Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tri krátke úvahy pri storočnici kňaza Štefana Šmálika

Číslo 1/2009 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2038
 

I.
Dvadsiate storočie bolo storočím mučeníkov a svätcov. Nikdy v histórii nebola Cirkev tak prenasledovaná na celom svete ako v tomto storočí: Mexiko, Sovietsky zväz, Čína, Severná Kórea, Vietnam, Kambodža, Angola, Etiópia, Kuba, Nikaragua, Irán, Španielsko, Nemecko, všetky komunistické krajiny Európy, medzi nimi Čechy a Slovensko.

Francúzske dielo Čierna kniha komunizmu podáva štatistiku obetí komunizmu: Sovietsky zväz – 20 miliónov mŕtvych, Čína – 65 miliónov mŕtvych, Vietnam – 1 milión mŕtvych, Severná Kórea – 2 milióny mŕtvych, Kambodža – 2 milióny mŕtvych, východná Európa – 1 milión mŕtvych, Latinská Amerika – 150-tisíc mŕtvych, Afrika – 1,7 milióna mŕtvych, medzinárodné komunistické hnutie a komunistické strany, ktoré neboli pri moci – asi 10-tisíc mŕtvych. Súhrn sa blíži k hranici 100 miliónov mŕtvych. To nehovoríme o ľuďoch, ktorí boli dlhé roky v gulagoch a vo väzeniach a prežili. Medzi týmito súhrnnými obeťami komunistickej ideológie bol nespočetný zástup ľudí, ktorí boli usmrtení len pre svoju vieru.

Ešte v roku 1986 prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Jozef Tomko zverejnil údaje o misijnej činnosti Cirkvi. Len za ostatných 5 rokov od zverejnenia tejto správy mala Cirkev na svete priemerne jedného mučeníka za mesiac.

Čísla ako 100 miliónov obetí komunizmu na svete hovoria na jednej strane o obludnosti komunistického systému, ktorý mal ašpiráciu ovládnuť celý svet, na druhej strane tieto čísla pôsobia až príliš neosobne a chladne.

Sto miliónov obetí, to je sto miliónov ľudských príbehov. To je sto miliónov ľudských plánov, nádejí, snov, ktoré sa v jednej chvíli zmenili na príbehy o strádaní, mučení, ponižovaní a nakoniec zomieraní v opustenosti a bezútešnosti. Ale možno – alebo iste – v poslednej chvíli vo vnútornej modlitbe či aspoň myšlienke alebo vzdychu, ktorý hľadal útechu či pomoc u Boha.

Celý tento svet ľudskej opustenosti a úzkosti odkrýva ale aj iný rozmer. Keď hovoríme o miliónoch ľudských obetí, o ich utrpení, o modlitbách a vzdychoch týchto mučeníkov, ktoré vysielali v časoch svojej úzkosti k Bohu a ktorými napĺňali tento svet, som presvedčený, že ich modlitby a obeť spôsobili ten biblický zázrak, že komunizmus skoro na celom svete v novembrových dňoch 1989 padol ako domček z karát. Iste bolo pri tom mnoho politických, ekonomických i ľudských faktorov, ktoré vytvorili situáciu Novembra 1989, ale to posledné je z čisto ľudského hľadiska nevysvetliteľné. Nakoniec, vieme si predstaviť, čo znamená potenciál obetí a modlitby len tých 100 miliónov zabitých ľudí?!

II.
To, čo platí pre celý svet, platí rovnako a ešte konkrétnejšie pre malé Slovensko. Aj v tomto prípade je dobré pomôcť si štatistickými údajmi. Za obdobie komunizmu, v rokoch 1948 – 1989, politický režim pripravil o život na Slovensku minimálne 705 našich spoluobčanov. Bolo odsúdených viac ako 71-tisíc ľudí zo Slovenska, súhrnne na viac ako 83-tisíc rokov. Komunistický režim tu odviedol zo svojich domovov viac ako 15-tisíc ľudí. Vo vyhnanstve strávili viac ako 6-tisíc rokov. V táboroch nútených prác bolo na Slovensku viac ako 13-tisíc občanov, ktorý strávili v tomto prostredí vyše 9-tisíc rokov. Cez tzv. zelenú hranicu prešlo do roku 1967 viac ako 1 700 ľudí. Viac ako 22-tisíc občanov zo Slovenska opustilo nedovolene republiku, za čo boli v neprítomnosti odsúdení.

Toto sú čísla, ktoré charakterizujú obdobie komunizmu na Slovensku. K nim sa, samozrejme, pridružujú osudy ich rodinných príslušníkov a rovnako osudy tých ľudí, ktorí boli na slobode zastrašovaní a šikanovaní pre svoje presvedčenie.

Desaťtisíce ľudí na Slovensku, ktorí boli popravení, väznení, odvlečení zo svojich domovov, šikanovaní – to sú hrdinovia a mučeníci tejto éry. Oni sú pýchou Slovenska. Kedykoľvek za dlhé roky väzenia alebo zastrašovania mohli ustúpiť zo svojich zásad, mohli začať meniť svoje postoje, mohli začať spolupracovať s komunistickým režimom. Mali by ľahšie väzenie, boli by išli skôr na slobodu, mohli by sa po návrate z väzenia ľahšie uplatniť a podobne. Ale oni to neurobili. Ich vnútorné presvedčenie bolo silnejšie ako vidina slobody a ľahšieho života. Oni sú dôkazom toho, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou krajinou. Oni sú dôkazom toho, že Slovensko sa v novembri 1989 vrátilo úplne samozrejme medzi slobodné krajiny sveta. Vďaka všetkým týmto slobodným ľuďom sa môžeme spokojne pozrieť do očí všetkým slobodomyseľným ľuďom na svete. Ich skúsenosť slobody v neslobode je obohatením a prínosom, ktorý prinášame svetu po páde komunizmu. Sprostredkovať a premeniť túto neopakovateľnú skúsenosť prežívania slobody v neslobode je záväzkom našich generácií.

Samozrejme, rovnako na Slovensku sa za týmito štatistikami skrývajú veľmi konkrétne príbehy a osudy ľudí. Našťastie sa o nich už mnoho popísalo.

Dnes si osobitne spomíname na príbeh jedného z nich, kňaza, historika, vyznavača a vzácneho človeka Štefana Šmálika.

III.
Spisovateľ Julo Rybák cituje v Listoch Pavla Straussa 9 (2008) ruského básnika Alexandra Bloka, ktorý v jednej eseji z roku 1910 napísal: „Devätnáste storočie nás donútilo zabudnúť na samotné mená svätcov – dvadsiate storočie ich možno uvidí na vlastné oči.“

Vedecký pokrok 19. storočia, ilúzia, že technický rozvoj všetko vyrieši, popieranie duchovnosti vo svete i v človeku – tam treba hľadať korene utópií, na ktoré potom doplatili milióny ľudí. A potom, v týchto hraničných chvíľach života, boli povolaní veľkí vyznavači, mučeníci a svätci.

Ak myslím na týchto vyznavačov, mučeníkov a svätcov z obdobia komunizmu, ktorí pre svoju vieru, pre svoje presvedčenie boli ochotní obetovať i život, obávam sa, že o 20-30 rokov zostane v našich knižniciach síce niekoľko kníh, zostanú pamätné tabule a niektoré pomníky, ale vo vedomí ľudí tejto krajiny nezostane o tejto dobe už nič.

Navyše dnes máme už prvé skúsenosti z rokov slobody. Vidíme, aké možnosti otvára človeku slušný životný štandard. Vidíme, v akom preplnenom svete informácií všetkého druhu sa pohybuje dnešný človek. Tento štýl života bude ale tlačiť človeka k duchovnej priemernosti. Človek v takomto víre života stráca práve tú skúsenosť osobnej hĺbky a slobody, ktorú zažívali títo hrdinovia predchádzajúcej éry.

Ľudia budú v budúcnosti hľadať vzory. Ak sa Cirkev na Slovensku nechopí svojej podlžnosti voči týmto obetiam komunizmu a neurobí všetko preto, aby aspoň niektorí z nich boli vyhlásení za blahoslavených, prepasie čas, kedy bude môcť postaviť natrvalo tieto vzory pred budúce generácie.

Slovensko má krásne príklady mučeníkov a vyznavačov z komunistického obdobia. My sme posledná generácia, ktorá ich ešte zažila a i vie o nich svedčiť. Cez týchto niektorých ľudí – biskupov, kňazov, rehoľníčky, laikov, mladých i starých – budú uctení všetci tí bezmenní ľudia, ktorí sa stali obeťou tejto doby.

Ak si dnes pripomíname storočnicu kňaza, historika, vyznavača viery a krásneho človeka Štefana Šmálika, som presvedčený, že on je jeden z týchto kandidátov na začatie procesu blahorečenia!


Úvahy odzneli na oslavách 100. výročia narodenia kňaza, pedagóga, historika a väzňa pre vieru Štefana Šmálika, ktoré sa uskutočnili 13. decembra 2008 v rímskokatolíckom Kostole Najsvätejšej Trojice a v MsKS v Tvrdošíne.
Autor je poslancom NR SR.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.