Apológia kresťanského Západu
Číslo 2/2009 ·
·
Čítanosť článku: 4182
WOODS, Jr., Thomas: Jak katolická církev budovala západní civilizaci. Praha : Res Claritatis, 2008
„Pamäť je predizba literatúry, ale nielen to, pretože existuje literatúra pamäti a tiež literatúra fantázie,“ povedal pred niekoľkými týždňami v rozhovore pre denník SME (2. jún 2009) popredný český spisovateľ Arnošt Lustig. Literatúrou pamäti je aj kniha Thomasa E. Woodsa, Jr. Jak katolická církev budovala západní civilizaci (How the Catholic Church built Western civilization, 2005, preklad manželia Michaela a Václav Freioví). Autor, absolvent histórie na Harvard a Columbia University, patrí medzi popredných konzervatívnych intelektuálov, je autorom viacerých kníh preložených do jedenástich jazykov (vrátane kórejčiny, portugalčiny alebo čínštiny), editorom The American Conservative a nositeľom Templetonovej ceny za rok 2006 za knihu The Church and the Market. Celkom slušné odporúčanie pre siahnutie po jeho diele.
Recenzovaná kniha má široký záber. Od vedy a umenia k ekonómii, od práva ku charite, od morálky k legislatíve. Pri každej z týchto oblastí sa Woods snaží poukázať na nezameniteľný vklad kresťanstva, osobitne Katolíckej cirkvi, na jej rozvoj. Ako konštatuje v závere, prínos Cirkvi je taký rozsiahly a hlboký, že „často aj hnutia, ktoré sú s katolicizmom v rozpore, bývajú napriek tomu naplnené kresťanskými ideami“. Na druhej strane, aj keď sú kresťanské elementy implicitne všadeprítomné, ich explicitná prítomnosť mizne a naša spoločnosť sa vracia tam, odkiaľ vyšla – k barbarstvu. Pre Cirkev nie je táto situácia výnimočná, pretože ona, ako vychovávateľka Európy, vždy bola „jediným svetlom, ktoré prežilo opakované nájazdy barbarov“ a navyše ich premohla svetlom svojej kultúry. Tak, ako benediktínski mnísi, prví agrotechnici v Európe, ktorí neúrodné močiare a bažiny prehradzovali, odvádzali z nich vodu a to, „čo kedysi bolo zdrojom chorôb a špiny, menili na úrodnú poľnohospodársku pôdu“.
Štruktúra knihy je vystavaná ako jedenásť prednášok pre vysokoškolských študentov, ktorým pedagóg nanovo pripomína zabudnuté kresťanské korene západnej civilizácie. Autor sa takto vyrovnal s istou vnútornou potrebou, keďže, ako konštatuje, „moji vlastní študenti síce takmer nič o Cirkvi nevedia, ale poznajú jej údajnú ,skazenosť´, o ktorej počuli nekonečné príbehy rôznej vierohodnosti od svojich stredoškolských učiteľov“. Woods koncipoval svoje prednášky remeselne zručne: predkladá fakty, cituje rôznych (aj neveriacich) autorov, spomenie nejakú zaujímavosť, aby oživil pozornosť čitateľa a zároveň ponúka prekvapivé súvislosti a inšpiratívne závery.
Napríklad v kapitole Jak mniši zachránili civilizaci sa čitatelia dozvedia nielen o viac-menej známych príčinách a dôsledkoch vzniku benediktínskej rehole, ale aj o životnom štýle mníchov (väčšinou žili na materiálnej úrovni vtedajšieho talianskeho roľníka, boli priekopníkmi vinárstva, ktoré im slúžilo „jednak k sláveniu svätej omše, jednak k bežnému pitiu, ktoré rehoľa svätého Benedikta vyslovene podporovala“) či o tom, že globalizácia a znalostná ekonomika majú svoje počiatky už v stredovekých každoročných stretnutiach cisterciátskych opátov z celej Európy, na ktorých si vymieňali technologické skúsenosti.
V kapitole Cirkev a veda sa Woods snaží vyvrátiť všeobecne pestovaný predsudok o Cirkvi ako nepriateľke vedy (stačí spomenúť úspešný román Dana Browna Anjeli a démoni a jeho filmové spracovanie). Woods, vychádzajúc z názorov historika vedy Stanleyho Jakiho, upozorňuje, že kresťanská tradícia vždy považovala stvorenie Najvyššieho Architekta a Matematika za „racionálne a usporiadané“ (už biblická Kniha Múdrosti Boha opisuje ako toho, ktorý „mierou, počtom a váhou usporiadal všetko“), čo vytvorilo predpoklad pre pozitívny vzťah Cirkvi k vede a poznaniu. „Predovšetkým katolícke teologické myšlienky poskytli základňu pre vedecký pokrok,“ konštatuje Woods.
Centralita princípu racionality, poriadku a harmónie je príčinou ďalšieho daru Katolíckej cirkvi umeniu západnej civilizácie: stredovekej katedrály. „V dobe, kedy sa z románskeho štýlu vyvíjala gotická architektúra, bolo stále viac katolíckych mysliteľov presvedčených o väzbe medzi matematikou – osobitne geometriou – a Bohom,“ píše Woods a následne cituje profesora Johna Baldwina: „Tak ako veľký Geometer vytvoril svet v poriadku a harmónii, tak sa gotický architekt, v menšom rozsahu, pokúšal vytvoriť Boží príbytok na zemi podľa najvyšších princípov proporcie a krásy.“ Rovnako ako stavební, tak aj duchovní architekti, scholastickí filozofi a teológovia, reflektovali Boží poriadok v jeho komplexnosti. „Scholastici, ktorých najnázornejším príkladom je svätý Tomáš Akvinský, boli budovateľmi intelektuálneho systému. Snažili sa nielen zodpovedať tú či onú otázku, ale tiež konštruovať celú myšlienkovú stavbu. Ich summy, v ktorých sa snažili prebádať každú významnú otázku vzťahujúcu sa k téme, boli systematickými, koherentnými celkami, v ktorých sa každý jednotlivý záver harmonicky vzťahoval ku každému inému záveru – tak ako sa jednotlivé zložky gotickej katedrály skladali do štruktúry pozoruhodnej vnútornej dôslednosti.“
Napriek bohatosti obsahu má čitateľ po niekoľkých kapitolách pocit, že sa nudí. Woods totiž jednotlivé kapitoly napísal remeselne zručne, ale zároveň príliš šablónovito. V úvode každej z nich poukáže na všeobecný predsudok o postoji Cirkvi k právu, vede, umeniu či ekonómii, aby vzápätí odhalil, že všetko je úplne inak. Pomáha si pri tom odkazmi na najrôznejších autorov, takže sa čitateľ začína topiť v množstve citácií, až sa chvíľami zdá, že má pred sebou (len) rozsiahlu rešerš. Navyše cituje len autorov, ktorí jeho tvrdenia potvrdzujú, nepúšťa sa do polemiky s inými pohľadmi a názormi.
Ani tieto subjektívne výhrady autorovi recenzie nebránia súhlasiť s názorom biskupa Královohradeckej diecézy Dominika Duku, ktorý v predhovore ku knihe vyjadruje túžbu, aby sa stala „súčasťou súboru učebníc, ktoré budú patriť k vybaveniu škôl“ a „materiálom k diskusii a dialógu v našej sekularizovanej spoločnosti“.
Autor je vysokoškolským pedagógom a publicistom.