Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cestami KDH, cestami pravého muža

Číslo 2/2007 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3361
 

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,

pripadla mi pocta prehovoriť pri príležitosti uvedenia knihy Jána Čarnogurského Cestami KDH. Keď sa mi tej pocty dostalo, potešil som sa. Jednak si Jána Čarnogurského vážim, jednak táto pocta nepredstavovala pre mňa povinnosť obvyklú pre slušného recenzenta, a síce recenzovanú knihu podrobne prečítať. Z jednoduchého dôvodu. Takmer všetky prejavy, články a state z tejto knihy som počul alebo čítal za oných uplynulých dramatických osemnásť rokov, počas ktorých Čarnogurský a KDH zápasili svoj zápas. Mnohé vety a úryvky som si z týchto prejavov pamätal. A jednako, keď som držal rukopis v rukách, bolo to zážitkom začítavať sa do popisu udalostí, do myšlienkových pochodov.

Ján Čarnogurský a KDH. Politik, zakladateľ a jeho strana, ktorú založil. Strana, ktorá pomaly oslávi dvadsať rokov existencie, a politik, ktorý ju jedenásť rokov viedol. Čo ich charakterizuje a čo charakterizuje ich vzťah?

Súc zaťažený vedeckou minulosťou, zvykol som si určovať pri písaní prejavov kľúčové pojmy. Dovoľte, aby som postupne spomenul kľúčové pojmy, ktoré ma napadajú, keď sa povie Čarnogurský a KDH.

Prvé kľúčové slovo je prvé slovo prejavu Jána Čarnogurského na zakladajúcom sneme KDH vo februári 1990. Tým prvým slovom je sloboda. „Sloboda bola víziou pre dve generácie našich ľudí,“ bola prvá veta jeho prejavu. Čarnogurský mal zmysel pre slová ako politické symboly. Áno, KDH sa rodilo tak ako naša sloboda. Kontúry KDH a kontúry slobody sa jasne vynorili v osemdesiatych rokoch v aktivitách kresťanov a ľudí svedomia, ako boli samizdaty, púte, solidarita s prenasledovanými režimom, sviečková manifestácia, rôzne petície. Sám som si v roku 1988 spájal budúcu slobodu s tým, že po páde komunizmu tu bude kresťanskodemokratická strana, ktorú Čarnogurský založí a ktorej členom budem. Spätosť medzi KDH a slobodou trvala celé roky, napríklad v zápase s mečiarizmom, a domnievam sa, že v súvislosti so zhoršujúcimi sa podmienkami pre kresťanstvo a ľudí svedomia táto spätosť má a bude trvať naďalej.

Druhým kľúčovým slovom bude predvídavosť. Hovorme najprv o predvídavosti Čarnogurského, ktorá sa stala i predvídavosťou KDH. Sloboda neprichádza bez aktivity ľudí, ktorí ju predvídajú. Súčasťou predvídavosti je systematická politická a ideová príprava. Čarnogurský bol jedným z mála takto predvídavých ľudí. KDH ako ideový projekt pripravoval ešte v období komunizmu. Predvídavosť mu ostala aj v období po páde komunizmu. Najnevďačnejšie je predvídať budúce problémy a vďaka tejto predvídavosti im zabrániť. Ľudia sú vám málokedy vďační, ak zabránite ich možným problémov, o ktorých nechápu, že im hrozili. Nikdy sa nedozvieme, ako by sa vyvíjal osud Slovenska, ak by KDH nešlo Čarnogurského cestou gradualistického postupného osamostatňovania Slovenska, vďaka čomu mohlo byť v opozícii voči radikalizmu HZDS a tým predstavovať záchrannú alternatívu, a ak by šlo cestou spojenca HZDS. Podobne už nikto exaktne nedokáže, že predvídavosťou bolo byť proti vytvoreniu vlády KDH a Smeru v minulom roku.

Pri čítaní knihy som opäť obdivoval jeho predvídavosť vo vzťahu k islamu. Koľkí politici na Slovensku vôbec vyslovili pred 11. septembrom 2001 slovo islam? Ján Čarnogurský o ňom hovorieval často. Myslím, že bol jediný.

Bol jediným politikom, ktorý predvídal, že členstvo v NATO nemusí byť vstupenkou do bezstarostného raja, v ktorom iní sú pripravení bojovať za našu bezpečnosť, ale že to môže byť – a aj je – naopak, a síce že my budeme bojovať v Afganistane, pretože boli napadnuté USA, náš spojenec v NATO.

Ešte na zakladajúcom sneme KDH predvídal, že Slovensko ako samostatný subjekt vstúpi do EÚ; to sa ešte EÚ nevolala EÚ. Desaťročie pred vstupom predvídal, že bude potrebné brániť sa protikresťanským trendom, ktoré budú pôdu EÚ zneužívať. Tým vlastne sformuloval princíp zvrchovanosti v kultúrnoetických otázkach, ktorý KDH presadzuje dodnes.

Pri čítaní knihy ma tiež prekvapilo, ako často sa venoval už takmer pred desaťročím vari najväčšej výzve našej doby, populačnej demografickej kríze. Proti tejto predvídavosti predvídanie toho, že z Ruska by sme mali pokojne deblokovať, lebo je to normálne, považujem už iba za takú maličkosť.

Keďže som už tiež dlho v politike, čo je sprevádzané automatickým pokušením byť trochu cynický, položím otázku: A je vôbec predvídavosť k niečomu v politike dobrá? Nie je vlastne v politike zvýhodnený ten, ktorý rieši iba každodenné problémy? Niekedy sa mi zdá, ako keby dôležitejšou ako schopnosť predvídať budúcnosť bola schopnosť predvídať minulosť. Odpoveď na túto otázku dostaneme vtedy, keď ohodnotíme význam inej vlastnosti, ktorá je s predvídavosťou spojená, a to je dôstojnosť.

Krátko sa pristavím pri treťom kľúčovom pojme a to je jednota intelektualizmu a ľudovosti. Čarnogurský, hoci sám intelektuál prvého rangu, na zakladajúcom sneme označil KDH za stranu ľudovú. KDH podľa jeho predstáv malo vzniknúť a aj vzniklo zdola. Ľudia si zakladali kresťanskodemokratické kluby vo vzopätí, ktorého energetický dosah cítiť do dnešných čias. V súčasnosti je KDH v štádiu, kedy sa energetický potenciál roku 1989 vyčerpáva a KDH čaká na nové impulzy.

Štvrtým kľúčovým pojmom je náročnosť. „Sme bežci na dlhé trate,“ povedal Čarnogurský o KDH a tým povedal skoro všetko. V ľahkej atletike na krátkych a stredných tratiach platí, že ak sa bežec nezraní, tak vždy dobehne. Iba na dlhých tratiach, napríklad v maratóne, vídame občas, ako bežec pochopí, že nevládze, z behu prejde v krok, až si sadne na chodník a rukami si zakryje tvár. KDH sa to ešte nestalo, ale malo k tomu blízko. Napätie medzi ideálmi KDH a reálnymi možnosťami ich presadenia bolo vždy obrovské, často takmer neznesiteľné. Zápasy s komunizmom, liberalizmom, nacionalizmom a celkom obyčajným oportunizmom. KDH a obyčajní ľudia v ňom boli často v zápase osamelí. Liberálna časť spoločnosti sa nám v roku 1990 pyšne smiala. Vzápätí v nás musela objaviť svoju oporu v zápase s Mečiarom, ktorého iba pred chvíľou používala ako kladivo proti nám. A len čo sme s Mečiarom vybojovali víťazný zápas, v ktorom, ako píše Čarnogurský, „KDH šlo na hranicu svojich možností vytvorením SDK a potlačením vlastnej identity,“ tá istá časť spoločnosti si nevďačne okamžite začala želať náš zánik. Obdobie pokojného zberania plodov ťažkej práce sme vlastne nepoznali. Obrovským paradoxom je to, že tí obyčajní ľudia, ktorí vybojovali v drese KDH tie najťažšie politické zápasy Slovenska, sú svojím založením často ľudia tichí, pokorní a zmierliví. Náročnosť politiky KDH nepoľavila ani po Čarnogurského odchode z čela strany. Vystúpenie KDH z vlády pre zmluvu o výhrade vo svedomí je príkladom onej náročnosti, sprevádzanej opäť neznesiteľným napätím vo vnútri strany. A tiež opätovnou osamelosťou, keďže nenachádzame slovka porozumenia u duchovných vodcov, ktorí by mali najviac oceniť ochranu svedomia.

Na príklade talianskej kresťanskej demokracie vidíme, že strana sa môže zrútiť pod ťarchou ziskuchtivosti a korupcie. Rozmýšľam, či sa nemôže idealistická strana jednoducho zrútiť pod ťarchou obyčajnej ľudskej únavy. Aj Čarnogurský o tom rozmýšľa v okamihoch, keď hovorí o tom, že by sme mali vziať na milosť HZDS aj s Mečiarom v čele. Ale je možné vyhnúť sa vlastnému osudu? Je možné vyhnúť sa tomu, k čomu ste povolaní?

Od náročnosti prejdem k pojmu súvisiacemu s ňou. Popri zápase s ideovými odporcami KDH musel Čarnogurský bojovať práve kvôli náročnosti svojej politiky i zápas so samotným KDH. Zápas s KDH. S únavou členov KDH. To je údel každého vodcu. Občas v ňom prehrával. Napríklad vtedy, keď väčšina delegátov snemu v roku 1999 hlasovala za úplné dvojité členstvo v KDH a SDK, čo by bol zánik KDH. Našťastie, stanovy nás zachránili, lebo návrh nedostal požadované dve tretiny hlasov. „Slovenský politik musí počítať s vysokou pravdepodobnosťou, že svoje ciele nedosiahne, pretože odpor z rôznych strán, vrátane tej vlastnej, je príliš veľký.“

Únava členov KDH rozhodla o odchode Čarnogurského z čela KDH v roku 2000 práve v čase, keď už bolo nad slnko jasné, že Čarnogurský zvíťazil v zápase o prežitie KDH, ktoré chcel Mikuláš Dzurinda pohltiť v SDK. Zápas o prežitie KDH by sa vôbec nebol konal, ak by nebolo nespokojnosti časti členov KDH, ktorí neboli spokojní s postavením KDH v období roku 1996, hoci KDH bolo vtedy jednoznačne dvojkou na politickej scéne. Volebné výsledky KDH po Čarnogurského odchode boli vždy slabšie ako v čase, keď bol predsedom.

Ďalším kľúčovým slovom je pravda. „Vášeň pre pravdu je základným zmyslom našich strán,“ hovorí Čarnogurský o kresťanských demokraciách a v prípade jeho KDH je to naozaj pravda. Mnohých svojich podporovateľov a budúcich členov KDH si získal Čarnogurský ešte za komunizmu, lebo v komunistickom klamstve ponúkol alternatívu života v pravde.

Keď čítam knihu, pripúšťam, že sa možno mýlim, ale vidím rozdiel medzi Čarnogurského videním KDH v čase, keď bol predsedom, a videním KDH v súčasnosti. Vtedy zdôrazňoval – nazvem to – „KDHácky sen o Slovensku“. „Oduševnený človek je vrcholom sveta,“ cituje nemeckého básnika na jedenástom sneme KDH a dodáva: „Svet má teda na Slovensku v našej členskej základni tridsaťtisíc vrcholov.“ Jeho sen o Slovensku bol sprevádzaný poéziou. „Sme piloti na lietadlovej lodi.“ Kto by si nepamätal toto prirovnanie z tretieho snemu KDH? Áno, sen, to je let. Posledné slovo z posledného Čarnogurského prejavu vo funkcii predsedu KDH bolo slovo „vzlietame“. V poslednom období sú Čarnogurského komentáre k politike KDH bez poézie. A on to vlastne priznáva. Prvé vety jeho úvodu sú: „Teraz to už viem. Žil som v zlatom veku kresťanskej demokracie. Medzinárodne aj vnútroštátne.“ A natíska sa otázka: A v akom veku kresťanskej demokracie žijeme dnes? To bude závisieť od tých, ktorým Čarnogurský venoval svoju knihu. Venoval ju členom Kresťanskodemokratického hnutia.

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,

keď bol Ján Čarnogurský v rokoch 1991 – 92 premiérom, presadzoval, aby ulice hlavného mesta oživili pouliční umelci, čiže – ako sa niekedy ľudovo hovorí – komedianti. Hovoril, že on sám má pre to pochopenie, lebo veď politika je taká komédia, že sa jej žiadna iná nevyrovná. Milí priatelia, lenže táto kniha nie je žiadna komédia. Tam sa nepredstiera. To je kniha, ktorá je opravdivá. Udalosti, ktoré opisuje, Čarnogurský naozaj žil, víziám, ktoré predkladal, naozaj veril, pracoval pre ne a trpel. A spolu s ním sme žili, pracovali, verili a trpeli aj my všetci.

Opravdivosť knihy je opravdivosťou Čarnogurského života, jeho cesty. Len touto opravdivosťou nám môže byť poučením a posilnením. Riman Petronius povedal: „Vera redit facies, dum simulata perit“ – „Pravá vráti sa tvár, nepravá zmení sa v nič.“

Dámy a páni, Ján Čarnogurský je pravý muž. Ďakujem Vám za pozornosť.

Vladimír Palko

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.