Veľká dráma na malom priestore

Číslo 3/2007 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 6403
 

Christopher Hampton:

Popol a vášeň

Réžia: Roman Polák, dramaturgia: Darina Abrahámová, scéna: Juraj Fábry, kostýmy: Peter Čanecký, hudba: Pavol Šuška, preklad: Dana Silbiger-Sliuková.

Hrajú: Martin Huba, Dušan Jamrich, Eva Krížiková, Eva Sakálová.

Urážka, pomsta, nekonečné čakanie, samota. Ťažoba nevypovedaného, taká, čo takmer nedovolí zomrieť. Sú veci, ktoré slovami opísať možno, ale sú aj také, kde slová nestačia. Novela Sándora Máraia Sviece dohárajú (Kalligram, Bratislava 2003) je o tých prvých aj druhých a dokáže ich vyjadriť bravúrne. Slovami aj atmosférou. Tým, čo povie, aj nehovorí. Dramatizácia Christophera Hamptona v podaní činohry SND pod názvom Popol a vášeň hovorí viac o tom, čo možno vyjadriť slovami. To ostatné trochu opomína. Napriek tomu je dramatizácia Sándora Máraia v SND divadelným a kultúrnym sviatkom.

V prvom rade je to, samozrejme, poklona silnému sugestívnemu príbehu. Ale o nič menej tiež hereckému koncertu v podaní Martina Hubu, ktorý hrá generála Henrika. Postave, vychádzajúc z Máraia, by síce viac sedel starší a zavalitejší herec s pomalšími pohybmi, nevýraznejšími gestami a hlbokým hlasom, ale Huba hrá výborne. Popol a vášeň je – s prižmúrením oka – v podstate jeho monológom, ktorému robí partnera Konrád (Dušan Jamrich) a začiatok a koniec ohlási rodinná služobná a Henrikova dojka Nini (Eva Krížiková). Zaujímavým doplnením pôvodnej novely je postava Kristíny (Eva Sakálová) – v rozhovore Henrika a Konráda síce neustále prítomná, ale inak už dávno zomrelá generálova manželka tu vystupuje ako doslova fyzicky prítomná spomienka: pravidelným krokom a bez slova prechádza javiskom, a napriek tomu, že predmetom hry je jej vzťah s Konrádom, Kristína komunikuje pohľadom a dotykom výlučne so svojím zákonitým manželom Henrikom; s Konrádom si nevymení ani pohľad. Jej prítomnosť na javisku je akoby závetom, ktorý zanechala.

Predmetom hry je tajomstvo. Lepšie povedané tajomstvá, pretože ich je viac. Tajomný je vzťah medzi dvoma starcami, priateľmi z detstva, tajomstvom je, čo medzi nimi bolo v minulosti aj čo z toho zostalo dnes. Tajomný je vzťah medzi Konrádom a Kristínou, tajomným je vzťah generála k jeho zákonitej manželke potom, čo Konrád ušiel. Tajomný je aj tento útek. Tajomstvom je udalosť na poľovačke, rodinné vzťahy, ale tiež vzťah generála a Nini. Tajomstvo medzi ľuďmi umocňuje dobové zasadenie príbehu. Zatiaľ čo Henrik a Konrád na začiatku 40-tych rokov 20. storočia spomínajú na udalosti z prelomu storočí, ktoré sú pre ich osobné životy také dôležité, pokiaľ ide o staré časy, nič z nich už nezostalo. Minulosťou je Uhorsko, minulosti patrí armáda a vlasť, ktorej prisahali vernosť, minulosťou sú staré spôsoby, mnohé mravy, cnosti, do minulosti patrí aristokracia, ktorá ich zosobňovala. Napokon, v Európe sa začala druhá svetová vojna.

Kulisy sú jednoduché. Zámok, stará izba, ťažké jedlo ako večera, silné červené víno. Divadelná realizácia vynechala večeru a plynúci čas medzi rokom 1899 a rokom 1940 vyjadrila padajúcim pieskom, akýmisi presýpacími hodinami uprostred javiska. Pôsobí to efektne. Nuž a potom je tu rozhovor. O priateľstve, minulosti, podrobné Henrikove spomienky na farby, vône, chute. Konrád toho veľa nenahovorí, ale jeho mlčanie, gestikulácia sú často priznaním. Sugestívnosť príbehu posilňuje, že nejde len o priateľstvo, ale aj úmysel vraždiť, lásku, vernosť a manželskú neveru. Dialógy nekazí žiadny zbytočný pátos; všetko, vzdialenosť medzi postavami, ba aj sliny, ktoré sprevádzajú vášnivý rozhovor dvoch hercov, vťahuje do príbehu. A ten diváka – rovnako ako čitateľa – ovládne.

Hra nám postupne odhalí úmysel, či lepšie povedané myšlienku na vraždu počas rannej poľovačky pred rokmi. Vzťah medzi umelecky nadaným Konrádom a generálovou manželkou, ale tiež talent starého vojaka pozorovať a vidieť do hĺbky duše svojej ženy. A s tým spojené konzekvencie. Prísne staromódne.

Zaujímavé je tiež, že v porovnaní s predlohou sú v hre niektoré drobné a niektoré významné zmeny. Vynechaná je napr. zmienka o priateľstve ako výlučnom vzťahu medzi mužom a mužom. Dôvodom je pravdepodobne politická korektnosť autora dramatizácie Christophera Hamptona. Chýba tiež záverečný bozk starej dojky a generála. Bozk, ktorý bol (citujúc Máraia) „trápny, zvláštny a krátky“. Nebol však smiešny a určite nie obyčajný. Naopak, čitateľa musel šokovať a dezorientovať. Oplatí sa citovať poslednú vetu Máraiovho románu, ktorá mu bola venovaná: „Ako každý bozk je však i tento svojím znetvoreným a nežným spôsobom odpoveďou, odpoveďou na otázku, ktorú nemožno vyjadriť slovami.“ Táto scéna a otázka však v Popole a vášni chýba a nahrádza ich len letmé oslovenie.

Sándor Márai je na Slovensku novoobjavený autor. Márai je pritom košický rodák a Maďar, ktorého romány sa odohrávajú aj na Hornej zemi, vystupujú v nich Slováci, Maďari aj príslušníci ďalších uhorských národov, má teda svoje miesto aj v slovenskej literatúre. V jeho diele majú neopomenuteľné miesto dejiny 20. storočia, strata vlasti, nástup totalitného režimu, všetko témy, ktoré nie sú len dejinami Maďarov, ale aj celej strednej Európy. Jeho romány však rozprávajú najmä o medziľudských vzťahoch a väzbách; Sviece dohárajú o vzťahoch medzi mužom a ženou, ale najmä mužom a mužom. Hra Popol a vášeň nezachytila všetko, čo povedal svojim čitateľom Márai, ale bezpochyby patrí k najlepším predstaveniam SND v poslednom čase.