Václav Vaško: Dům na skále
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 3754
Karmelitánske nakladatelství
Kostelní Vydří 2004
Na zasadnutí vládnej Cirkevnej komisie v máji 1948 sa odohrala medzi litoměřickým biskupom Štěpánom Trochtom a komunistickým ministrom vnútra Alexejom Čepičkom nasledujúca výmena názorov:
Čepička: „Buď sa otázky dajú riešiť dohodou, alebo bude boj. Keby mala nastať druhá alternatíva, tak je to koniec cirkvi. Nemôže obstáť.“
Trochta: „Ani brány pekelné ju (cirkev) nepremôžu.“
Čepička: „Odkiaľ to viete?“
Trochta: „Z Biblie.“
Čepička: „To je tam výslovne zmienka o Československu?“
Tento na prvý pohľad anekdotický citát pomerne presne ilustruje dobu, ktorú sa vo svojej knihe Dům na skále. — Církev zkoušená snaží priblížiť bývalý diplomat, neskôr politický väzeň, publicista a historik Václav Vaško. Ide o obdobie 1945 – 1950, keď českí a slovenskí komunisti pripravovali a začínali realizovať spupný a večné pravdy ignorujúci projekt likvidácie Katolíckej cirkvi v Československu.
Dům na skále je trilógia. Prvý diel Církev zkoušená hovorí o období po druhej svetovej vojne a prvých rokoch po februárovom prevrate. Druhý diel Církev bojujíci opisuje päťdesiate roky a procesy s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi. Tretí diel Církev nepokořená vypovedá o ohlasoch na Druhý vatikánsky koncil, o Pražskej jari a jej doznievaní v prvých rokoch sovietskej okupácie.
Predmetom tejto recenzie je prvá časť trilógie, v ktorej autor chronologickým spôsobom rekonštruuje príbeh Katolíckej cirkvi od prvých povojnových sporov (školský zákon, „Kolakokovičova aféra“), až po štátnu „Katolícku akciu“, likvidáciu katolíckej tlače, fungovanie tzv. Cirkevnej šestky a prijatie Zákona o zriadení Štátneho úradu pre cirkevné záležitosti a Zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností, v dôsledku ktorých cirkvi stratili autonómiu a úplne sa podriadili štátu. Zaujímavou a pre slovenského čitateľa nie veľmi známou kapitolou z českej histórie je autorov opis likvidácie katolíckeho telovýchovného spolku Orol a následných procesov s jeho náčelníkmi.
Pomerne veľký priestor venuje Vaško procesu s Dr. Jozefom Tisom, ktorý sa uskutočnil na jar 1947. V tomto kontexte vyjadruje aj svoj kritický postoj katolíka bojujúceho v Slovenskom národnom povstaní, proti režimu slovenského štátu a zlyhaniu časti kléru i veriacich, predovšetkým v súvislosti s protižidovskými opatreniami.
Bohužiaľ, autor sa nevyhol niektorým problematickým tvrdeniam. Napríklad, označil Demokratickú stranu za „najslabšiu súčasť československého demokratického spektra“ (s. 51). Ako dôvod uvádza skutočnosť, že podpisom Aprílovej dohody sa narušila ideologická jednota strany, ktorú naďalej držal pokope už iba antikomunizmus. Zároveň tým strana vraj stratila dôveru československy a demokraticky orientovanej verejnosti a vložila komunistom do rúk silnú zbraň v podobe neustáleho strašenia protištátnym ľudáckym sprisahaním. Autor však podľa môjho názoru zabúda na niekoľko skutočností. Jednou z nich je fakt, že spolupráca medzi katolíckym a luteránskym politickým hnutím mala na Slovensku dlhodobú tradíciu, siahajúcu ešte do obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie. Ešte dôležitejšie však je, že Aprílová dohoda nebola nástrojom na reštaurovanie slovenského štátu, ale spojením proti najbezprostrednejšej hrozbe tohto obdobia – komunizmu. Ako o „pakte s ľudákmi“ o nej hovorili z čisto účelových politických dôvodov komunisti. Smutné je, že na tento trik im naleteli aj české nekomunistické strany, ktoré namiesto podpory Demokratickej strany prispievali k jej paralyzovaniu, aby o niekoľko mesiacov boli samé eliminované pomocou podobne vykonštruovaných obvinení.
Mimoriadne plasticky a s rozprávačským citom autor predstavuje čitateľom pokusy o dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Komunistickou stranou v období po februári 1948. Úloha pokúsiť sa vytvoriť model koexistencie kresťanstva a militantne ateistického režimu predstavovala pre predstaviteľov cirkví veľký problém. O to viac, že komunisti sa v tomto období ešte snažili z taktických dôvodov maskovať svoj skutočný zámer – úplnú likvidáciu Katolíckej cirkvi v Čechách a na Slovensku. Vaško poukazuje na to, že na riešenie tohto problému existovali v Katolíckej cirkvi mierne odlišné názory: od nekompromisne odmietavého postoja, ktorý reprezentoval arcibiskup Josef Beran, po určitú umiernenú a trpezlivosť zdôrazňujúcu líniu, ktorá akoby korešpondovala s neskoršou „východnou politikou“ Vatikánu v období pontifikátu pápežov Jána XXIII. a Pavla VI. Dôležité však je, že drvivá väčšina biskupov a kňazov zostala v tomto období pevne stáť na pozíciách viery a zachovala vernosť Vatikánu. Napriek tomu, že na ňu komunisti vyvíjali obrovský tlak, podarilo sa im získať z jej radov len minimálny počet kolaborantov.
Kniha Václava Vaška nie je len zaujímavým historickým dielom, ale aj svedectvom o veľkom množstve kňazov i laikov, ktorí sa nenechali kúpiť ani umlčať nastupujúcou totalitou. Ide preto nielen o poučné, ale aj veľmi povzbudzujúce čítanie.