Fenomén globalizácie – hrozba či utópia?

Číslo 1/2007 · Tomáš Kříž · Čítanosť článku: 7381
 

Safranski, Rüdiger: Koľko globalizácie unesie človek? Bratislava : Kalligram, 2006.

Súčasný nemecký filozof Rüdiger Safranski ponúka vo svojej knihe Koľko globalizácie unesie človek? veľmi kvalitnú analýzu tohto fenoménu súčasnosti. Aj napriek tomu, že téma globalizácie je širokou témou, autor sa snaží o stručnú, ale jasnú a výstižnú charakteristiku spojenú s genézou vývoja a smerovania tohto fenoménu, aj keď niektoré veci pomenúva skôr implicitne, čo má vyvolať u čitateľa zamyslenie. V rámci analýzy nejde do šírky, ale pomenúva základne body problému globalizácie. Vďaka tejto skutočnosti sa táto kniha číta veľmi ľahko. Knihu tvorí 10 krátkych úvah.

Safranski sa snaží uchopiť a objasniť vplyvy, pri ktorých vzniká priestor pre fenomén, akým je globalizácia. Pre Safranského je to sebavnímanie človeka v globálnom meradle v rámci prírody. Tento vplyv v podobe ľudského chápania seba samého so svojou možnosťou voľby si konštruuje svoju vlastnú prírodu, ktorú nazýva druhou prírodou. Pod touto druhou prírodou chápe ľudskú civilizáciu so svojou kultúrou vedy a techniky, kde napĺňa svoju možnosť voľby. Avšak Safranski odhaľuje zásadný problém tohto procesu. Pri napĺňaní vlastnej možnosti voľby zákonite hrozí preťaženie človeka. To sa podľa neho prejavuje v absolutizácií všetkých ľudských aktivít, pri ktorých vzniká napätie. A toto napätie sa najzreteľnejšie predstavuje vo fenoméne globalizácie.

Ďalším aspektom, ktorému sa Safranski venuje, je pomenovanie základných prejavov, ktoré celý fenomén globalizácie dotvárajú. Prvým, snáď najzreteľnejším prejavom je globálne spoločenstvo ohrozenia spojené s globalizáciou strachu a hrôzy. Násilie, agresia či terorizmus už nie sú problémom regiónu, konkrétnej krajiny, ale majú globálny rozmer. Druhým prejavom, ktorý Safranski pomenúva, je globálny ekologický aspekt. Ochrana životného prostredia už nie je záležitosťou konkrétneho štátu. Práve naopak, je súčasťou globálneho priestoru a tým je poznačená jeho zodpovednosť. Tretím prejavom je globálne spoločenstvo nákazy, ktoré vytvárajú konkrétne globálne choroby. Štvrtým prejavom sú ekonomické a technické procesy globalizácie a s nimi spojené globálne informačné technológie.

V tretej eseji sa Safranski snaží ukázať, ako sa fenomén globalizácie mení na ideológiu. Možno tak povedať, že popri nových izmoch, akými sú napr. powerizmus, rightizmus či societatizmus, tak vniká aj globalizmus. Avšak zásadným problémom tohto izmu je, že „globalizmus ako ideológia vytvára obraz svetového spoločenstva, ktoré sa javí jednotnejšie ako je“ (s. 19). Táto nová ideológia nás zbavuje civilizačného minima, ktoré predstavuje platnosť spoločenských pravidiel. Necháva nás upadnúť do letargie a pasivity, do liberálne-pohodlnej zásady, ktorá je viac ako cynická. A práve tento globalizmus sa stáva normatívom dnešného človeka a spoločnosti v podobe neoliberalizmu, antinacionalizmu a chápania globalizácie v zmysle globálneho. Tento posledný variant sa stáva konkurenciou dnešnej postmoderne. Safranski sa snaží implicitne poukázať na nastupujúci trend, že človek 21. storočia už nie je človekom postmoderny, ale globálna.

Navyše neoliberalizmus nie je pre globalizáciu udržateľný, pretože je „práve taký ekonomický, ako bol kedysi vulgárny marxizmus, preto v ňom možno vidieť v istom zmysle zmŕtvychvstanie marxizmu ako ideológie manažmentu“ (s. 21). A antinacionalizmus, v ktorom dochádza k prekonaniu všetkých tráum nacionalistických prejavov v Európe, pôsobí paradoxne vo vzťahu k východoeurópskemu trendu, kde ešte stále sú snahy jednotlivých národov vytvárať maličké štáty ohraničené národnou identitou.

Safranski odhaľuje, že globalizmus zasahuje aj do sféry viery a náboženstva. V dôsledku chápania spoločnosti v zmysle globálneho „ľudstva“ sa vytvára priestor pre ekumenický globalizmus. Ľudstvo nahrádza jednotu, ktorú dovtedy predstavoval len boh. Táto jednota vzniká v dôsledku vystupňovania samotného subjektu „Ja“.

Popri ekumenickom globalizme sa stretávame aj s redukciou náboženstva na morálne jadro v zmysle globálneho svetového étosu. Nesprávne pochopenie viery v boha prináša nárast nihilizmu a dekadencie. Vzniká priestor, kde sa tradícia totalizuje na totalitné ideológie. Náboženský život sa premieňa čoraz viac na individuálne názory a zmýšľania a náboženské inštitúcie sa chápu ako spoločenské a sociálne inštitúcie. Táto separácia pôsobí negatívne až iritujúco na fundamentalizmus, v ktorom spoločenský i privátny život tvoria celok. Práve táto separácia je predpokladom pre neschopnosť fungovania globálna v zmysle globalizmu. Globálne univerzum je vyvrátené príkladmi pluriverza.

Ďalšou oblasťou, kam globalizácia preniká, je otázka svetového mieru. Safranski otvára polemiku medzi súčasnými snahami po globálnom mieri a Kantovou koncepciou „večného mieru“. Odhaľuje dve základné možnosti zábezpeky mieru vo svetovej politike: buď možnosť totalitnú – v podobe podrobenia menších štátnych útvarov jednou dominantnou mocnosťou –, alebo mocenskú rovnováhu, ktorá zabezpečuje odloženie prípadných možných vojnových stavov. Aj tu zasahuje globalizácia, keď „navrhuje“ vytvoriť buď centralistický svetový štát, alebo federatívny zväzok celosvetového štátu. Avšak už na prvý pohľad je evidentné, že ide o utopistickú snahu, kde snaha o homogénne politické univerzum je reálne nahradená existujúcim pluriverzom.

Ďalším negatívom samotnej globalizácie je jeho transformácia na ideologický globalizmus. Ten redukuje celok myslenia a tradičných hodnôt pomocou politizácie a ekonomizácie. Politizácia podľa Safranského redukuje myslenie na dimenziu stratégie a protistratégie a ekonomizácia redukuje myslenie spoločnosti na monotónnosť peňažných tokov a pohybu tovarov. Safranski na tieto vplyvy správne poukazuje, pretože pragmatizmus ideologického globalizmu redukuje zmysel politiky, ktorý je ukrytý v hodnotách, a ekonomiku, ktorá je postavená na hodnotách.

Safranski sa tiež snaží poukázať na rozdiel s podobným fenoménom, akým je kozmopolitizmus. Ten spočíva v otvorení sa celku, kde kozmos predstavuje celok všetkého, bez žiadnych separácií. Toto otvorenie v sebe zahŕňa aj celok teológie, metafyziky a univerzalizmu, ktoré globalizmus ako celok ekonomického, technického a politického prístupu redukuje a stráca. Následne tento ideologický globalizmus trpí symptómom preťaženia, pretože sa len pomyselne otvára v podobe multikulturalizmu, ktorý nie je ničím iným ako zbavením sa viny za nacionalizmus.

Globalizmus zasahuje do života človeka aj v podobe odstránenia hraníc. Safranski kritizuje liberálny trend urobiť z indivídua celok. Vzniká tak globálne „nad-Ja“, kde sa samo stáva celkom bez obmedzení. Nastáva široký rozvoj individuality a s ňou aj normatívnych ideí, ako je sloboda, tolerancia či spravodlivosť. Avšak zmysel indivídua nespočíva v odstránení hraníc. Práve naopak. „Indivíduom sa staneme až vtedy, keď získame podobu, obrys, keď si vytýčime hranice.“ (s. 62)

Kritike podrobuje aj odstraňovanie hraníc, ktoré sa deje za pomoci médií. Toto odstraňovanie hraníc sa prejavuje aj v [odstraňovaní] samotnej vzdialenosti medzi krajinami či dokonca [v odstraňovaní] hraníc času. Táto otvorenosť odhaľuje zraniteľnosť nášho sveta. Vytvára sa totiž priestor pre „symbolický“ terorizmus, kde sa bije právo a povinnosť informovať s poskytovaním priestoru pre „posolstvá“ terorizmu.

Problém je, že zodpovednosť, ktorej by sa človek najradšej zbavil, ho ťaží ešte viac. A globálne „nad-Ja“ so sebou prináša aj globálnu zodpovednosť. Nastupuje tu rozpoltenosť človeka, kde rozlišuje dôsledky individualizmu medzi verejnou globálnou budúcnosťou a súkromnou individuálnou budúcnosťou.

Témou posledných troch esejí je hľadanie a špecifikovanie „čistiny“ ako priestoru, kde by človek mohol existovať bez snahy po globalizácií. Tento priestor sa však vytráca v dôsledku absencie tajomna. Kedysi existovali tri skutočnosti: [„]človek, príroda a boh“ (s. 78). Prílišnou racionalizáciou sa strácalo tajomno boha a technizáciou tajomno prírody; a postupne sa stráca aj tajomno človeka v podobe komunikácie. Tá si vyžaduje „všestrannú otvorenosť“ a „nepretržitú pripravenosť“ človeka, ktorý sa tak duchovne vyprázdňuje a hrozí deštrukcia osobnosti. Nastupujúci pragmatizmus je pomyselným oslobodením od tohto stavu. „Nie je na ústupe ten typ človeka, ktorý si to nezľahčuje, ale zaťažuje sa vedením a zodpovednosťou?“ (s. 89) Preto, aby sme neupadli úplne do apatie a neprispôsobili sa stavu, ktorý so sebou prináša globalizácia, je potrebné vrátiť sa k skutočne tvorivej slobode, zachovania si odstupu a transcendencie sveta. V tom nachádza Safranski východisko z trendu globalizácie.

Avšak aj napriek kvalitnej analýze možno postrehnúť pár negatív. Nie najšťastnejším aspektom tejto knihy je, že autor sa až príliš viaže len na európsku a najmä nemeckú filozofickú tradíciu. Okrem toho v posledných troch kapitolách je až príliš poetický, čo v porovnaní s ostatými esejami pôsobí kontrastne a rušivo.

Safranski v dôsledku mnohostrannosti procesu globalizácie uprednostňuje hovoriť o globalizáciách. Tento plurál však skôr komplikuje správne chápanie fenoménu globalizácie. Autor by sa mal v prvom rade snažiť vyjasňovať pojmy a fenomény, a preto mal radšej hovoriť o globalizácii a o jej jednotlivých formách a prejavoch. Z celej knihy je totiž evidentné, že globalizácia je len jedna, ale prejavujúca sa v rôznych sférach súčasného života.

Rozporuplne pôsobí štvrtá esej. V nej sa dostáva do veľmi silných až názorovo agresívnych vyjadrení. Hodnotí vzťah človeka a boha. Práve náboženský rozmer človeka vníma ako priestor pre agresiu, boj o odlišnosť. Zabúda však, že tento rozmer človeka je pod vplyvom silného individualizmu.

Rovnako, keď hovorí o „čistine“, sa dostáva do rozporu so sebou samým. Na jednej strane ju vníma ako východisko z trendu globalizácie, ktorá vedie k apatii, ale na druhej strane ako životaschopné provizórium a zotrvanie v omyle.

Každopádne je táto publikácia popri ostatných knihách o globalizácii snahou o nezaujaté a čo najobjektívnejšie zhodnotenie tohto fenoménu. Oplatí sa prečítať si ju.

P. S. V texte je zámerne uvádzaný výraz „boh“, a nie „Boh“, aby sa zachoval spôsob, akým o ňom hovorí samotný autor vo svojej knihe.

Tomáš Kříž

Autor študuje filozofiu na Filozofickej fakulte KU v Ružomberku .