katolíkov, protestantov, židov i moslimov. Nezdá sa, že by to mládeži bolo škodilo. Patrilo to ku všeobecnej kultúre. Žaloby jednotlivcov to však zmenili. V roku 1962 Najvyšší súd USA v kauze Engel vs. Vitale rozhodol, že čítanie z Biblie je protiústavné. O rok nato rozhodol, že oná modlitba je v štátnej škole tiež protiústavná. V tejto druhej kauze sa preslávila šéfka Amerických ateistov Madalyn Murrayová O´Hair, ktorej syn Jon Garth podal žalobu.

Cez osobu Madalyn sa môžeme vcítiť do myslenia ľudí, ktorí žalobu podávali. Madalyn Murrayová sa sama označovala za sexuálnu libertariánku a anarchistku. Keď iróniou osudu jej druhý syn William konvertoval na kresťanstvo, povedala o ňom: „...zavrhujem ho celkovo a úplne teraz i na veky vekov. Je to za hranicou ľudského odpustenia.“ Madalyn Murrayovú a jej syna Jona Gartha zavraždil v roku 1995 pre peniaze David Waters, manažér Amerických ateistov. Môžeme považovať Madalyn za obskúrnu extrémistku, ale faktom je, že s pomocou Najvyššieho súdu zmenila Ameriku. Boh bol súdnym rozhodnutím poslaný zo škôl preč. Dnes je meno Madalyn Murrayová neznáme, ale v 60. rokoch ju poznala celá Amerika.

Pri oboch rozhodnutiach súd vychádzal z Prvého dodatku americkej ústavy, podľa ktorého „Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo...“. Väčšinové stanovisko v kauze Engel vs. Vitale sformuloval sudca Hugo Black. Jediným nesúhlasiacim bol sudca Potter Stewart. Ten jednoducho tvrdil, že modlitbou sa žiadne špecifické náboženstvo neustanovuje a že Boh sa spomína i na amerických minciach i v americkej ústave. Tvrdil, že to, čo sa skutočne stalo, je zákaz modlitby pre tých, ktorí ňou chcú začať školský deň.

Najväčším revolučným aktom Najvyššieho súdu bolo rozhodnutie v kauze Roe v. Wade v roku 1973, ktorým bol umelý potrat vyhlásený za právo ženy. Rozhodnutie hovorí o práve na potrat až do momentu, kedy je plod schopný prežiť mimo tela matky. Takéto právo je takmer neobmedzené a umožňuje najbarbarskejšie formy potratu takmer až do narodenia dieťaťa. Rozhodnutie súdu sa opiera o výklad „práva na súkromie“. Hoci samotné takéto právo sa v ústave nespomína, Najvyšší súd ho odvodil zo 14. dodatku ústavy. Väčšinové stanovisko súdu napísal sudca Harry Blackmun. Stanovisko prešlo v pomere 7 ku 2.

Nesúhlasiaci sudca Byron White napísal: „V jazyku a histórii ústavy nenachádzam nič, čo by mohlo podporiť toto rozhodnutie.“ Nesúhlasiaci sudca William Rehnquist uviedol: „Aby súd vydal toto stanovisko, musel v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.“ Rehnquist presne poukázal na podstatu revolučného súdneho aktivizmu, ktorý spočíva v tom, že súdy vykladajú zákony spôsobom, ktorý by privádzal zákonodarcov – autorov oných zákonov – do úžasu.

Jana Roe bol pseudonym mladej Texasanky Normy McCorveyovej, ktorá pre zákony Texasu nemohla ísť na potrat. V jej mene bola podaná žaloba v prípade Roe v. Wade. Norma McCorveyová sa neskôr úplne obrátila a roky vystupuje ako pro-life aktivistka. Rozhodnutie súdu spôsobilo od roku 1973 smrť desiatok miliónov nenarodených detí v USA a nezmenšenou intenzitou doteraz rozdeľuje americkú spoločnosť.

Súčasťou národného povedomia je hrdosť na národné symboly, ku ktorým patrí i vlajka. Dlhé desaťročia by si v USA nikto netrúfol tvrdiť, že z práva na slobodu prejavu vyplýva i právo spáliť na verejnosti americkú vlajku. Avšak v roku 1990 Najvyšší súd zrušil zákon proti zneucťovaniu vlajky a vyhlásil, že spaľovanie vlajky je ústavným právom občanov.

V poslednom desaťročí sa objavuje súdny aktivizmus v zápase o inštitúciu manželstva. Doposiaľ sa v 31 štátoch USA v poslednom desaťročí konalo referendum o tom, či manželstvo má byť i naďalej zväzkom medzi mužom a ženou. Výsledok je 31 : 0 v prospech tradičnej definície manželstva. Naposledy sa takéto referendum konalo pred pár týždňami v štáte Maine, inak veľmi liberálnom štáte USA.

Na rozdiel od referenda, ak o tom rozhodujú súdy, výsledok je úplne iný. Začiatkom roku 2009 ako blesk z jasného neba prišla správa, že Najvyšší súd štátu Iowa rozhodol, že úrady musia sobášiť i osoby rovnakého pohlavia. Iowa pritom zmýšľaním obyvateľov zďaleka nie je liberálnym štátom. Možno ho priradiť k tzv. „swing states“, v ktorých volia raz republikánskeho, raz demokratického kandidáta.

Dlhá bitka o manželstvo sa vedie na súdoch Kalifornie. V roku 2008 Najvyšší súd Kalifornie urobil to isté, čo neskôr urobil súd v Iowe. Manželstvá osôb rovnakého pohlavia tak boli v Kalifornii legalizované niekoľko mesiacov, ale ešte v tom istom roku zorganizovali ochrancovia manželstva referendum, v ktorom občania rozhodli, že manželstvo je len medzi mužom a ženou. Bitka však pokračuje. Guvernér Schwarzenegger tohto roku podpísal zákon, ktorým Kalifornia uznáva manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v cudzine.

V uplynulých desaťročiach svojimi rozhodnutiami zlegalizovali súdy v Amerike v rôznej miere pornografiu. Najvyšší súd je už dávno priam posadnutý myšlienkou, že rozširovanie pornografie je zaručené slobodou prejavu. Nedávno Najvyšší súd zrušil zákony proti pornu na internete prijaté Kongresom v 90. rokoch. V roku 2002 rozhodol Najvyšší súd, že legálna je i detská pornografia, ak ide o obrázky virtuálne, generované počítačom, teda ak na nej nie sú zobrazené skutočné deti.

Množia sa i rozhodnutia súdov proti zobrazovaniu náboženských symbolov, napr. Desatora. V Impulze ich opísal Thomas Piatak v článku Súdy proti náboženstvu (Impulz, 3/2005). Potraty, pornografiu, homosexuálnu kultúru, odstraňovanie náboženských symbolov v Amerike nepriniesol parlament volený občanmi. Ani samotní občania to nepodporovali. Urobili tak súdy. Až následne súdne rozhodnutia ovplyvnili verejnú mienku tak, že mnohým ľuďom už neprekážajú. Tak súdy dosiahli premenu kresťanskej Ameriky na Ameriku postkresťanskú. A s Amerikou, pochopiteľne, zmenili i svet.


Európsky šampión revolúcie

Nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorý postavil mimo zákona kríže na stenách talianskych škôl, si všimli aj slovenskí občania. ESĽP je súdnym dvorom Rady Európy. Tento súd však má za sebou viacero rozhodnutí, ktoré ako keby kopírovali excesy Najvyššieho súdu USA.

Míľnikom v boji proti životu bolo rozhodnutie ESĽP z marca 2007 v kauze Alicja Tysiacová v. Poľsko. Alicja Tysiacová nemohla ísť v roku 2000 na potrat. Poľské potratové zákony sa totiž veľmi sprísnili koncom 90. rokov. Pani Tysiacová sa domáhala potratu pre svoj veľmi zlý zrak. Porodila zdravú dcéru Júliu. V roku 2003 však žalovala Poľsko na ESĽP. ESĽP jej dal za pravdu v roku 2007 a priznal jej náhradu škody 25 000 eur. Súd rozhodol, že bolo porušené jej právo na súkromie, vyplývajúce z článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tým tento prípad pripomínal americký Roe v. Wade. Ktovie, čo si o tom pomyslí Júlia, keď vyrastie a pochopí konanie svojej matky.

Rozhodnutie bolo prijaté v pomere 6 : 1. Nesúhlasiaci španielsky sudca Francisco Borrego ironicky uviedol: „Súd rozhodol, že ľudská bytosť sa narodila následkom porušenia Dohovoru o ľudských právach. Podľa tejto argumentácie je tu poľské dieťa, momentálne vo veku šesť rokov, ktorého právo narodiť sa protirečí Dohovoru. Nikdy by som neveril, že Dohovor ide tak ďaleko, a považujem to za desivé.“

Pred niekoľkými rokmi fanatické holandské potratárky z organizácie „Ženy na vlnách“ brázdili európske moria na svojej lodi, ktorá bola zároveň plávajúcou potratovou klinikou. Umožňovali tehotným občiankam krajín s prísnou protipotratovou legislatívou, aby si nechali urobiť potrat na palube lode. V roku 2003 ich Poliaci privítali paradajkami a pokrikom „Vrahovia!“ a „Gestapo!“. V roku 2004 im v portugalských vodách prekrížili cestu dve portugalské vojenské lode. Potratárky sa posťažovali na ESĽP a ten im dal v roku 2009 za pravdu.

V čase tesne po dokončení tohto článku bude ESĽP rozhodovať o sťažnosti niekoľkých anonymných írskych žien, ktoré považujú za porušenie svojich práv, keď za potratom musia vycestovať z rodného Írska do Británie.


A ako na Slovensku?

Aj my máme za sebou prvú veľkú kauzu na Ústavnom súde. Ten rozhodoval pred dvoma rokmi o súlade interrupčného zákona so slovenskou ústavou. Pripomeňme, že ústava obsahuje formuláciu: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Ústavný súd povedal, že v prvom trimestri tehotenstva nevyplýva z tejto vety absolútne žiadna ochrana pre nenarodené dieťa. Sudcovia si to jednoducho vycucali z prsta. Tento prípad rozoberali v našom periodiku Martin Luterán v článku Keď ide viac ako o život (Impulz, 1/2009) a Radoslav Procházka v článku O myšiach a ľuďoch (Impulz, 2/2008).


Prečo možno robiť revolúciu cez súdy

Čím to je, že súdnou cestou možno takto zmeniť kultúru krajiny i celej civilizácie? Ako sa to môže stať, že súd si vyloží ústavu tak, že tvorcom ústavy by sa o tom nesnívalo? Ako môže sudca podporovať potraty a opierať sa o text ústavy, ktorej autori boli proti potratom?

Prvá príčina vyplýva zo samotnej podstaty práva. Právo nie je matematika. Stáva sa, že najvyšší alebo ústavný súd krajiny vyrečie svoj ortieľ o probléme a ľud si úctivo povie: Súd to povedal, tak to asi musí byť pravda. Možno to pritom bolo tak, že rozhodovali siedmi sudcovia, z ktorých štyria mali jeden názor a traja úplne opačný názor. Rozhodla väčšina. Väčšina však nemusí mať vždy pravdu. Hľadanie väčšiny je spôsobom nájdenia rozhodnutia sporu, nájdením pravdy je len niekedy.

Právo nie je exaktná veda. Súčasťou rozhodovania sudcov je preto i ich subjektívny názor. Môžeme to povedať i celkom otvorene: ich filozofické a politické presvedčenie. To je rozdiel medzi zasadnutím sedemčlenného súdneho senátu a zasadnutím sedemčlenného kolégia matematikov, ktorí majú rozhodnúť o platnosti alebo neplatnosti nejakého tvrdenia. Na rozdiel od sudcov matematici sa jednomyseľne zhodnú, že buď tvrdenie platí, alebo neplatí, alebo nevedia rozhodnúť, či platí. Podstatné je to, že sa na tom vždy zhodnú všetci. Matematici nepočítajú hlasy. Sudcovia áno.

Podmienkou súdneho aktivizmu je však i určité revolučné naladenie elít. Musia sa objaviť revolucionári typu Madalyn Murrayovej, Amerických ateistov, holandských potratárok alebo Americkej únie pre občianske práva (ACLU), ktorá podáva mnohé žaloby tohto typu v USA. Musia tu byť revolucionári, ktorých „srdce blčí“. Musí pokročiť gramsciovský „pochod inštitúciami“. Gramsci ho v medzivojnovom období ohlásil po svojom sklamaní boľševickou revolúciou v Rusku. Odmietol násilie a vyhlásil, že treba postupne obsadiť inštitúcie ľuďmi, ktorí nie sú závislí od tradície. Najprv sa takto zmenili univerzity a tie potom priniesli plody zmeny. Vychovali generácie elít, ktoré sa postupne prepracovali i na súdy.

Podmienkou je aj určitá bohorovnosť sudcov, ktorú by niekto mohol nazvať i obyčajnou nepoctivosťou. Musíte mať ten dar a opovážlivosť vyčítať z textu niečo, čo tam nie je. Musíte mať ako sudca tú odvahu prejsť od rozhodovania o súlade zákonov (čo vám prináleží) k tvorbe zákonov (čo vám ako sudcovi vôbec neprináleží). Možno musíte túžiť po väčšej moci, ako vám prináleží.

Tvorcovia americkej ústavy boli takmer do jedného kresťanmi, ktorí iba nechceli, aby jedna kresťanská denominácia potláčala druhú. Nepoctivý sudca však z ich textov vypreparuje opatrenia, ktoré potláčajú všetky tieto denominácie rovnako.

Sloboda prejavu desaťročia znamenala, že za povedaný politický názor vás nikto nesmie zavrieť do basy. Revolucionár v talári si zrazu povie, že sloboda prejavu znamená slobodu zamoriť spoločnosť pornografiou. Thomas Jefferson sa domnieval, že kastrácia je ten správny trest pre aktívneho homosexuála. Po dvesto rokoch sudca s tvorivým duchom zistí, že z Jeffersonových textov vyplýva povinnosť ochraňovať homosexuálny životný štýl.

Napokon podmienkou súdneho imperializmu je aj nejasnosť ústavných textov a absencia jasnejších odkazov na kresťanskú kultúrnu tradíciu. Sú pojmy, napr. dôstojnosť človeka, z ktorých rôzni ľudia vyvodia úplne opačné závery. Kresťan vidí Boha ako garanta ľudskej dôstojnosti a Pána nad životom. Niekto iný hovorí zase o práve na dôstojnú smrť, teda na eutanáziu.

Sú právne formulácie, ktoré sa jednoducho nedajú znásilniť. Íri majú v ústave napísané, že moc vychádza z ľudu, ktorý je „pod Bohom“. Z preambuly je jasné, že ide o Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho. Írsky štát sa v ústave zaväzuje, že bude chrániť život nenarodených „v najvyššej možnej miere“. Môžete byť stokrát liberálny revolucionár v sudcovskom talári, ale s takýmto ústavným textom nič nezmôžete. Ako sme videli, z nejasnej formulácie „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ sa už dá vyčarovať čokoľvek.

Slovenská ústava je jednou z najliberálnejších v Európe. V preambule, ktorá je bez právnej sily, je zmienka o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve. To, čo sa po právnej stránke ráta, je však veta v texte ústavy: Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu a náboženstvo.

Bez akéhokoľvek odkazu na kresťanskú tradíciu sú i zmluvy o Európskej únii. Aký to bude mať dosah, ukáže budúcnosť.


Ako čeliť súdnemu aktivizmu

Čo môžu kresťansky a konzervatívne zmýšľajúci ľudia urobiť proti tomuto trendu? A dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Predovšetkým je potrebná osveta, oboznámenie sa s problémom. Na Slovensku je zatiaľ málo ľudí, ktorí rozumejú povahe súdneho aktivizmu. Mnohí kresťania rozumejú, že treba voliť politikov s kresťanskými hodnotami. Nevnímajú však potrebu sudcov, uznávajúcich kresťanské hodnoty.

V Amerike sa už poučili. Kedysi sa stávalo, že konzervatívny prezident navrhol do Najvyššieho súdu sudcu, ktorý bol liberálom. Ronald Reagan navrhol Sandru Dayovú O´Connor a Gerald Ford Johna Paula Stevensa. Odvtedy je však témou prezidentských volieb vždy i to, akých sudcov by prezidentský kandidát navrhoval, keby sa uprázdnilo miesto v deväťčlennom Najvyššom súde. Sudcovia Najvyššieho súdu sú menovaní doživotne. Prezident George W. Bush presadil konzervatívnych sudcov Robertsa a Alita. Ak by bol býval zvolený John McCain, mohol presadiť také zloženie Najvyššieho súdu, ktoré by umožnilo zvrátenie rozhodnutia v kauze Roe v. Wade.

Na Slovensku je politickou témou, kto sa presadí v parlamentných voľbách, ale skoro nikoho nezaujíma zloženie Ústavného súdu a už vôbec nikto nevníma, ktorý sudca nás zastupuje v ESĽP.

Stálou súčasťou našej stratégie by malo byť zvrátenie rozhodnutí súdov ústavnými zákonmi. Presne tak to urobili občania v Kalifornii, keď v referende doplnili ústavu a zachránili manželstvo ako zväzok muža a ženy. Už v 90. rokoch prijal Kongres ústavný dodatok o ochrane manželstva, takzvaný Defense of Marriage Act (DOMA). Ten hovorí, že na federálnej úrovni USA uznávajú manželstvo iba ako zväzok muža a ženy. Zákon však nebráni, aby jednotlivé štáty definíciu manželstva rozširovali.

Na príklade DOMA vidno, že treba prichádzať s iniciatívou preventívne. Liberál Clinton podporoval DOMA a ako prezident ho podpísal. Odvtedy sa už názorovo výrazne posunul. Preto tohto roku Konzervatívni demokrati Slovenska preventívne navrhovali v slovenskom parlamente prijatie ústavného zákona na ochranu manželstva.

Rovnako treba byť aktívny po rozhodnutí ESĽP o krížoch. V slovenskom parlamente sa nachádza návrh ústavného zákona z dielne KDS, ktorý vkladá do textu ústavy slová „Slovenská republika uznáva kultúrne dedičstvo kresťanstva“.

Napokon by mal byť súčasťou našej stratégie určitý špecifický vzdor proti globalizácii. Nie je vhodné odovzdávať kompetencie v kultúrno-etických otázkach do rúk nadnárodných organizácií. Liberáli majú náskok pred konzervatívcami v nadnárodných inštitúciách. Správanie ESĽP je toho príkladom. V niektorých sporoch sme schopní víťaziť na Slovensku, ak sa o nich bude rozhodovať na Slovensku. Ak však o nich budú rozhodovať medzinárodné súdy, prehráme.

V rámci tejto stratégie slovenskí konzervatívci odporovali odovzdávaniu kompetencií v otázkach ochrany života a rodiny zo Slovenska na Európsku úniu. Tento vzdor siaha minimálne do roku 2002, keď na náš návrh slovenský parlament odhlasoval deklaráciu, podľa ktorej tieto kompetencie majú ostať na úrovni Slovenska. V duchu tejto deklarácie Konzervatívni demokrati Slovenska hlasovali v roku 2008 ako jediná strana proti Lisabonskej zmluve. Jej súčasťou je totiž Charta práv EÚ, ktorá znamená presne to, že boj proti kultúre smrti sa prenáša na ihrisko EÚ, kde Slovensko je len malý hráč.

Paradoxne, boli to husitské Čechy, ktorých prezident dosiahol to, že Charta práv sa na Česko nevzťahuje. Kiežby taký výsledok bolo dosiahlo väčšinovo katolícke Slovensko.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.