Slovíčko v prospech Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla

Číslo 3/2009 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 5497
 

Na pulty kníhkupectiev sa dostala knižka kardinála Jána Chryzostoma Korca „Dni a roky po barbarskej noci 1950“. Knižka napísaná formou odpovedí na 50 položených otázok prehľadne a zrozumiteľne opisuje zápas kardinála a slovenskej katolíckej cirkvi za slobodu kresťanov počas štyridsaťročnej komunistickej diktatúry.

V podstate platí, že vo všetkých päťdesiatich odpovediach hovorí kardinál Korec výlučne o období do roku 1989. Výnimkou je odpoveď na otázku č. 26: Poznali ste sa predtým s Juklom a so Silvom, akí to boli ľudia? Tu kardinál v odpovedi rozoberá vo vzťahu k Silvestrovi Krčmérymu a Vladimírovi Juklovi i svoje a ich postoje aj po roku 1989.
Kardinál na začiatku odpovede uvádza, že otázka je preňho „na jednej strane radostná, na druhej háklivá i bolestná“. V súvislosti s kardinálovou odpoveďou sa domnievame, že je možné povedať zopár slov v prospech Silvestra Krčméryho i Vladimíra Jukla, a preto tak konáme.

Reč kardinála Korca je značne otvorená. „Naše vzťahy sa rozpadli pre odlišné postoje k politike,“ hovorí o svojom vzťahu ku Krčmérymu. Hovorí o rozpade jedného veriaceho priateľstva a spolupráce. Ako príčinu rozpadu uvádza Krčméryho odmietanie zvrchovanosti Slovenska a samostatnosti Slovenskej republiky. „Bohužiaľ, Silvestrov postoj k politike časom rozdelil správanie biskupov, kňazov i veriacich na Slovensku. Časť Cirkvi bola na škodu Božej veci zatiahnutá na roky do konkrétnej politiky a jej zápasov,“ píše kardinál.
Hovorí, že Silvester „sa stotožnil s istou politikou“. „Je však poľutovaniahodné, že dobrá spolupráca pre dobro Cirkvi sa rozpadla pre nepochopenie evanjelia, Cirkvi, ako ho hlásal sv. Pavol. No za Silvestra sa stále modlím,“ píše kardinál. Či Silvester Krčméry správne pochopil evanjelium, prenechávame iným. Silvester Krčméry však po roku 1989 dokonale pochopil, kto je strojca nezávislosti a zvrchovanosti Vladimír Mečiar a kam samostatné Slovensko zavedie. To mu aj v tejto chvíli treba pripísať k dobru. Pokojne možno dopovedať kardinálove slová v tom zmysle, že politika, s ktorou sa ohľadne zvrchovanosti a samostatnosti Silvester Krčméry stotožnil, bola politika Čarnogurského KDH.

Keďže autor týchto riadkov sa v čase hlasovania o zvrchovanosti a ústave na politike KDH nijako nepodieľal, a napokon dnes už nie je jeho členom, môže sa pokúsiť o nezávislé hodnotenie sporu o slovenskú samostatnosť. Ak začiatkom 90. rokov bol ktokoľvek toho názoru, že samostatnosť Slovenska treba vyhlásiť, hneď ako to bude možné, tak takýto názor bol úplne legitímny. Na obranu Krčméryho však treba pripomenúť, že Čarnogurského postoj nebol postojom „Jednotné Československo naveky“. Čarnogurský predvídal deštruktívnosť Mečiarovej politiky, a preto ju v lete 1992 nepodporil. V myšlienke, že Slovensko raz bude samostatné a že najvhodnejší čas na to bude v okamihu vstupu do EÚ, Mečiara predbehol. Svoju tézu o „slovenskej hviezdičke na európskom nebi“ vytýčil v podstate už na zakladajúcom sneme KDH vo februári 1990.
Legitímny je i postoj katolíka, ktorý v roku 1992 necítil žiadnu povinnosť riadiť sa v otázke samostatnosti postojom komunistov z HZDS, ktorí náhle obrátili svoj štyridsaťročný kabát. Nie je na škodu pripomenúť si „bieloruskú“ orbitu, na ktorú Mečiar Slovensko zaviedol a ktorú ľudia ako Krčméry predvídali. Večné štvanie proti prezidentovi Kováčovi, únos jeho syna príslušníkmi SIS, amnestia udelená páchateľom, špicľovanie SIS proti Korcovmu spolubratovi v biskupskej službe Balážovi, rozdeľovanie miliardových majetkov funkcionárom HZDS a v televízii najprimitívnejšie eštebácke manipulácie typu „Utajení svedkovia“. Medzinárodná izolácia a demarše z EÚ. Nebyť tisícov kresťanov rozmýšľajúcich ako Krčméry by návrat Slovenska na európsku orbitu nebol možný. Bez týchto skutočností nie je diskusia o postojoch Silvestra Krčméryho úplná.

Vladimírovi Juklovi venuje kardinál Korec menej priestoru, ale o to pozoruhodnejším spôsobom. V plnom znení uvádza text potvrdenia, ktoré Vladimírovi Juklovi v septembri 1945 vystavil Dr. Ivan Vesel, sudca na Povereníctve SNR pre pravosúdie. Vesel potvrdzoval, že Vladimír Jukl sa zúčastnil Slovenského národného povstania, že „horlivo konal strážnu službu, dopravoval potraviny a vypomáhal pri ošetrovaní ranených a chorých našich partizánov...“, atď.
Ďalej kardinál cituje zo Šimulčíkovej knihy Juklove slová o tom, ako šiel po vojne študovať do Prahy, a spomína, že ako účastník povstania mal započítaný školský rok 1944/45. V súvislosti s Veselovou funkciou sudcu kardinál pripomína, že ľudové súdnictvo odsúdilo po vojne za krátky čas tisíce občanov.
Napokon kardinál píše: „Jukl zrejme používal potvrdenie Dr. I. Vesela už pri prvých štúdiách v Prahe. Niekto mi v tejto súvislosti položil otázku, či nemyslím, že niekdajší účastníci v povstaní používali po prvom „potvrdení“ dávne známosti aj kontaktmi v nasledujúcich rokoch. Povedal som pravdu: „Neviem, naozaj neviem.“ Bojím sa na to myslieť.“
Kardinálove slová pôsobia trochu zlovestne. Pre istotu som si zopakoval osudy devätnásťročného katolíckeho mládenca, ktorý nasleduje svojho ideového vodcu profesora Kolakoviča po vypuknutí povstania na povstalecké územie. A pre istotu som si položil i ja otázku, čo vlastne vyplýva z faktu, že mladík Vladimír Jukl vlastnil potvrdenie od I. Vesela, že sa zúčastnil SNP? Čo také z toho vyplynulo pre Juklovu budúcnosť, že sa kardinál Korec na to bojí pomyslieť? Odpovedám si: ničovaté nič. Nevyplýva z toho nič.
Otočím tri listy v Šimulčíkovej knihe a od Veselovho potvrdenia sa dostávam k fotografii článku z Pravdy z 12. júna 1952, kde sa píše o rozsudku nad Juklom. A z toho vyplýva čo? Len to, čo viem celé roky. Že Vladimír Jukl je mučeníkom za Kristovu vec, že si odsedel takmer štrnásť rokov v komunistickom žalári. Že len čo prišiel na slobodu, začal pracovať s kresťanskou mládežou. Že spolu so Silvestrom Krčmérym sú slovenskými legendami a že to tak i ostane.

Od pádu komunizmu uplynulo dvadsať rokov. Keďže ľudia sú smrteľní, tajná cirkev začne postupne odchádzať do histórie. Ale, aby som parafrázoval postavu Menzelovho Rozmarného léta, tento spôsob odchodu do histórie sa mi zdá byť trochu nešťastný.