Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rozumná veda, rozumná viera

Číslo 3/2007 · Christoph kardinál Schönborn · Čítanosť článku: 3418
 

Isaac Newton pripojil v roku 1713 k druhému vydaniu svojho diela Principia Mathematica čosi, čo sám nazval scholium generale. Najväčšou Newtonovou starosťou bolo vyvrátiť Descartovu teóriu pohybu planét, ktorú odmietal ako materialistickú. Newton trval na tom, že dokonalosť a pravidelnosť týchto pohybov nemôže „mať pôvod v mechanických príčinách“. „Táto nanajvýš dokonalá štruktúra, ktorú môžeme vidieť, ktorá zahŕňa slnko, planéty a kométy, mohla začať existovať len rozhodnutím a pod panovaním inteligentnej, mocnej a naozaj existujúcej bytosti… Táto bytosť riadi všetko, a to nie ako svetový duch, ale ako Pán všetkého.“

Newton vskutku pridal energetickú poznámku, namierenú proti deizmu, ktorý bol hojne rozšírený už začiatkom osemnásteho storočia: „Boh bez atribútov panovania, prozreteľnosti a konečnej príčiny nie je ničím iným než obyčajným osudom a obyčajnou prírodou. Zo slepej metafyzickej nevyhnutnosti nemožno odvodiť nijakú možnosť zmeny vecí, čo je koniec koncov vždy a všade to isté. Mnohoraké veci usporiadané podľa miesta a času by mohli pochádzať priamo z ideí a z vôle skutočne existujúcej bytosti, bytosti, ktorá existuje nevyhnutne.“ A celý dodatok scholium sa končí týmito slovami: „Toľko teda o Bohu; vynášať o ňom tvrdenia na základe prírodných úkazov spadá priamo do oblasti prírodnej filozofie.“

Tento Newtonov dodatok obsahuje v kocke mnohé základné otázky, ktoré nás zamestnávajú až dodnes, vždy, keď diskutujeme o vede, rozume a viere. No už aj v Newtonom pohľade na Božiu činnosť nastal významný posun oproti aristotelovskému a stredovekému ponímaniu: podľa tradičného pohľadu Stvoriteľ obdaril prírodu istým druhom kvázi-inteligencie. Príroda ako konateľ „koná cieľavedome“ a sleduje pri tom imanentné princípy samovývoja a samofungovania. Naproti tomu Newton je už v zajatí ranej modernej „mechanickej filozofie“, ktorá považuje prírodu za istý druh neprirodzenej kombinácie pasívnej, neinteligentnej preexistujúcej matérie, ktorej Najvyššia inteligencia vnútila poriadok.

Nadšenie týmito vecami týkajúcimi sa vedy, rozumu a viery sa čiastočne, no rázne prejavilo po tom, ako som 7. júla 2005 uverejnil o tejto veci článok v New York Times. Napríklad diskusia o tom, či novo objavený rukopis obsahuje autentické dielo svätého Augustína, rozvírila vášnivú debatu; táto debata je však zaujímavá len malému kruhu zasvätených. Každému z nás napadne otázka, či je vesmír a miesto, ktoré v ňom ľudia majú, plodom slepej náhody, alebo najvyššej múdrosti a Božieho plánu.

Predpokladajme na chvíľu, že – ako tomu veria mnohí moderní vedci – veda dospeje na základe svojich metód výskumu k záveru, že všetko je výsledkom slepej hry náhody a nevyhnutnosti. Potom by sa zdalo, že náboženská odpoveď na základné otázky existencie človeka je neopodstatnená, že to nie je nič než len poletujúca neodôvodnená bublina. Keby sa ukázalo, že tvrdenie, že svet vzniká z plánu, na základe toho, že Stvoriteľ si dal istý cieľ, nemá vedecké opodstatnenie, potom by viera v Stvoriteľa a jeho prozreteľnosť bola iracionálna, že jej jediným ospravedlnením by v najlepšom prípade mohla byť zásada credo quia absurdum. A viera postavená na absurdnom základe nie je vierou, ale len ilúziou, jednou z tých ilúzií. ktoré sa Sigmund Freud a mnohí iní pokúšali odhaliť a zničiť.

Modernú verziu tejto diskusie pekne rámcuje spomínaný Newtonov dodatok scholium generale. On považuje presnosť dráh planét za jav, ktorý nemožno vysvetliť mechanickými príčinami. Táto nanajvýš elegantná štruktúra môže pochádzať výlučne len z rozhodnutia a panovania najvyššej inteligencie. Na základe prírodných javov získavame istotu o Stvoriteľovi.

Newton ide v skutočnosti ešte ďalej a tvrdí, že mnohorakosť vecí nemôže pochádzať zo slepej hry náhody a nevyhnutnosti. Dnešná konvenčná evolučná teória hlása pravý opak: Celé široké spektrum druhov vzniklo ako výsledok neriadenej hry síl mutácie a výberu. Podľa Newtona všetky veci odvodzujú svoj pôvod výlučne „od myšlienok a vôle“ Najvyššej Bytosti. A to je preňho istota, ktorá pramení z jeho výskumu.

No táto Newtonova argumentácia má háčik. Newton predpokladal, že Božia prozreteľnosť zasahuje opakovane, aby tak zabezpečil stabilitu dráh planét a slnečnej sústavy. Nebyť týchto opakovaných Božích zásahov by Newtonove matematické výpočty ukázali na to, že dráhy planét sú nestabilné a rýchlo prejdú zo stavu usporiadanosti do stavu chaosu.

Newtonov partner Leibniz, ktorý nebol o nič menej brilantným mysliteľom, spochybnil myšlienku, že by bolo nevyhnutné pre „Boha z času na čas natiahnuť svoje hodiny“. Podľa Newtonovho stanoviska by Božie dielo bolo „nedokonalé, pretože od Neho vyžaduje, aby ho z času na čas vyčistil, či dokonca opravil, rovnako, ako to so svojím dielom robí hodinár.“ Leibniz bol toho názoru, že by to znamenalo podcenenie Božej všemohúcnosti. Namiesto toho podporoval koncept „vznešeného vopred ustáleného poriadku“, pretože len v ňom sa prejavuje Božia múdrosť a sila.

Vieme, že Leibnizov názor sa počas nasledujúceho storočia presvedčivo potvrdil. Veľký fyzik Laplace, ktorý mal k dispozícii omnoho viac údajov o slnečnej sústave a lepšie rozpracovanú matematickú fyziku nebeskej mechaniky, dokázal o necelých sto rokov neskôr predložiť čisto mechanické vysvetlenie tvaru dráh planét. A práve v tomto mierne obmedzujúcom a dokonale racionálnom zmysle, v ktorom prišiel k záveru, že na to, aby sa planéty presne držali svojej dráhy, nie je potrebné, aby Boh zasahoval, vyslovil svoju slávnu vetu, keď odpovedal Napoleonovi na jeho otázku, kde je v jeho vysvetlení Boh: „Je n’ai pas besoin de cette hypothese“ – Nepotrebujem tú hypotézu.

Tu nachádzame jeden z najlepších príkladov (tieto prípady sú v skutočnosti pomerne zriedkavé, i keď sú slávne) takzvaného problému „boha-medzier“, ktorý sa spája s náboženským svetonázorom. Vždy keď sa odvolávame na Boha tam, kde chceme zaplniť diery v našej znalosti fyziky, toto miesto sa zmenšuje s každým objavom, ktorý dokáže vysvetliť veci predtým nevysvetliteľné. Ak považujeme Božiu rolu za rolu vonkajšieho konateľa pôsobiaceho na prírodu zvonka, aby sme tak vysvetlili isté javy, potom sa priestor, v ktorom môže Stvoriteľ prežívať, neustále zmenšuje s každým pokrokom prírodných vied pri vysvetľovaní vecí svojím vlastným spôsobom. A vždy, keď sa tento Stvoriteľov priestor zmenší, tým viac ľudí z vedeckej komunity je presvedčených o tom, že „hypotéza Boha“ sa jedného dňa stane celkom zbytočnou.

Celý problém „boha-medzier“ však stojí na dvoch typicky moderných – a nesprávnych – myšlienkach. Prvá je, že inteligencia môže fungovať len prostredníctvom vonkajšej manipulácie s už existujúcimi, relatívne pasívnymi vecami. No čo ak je táto inteligencia v istom slova zmysle „zabudovaná“ do prírody? Čo ak je práve zákonitosť prírody – skutočnosť, ktorú moderné myslenie potláča, dávajúc prednosť konceptu „slepej nevyhnutnosti“ – najpriamejším a najzrejmejším znakom inteligencie za prírodou a „v“ nej?

Druhou takouto nesprávnou myšlienkou je jednostranné chápanie pojmu príčiny a nejednoznačné chápanie prírodných zákonov. Ak vysvetľujeme príčinu prírodných javov termínmi mechanicky spojitého procesu na spôsob biliardových gúľ, potom ju vysvetľujeme tým, čo starí učenci nazývali skutočnou a vecnou príčinou. No nič to nevraví o formálnej príčine (realita vzorovej štruktúry prirodzenej veci ako neredukovateľná príčina jej činnosti) ani o konečnej príčine (realita tendencie prirodzených vecí konať opakovane podľa svojej prirodzenosti rovnako – konať „vždy alebo väčšinou“). Naopak, vysvetľovať podľa prírodných zákonov znamená blížiť sa ku klasickému ponímaniu konečnej príčiny, no takéto vysvetlenia okamžite provokujú ducha skepticizmu Davida Huma. Sú prírodné zákony skutočným vysvetlením, alebo sú to len pravidelnosti minulých prípadov, ktoré nám neposkytujú nijaký solídny dôvod na odvodenie akejkoľvek príčinnosti?

Darwin vstúpil na scénu práve v tomto naskrze modernom intelektuálnom ovzduší, v ktorom sa „plán“ chápal výlučne ako externá teleológia, pojem „prírodné zákony“ nemal nijaký posthumeovský význam a pojem „príčina“ bol zredukovaný na prostý koncept biliardových gúľ. Starostlivý výskum, ktorý robil otec Stanley Jaki a iní, ukázal, že Darwin chcel podať prijateľné vedecké vysvetlenie pôvodu druhov, ktoré by bolo v plnej miere zlučiteľné s jednotlivými nezávislými aktmi Božieho stvorenia. Jeho teória bola jediným veľkým argumentom pre čisto imanentné (a v skutočnosti čisto materiálne a mechanické) vysvetlenie pôvodu druhov. Tam, kde Newton ešte tvrdil, že slepá nevyhnutnosť nemôže spôsobiť nijakú zmenu, a teda ani nijaké variácie vecí, tam Darwin priniesol presne opačný argument: Celá rôznorodosť druhov má pôvod v mutáciách spôsobených náhodou a v pravdepodobnosti prežitia. Na to, aby tento proces viedol ku vzniku všetkého, čo v biosfére poznáme, nie je potrebný nijaký Stvoriteľov plán, a tým menej jeho osobitné zásahy.

Sotva možno pochybovať o tom, že Darwin chcel pomôcť materializmu pri zabezpečení vedeckého víťazstva. Isto nebol jediný, kto sa o to v devätnástom storočí snažil. Nie je náhoda, že Karl Marx a Friedrich Engels s nadšením prijali Darwinovu teóriu ako vedecký základ pre svoju vlastnú teóriu. Tento ideologický svetonázorovo orientovaný aspekt Darwinovej teórie je pravdepodobne hlavným dôvodom toho, že až dodnes zostávajú pojmy evolúcia a stvorenie predmetom neutíchajúcich intenzívnych diskusií a vášnivého boja.

Ak máme vniesť do modernej diskusie jasno tým, že použijeme prostriedky prírodnej filozofie, budeme musieť urobiť niekoľko krokov.

Po prvé a nadovšetko musíme obnoviť chápanie toho, čo moderná vedecká metóda dokáže vysvetliť a čo principiálne vysvetliť nedokáže. Musíme si uvedomiť, že touto metódou nemožno priamo riešiť otázku príčinnosti zhora nadol, ani otázku povahy či podstaty vecí. Táto metóda pracuje pomocou matematických a mechanických vysvetlení, ktoré, povedané starým výrazom, „zachovávajú jav“. Napríklad neurobiologický výskum dokáže odhaliť s prenikavou presnosťou fyzický substrát mentálnych procesov. No neurológia nedokáže dokázať, že myseľ možno zredukovať na mozog. Nedokáže to preto, lebo jej metódy nie sú zariadené na to, aby mohli priamo pracovať s nehmotnou realitou. (Pravdu povediac, dobrá neurológia vytvára výrazný dojem, že myseľ na mozog zredukovať nemožno.) Scientizmus – čím myslím filozofiu (obyčajne implicitnú a nerozpoznanú), že moderná veda je jedinou cestou k získaniu poznania skutočnosti – je potrebné prekonať.

Teraz, vyzbrojení lepším chápaním povahy a obmedzení modernej vedy, musíme opätovne preskúmať pravú vedu, ktorá sa nachádza v Darwinovej teórii a v nadväzujúcich prácach, a začať ju oddeľovať od ideologických a svetonázorovo orientovaných prvkov, ktoré sú vede cudzie. Darwina je potrebné oddeliť od darvinizmu; modernú evolučnú teóriu je potrebné oddeliť od jej ideologických pút.

Na to, aby sa to dalo urobiť, je potrebné dovoliť ľuďom, aby vychádzajúc z reality boli kritickí voči redukcionistickým a ideologickým aspektom darvinizmu. Skutočne liberálna spoločnosť by prinajmenšom umožnila študentom vypočuť si diskusiu medzi antiteleologickými teóriami a teóriami tých vedcov a filozofov, ktorí obhajujú teleológiu v prírode. A to zas vyžaduje značnú slobodu v diskusii o otvorených otázkach evolučnej teórie. Vo vedeckej komunite sa všeobecne postupuje tak, že každé spochybnenie vedeckej slabosti teórie sa zablokuje od samého začiatku. Prevláda tu presne ten istý typ cenzúry, z ktorého je často obviňovaná Cirkev.

No rozhodujúca otázka neleží na úrovni prírodných vied, ani na úrovni teológie, ale leží skôr medzi týmito dvoma úrovňami, v oblasti prírodnej filozofie. Myšlienka, že by Stvoriteľ mohol využiť nástroj evolúcie, patrí k myšlienkam, ktorú katolícka viera môže prijať. Otázka je, či je evolucionizmus (ako materialistický a redukcionistický koncept, tvoriaci svetonázor) zlučiteľný s vierou v Stvoriteľa. Táto otázka zasa predpokladá rozlišovanie medzi vedeckou teóriou evolúcie a jej filozofickou a redukcionistickou interpretáciou. Toto zasa predpokladá, že si vyjasníme, aké filozofické predpoklady stoja za dnešnou diskusiou o evolúcii.

Často hľadáme východisko na základe toho konceptu, že biológia a v tomto kontexte aj všetky prírodné vedy sú len metodologicky materialistické a mechanistické, a že teda nevyžadujú materializmus a mechanizmus ako svetonázor alebo filozofiu. Aj keby to tak bolo, stále je zrejmé, že táto metodologická voľba je duchovným aktom, ktorý predpokladá ľudskú inteligenciu, vôľu a slobodu. Toto samo osebe stačí na demonštrovanie toho, že obmedzenie metód používaných v prírodných vedách na čisto hmotné procesy nemôže odôvodniť celú realitu.

V plnej miere platí Newtonovo tvrdenie, že robiť vyhlásenia o Bohu na základe prírodných úkazov je úlohou prírodnej filozofie. Katolícka viera sa spolu so Starým zákonom a Novým zákonom pevne drží presvedčenia, že rozum môže spoznať existenciu Stvoriteľa z jeho stôp vo stvorení. Môže ju spoznať s istotou, no nie bez istého úsilia.

Keď filozof Hans Jonas písal svoje významné dielo Imperatív zodpovednosti (1979), v istej chvíli mu bolo jasné, že nemá zmysel hovoriť o etike a zodpovednosti, keby nám chýbali také veci, ako je duch, duša, rozum a slobodná vôľa. Gény nepreberajú zodpovednosť. Koniec koncov, nepodliehajú súdu, keď vyrábajú rakovinové bunky. Ani zvieratá nik nevolá na zodpovednosť. Zodpovednosť preberajú len ľudia a len ľudia musia (nakoniec pred súdom Božím) skladať účty zo svojich skutkov.

Samozrejme, materialistický názor je chybou, ktorej sa dopúšťajú aj inteligentní ľudia, a to napriek tomu, že ho každodenný život neustále vyvracia. Hans Jonas sa teda rozhodol pridať ku svojej etike zodpovednosti filozofické vyvrátenie materializmu, ktoré nazval Moc a bezmocnosť subjektivity (1981). Na úvod uvádza tento príbeh: Traja mladí prírodovedci, z ktorých sa neskôr stali slávni učenci, sa v roku 1845 stretli v Berlíne a „navzájom sa prísahou zaviazali… že budú potvrdzovať pravdu, že v organizmoch nie sú aktívne nijaké iné sily než bežné sily známe z fyziky a chémie“. Všetci traja dodržali svoju prísahu po celý život. Ako však Jonas poznamenáva, mali smolu, pretože „tým, že sa zaviazali prísahou, zverili právomoc riadiť správanie svojho mozgu niečomu naskrz nefyzikálnemu, menovite svojmu vzťahu k pravde, ktorej samotnú existenciu takto obsahom svojej prísahy odmietli“.

Na to, aby mohli niečo sľúbiť, na to, aby sa usilovali tento sľub dodržať, na to, aby tu existovalo riziko, že ho môžu porušiť, na všetko je potrebné čosi viac než len sily výlučne hmotnej povahy. Rozvoj vedeckej teórie je duchovný proces, aj keby táto teória bola materialistická. Dobre známa je ironická poznámka, ktorú adresoval Alfred North Whitehead tým darvinistom, ktorí sa dištancujú od akejkoľvek formy zameranosti k cieľu: „Tí, ktorí sa zasvätia účelu, ktorým je preukázanie, že neexistuje nijaký účel, predstavujú zaujímavý predmet štúdia.“ Konanie človeka si nemožno predstaviť inak než konanie orientované na cieľ a ťažko možno nájsť príklad činnosti, ktorá by bola väčšmi orientovaná na cieľ, než je vedecká činnosť.

Tejto témy sa týka aj Darwinova poznámka v jeho liste J. Hookerovi v roku 1870: „Nemôžem sa dívať na vesmír ako na výsledok slepej pravdepodobnosti. Napriek tomu však nevidím dôkaz pozitívneho plánu, ba v podrobnostiach nevidím ani dôkaz akéhokoľvek iného plánu.“ Uvažovanie o prírode, skúmanie vesmíru, zeme a života nám podáva obrovský dôkaz o poriadku, pláne, dolaďovaní, úmysle a účele.

Otázka je: Kto chápe tento plán? A ako ho chápe? Darwin vraví, že nevidí v podrobnostiach výskumu prírody nijaký druh plánu. Dokiaľ stavia len na prísne vedeckej kvantitatívnej metodológii zameranej na meranie, tak to bude pre neho naozaj ťažké. Stále však hovoríme o tom, že príroda vytvorila to či ono takým a takým spôsobom, akoby bola príroda obdarená duchom, ktorý si stanovuje ciele, a cieľavedome ich svojím konaním sledovala. Týmto antropomorfizujúcim spôsobom opakovane hovoria o prírode dokonca aj prísni darvinisti, ba priam aj samotný Darwin, a to dokonca aj vtedy, keď sa opravia a, spolu s ľuďmi ako Julian Huxley, vravia: „Na prvý pohľad sa biologický sektor zdá byť plný účelu. Organizmy sú vytvorené tak, akoby ich niekto účelne naplánoval… Ale, ako na to poukázal génius Darwin, tento účel je len zdanlivý.“

Žeby to bolo tak, že príroda len koná tak, akoby mala stanovené ciele? Sv. Tomáš Akvinský poukazuje vo svojom piatom dôkaze Boha na smer spôsobu myslenia, ktorý nám tu pomôže dostať sa ďalej. Tvrdí, že môžeme vidieť, že telesné veci konajú svojou povahou cieľavedome tak, aby dosiahli to, čo je pre ne dobré. Nedosahujú ciele náhodou, ale účelne. Pri tom však toto nedosahujú svojimi vlastnými úmyslami (koniec koncov nemajú poznanie). Skôr je to tak, že dosahujú svoje ciele cez poznávajúceho činiteľa, ktorý ich smeruje tak, ako lukostrelec smeruje svoj šíp. Tohto poznávajúceho činiteľa, ktorý smeruje všetky prirodzené veci k ich cieľu, nazývame Bohom.

Existuje jeden fascinujúci text sv. Tomáša, v ktorom zreteľne vyjadruje rozdiel medzi vnútornou a vonkajšou teleológiou: „Prírodu je potrebné odlíšiť od technológie len v tom, že príroda je interným kauzálnym princípom, zatiaľ čo technológia je externým princípom.“ Pojem „interný princíp“ vysvetľuje sv. Tomáš pomocou porovnania: „Keby bola technológia konštrukcie lode imanentnou vlastnosťou dreva, potom by povaha dreva vytvorila loď tak, ako to bežne robí technológia.“ O čosi ďalej v tomto odseku sv. Tomáš opäť vysvetľuje: „Príroda nie je nič iné než istá technológia, menovite zručnosť Božia, ktorá je vliata do vecí a ktorú veci samotné smerujú k jej stanovenému účelu.“ A opäť to vysvetľuje na príklade konštrukcie lode: „Je to tak, akoby staviteľ lode mohol prepožičať kusom dreva svoju schopnosť pohnúť sa samé od seba, aby tak vznikla konštrukcia lode.“

Existencia lode vedie k otázke: „Kto ju skonštruoval?“ – a rovnako zrejmá skúsenosť s prírodou (ako nasmerovanou k účelu, usporiadanou a krásnou) vedie k otázke: „Odkiaľ pochádzajú tieto známky inteligencie?“ Evolučná teória nám tu so svojou vedeckou metódou nedokáže dať odpoveď; dokáže iba skúmať merateľné a mechanické príčiny. Ako to povedal George C. Simpson vo svojej často citovanej poznámke: „Človek je výsledkom bezúčelného materialistického procesu, ktorý ho nemá na mysli. Nebol naplánovaný.“ Keby bol Simpson povedal len to, že čisto kvantitatívno-mechanickými metódami vedeckého výskumu nemožno odhaliť plán, podľa ktorého ľudstvo vzniklo, potom by jeho tvrdenie bolo správne. No tento spôsob nazerania na veci – toto „sebaobmedzenie rozumu“, povedané slovami reznianskeho posolstva Benedikta XVI. – nie je „daný prírodou“, ale je zámerným, metodologickým a neobyčajne cieľavedomým rozhodnutím.

Vedomé obmedzenie tohto stanoviska na to, čo sa dá spočítať a odmerať, na hmotné podmienky a vzájomné spojenia, umožnilo úžasný pokrok prírodných vied a modernému človeku umožnilo ovládať a riadiť prírodu podľa svojich potrieb v úžasnom rozsahu. No bolo by veľmi problematické, keby sme chceli jednoducho vyhlásiť za neexistujúce všetko, čo je tu metodologicky potlačené, počnúc od schopností rozumu a slobodnej vôle, ktoré umožňujú rozhodnúť sa na samom začiatku pre túto metodologickú voľbu. Je pravda, že genetický kód ľudí sa od genetického kódu šimpanzov líši len veľmi málo. No len človek dokáže dospieť k nápadu skúmať genetický kód ľudí a šimpanzov.

Tak ako nám potom môže neredukcionistické, správne filozofické chápanie prírody pomôcť získať jasnejší pohľad na naše moderné diskusie? Uvažujme chvíľu o názve slávnej Darwinovej práce O pôvode druhov. Existujú vôbec tieto druhy? Dokážeme ich poňať čisto kvantitatívnou metódou? Majú vôbec zmysel v teórii evolúcie? Nie je všetko to, čo nazývame druhmi, len momentkou, zachycujúcou zopár podobných organizmov v akejkoľvek vhodnej krajine? Na úrovni merateľného a kvantifikovateľného neznamenajú slová druh a rod vôbec nič. No náš predvedecký ľudský intelekt chápe veľmi dobre, že existuje druh pes, ktorý sa podstatne líši od druhu mačka. Je toto predvedecké rozlišovanie medzi psami a mačkami teda nevedecké?

Táto potreba dôverovať „očiam duše“, čiže ľudskému intelektu pri jeho bežnom každodennom fungovaní, sa stane ešte zrejmejšou, keď sa týka otázky, ktorá sa dnes často označuje za nevedeckú, pretože leží za hranicami toho, čo je čisto materiálne, totiž otázky koreňov a formy podstaty. Ak máme prekonať materialistický pohľad na evolúciu, budeme musieť naliehavo obnoviť svoje chápanie pojmu formy alebo Gestalt pre vedu. Veľký švajčiarsky zoológ Adolf Portmann kladie vo svojej kritike darvinizmu na túto vec veľký dôraz. Všetko živé sa zjavuje ako forma, ako vyjadrenie vnútorného princípu, ktorý je viac než len jeho hmotné súčasti. Skúmanie biochemickej podrobnosti možno metodologicky odlúčiť od otázky formy, no ak v dlhodobej perspektíve nechceme upadnúť do slepej vedy, nemôžeme zanedbávať výskum toho, čo spôsobuje, že rastliny, psy atď. sú tým, čím sú.

Okrem toho uvažujme o otázke čítanie stôp Boha v stvorení. Nie je to úloha vedy? Raní vedci, od Koperníka cez Galilea až po Newtona, boli presvedčení, že je. Popri knihe Biblie uznávajú knihu stvorenia, v ktorej nám Stvoriteľ hovorí čitateľným a pochopiteľným jazykom. Pri materialistickom chápaní vedy sa prehliada zmysel pre údiv nad samotnou čitateľnosťou reality. Vedecký výskum prírody je možný len preto, lebo nám dáva odpoveď. Príroda je vytvorená tak, že náš duch dokáže vniknúť do jej štruktúry a do jej zákonov.

Ako som napísal minulý rok v časopise First Things (The Designs of Science, január 2006): „Prirodzený svet nie je nič menej ako sprostredkovanie medzi rozumami – neobmedzeným rozumom Stvoriteľa a našimi obmedzenými ľudskými mysľami.“ Čo by mohlo byť pre vedu fundamentálnejšie než predpoklad, že skúmateľnosť, a teda pochopiteľnosť reality vzniká preto, lebo realita v sebe nesie rukopis svojho autora? Boh hovorí jazykom svojho stvorenia a náš duch, ktorý je tiež jeho stvorením, ho dokáže vnímať, načúvať mu a chápať ho.

Toto je koniec koncov dôvod, prečo na výživnej pôde židovsko-kresťanskej viery vo stvorenie vyrástla moderná veda. Materialisticky obmedzená veda študuje listy, no nedokáže čítať text. Skúmanie a analyzovanie hmotných listov je predpokladom pre to, aby sme dokázali prečítať nehmotný text. No listy samy osebe nie sú textom. Sú len jeho hmotnými nosičmi. Veda, ktorá sa obmedzuje výlučne na hmotné podmienky, je jednostranná, a preto predpojatá. Chýba v nej to, čo v skutočnosti vyznačuje človeka ako človeka, totiž jeho schopnosť povzniesť sa svojím rozumom a svojou intuíciou nad hmotné podmienky a pokračovať v ceste pri hľadaní významu, pravdy a „posolstva Autora textu“.

Moderná veda hrá ďalšiu dôležitú rolu, ktorú je potrebné zvážiť. Ľahko nás môže zaviesť k otázkam disteleológie a „prirodzeného zla“. Uvažujeme o obraze sveta, ako ho nakreslila moderná veda, a pýtame sa, prečo máme takú prácnu a komplikovanú cestu kozmickej evolúcie. Načo sú dobré jej nespočítateľné pokusy a slepé uličky, načo sú dobré miliardy rokov času a rozširovania vesmíru? Na čo sú dobré gigantické výbuchy supernov, načo je dobré varenie prvkov pri jadrovej syntéze hviezd, načo je dobrá neznesiteľná nuda biologickej evolúcie s jej nekonečnými začiatkami a koncami, s jej katastrofami a barbarstvami, až po nepochopiteľné brutality života a prežitia do dnešného dňa? Nebolo by tu rozumnejšie vidieť celok ako slepú hru náhody a neplánovanej prírody? Nie je to čestnejšie než Leibnizove pokusy o teodiceu? Nebolo by prijateľnejšie jednoducho povedať: „Áno, svet je práve takýto krutý“?

Jednu vec je tu potrebné objasniť, a to si vyžaduje čestné teologické vysvetlenie: Neponáhľajme sa príliš všade apologeticky demonštrovať „inteligentný plán“. Podobne ako Jób, ani my nepoznáme odpoveď na to, prečo existuje utrpenie a chaos. Dostali sme len jednu odpoveď – zato od samotného Boha: Slovo, skrze ktoré všetko povstalo, sa stalo telom; kríž je kľúčom k Božiemu plánu a Božím rozhodnutiam. Slovo z kríža je konečnou Božou Múdrosťou – toto je také dôležité a nevyhnutné, ako len môže byť obnovené úsilie o otázky prírodnej filozofie. Pretože svojím svätým krížom zmieril celý svet. A kríž je bránou ku vzkrieseniu.

Ak je Kristovo vzkriesenie, ako to povedal pápež Benedikt XVI. vo svojej kázni na Veľkú noc 2006, „explóziou lásky“, ktorá narušila nenarušiteľnú sieť „smrti a stávania sa“, potom to môžeme povedať aj tak, že práve to je cieľom evolúcie. Poznáme jej význam z jej konca, z jej naplnenia. Aj keď sa nám niekedy zdá, že jednotlivé kroky nemajú ani cieľ, ani smer, celá dlhá cesta mala za účel Veľkú noc a to, čo po nej nasledovalo. Radi potvrdzujeme kresťanské chápanie, odvodené zo staršej gréckej a židovskej kultúry, že rozum dokáže aj bez pomoci získať základnú znalosť o tom, že do prírody je zabudovaný účel a že je za ním inteligencia. Ale len cez Božie zjavenie v Kristovi a našu odpoveď viery môžeme začať tušiť konečný účel vesmíru a dôverovať Božej prozreteľnostnej starostlivosti vo všetkých kozmických detailoch. Neplatí, že „cieľom je cesta“. Presnejšie, cieľom cesty je vzkriesenie a druhý príchod Pána.

Autor je viedenským arcibiskupom a hlavným redaktorom Katechizmu katolíckej cirkvi.
Tento text je prevzatý z prejavu, ktorý odznel na pontifikálnom kolokviu o stvorení a evolúcii v septembri 2006 a bol publikovaný v americkom mesačníku First Things v apríli 2007.
Vychádza s láskavým zvolením redakcie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.