Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Možnosti obnovy kresťanskej Európy

Číslo 2/2005 · Michaela Freiová · Čítanosť článku: 4468
 

Ak sa chceme zamýšľať nad tým, ako možno obnoviť kresťanskú Európu, mali by sme si najskôr položiť otázku, či takáto obnova znamená návrat k historickým začiatkom, alebo skôr snahu vytvoriť nový projekt. Ako formulovať filozofiu, na základoch ktorej by bolo možné – pri dnešnom pluralizme ideí – takýto projekt vystavať? Ako môže vzniknúť konsenzus (a ten je pre takýto projekt nevyhnutný) v situácii, v ktorej chýba i samotná dohoda o nevyhnutnosti obnoviť Európu ako takú? A malo by nás tiež zaujímať, do akej miery môže byť obnova kresťanskej Európy čisto ľudským projektom!

Odpovede na tieto otázky nám neprinesie púha akademická reflexia. – Mali by sme vedieť, ako kresťanská Európa na úsvite stredoveku rástla a hľadať v tomto jej obraze línie, ktoré poukazujú na možnosti ako vyviesť dnešnú európsku kultúru z krízy. Pokúsim sa ukázať, v čom vidím možné paralely s úsvitom novej kresťanskej Európy; aj keď sú to, samozrejme, paralely veľmi voľné (čo je dané samotnou povahou veci). Akokoľvek sú však voľné, môžu nám poslúžiť ako inšpirácia.

Pri príprave tohoto textu som použila, okrem iného, Dawsonovu klasickú prácu Making of Europe, z ktorej budem na viacerých miestach citovať. Začnime pri historických koreňoch Európy. Je nutné si uvedomiť, že na jednej strane bola kresťanská Európa naozaj projektom konkrétnych ľudí, no na druhej strane nemuseli vždy výsledky ich úsilia po každej stránke zodpovedať ich pôvodným cieľom. Pokúsim sa na to poukázať prostredníctvom štyroch paradoxov.

Paradox prvý: Nový spoločenský poriadok bol na samotnom počiatku ponímaný najmä ako cesta k spáse jednotlivých ľudí, až nastane koniec sveta. Christopher Dawson o tom hovorí:„Práve v období všeobecného úpadku a skazy položili základy novej Európy takí muži ako svätý Gregor. Nepomýšľal na to, žeby vybudoval nový spoločenský poriadok, ale usilovne pracoval na záchrane ľudí v hynúcom svete, pretože času bolo málo. – A práve tento nedostatok záujmu o časné výsledky umožnil zhromaždiť životodarné sily v atmosfére všeobecného úpadku európskej civilizácie.“

Dawson ďalej cituje koncepciu diela sv. Augustína O Božom štáte, ktorá inšpirovala kultúrne a politické ideály raného stredoveku, a zdôrazňuje, že jeho „ideál nadradenosti a nezávislosti duchovnej moci sa prejavuje predovšetkým v pápežstve. ... Úpadok západorímskej ríše zvýšil vážnosť pápežstva. ... Stará cisárska tradícia sa preniesla do náboženskej oblasti.“

Jednotu Európy zakladala kresťanská viera v dobe, v ktorej sa rozpadávali svetské štruktúry. V tom by sme azda mohli vidieť prvú paralelu s našou dnešnou situáciou. Cirkev dnes stojí osamelá za hodnotami, ktoré sa po stáročia považovali za samozrejmé a nebolo ich treba zdôvodňovať: za hodnotou ľudského života, za dvojakou – mužskou a ženskou – prirodzenosťou ľudskej osoby, za manželstvom ako znamením mieru v nepriateľskom svete, za rodinou ako základom sociálnej siete. Tieto hodnoty nie sú v prvom pláne náboženské, chápeme ich skôr ako prirodzené.

Paradox druhý: Základom koncepcie dobrého spoločenského života je communio sanctorum, Nebeská obec, ktorú nemožno v tomto svete uskutočniť.

Dawson sumarizuje princípy Augustínovej Božej obce takto:„(Augustín) videl celé dejiny ako vývoj dvoch protikladných princípov stelesnených v dvoch protikladných spoločnostiach, v obci nebeskej a v obci pozemskej, v Sione a v Babylone, v Cirkvi a vo svete. Tá prvá sa definitívne nezavršuje na zemi, je „na ceste“, jej „vlasť“ je nebeská a večná. Tá druhá sa napĺňa v pozemskom blahobyte, v múdrosti a v sláve človeka. ... Štát ako taký však nemožno zavrhnúť. ... No je podriadenou jednotkou, je služobníkom, nie pánom: primát má duchovná spoločnosť.“ Práve nebeská Božia obec uchováva absolútne hodnoty, ktoré – v relatívnej podobe – máme uskutočňovať v pozemskej obci.

Vo svete, v ktorom sa staré inštitúcie rozpadli, nahradila Cirkev niektoré z nich náboženskými inštitúciami. – Tu už paralela s našou dnešnou situáciou nie je taká jasná. Na jednej strane ju vidíme v prebiehajúcej kríze demokracie, ktorá zlyháva v tom, ako je zneužívaná. Občiansky konsenzus slabne. Extrémny individualizmus spochybňuje spoločenský poriadok. – Na druhej strane však právne systémy európskych štátov (zatiaľ) fungujú.

Úloha pápežstva v dnešnom svete sa v posledných desaťročiach posilnila osobnou silou pápeža Jána Pavla II. do takej miery, že liberálny establishment považoval za nevyhnutné vytvoriť alternatívneho „pápeža,“ zosobneného dalajlámom, ktorý kvôli tomu získal i titul „jeho svätosť“. Ale napriek tomu je dnes pápežstvo alternatívnou autoritou, ktorá je silnejšia, než by sme si možno mysleli.

Pápežskou agendou na prahu nového tisícročia je nová evanjelizácia, alebo tiež re-evanjelizácia našej kultúry. Pápež oslovuje zeme s kresťanskými koreňmi, „kde celé skupiny pokrstených stratili živý zmysel pre vieru, ba nepovažujú sa už za členov Cirkvi, a žijú život vzdialený Kristovi a jeho evanjeliu“ (Ján Pavol II, Redemptoris missio, čl. 33). Predovšetkým však zosnulý pápež spochybnil predstavu, ktorú nám vnucovali po celé storočie, že hnacou silou historických zmien je politika alebo ekonomika. Keď sa na dejiny pozrieme z tohoto uhla, pochopíme, že mocným materiálnym silám možno úspešne odporovať silou ľudského ducha, a to prostredníctvom kultúry: práve kultúra je najdynamickejším a najhúževnatejším činiteľom v ľudských záležitostiach.

Paradox tretí: Vzdelávanie a kultúra ako asketické disciplíny položili základ pozemskej prosperite. Na počiatku kresťanského stredoveku sa monastická obnova rozšírila po Írsku, Británii a Bretónsku. Predovšetkým britské ostrovy sa stali v priebehu sťahovania národov azylom klasickej kultúry. „Mníšske hnutie bolo významné pre písomníctvo i pre asketický život, pretože ... pestovalo staré rétorické dedičstvo, ale i čisto cirkevné vzdelanie a povzbudzovalo ku štúdiu klasickej literatúry,“ píše Dawson. „Jeho skutočný význam však spočíva v impulze, ktorý dalo misijnej činnosti.“

Dawson hovorí o láske mníchov k prírode, ale aj o ich zmysle pre poľnohospodársku prácu – o rúbaní lesov a obrábaní ladom ležiacej pôdy opustenej počas sťahovania národov. Mnohí z nich boli sedliackeho pôvodu, ale iní, hoci rodom šľachtici, strávili celý svoj život roľníckou prácou...“

Hlavnou povinnosťou mníchov však bola modlitba, spoločná recitácia breviára, ktorú svätý Benedikt označil za „Božie dielo“ – a tiež štúdium. Kláštory udržali po páde rímskeho impéria klasickú tradíciu. Pevné puto, ktoré v kresťanstve existuje medzi vierou a rozumom, medzi modlitbou a štúdiom, sa v novoveku oslabilo, až sa napokon v modernej dobe prakticky roztrhlo. Aj pre dnešné katolícke inštitúcie je záväzný sekulárny charakter štúdia a výchovy.

A bol to opäť Ján Pavol II., ktorý učinil rozhodujúce kroky v obnove stredovekej jednoty viery a rozumového poznania. V roku 1990 podpísal apoštolskú konštitúciu o obnove katolíckych univerzít – Ex corde Ecclesiae. Tento dokument presadzuje dva aspekty jediného ideálu: univerzitu, ktorá je jednoznačne katolícka, a pritom dosahuje najvyššie akademické štandardy. – Nové univerzity tohto typu sú úspešné i podľa verejných ratingov.

Princípy konštitúcie Ex corde Ecclesiae možno zhrnúť takto:1. Kresťanstvo ako inšpirácia nielen pre jednotlivca, ale i pre samotnú univerzitnú komunitu.2. Stála reflexia o tezaure ľudského poznania vo svetle katolíckej viery a snaha prispieť k nemu vlastným bádaním.3. Vernosť kresťanskému posolstvu, tak ako ho predkladá Cirkev.4. Záväzok slúžiť Božiemu ľudu i ľudskej rodine pri púti k transcendentnému cieľu, ktorý dáva životu zmysel.

V článku 17 konštitúcie sa hovorí: „V tomto rozvoji porovnávajúceho myslenia musí katolícka univerzita na seba vziať zvláštnu úlohu viesť dialóg medzi vierou a rozumom, aby sa dalo hlbšie pochopiť, ako viera s rozumom spoločne ústia do jedinej pravdy. Zatiaľčo každá akademická disciplína si zachováva svoju celistvosť a svoje spôsoby bádania, v tomto dialógu sa vyzdvihuje, že metodické bádanie, ak sa vykonáva vo všetkých vedeckých odboroch naozaj vedecky a podľa mravných zásad, nebude nikdy v skutočnom rozpore s vierou, pretože veci svetské i veci viery pochádzajú od jedného a toho istého Boha. Tento životodarný vzájomný proces medzi dvoma odlišnými spôsobmi poznania jedinej pravdy prebúdza celkom isto väčšiu lásku k pravde samotnej a vedie k hlbšiemu pochopeniu zmyslu ľudského života i cieľa samotného stvorenia.“

Druhým príkladom, ako možno uskutočniť kresťanskú obnovu na akademickom poli, je program „katolíckych štúdií“. Práve Christopher Dawson, ktorého tu citujem, založil už v roku 1958 katedru katolíckych štúdií na harwardskej univerzite. Takúto katedru majú dnes i ďalšie americké univerzity. V dnešnej dobe, v ktorej univerzity ponúkajú kurzy „ženských štúdií“, „mierových štúdií“ a pod., sa teda presadzujú i programy „katolíckych štúdií“. Ich obsah býva na jednotlivých univerzitách rôzny: základy katolíckej tradície, katolícka sociálna tradícia, dejiny svätých, prírodná veda a kresťanská teológia, moderný katolícky román, životopisy katolíckych osobností atď. Na niektorých amerických univerzitách sú špeciálne teologické centrá, ktoré takéto programy ponúkajú.

Tretiu možnú formu, na ktorú tu chcem poukázať, vytvorila Svätá stolica spoločne s pápežskými univerzitami a s Templetonovou nadáciou. Má za úlohu posilniť dialóg medzi vedou a vierou. Projekt STOQ (Science, Theology, Ontological Quest) má formovať špecialistov na takýto dialóg špeciálnymi študijnými programami na pápežských univerzitách. Univerzitní študenti so solídnou vedeckou formáciou môžu v Ríme študovať filozofické a teologické dôsledky modernej vedy. Keď kardinál Poupard – ako prezident Pápežskej rady pre kultúru – prezentoval tento projekt, povedal: „Cirkev nemôže existovať bez vedy ako nástroja hľadania pravdy, a veda nemôže existovať bez náboženstva, aby nepodľahla idolatrii vedeckého ducha a falošných absolutizácií: ... Cirkev sa musí zbaviť povier, veda musí znovu nájsť svoju sapienciálnu dimenziu. Ide o to,“ ako povedal kardinál Poupard, „postaviť trinomiu vedy, technológie a poznania do služby skutočného dobra ľudskej osoby.“ V rámci tohoto programu sa Gregoriánska univerzita bude zaoberať problémami filozofie vedy, Lateránska univerzita vzťahom medzi vedeckými a humanistickými disciplínami s využitím formálnej ontológie, ale bude orientovaná tiež antropologicky. Regina apostolorum sa bude zapodievať vzťahom medzi teológiou, filozofiou a vedami o živote s etickými dôsledkami (bioetika).

Pri všetkých týchto snahách by som považovala za absolútnu prioritu obnovu historického vedomia. Súčasné požiadavky na sekularizáciu spoločnosti, jej inštitúcií a zákonov, majú zväčša podobu konfrontácie s tradíciou, a tak je najvýraznejšou črtou súčasnej verejnej debaty fóbia ani nie tak z náboženstva, ale skôr fóbia z dejín, fóbia z vlastnej minulosti, akási seba-nenávisť, o ktorej súčasný pápež Benedikt XVI. hovorí ako o „patologickej seba-nenávisti západnej civilizácie“. Preto je potrebné, aby sa u ľudí obnovila autentická historická a kultúrna pamäť.

Paradox štvrtý: Teologický koncept jediného Boha v Trojici je základom a garanciou politického poriadku a mieru. Práve trojičná dogma otriasla monolitnou paralelou medzi Božou mocou a ľudskou, politickou mocou nad svetom. Princíp trojjedinosti nemožno tu na zemi, v materiálnom svete, imitovať. To je dôležitý faktor v rovnováhe moci, je to brzda teokratických konceptov, utopických tendencií.

Ak dnes požadujeme, aby „reč o Bohu“, invocatio Dei, stála na začiatku preambuly budúcej európskej ústavy, potom toto je hlavný dôvod. Invocatio Dei nám pripomína, že posledný zdroj moci nemá človek vo svojich rukách, že kritériá zodpovednosti sú objektívne a že človek ich nemôže zmeniť alebo s nimi manipulovať. Absolútne sekulárnej vízii spoločnosti, na druhej strane, podobné brzdy alebo bezpečnostné opatrenia chýbajú. V tom tkvie nebezpečnosť totalitných konceptov. Naša doba je dobou náboženskej obnovy. Vidíme to nielen v islamskom svete, ale i v hinduizme alebo v budhizme. No náboženská obnova v týchto oblastiach znamená viacmenej rast náboženského nacionalizmu, náboženského skupinového vedomia, odmietanie kontaktu s inými skupinami.

Náboženská obnova v kresťanstve znamená niečo iné. Je to obnova orientovaná na ľudskú osobu. V tomto zmysle môže byť inšpirujúca i pre ľudí stojacich mimo kresťanskej komunity. Tak ako kresťanstvo samotné, i táto obnova smeruje k univerzálnosti.

Práca Christophera Dawsona, tak ako práce iných autorov jeho doby, napríklad Romana Guardiniho, vidí univerzálnosť predovšetkým ako protiklad nacionalizmu, ktorého skúsenosť v druhej svetovej vojne bola taká tragická! Dnes je situácia trochu iná. Musíme si klásť otázku: Aký je vzťah kresťanskej univerzálnosti ku globalizácii? Rozdiel medzi nimi by som videla hlavne v tom, odkiaľ univerzálnosť, resp. globalizácia vychádza. Globalizácia je vytváraná zhora: inštitúciami, reguláciami, kontrolami. Univerzálnosť v kresťanskom ponímaní rastie zdola: kresťanstvo oslovuje jednotlivých ľudí a konsensus sa potom rodí medzi nimi. Práve preto kládli v prvých kresťanských storočiach taký dôraz na pravovernosť, na obsah viery: karolínski teológovia vedeli, že pre politickú jednotu kresťanov je dôležité, aby každý poznal a správne chápal vzťahy medzi tromi božskými osobami. Na druhej strane – každá christologická heréza mala politický aspekt.

Na záver

Snažila som sa poukázať na niektoré možné zdroje kresťanskej obnovy Európy, ale sústredila som sa pritom len na zdroje odvodené od kontaktu medzi vierou a rozumom, medzi prirodzeným poznaním a zjavením. Môžete sa opýtať, či práve toto je jediné možné pole obnovy. Prirodzene, že nie. Tak, ako som vyzdvihla oblasť vzdelanosti, výchovy a poznania, mohla by som tiež hovoriť o kríze služobných povolaní a profesií, o kríze pozície rodiny a o ďalších kritických témach, v ktorých sa môžeme inšpirovať starými pojmami, ktoré pomáhali vytvoriť kresťanskú Európu. Súhlasím však s tými, čo chápu súčasnú krízu západnej civilizácie predovšetkým ako krízu myslenia.


Príspevok odznel ako prednáška na konferencii Konzervativizmus a znovunastolenie západnej kresťanskej civilizácie, organizovanej viedenským Neuwaldegg Institute v spolupráci s pražským Občianskym inštitútom v máji 2005.

Michaela Freiová
bývalá poslankyňa Federálneho zhromaždenia ČSFR, od roku 1994 výskumná pracovníčka českého Občianskeho inštitútu, venuje sa problematike rodinnej politiky, ochrany rodinného života a rodinných hodnôt. Spolupracuje s rádiom Proglas, riadi informačný server Res Claritatis na internete a vydáva dvojtýždenník RC Monitor.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.