Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Strhujúca dilema Alžbety II.

Číslo 2/2007 · Michal Mlčoušek · Čítanosť článku: 3272
 

Kráľovná (The Queen, Veľká Británia/Francúzsko/Taliansko, 2006, 97 min.)
Réžia: Stephen Frears, scenár: Peter Morgan, kamera: Affonso Beato, hudba: Lucia Zucchetti.
Hrajú: Helen Mirren, Michael Sheen, James Cromwell, Helen McCrory, Sylvia Syms, Alex Jennings, Roger Allam

Úspech britsko-francúzsko-talianskeho filmu Kráľovná režiséra Stephena Frearsa sa skrýva predovšetkým v ľudskom zobrazení tých, čo stoja na najvyššom stupni spoločenského rebríčka, tradične nedotknuteľní pohľadom verejnosti do ich skutočných vzájomných rozhovorov, súkromných udalostí a starostí. Dej filmu sa sústreďuje najmä na konfliktný vzťah kráľovnej Alžbety II. (Helen Mirrenová) a novozvoleného premiéra Tonyho Blaira (Michael Sheen) v období po smrti princeznej Diany v auguste 1997. Táto náhla udalosť rozpúta boj medzi odlišnými spôsobmi, ako sa s ňou vyrovnať. Zatiaľ čo mladý, energický a pohotový Blair rýchlo pochopí túžbu ľudu zdieľať svoj zármutok za viditeľnej prítomnosti kráľovskej rodiny, kráľovná odmieta priznať tragédii viac než súkromný pohreb. Sama zostáva s rodinou na svojom škótskom vidieckom sídle Balmoral. Keď premiér prejaví prvý náznak svojej neistej naliehavosti a žiada viac, Alžbeta II. ho zahriakne: „Toto nie je lunaparková atrakcia.“ Dôkladne prepracovaný scenár Petra Morgana vytvára nasledovné udalosti ako kruhy okolo spoločného živelného ohniska a film samotný má fascinujúci spád.

Stephen Frears režíruje citlivo. Mercedes prenasledovaný fotografmi v uliciach Paríža sa strieda s archívnymi zábermi princeznej Diany. Tma. Počas tých niekoľkých sekúnd v úplnej tme zvoní telefón. V nasledujúcich scénach nás Frears zoznamuje s reakciami na tragickú udalosť v niekoľkých prostrediach. Tu sa prejavuje jeho profesionalita a dômyselnosť. Keď v noci budia kráľovnú s informáciou o Dianinej vážnej nehode, strihá hneď na Blaira. A keď jej neskôr hovoria, že neprinášajú dobrú správu, hneď nato vidíme princa Charlesa v úplne inom interiéri, ako vykríkne a zakryje si tvár. Nepočujeme teda ani o slovo viac, než je nutné. Pôsobivo je nakrútená aj scéna, v ktorej princ Charles vkročí do parížskej kaplnky, kde leží telo jeho exmanželky. Kamera zostáva vonku a staticky ho pozoruje z diaľky. Pritom nie je nič počuť. Scéna sa odohráva v úplnom tichu. Opäť je však výrečnejšia, ako keby sa malo divákovi všetko vyrozprávať slovom. Frears vo svojom majstrovskom diele využíva množstvo výrazových prostriedkov filmovej reči.

Alžbeta II. je presvedčená, že koná správne, keď nechce schváliť kráľovské pocty Diane, ktorá v tom čase už nebola členkou kráľovskej rodiny. Blair sa snaží smútiace davy uistiť, že kráľovná je s nimi, avšak ľudia sú hlboko sklamaní. Kráľovská štandarda neveje na pol žrde a verejnosť v tom vidí dôkaz bezcitnosti súčasnej monarchie. Filmári týmto projektom vkročili na nebezpečné územie. Veď predstavovať významné žijúce osobnosti svetovej politiky v nelichotivom, až negatívnom svetle prináša so sebou značné riziko. Tvorcovia sa ich však snažia vykresliť natoľko komplexne, aby aj prípadné kritické postoje k ich konaniu vyzneli dôstojne. „Pri práci si dávate väčší pozor, aby ste sa vyvarovali vlastných predsudkov a vecí, ktoré sú nepodstatné,“ vysvetľuje režisér. Z úst niektorých postáv ale padnú aj tvrdé slová o tom, že členovia kráľovskej rodiny sú izolovaní, elitárski, chamtiví či citovo zaostalí, keď sa stránia kontaktu so smútiacom verejnosťou. Tvorcovia filmu v určitých scénach skutočne kráčajú na ostrí noža. Napokon sa im však osočovanie zo strany médií či niektorých členov Blairovho tímu podarí v príbehu úmerne vyvážiť. A i keď sa Alžbetino správanie zdá necitlivé k požiadavkám jej okolia, film opatrne a nepriamo odhaľuje jej vnútorný zápas so situáciou, v ktorej sa náhle ocitla. Tým získava na hĺbke a výnimočnosti.

Kráľovnin osobný tajomník Robin Janvrin chce, aby sa ju Blair snažil pochopiť. Je jej už desiatym premiérom, vyrástla počas vojny a za svojho života zažila skutočne veľa. Za jej rozhodnutím zostať v súkromí sa skrýva viac než zdanlivý prejav bezcitnosti. Helen Mirrenová zvládla svoju náročnú úlohu brilantne. V jemných náznakoch divákom pootvára možnosť nazrieť do Alžbetiných pocitov, ktoré sú inak pre ostatných neprístupné. Jemný nájazd na detail tváre a ledva počuteľné sláčikové tóny výborne sprevádzajú Mirrenovej herecký prejav i v tak jednoduchom zábere, ako je písanie do denníka. V druhej tretine filmu ju režisér Frears stavia do emočne najvypätejšej scény: kráľovná plače. Nad všetko povznesená predstaviteľka jednej z najstarších monarchií sveta plače. Nie pre nátlak verejnosti či médií. Je to skôr chvíľa priznania si svojej vlastnej ľudskosti, ktorú sa tak dobre naučila skrývať za závoj dôstojnej povinnosti. Mirrenová kráča cestou zdržanlivého a rezervovaného hereckého prejavu skutočne obdivuhodne. Až sa napokon Alžbeta II. rozhodne ísť medzi smútiaci ľud pred Buckinghamský palác. Medzi oceánom kvetín ju však čaká aj tvrdá rana v podobe odkazov od rozhorčených ľudí. Potupu znáša naozaj hrdinsky. Režisér Frears vypracoval dokonale i túto scénu. Malé dievčatko v dave drží kytičku kvetov. Kráľovná sa ponúkne, že ju položí k ostatným. Dieťa odmietne. Je to emocionálne silný moment, v ktorom sa zrazu sprítomnia skryté neistoty hlavnej postavy. Vzápätí ale nastáva prekvapenie. Dievčatko kvety podáva Alžbete s tým, že sú pre ňu. Aj vytváraním a riešením takéhoto decentného napätia dokazuje režisér svoj talent.

Ešte aj o dva mesiace neskôr panovníčka pamätá na štatistiku, že v ten náročný týždeň bol proti nej každý štvrtý občan. Spomína to Blairovi pri osobnom stretnutí, ktoré rámcuje celý film. I keď na jednej strane odmieta, že by akékoľvek z jej rozhodnutí bolo dôsledkom nátlaku či manipulácie, na druhej strane prezrádza, že nikdy predtým nezažila toľkú nevraživosť. Mirrenová tu opäť musí zvládnuť naraz zahrať oficiálnu pózu a skrytú bolesť spolu s pocitom, že má aj naďalej všetko pod kontrolou. Je však zrejmé, že jej postava sa zmenila. Je otvorenejšia a Blairovi náznakom vysvetľuje svoje konanie. „Svoje pocity si nechávam pre seba. Najprv povinnosti, až potom ja. Takto ma vychovali. To je všetko, čo som kedy poznala,“ vraví kráľovná. My však vieme, čo tým chce povedať – že nemôže byť iná a nemôže vidieť svet očami Tonyho Blaira. To vzrušené obdobie po smrti Diany jej uštedrilo neočakávanú lekciu o inej tvári verejnosti, než na akú bola zvyknutá. Dovtedy si myslela, že dokonale rozumie svojmu ľudu. Lenže zistila a sama si musela priznať, že to tak nie je. Výnimočnosť filmu Kráľovná tak leží aj v úspešnom vyrozprávaní tohto poznania.

Autor je absolvent York University v Toronte, Kanada.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.