Dráma potratu
Číslo 3/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3284
Štyri mesiace, tri týždne a dva dni (4 luni, 3 saptamani si 2 zile, Rumunsko, 2007, 113 min.)
Scenár a réžia: Cristian Mungiu; kamera: Oleg Mutu; strih: Dana Bunescu. Hrajú: Anamaria Marinca, Laura Vasiliu, Vlad Ivanov, Alexandru Potocean, Luminita Gheorghiu, Adi Carauleanu, Liliana Mocanu, Cesarela Iosifescu.
Štyri mesiace je v posledných rokoch najslávnejším a najúspešnejším filmom o potrate. Dej sa odohráva v 80. rokoch v totalitnom Rumunsku. Zabité bolo dieťa, ktoré malo štyri mesiace, tri týždne a dva dni. Ak nájdete odvahu pozrieť si tento film, pripravte sa na jeden z najintenzívnejších dojmov, aký ste kedy v kine zažili. Neuvidíte síce žiadne naturalistické scény, žiadne zobrazenie potratu, žiadne otvorene násilné scény, a ak si dobre pamätám, takmer žiadnu krv, ale napriek tomu budete mať pocit, že toľko násilia ste ešte nevideli. Tento film je majstrovským dielom aj preto, že hovorí o zabití nenarodeného života spôsobom, akým ku potratom dochádza. Nepoznáme obete. Nemali mená, často nevieme ani ich pohlavie, nikdy neuvidíme ich tvár. Naopak, poznáme vinníkov. Matky, otcov či lekárov, ktorí sa rozhodli materstvo ukončiť. Máme však problém hovoriť o nich ako o zločincoch. Sú to totiž najčastejšie ďalšie obete, napríklad postabortívneho syndrómu či ďalších zdravotných, rodinných alebo sociálnych problémov. Zlomení ľudia, ktorí v sebe do konca života nosia pochybnosti a vinu za to, čo spravili. Dopustili sa zločinu, konkrétne zabitia nevinného života. Ale volať ich zločincami? Nie, sústrasť či milosrdenstvo nám to nedovolia. A práve o tom je aj nový rumunský film. Nedá nám síce odpoveď, ako tomuto čudnému stavu čeliť, keď poznáme zločin, ale odmietame hovoriť o zločincoch, ale ponúka nám niečo iné. Poznanie, že ak chceme zlo potratu umenšiť, musíme o ňom otvorene hovoriť. Najmä kvôli obetiam.
Väčšina recenzií sa zhoduje, že autor zobrazil najmä hrôzu nelegálneho potratu, a teda odsúdiť máme zákonodarstvo, ktoré potrat stavia mimo zákona a ženy núti k podmienkam zobrazeným vo filme. V skutočnosti divák v tomto filme nedokáže oddeliť zlo samotného potratu od zlých podmienok, v ktorých k nemu dochádza. Nedá sa to. Aj keď sú metódy prítomného potratára a prenajatá hotelová izba jednoducho strašné. Tak ako znásilnenie zostáva zločinom bez ohľadu na to, či k nemu dôjde medzi zosobášenými manželmi, alebo po napadnutí neznámym páchateľom, tak zostáva zlom aj potrat. Okolnosti sú vedľajšie.
Univerzitná študentka Gabina (Laura Vasiliu) čaká dieťa. Mladé dievča nechce byť matkou a rozhodne sa ísť na potrat. Je však v piatom mesiaci, kedy je na potrat už neskoro. V Rumunsku Ceauşescu postavil všetky potraty mimo zákona, dochádza k nim však nelegálne. Hoci sú zdravotné riziká (a s tým súvisiace trestné postihy pre páchateľov) veľké, Gabina sa pre potrat rozhodne. Pomáha jej pri tom atraktívnejšia kamarátka zo školy Otília (Anamaria Marinca), ktorá zabezpečuje kontakt s lekárom a rezerváciu izby. Keďže Gabina nemá požadované množstvo peňazí, Otília musí „doplatiť“ a s potratárom sa ponižujúco vyspať. Má pritom priateľa Adiho (Alexandru Potocean) z lepšie situovanej bukurešťskej intelektuálskej rodiny a krátko po potrate absolvuje neodkladnú návštevu a slávnostnú večeru u jeho rodičov. V čase, keď sa rodina baví, Otília myslí na opustenú Gabinu v prenajatej izbe. Emocionálne, ba priam fyzicky je úplne niekde inde. Vlastne chcela by byť: vie, že ju kamarátka potrebuje, a návšteva ju len zdržuje. Nedokáže sa baviť, nedokáže svojmu chlapcovi prejaviť lásku, blízkosť. Navyše nemôže o ničom ani hovoriť. Keď konečne z hlučnej návštevy odíde, nájde Gabinu v samote a tichu. Dieťa je potratené, mladá matka otrasená. Na druhý deň sa dievčatá dohodnú, že nebudú o tejto udalosti nikdy hovoriť. Že na ňu zabudnú. Divák vie, že to nie je možné, že sa im to nepodarí. Tak ako sa nikomu nepodarí zabudnúť na tento film.
Jaroslav Daniška