Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Potraty, politika a kňazi

Číslo 3/2009 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3302
 

O kultúre rozhodujú mŕtvi. Nespomínam si presne, kde som túto krátku vetu počul, ani kto ju povedal, v pamäti mi zostal iba silný pocit. Tak, ako obdobie vojny definujú tí, ktorí vo vojne bojujú a zomierajú, konkrétne začo bojujú a prečo zomierajú, tak to v najširšom zmysle slova platí aj pre obdobie mieru. Či už sú to infarkty, rakovina, nehody na cestách, eutanázia alebo potraty. Našu kultúru dnes, tak ako kultúru starého Ríma, stredovekej Florencie či novovekého Paríža, definuje to, kto a prečo zomiera. A tiež to, kto si smrť zomrelých ctí, kto trúchli a kto ju ignoruje, po hroboch šliape a pomníky demoluje. Smrť definovala pred vyše pol storočím aj druhú svetovú vojnu. Rovnako smrť v nemeckom tábore Auschwitz, ako na ruskom popravisku v Katyni. Tragédie vojny charakterizovali podrobené územia s kolaborujúcimi armádami a odbojnými partizánmi, rovnako ako odvážni letci s obetavými zdravotnými sestrami na strane suverénnych a nedobytých území. Nikto tak pred dejinami neobvinil nacistov z vojnových hrôz, ako svätci na čele s Maximiliánom Kolbem. A nikto nesvedčil o hrôzach komunizmu tak, ako nevinné obete v gulagoch, uránových baniach či súdnych sieňach, ktoré boli svedkami nespravodlivosti. Zlomená Milada Horáková na strane jednej, či hrdý a drzý Silvester Krčméry na strane druhej. Každá tyrania má nielen svojich vrahov, ale aj triumf ich obetí; ľudí, ktorí akúkoľvek veľkú a akokoľvek sfanatizovanú masu usvedčia pred Bohom a dejinami z omylu. Preto musia ich mená zostať v pamäti, a preto sa musia po nich volať ulice a námestia. Pre každú spoločnosť je tragédiou, keď to tak nie je, ale ešte väčšou, ak si niet koho pripomínať. Vojna bez svätcov je akoby krajinou bez Boha, krajinou pohodlných a priemerných, kde vládne oportunizmus a kolaborácia. Svedomie, ako upozorňoval Anton Neuwirth, je najsilnejšou oporou slobody a najväčším nepriateľom tyranie. Kým existuje ľudské svedomie, nezlomené a slobodné, žiadna totalita nemôže prežiť. To nie je objav 20. storočia, ale poznanie, ktoré objavila už antika. Vráťme sa však k mŕtvym. Aká smrť, ktorí mŕtvi definujú kultúru našej doby? Smrť zahynutých baníkov v bani, ktorá by nemala byť otvorená? Alebo smrť vojakov, vracajúcich sa z mierovej misie? Či smrť bezdomovca, ktorý zmrzol na ulici v centre mesta bez toho, aby si to niekto všimol, kým nezačal páchnuť? Alebo azda smrť celebrity, speváka, ktorého meno pozná celý svet, číta o ňom každý deň a predsa o ňom nič nevie? Odpoveď je, že všetky. Ak si však pomôžeme Matkou Terezou, ženou, ktorá pomáhala zomierajúcim v jednom z najbeznádejnejších kútov Zeme, neexistuje väčšia nespravodlivosť ako potraty. „Najväčším nepriateľom mieru je potrat,“ povedala pri preberaní Nobelovej ceny mieru. Veľa sa za tých 30 rokov, ktoré odvtedy uplynuli, zmenilo aj na Nobelovej cene a mnohí jej nositelia dnes viac ako túto sväticu pripomínajú to, pred čím varovala.

Na Slovensku minulý rok po prvýkrát od roku 1988 stúpol počet potratov. Dvadsať rokov po sebe počty potratov klesali, minulý rok to bolo naopak a medziročne sa zvýšili. Dôvodom bolo zvýšenie spontánnych potratov, potraty na požiadanie však stále zostávajú na vysokej úrovni. Hoci roky, keď počty umelých potratov v pomere ku 100 narodeným deťom dosahovali najbarbarskejšie úrovne, máme už (zdá sa) za sebou, a hoci sa celkový trend v počte umelých potratov blíži k rokom, keď boli na Slovensku zlegalizované, stále nie je dôvod na radosť. Čiastočne preto, že za „nízkym“ číslom je aj prax rozšírenej antikoncepcie (vrátane abortívnej antikoncepcie), a tiež preto, že vo všeobecnosti trend potratovosti kopíruje trend pôrodnosti. Keď dáme bokom excesy 80. rokov, najmä krvavého roku 1988, keď bolo umelo potratených šokujúcich takmer 50-tisíc nenarodených detí, čo predstavovalo vyše 70 zo 170 počatých detí, a teda potratovosť sa štatisticky blížila k pôrodnosti, dodnes sa nedarí počet potratov dramaticky znížiť pod úroveň 10-tisíc. Pokiaľ na tri narodené deti pripadne jeden umelý potrat, nemožno hovoriť o okrajovom jave. Keď teda hovoríme o smrti a mŕtvych, potraty sú stále, nech počítate ako počítate, už 50 rokov hlavným problémom Slovenska. Ich rozsah je taký, že sa pravdepodobne týkajú každej (v širšom zmysle slova) rodiny na Slovensku, generácie starších, ako aj mladších žien, matiek, aj tých, ktoré ešte matkami nie sú. Keď sa raz, povedzme v roku 2109, budú naši potomkovia dívať na súčasnosť, všimnú si síce pád totalitného režimu a nastolenie demokratického štátu, rovnako ako rozpad Česko-Slovenska a vznik suverénneho štátu či jeho vstup do Európskej únie, ale viac ako všetky štátoprávne a politické rozdiely bude do očí biť kultúrna podobnosť národa, ktorý v roku 1959, 1989 a povedzme v roku 2009 v masovom meradle praktizuje umelé ukončenie tehotenstva. Sú to práve potraty (a ďalšie sociálne zločiny na čele s rozvodmi), ktoré dejiny Slovenska nevykresľujú v zlomoch, ale naopak, v historickej, ale aj právnej kontinuite, ktorá – podobne ako životy miliónov z nás – spája komunizmus s demokraciou. Potraty viac ako čokoľvek iné hovoria o tom, že národ, ktorý tu žil v roku 1988, sa za rok či dva nevymenil. Naopak – to, čo mu bolo vnútené komunistickou vládou, slobodne prijal.

Stalo sa to síce pred mnohými rokmi, ešte v čase, keď som začal študovať na univerzite, ale ten príbeh je platný dodnes. Vybral som si ako študent prvého ročníka politológie na predmete, ktorý sa týkal ľudských práv a slobôd, tému referátu a hovoril som o práve na potrat. Hovoril som ako zástanca práva na život a kritik domnelého práva na potrat, ktoré odporuje ochrane slabšieho, a najmä ochrane základného práva. Môj vtedajší prednášajúci, volal sa Miroslav Kusý, sa ma po vypočutí referátu spýtal, či som veriaci. Odpovedal som mu a on ma bez diskusie o téme poslal sadnúť si. Akoby celý spor, celú diskusiu malo ukončiť to, že verím v Boha. Boha som pritom počas referátu nebral do úst, o téme som hovoril výlučne z pohľadu ochrany ľudského práva, k čomu síce náboženstvo môže pridať komentár, ale žiadnym spôsobom nemôže zmeniť podstatu. Pohľad na život, jeho vznik a ukončenie je predsa rozumom rozpoznateľný rovnako, bez ohľadu na to, či niekto chodí, alebo nechodí v nedeľu do kostola. Profesor Kusý to však videl inak a môj prístup pred triedou zhodnotil ako nábožensky motivovaný. Namiesto diskusie, kde sa mali stretnúť dve koncepcie práva a zákonnosti, namiesto polemiky o tom, čo je objektívne správne pre spoločnosť, z môjho príspevku urobil súkromný názor, pretože práve tak – ako súkromnú vec – chápal v dnešnom sekulárnom svete rolu náboženstva.

Ak hovoríme pri diskusii o potratoch o nejakých prekliatiach, neexistuje azda väčšie, pre hľadanie spoločného riešenia škodlivejšie ako to, keď sa z názoru na potrat robí predmet viery. Liberálny pohľad perfídne podsúva niečo, čo mu následne nestojí za diskusiu, vytlačí svojho názorového oponenta do vôd viery a ako vieru potom tento názor odmietne. Pretože čo iné než názor, podmienený niečím tak individuálnym a nerozumným ako len náboženstvo môže byť, to vlastne je? A keď sa neoplatí diskutovať s náboženským pohľadom pri takých témach, ako je pohyb planét vo vesmíre, evolúcia či vznik Zeme, prečo by mal opak platiť pri vzniku života? Napokon, liberáli týmto postojom vytesnenia a uväznenia svojich oponentov v súkromných väzniciach aj tak nič neriskujú. Veď veriaci kresťania sú dobrí občania, platia dane a nepáchajú trestnú činnosť, nuž a či už si myslia, že svet bol stvorený za sedem dní alebo že život vzniká počatím, nijako tým chod spoločnosti ani slobody iných neohrozia. Predpokladom je jediné: a síce, že veriaci príjmu ako podmienku spolužitia život v názorovom gete, že sa so svojím videním sveta nebudú usilovať zmeniť pravidlá a zákony spoločnosti, ale že im, naopak, bude postačovať súkromný priestor na ich praktizovanie. Žite si ako chcete, verte čomu chcete, ale súkromne. Tak znie liberálna dogma spoločenského zmieru.

Netreba azda rozsiahle dokazovať, že veriaci, ktorí to príjmu, prijali slobodne vlastné väzenie. Prijatie môže vyzerať dvojako. Po prvé tak, že politici, ktorí sa majú usilovať o zmenu legislatívy a obnovenie práva a zákonnosti pri ochrane života, na túto úlohu rezignujú, a buď si vystačia s prezentovaním názoru bez snahy status quo zmeniť, prípadne postupne prestanú aj s prezentovaním svojich argumentov. Presne tak vyzeral vývoj kontinentálnej pravice, kresťanských demokratov z Berlína, Ríma či Viedne. A presne podobný zápas sa začal pred pár rokmi odohrávať v slovenskom KDH. Druhou pascou, do ktorej môžu zástancovia ochrany života spadnúť, je prijatie Kusého paradigmy, že ide o náboženskú tému. Boh nám dal Desatoro a zakázal nám vraždiť. Preto, pre Boží zákaz, nesmieme schvaľovať potraty. Je to omyl. Nie preto, že Boh by nám podobný zákaz nedal, ale preto, že v spoločnosti, kde väčšina populácie v Boha neverí, automaticky rezignujeme na ochranu práva na život. Boh predsa na Sinaji Mojžišovi povedal, že ľudia nesmú ani kradnúť. Znamená to azda, že ide o teologický príkaz, ktorý nemožno inak ako s odvolaním sa na Božie zjavenie obhájiť? Ak by to tak bolo, prečo vôbec zobrazujeme Desatoro rozdelené do dvoch tabúľ? Inými slovami, kňazi, ktorí príjmu takéto videnie, sami rezignujú na jeho vymáhateľnosť za hranicami svojho kostola či diecézy. Nuž a práve preto je také dôležité, čo hovoria kňazi (respektíve veriaci vo všeobecnosti) o potratoch, a preto je dôležité, či rozumieme hierarchii Božieho a ľudského zákona.

To, čo sa totiž javí z pohľadu sekulárneho liberála ako rozpor, žiadnym rozporom nie je. Ak sa však chceme vyhnúť babylonskému zmäteniu, musíme diskusiu štruktúrovať a nepresviedčať ateistu biblickým argumentom. Neporozumie mu. Keďže však Božie stvorenie neprotirečí rozumu, vo väčšine politických sporov možno polemiku viesť s odvolaním sa na rozum a rozumné argumenty. Samozrejme, že pre veriacich zostáva v platnosti, povedané slovami Josepha Ratzingera, že „Boh vymáha život človeka ako svoje zvláštne vlastníctvo: zostáva pod jeho priamou a bezprostrednou ochranou. Je to posvätná vec. A preliata krv volá k nemu (porov. Gn 4,10), pretože človek je stvorený k jeho obrazu.“ Boh dal svetu zákony a tie musíme rešpektovať a autorita a moc štátu je zriadená práve preto, aby sme tie najdôležitejšie aj zákonne vynucovali. Umelý potrat je hriechom práve preto, že je to útok na tento Boží a súčasne ľudský zákon. Jeho hriešnosť je odvodená z poznania toho, čo je právo a bezprávie. To je síce dielom Božím, ale keďže Boh ľudí nestvoril ako ovce odkázané na svoje pudy, ale ako rozumné bytosti, dokážeme to sami rozpoznať. Kritériá sú teda jasné. Cirkevné dokumenty a tradícia učenia rovnako, otázkou teda zostáva, aká je prax.

A sme doma, na Slovensku. Žiadny rok, žiadne voľby doteraz neukázali tento problém jasnejšie, ako prezidentské voľby a kandidatúra Ivety Radičovej. Preto sa k nim oplatí vrátiť. Radičová síce sama žiadnou alibistkou v téme práva na život nie je, sama aktívne vystupovala za právo na potrat a úprimne vyjadrila svoje nepochopenie toho, prečo chcú byť veriaci kresťania gynekológmi, keď majú problém vykonávať potraty. Jej profil bol v tomto smere jasný a bolo od nej prejavom osobnej integrity, že na žiadosť KDH, ktoré ju podporilo, odmietla svoj názor zmeniť, naopak, v kampani ho opakovane potvrdila. Vo svojej predvolebnej knihe na otázku týkajúcu sa interrupcií odpovedala nasledovne: „Som za zachovanie daného právneho stavu v tejto veci. Nemôžem súhlasiť s tým, aby sme úplným zákazom interrupcií spochybňovali mieru uvedomelosti rodičov na Slovensku.“ Jednoznačný postoj, Radičová však zašla ešte ďalej: „Sú témy, ktoré si zaslúžia verejnú diskusiu. A sú témy, ktorým verejné pretriasanie, jemne povedané, nesvedčí. Už elementárna slušnosť velí rešpektovať súkromie. A intimita je tá najcitlivejšia oblasť nášho súkromia, nášho života. (..) A čím sú okolnosti tehotenstva komplikovanejšie, tým chúlostivejšia je akákoľvek neprimeraná zvedavosť a zasahovanie do nich. Verejná diskusia na túto tému uráža dôstojnosť žien a snaha o presadzovanie zákona s úplným zákazom interrupcií spochybňuje inštitút rodičovstva. Neteší ma ani jeden jediný zmarený život.“

Čo z toho vyplýva? Ak začneme od konca, Radičová si je vedomá, že hovorí o živote a marení práva na život, teda o jeho ukončení. Z neznalosti ju teda obviniť nemožno. Tiež si je vedomá spojenia s rodičovstvom. Šokujúco však dochádza k tomu, že zakázať rodičom marenie života vlastných nenarodených detí je spochybnením inštitútu rodičovstva. Inými slovami, potvrdením rodičovstva je absolútne právo rodiča rozhodnúť o živote a smrti vlastného dieťaťa. Ďalším prekvapivo radikálnym názorom je spojenie dôstojnosti ženy, ktorá k téme potratov nepochybne patrí, so snahou zakázať akúkoľvek verejnú diskusiu o tomto vážnom probléme. Pre Radičovú je právo na potrat intímna súkromná vec. Ignoruje, že cieľom verejnej diskusie je ochrana slabšieho (dieťaťa), a trápi ju, že uráža právo silnejšieho (ženy). Už teda nehovorí o rodičovstve (teda o mužoch), hovorí už iba o žene, a keďže tá má absolútne právo rozhodnúť o živote a smrti dieťaťa, patrí k „elementárnej slušnosti“ toto súkromie a právo rešpektovať.

Radičová sa neskôr v kampani snažila toto svoje na slovenské pomery nezvykle extrémne stanovisko kamuflovať, dokonca na svoju podporu parafrázovala pápeža Jána Pavla II. Aká však bola reakcia konzervatívnych politikov z KDH? Daniel Lipšic sa snažil Radičovej názor vykresľovať umiernenejší, než reálne bol, zvyšok vedenia alibisticky mlčal a s výnimkou Jána Čarnogurského žiadny politik KDH nedokázal verejne v prvom kole volieb podporiť konzervatívneho kandidáta. KDH tým pokračovalo v transformácii na stranu, ktorej reálne nejde o zmenu legislatívy v tejto téme, pretože si vystačí s vedomím, že má iný názor a to postačuje.

Ešte prekvapujúcejšia bola reakcia niektorých kňazov. Katolícky kňaz Jozef Červeň na túto tému napísal článok, kde okrem iného na podporu Radičovej napísal aj nasledovné:

„Prezident má byť prezidentom pre všetkých občanov, preto musí rešpektovať svedomie každého človeka, každý obyvateľ našej krajiny – aj príslušníci rôznych menšín – majú v prezidentovi nájsť obhajcu svojich práv.

Mal by to byť skúsený a rozhľadený človek, ktorý rozumie dianiu v spoločnosti a ktorý má schopnosti podnecovať rôzne názorové skupiny k spoločnému hľadaniu v dialógu.

Kresťan by si mal uvedomiť, že ak sa zriekne možnosti zvoliť si to, čo pokladá za menšie zlo, zriekne sa možnosti umenšovať to, čo pokladá za väčšie zlo.

Prezident je v krajine zástancom tradičných hodnôt, ktoré krajina reprezentuje, a podľa prezidenta bývajú obvykle vo svete posudzovaní obyvatelia celej krajiny.

Prezident by mal byť garantom právnosti a legálnosti.“

S kritériami, ktoré Červeň uvádza, možno súhlasiť. Otázka však je: rešpektuje Radičová svedomie každého človeka? Stála by na strane celospoločenského dialógu v otázke práva na život? Reprezentuje umenšovanie zla v kultúrno-etických otázkach, je zástankyňou tradičných hodnôt a legálnosti? Žiaľ, Jozef Červeň je v najlepšom prípade ignorant, pretože na všetky položené otázky v prípade práva na život Radičová sama odpovedala nie. Svedomie nenarodených detí ju nezaujíma, verejnú diskusiu by rada zakázala, daný stav považuje za optimálny, takže zlo by neumenšovala, a označiť niečo podobné za právnosť a tradično môže len demagóg. Podobnú hodnotu má aj Červeňov záverečný apel:

„.. načo však písmenkovať pre tých, ktorí sú vo svojich ultrapostojoch neotrasiteľne pevní a osamotení. Len by som možno pripomenul citát z jednej piesne: "Dobrý, lepší, najlepší a sám." Ten, kto je dobrý, má okolo seba veľa dobrých ľudí, lepší má tých, ktorí sa považujú za lepších a "najlepší" ich má len o niekoľkých viac ako sám.“

To má byť verejný postoj hodný kňaza?! Odvodzovať morálnu prevahu od počtu priaznivcov môže len niekto, kto nepozná dejiny, nehovoriac už o dejinách vlastnej Cirkvi. K zaujímavým záverom dospel aj protestantský pastor Daniel Pastirčák. Na adresu Radičovej a polemiky o ochrane života napísal:

„Zástupnou témou kresťanskej politiky na Slovensku sa stala téma interrupcií. V záplave emócií mnohým uniklo, že nikto z kandidátov interrupciu neobhajuje. Zabiť plod znamená zabiť človeka. Postoje sa rôznia v cestách, ako proti tomuto spoločenskému zlu postupovať: brániť život striktným zákonom alebo cestou osvety a podpory matkám v zložitej životnej situácii. Fakty nasvedčujú tomu, že striktná poľská cesta nie je tým najlepším riešením. Domnievam sa, že cesta osvety a premeny myslenia zodpovedá evanjeliu viac než cesta donucovacích zákonov.“

Bolo by zaujímavé zistiť, aké fakty dosvedčujú, že poľská cesta neúplného zákazu potratov (výnimka sa týka počatia následkom znásilnenia) nie je lepším riešením než cesta slovenská. Poľské výskumy totiž hovoria niečo iné. Navyše, proti zmene zákazu potratov neexistuje ani mimoriadny dopyt. Podľa výskumu verejnej mienky, ktorý bol nedávno zverejnený v denníku Rzeczpospolita, menej ako 10 percent voličov považuje zmenu legislatívy za dôležitú, a podľa výskumu, ktorý citovala Gazeta Wyborcza, dokonca rastie podpora prísnejšieho obmedzenia práva na potrat. Samozrejme, otázkou tiež je, z čoho Pastirčák vychádza, keď tvrdí, že „nikto z kandidátov interrupciu neobhajuje“. Radičová tak dokázateľne robila, pričom o žiadnej osvete (keďže jej verejná diskusia prekáža) ani podpore matiek (keďže ide o súkromie a intímny priestor) nebolo ani reči. Pastirčák teda správne tvrdí, že „zabiť plod znamená zabiť človeka“, alibisticky však obišiel skutočné postoje Ivety Radičovej, a dokonca v rozpore s Desatorom sa domnieva, že „Biblii vernejšie“ ako zakázať zabíjanie ľudí zákonom je šíriť proti zabíjaniu osvetu.

Najďalej medzi kňazmi a rehoľníkmi verejne vyjadrujúcimi podporu Ivete Radičovej zašiel františkán Ján Krstiteľ Balázs. Viac ako články to stelesňovala jeho prítomnosť v štábe, jeho objatia a prežívanie volebných výsledkov.

Podobné verejné vystupovanie kňazov, pastorov a rehoľníkov možno hodnotiť jediným spôsobom: ako zlyhanie. Po zlyhaní z 90. rokov, keď časť hierarchie podporovala nacionalizmus Vladimíra Mečiara, je to v poradí druhé, tentoraz liberálno-demokratické zlyhanie. Ak totiž niekto považuje počatý ľudský plod za ľudský život, nemôže súčasne hájiť pozíciu, že rozhodnutie o zaobchádzaní s ním je súkromnou alebo osobnou záležitosťou. V momente, keď ide o ľudský život, je to otázka ľudského práva na život, a teda otázka prirodzeného práva, ktoré kresťanstvo chráni. Klérus alebo politici, ktorí sa snažia zdôvodniť niečo iné, postupujú nekonzistentne a v rozpore s vlastným (rozumným) presvedčením.

Ako by však mal vyzerať prístup konzistentných kňazov k nekonzistentným politikom, ktorí vedia, že ide o ľudský život a napriek tomu nepresadzujú jeho ochranu, respektíve schvaľujú jeho – povedané spolu s Ivetou Radičovou – marenie?

Domnievam sa, že reakcia by mala byť dvojaká. V prvom rade, z pohľadu večného života by mala so sebou niesť obmedzenie prístupu k sviatostiam. Ak sa katolícky politik, ktorý podporuje umelé potraty, domáha nároku na prijímanie sviatostí, jeho nárok je rovnaký ako nárok každého ťažkého hriešnika. V zmene mu nič nebráni. Len musí svoj postoj oľutovať a svoje správanie zmeniť. Recipročne, keďže sa dopúšťa verejného pohoršenia, aj pokánie a náprava musia byť verejné. Až keď sa nájde na Slovensku prvý kňaz, ktorý odmietne prístup k svätému prijímaniu prvému pro-potratovému nominálne katolíckemu politikovi, až potom si alibistickí politici uvedomia váhu svojich verejných postojov a dôsledkov, ktoré za ne musia znášať. A keďže osveta je pre zmenu potratovosti, ako upozorňuje Daniel Pastirčák, dôležitá, bolo by takéto rozhodnutie v prvom rade veľkým gestom osvety.

Existuje však aj druhá reakcia, ktorú by mali slovenskí kňazi a pastori voči potratovým politikom pestovať. Je ňou sila rozumu, schopnosť rozumnej argumentácie v prospech ochrany života, a nie ospravedlňovanie alibistických či pro-potratových postojov a hlasovaní liberálnych politikov. Kým to tak nebude, katolícki či protestantskí duchovní sa budú spolu s pro-potratovými politikmi podieľať na pokračujúcej demoralizácii slovenskej spoločnosti. A ich obete, nenarodené ľudské životy, ktoré nemá kto chrániť, budú o kultúre našej spoločnosti ticho svedčiť, že tu žijú barbari: namiesto toho, aby sa ľudský plod cítil v lone matky bezpečne, nachádza sa tam vo väčšom nebezpečenstve, akým je život na rušnej ulici, hoc aj v chudobnej Kalkate.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.