Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Václav Vaško

Číslo 2/2009 · Ján Čarnogurský, Michaela Freiová · Čítanosť článku: 3258
 

Václav Vaško, RIP
(*1921 + 2009)

Dňa 20. mája 2009 zomrel v Prahe vo veku 88 rokov Václav Vaško, ďalšia výrazná postava veľkej vojnovej a povojnovej generácie katolíckych intelektuálov, na ktorých najtvrdšie dopadol úder komunizmu a oni ho vydržali. Pochádzal zo slovensko-českej rodiny. Otec bol Čech, matka bola z horehronskej rodiny Veselovcov, z ktorých pochádzalo viacero vyšších dôstojníkov československej a slovenskej armády. Detstvo a mladosť prežil v Banskej Bystrici. Počas vojny študoval v Bratislave ekonómiu a tu sa stretol s chorvátskym jezuitom, profesorom Tomislavom Kolakovičom. Stretnutie ovplyvnilo celý jeho ďalší život. Kolakovič odkrýval na stretnutiach účastníkom obzor moderného katolicizmu a pripravoval ich na nadchádzajúci zápas s komunizmom. Najaktívnejší účastníci sa združili v skupinkách a spolu vytvárali väčšiu organizáciu pod názvom Rodina. Do Rodiny patrili tiež Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Anton Neuwirth, Ján Benček a mnohí ďalší. Neskôr, v 50. rokoch, komunistický režim usporiadal viacero procesov s členmi Rodiny a spolu im uložili tresty približne na 600 rokov väzenia. Václav Vaško bol československého zmýšľania a privítal vypuknutie Povstania v auguste 1944. Kolakovič považoval Povstanie za očakávanú a v princípe správnu udalosť a takto ho prezentoval členom Rodiny. Rozhodol sa prejsť z Bratislavy na povstalecké územie. Sprevádzali ho dvaja mladí študenti – Vladimír Jukl a Václav Vaško. Vladimír Jukl sprevádzal Kolakoviča aj do hôr, Václav Vaško vstúpil do povstaleckej armády a zaradili ho do akademickej jednotky. Po potlačení Povstania jednotka dostala za úlohu vybudovať na Donovaloch letisko a chrániť štáb Povstania s generálmi Viestom a Golianom. Letisko sa im vcelku podarilo vybudovať, ale ochrana štábu skončila katastrofálne rozprášením jednotky a zajatím generálov. Aj Václav Vaško sa dostal do nemeckého zajatia. Držali ho v Banskej Bystrici. Vaško neskôr vo svojich pamätiach uverejnil faksimile nemeckého dokumentu, v ktorom bol na zozname rukojemníkov, ktorých mali zastreliť v prípade partizánskeho útoku kdekoľvek. Vtedy zasiahol iný člen Rodiny, Jozef Vicen. Vicen stál na strane slovenskej vlády v Bratislave a mal prístup k veliteľom nemeckých jednotiek. To samotné by nestačilo na oslobodenie Vaška. Keď sa dozvedel, čo hrozí Vaškovi – poznal ho iba z Rodiny –, vymyslel komplikovaný a odvážny plán na prevzatie Vaška od Nemcov. Plán sa vydaril a Vicen odviezol Vaška z Bystrice na územie ovládané partizánmi. Jozef Vicen pracoval po vojne pre Američanov v Rakúsku. Československá rozviedka ho v roku 1957 uniesla z Rakúska do Československa. Z väzenia sa dostal v roku 1968. Po páde komunizmu bol predsedom Zväzu protikomunistického odboja, zomrel v roku 2008. Oslobodenie Václava Vaška opisuje v knihe spomienok Vo víre rokov.

Václav Vaško videl veci po vojne optimisticky. Ako účastník Povstania nastúpil po vojne na ministerstvo zahraničných vecí, keď bol ministrom Clementis. Opäť aj pod vplyvom Kolakoviča, ktorý chcel nadviazať styky so sovietskym vedením, súhlasil so svojím vyslaním na veľvyslanectvo do Moskvy v nižšej diplomatickej funkcii. Tam sa zoznámil a oženil s ruskou katolíčkou Irinou. Jej otca zastrelili počas čistiek v roku 1937. Čakali spolu dieťa, ale medzitým v Československu začal pohon na nekomunistov. Vaškovho otca načas zatkli a Václava Vaška preto odvolali z veľvyslanectva. Asi o rok sa mu podarilo znovu sa dostať na konzulát do Moskvy a uvidieť svoju dcéru Mášu. Vydržalo to asi dva roky. V roku 1949 Vaška definitívne odvolali z Moskvy a v roku 1951 vyhodili aj z ministerstva. Pracoval ako robotník do začiatku roku 1953. Vtedy ho zatkli ako „kolakovičovca“ a odsúdili v jednom z procesov s Rodinou na 13 rokov. Odsedel si z nich 7, prepustili ho na amnestiu v roku 1960. To je Vaškov podiel z oných 600 rokov, ktoré dostala Rodina. Po prepustení pracoval ako robotník v Prahe. V roku 1966 mohol ísť na čedokársky zájazd na týždeň do Moskvy a znovu stretnúť – po 17 rokoch – svoju ženu Irinu a dcéru Mášu. V roku 1968 sa angažoval pri zakladaní Diela koncilovej obnovy. Augustová okupácia zastavila rozlet, ale predsa mohol od roku 1969 pracovať ako redaktor v nakladateľstve Českej katolíckej charity. Postupne sa zapájal viac a viac do katolíckej samizdatovej publicistiky. Zúčastňoval sa stretnutí slovenských a českých „kolakovičovcov“ a ich nasledovníkov, ktoré trvajú až doteraz. Napísal dejiny Katolíckej cirkvi v Československu počas komunizmu pod názvom Neumlčená. V roku 1999 vyšli jeho pamäti pod názvom Ne vším jsem byl rád. V roku 1998 dostal české štátne vyznamenanie. Po desaťročiach odlúčenia sa mohli k nemu prisťahovať do Prahy ruská manželka Irina a už vydatá dcéra Máša.

Václav Vaško svojím životom priam stelesňuje dejiny Československa, dejiny Katolíckej cirkvi v Československu a osudy slušných ľudí u nás v uplynulom storočí. Jeho dramatický a obdivuhodný život sa naplnil. Odpočinutie večné daj mu Pane.

Ján Čarnogurský
Autor je advokát, bývalý disident a v rokoch 1991 – 1992 bol premiérom Slovenskej republiky.




Václav Vaško sa – ako mnohí ďalší – objavil na mojom obzore v roku 1960, keď sa po Veľkej amnestii vrátilo domov takmer štvrť milióna Čechov a Slovákov, odsúdených z politických dôvodov. Od samého začiatku sa pustil do práce – v prvom rade redakčnej. Sám bol príliš skromný na to, aby ponúkal vlastnú tvorbu: keď sme s MUDr. Pohunkovou pripravovali ďalší samizdat z nášho cyklu „Témata“, tentoraz na tému slávenia Vianoc v Čechách, dalo nám dosť práce, aby sme ho prehovorili k príspevku Ako sme slávili Vianoce v lágri.

Pritom vedel skvele rozprávať aj písať. Bola som jednou z tých, ktorí ho prehovárali, aby napísal svoje pamäti. Predstavovala som si to skôr ako osobné pamäti, ktoré by zvečnili mučeníctvo našich otcov, manželov a priateľov v pracovných lágroch komunistického Československa. Veľmi som sa bála, že to nikto neurobí.

Václav sa ale rozhodol zobrať vec v širšej perspektíve a začal – v podmienkach prísneho utajovania – písať históriu Katolíckej cirkvi v Československu po druhej svetovej vojne. Musel sa pritom spoľahnúť len na osobné spomienky ľudí a na nemnohé pramene, ku ktorým sa vtedy človek mohol dostať. O jeho práci sme – môj manžel a ja – vedeli len málo: vybral si len malý okruh ľudí, ktorí ho mohli podporiť po stránke historickej či jazykovej. Jednotlivé kapitoly sme ale dostali na nahliadnutie. Vedeli sme tiež, že každú hotovú kapitolu okamžite archivoval mimo svojho bytu – dodnes neviem kde; tak to bolo zvykom – čo človek nevyhnutne vedieť nemusel, to vedieť nemal.

V celku sme si Václavovo dielo prečítali až po prevrate, keď pod názvom Neumlčená vyšlo knižne. Už vtedy sme žasli nad obrovskou prácou, ktorú tento (pôvodne) amatér bez historického vzdelania odviedol. Pre Václava však začala nová práca: po tom, čo získal prístup k dokumentom a prameňom, musel celé svoje dielo prakticky znovu napísať. Každý z nás, kto musel prejsť čo i len jeden alebo dva súdne spisy o niekoľko sto stránkach, si dokáže predstaviť, koľko času a energie si to vyžiadalo.

Až teraz začala vznikať definitívna verzia jeho diela Dům na skále. Keď vyšiel jeho tretí diel, napísala som o ňom do RC Monitoru článok pod názvom Václav Vaško Opus magnum, diel tretí. Keď si Václav môj článok (neodvažujem sa nazvať ho recenziou, na tú nemám kvalifikáciu) prečítal, hneď mi telefonoval. Pre jeho typickú skromnosť je príznačné, že bol mojou chválou dojatý a tvrdil, že niečo také nečakal. Vo svojom texte som ocenila, že neopomenul osudy rodín väzňov a že venoval značný priestor osudom uväznených žien. Aj to ho prekvapilo a zveril sa mi, že si práve touto časťou nebol istý.

Už počas písania Neumlčené Vaško neobyčajne vyzrel: z amatéra sa stal kvalifikovaný historik, ktorého práce budú na najmenej päťdesiat rokov predstavovať základné dielo o Katolíckej cirkvi v povojnovom Československu. Som rada, že som mu stihla tieto dve veci povedať.

Povedal mi, že už pracuje na štvrtom, záverečnom diele. Popriala som mu, a so mnou určite všetci čitatelia Monitoru, aby mu doprial Pán Boh dielo dokončiť. Nestalo sa tak, a jeho smrť je jednou z tých, nad ktorými si kladiem otázku: Prečo tak skoro, Pane? Napriek svojmu vysokému veku a nedobrému zdravotnému stavu mal silu predložiť svoje svedectvo celé...

Ale Václav Vaško nebol len kvalifikovaný historik a pracovník s obrovskou pracovitosťou. Bol to aj nesmierne láskavý človek. Vždy bolo pre neho ťažké o komkoľvek povedať niečo zlé, čo bolo pri jeho temperamente obzvlášť obdivuhodné. Mal veľmi rád deti a mal pre ne veľké pochopenie. Spomínam si, ako našim novorodencom dojato bozkával rúčky a ako trpezlivo znášal mojich troch – už odrastenejších – nezbedníkov. Nebol len človekom veľkej sily a vytrvalosti, ale aj veľkého srdca. Requiescat in pace!

Michaela Freiová
Autorka je česká vydavateľka a publicistka, vedie portál Res.Claritatis.cz, pred rokom 1989 bola aktívna v disente.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.