Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako mohla dopadnúť maďarská revolúcia

Číslo 1/2007 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 2155
 

Gati, Charles: Stroskotané ilúzie. Bratislava : Kalligram, 2006.

Mohla maďarská revolúcia v roku 1956 dopadnúť inak ako dopadla? To je kľúčová otázka, ktorú si vo svojej knihe Stroskotané ilúzie kladie pôvodne maďarský novinár, dnes už aj uznávaný americký univerzitný profesor Charles Gati. Jeho odpoveď znie: Áno, mohla. Dokonca bez toho, že by došlo k tretej svetovej vojne. A je to presvedčivá odpoveď.

Hneď na začiatku si však treba vyjasniť dve dôležité veci. Gatiho téza nie je lacnou publicistickou skratkou, ale stojí na dlhoročnom podrobnom výskume v archívoch Bieleho domu, CIA, amerického ministerstva zahraničných vecí, desiatkach osobných rozhovorov či stovkách strán dobovej tlače.

Iný výsledok maďarskej revolúcie tiež nechápe ako štandardnú demokraciu západného strihu, stratenú v socialistickom mori, ale ako nahradenie stalinistického režimu Mátyása Rákosiho politikmi hlásiacimi sa k vtedy populárnym ideám národného komunizmu, ktorí sa snažili o väčšiu nezávislosť od Sovietskeho zväzu a o čiastkové reformy. Inými slovami, maximum toho, čo mohli Maďari v danej situácií dosiahnuť, bolo niečo na spôsob Titovej Juhoslávie, respektíve Gomułkovho Poľska.

Samozrejme, z dnešného pohľadu je možné diskutovať, či nešlo o príliš malé ciele. Veď mnohým sa môže nahradenie jedných komunistov inými zdať len pramalým víťazstvom. Pre toho, kto sa však na vtedajšiu situáciu dokáže pozrieť dobovými okuliarami tisícok Maďarov, ktorí chceli vystúpiť z nenávidených poľnohospodárskych družstiev, či stoviek väzňov stalinských čistiek, strácajú podobné súdy dnes tak presvedčivo znejúcu ľahkosť.

Ešte predtým, ako Gati formuluje zistenia svojho výskumu, priznáva osobnú zaangažovanosť. Maďarská revolúcia nie je pre neho len akademická téma. V roku 1953 sa ako osemnásťročný mladík stal kultúrnym redaktorom denníka Magyar Nemzet. Noviny v rokoch 1953 – 1955, horlivo podporovali politický kurz Imreho Nagya. Keď ho však po intervencii Moskvy na čele vlády vystriedal stalinista Rákosi, Gati sa spolu ešte s ďalšími jedenástimi redaktormi ocitol na ulici. To ho katapultovalo medzi opozičnú budapeštiansku elitu. Aj keď, ako priznáva, na stretnutia prestížneho intelektuálneho klubu – Petőfiho spolku – ho na začiatku viac ako politické diskusie priťahovala istá atraktívna čiernovláska. Zakrátko sa však stal redaktorom nového antistalinistického týždenníka Hétfői Hírlap (Pondelňajší spravodajca). Na tomto mieste ho zastihla revolúcia. Jeho časopis sa okamžite pridal na stranu vzbúrencov. Po príchode sovietskych tankov sa Gati zaradil medzi 150 tisíc maďarských emigrantov. Nakoniec skončil v USA a dlhé roky si kládol otázku: Kde sa stala chyba?

Vo svojej knihe formuluje štyri základné dôvody, ktoré viedli k tomu, že maďarskému povstaniu sa nepodarilo dosiahnuť ani obmedzené ciele. Prvý vidí v americkej zahraničnej politike päťdesiatych rokov. Administratíva prezidenta Eisenhowera sa podľa neho na situáciu vo východnej Európe nedokázala pozerať realisticky. Tvrdí, že aj pod vplyvom atmosféry, ktorú vytvoril senátor McCarthy, sa takmer udusil racionálny diskurz o komunizme a politike voči nemu. „Pomocou kombinácie najosvedčenejších metód Hollywoodu a reklamného priemyslu Spojené štáty ponúkali produkt, ktorý nemohli dodať: oslobodenie,“ píše Gati. Predháňanie sa republikánov a demokratov v tom, kto použije na adresu komunistov tvrdší slovník a sľúbi skoršie oslobodenie, malo podľa neho za následok, že len minimum politikov a vládnych úradníkov malo záujem o obmedzené ciele. Výsledkom bolo, že americká zahraničná politika v čase maďarskej revolúcie – napriek množstvu deklarácií o nutnosti bojovať za slobodu do posledného dychu – nedokázala urobiť jediný účinný zahraničnopolitický krok, hoci vzbudzovala obrovské očakávania. Gati ju charakterizuje ako „NATO“, ale iného druhu: No Action, Talk Only.

Zásadnú úlohu podľa neho zohralo tiež to, že touto líniou americkej zahraničnej politiky sa riadilo aj maďarské vysielanie Rádia Slobodná Európa (RFE). To malo vtedy medzi maďarskou verejnosťou veľké množstvo vnímavých poslucháčov. Gati redakcii vyčíta, že nepodporovala gradualistický „titovský“ či proste antistalinistický kurz, ktorý mal akú-takú nádej na úspech. Namiesto toho podnecovala najradikálnejšie povstalecké skupiny do boja až do splnenia všetkých požiadaviek. Určitú odtrhnutosť RFE od reality (aj keď prirodzene danú tým, že v ňom pôsobili prevažne radikálni antikomunistickí emigranti) si v päťdesiatych rokoch všimol aj britský týždenník Economist, ktorý varoval: „Povzbudzovať akýmkoľvek spôsobom – hoc aj náhodou – vieru, že Západ sa pripravuje ísť do vojny za oslobodenie Poľska, Československa a ostatných, je zavádzaním miliónov statočných ľudí.“

Mohol Sovietsky zväz Maďarom vôbec tolerovať odklon od tvrdého socialistického kurzu a väčšiu nezávislosť na Moskve? Gati to tvrdí, že za istých okolností áno. Argumentuje tým, že nové Chruščovovo vedenie nebolo „bojachtivé“ a dávalo prednosť pokojnému riešeniu situácie vo svojich satelitoch. Pomáha si paralelou s tzv. „Poľským Októbrom,“ ktorý de facto odštartoval aj maďarskú revolúciu. V júni 1956 poľský režim brutálne potlačil robotnícku vzburu v Poznani. Už v októbri si však poľská komunistická strana, aj pod tlakom verejnosti, presadila na svoje čelo Wladysława Gomułku, ktorého v roku 1948 vylúčili zo strany a neskôr aj uväznili. Gomułka bol typom národného komunistu a jedným z jeho prvých krokov bolo odvolanie Konstantyho Rokossowského (sovietskeho maršala poľského pôvodu) z postu ministra obrany. Rozzúrený Chruščov vtedy okamžite odletel do Varšavy a smerom k poľskej hranici sa pohli aj sovietske vojská. V poľskom hlavnom meste sa vtedy odohral aj pamätný a často citovaný dialóg medzi Chruščovom a Gomułkom. Sovietsky politik vtedy adresoval Poliakom tvrdé obvinenia. „Prelievali sme našu krv za vašu krajinu a vy ju teraz chcete predať Američanom a sionistom. Ale to nepôjde.“ Gomułkova odpoveď znela: „Ak rokujete s pištoľou na stole, nie je to rovnoprávna diskusia. Za takýchto podmienok v nej nemôžeme pokračovať.“ Chruščov nakoniec ustúpil. Podľa Gatiho aj preto, lebo si uvedomil, že Gomułka má situáciu v krajine pevne v rukách a aj napriek snahe o čiastočnú nezávislosť na Moskve má záujem udržať socialistický režim.

Podobné presvedčenie u sovietskych vodcov podľa Gatiho nedokázal vyvolať Imre Nagy. Ten po vypuknutí maďarskej revolty premeškal šancu na to, aby ukázal, že je pánom situácie, a pokúsil sa vynútiť si od Moskvy aspoň čiastočné ústupky. Dlho váhal, či sa má napriek volaniu ulice vôbec postaviť na čelo reformného procesu – drvivá väčšina povstalcov nechcela odstránenie socializmu, ale len jeho reformu. Keď sa už napokon rozhodol, nedokázal zabrániť zradikalizovaniu situácie. Gati píše, že podľa sovietskych prameňov odporcov vojenského zásahu v Politbyre (Mikojan, Suslov, ale aj Chruščov) viedlo k zmene postoja najmä to, že Nagy nedokázal zabrániť vraždeniu komunistických funkcionárov a príslušníkov tajnej polície.

Aby nedošlo k skreslenej predstave o Gatiho knihe, treba jasne povedať, že autor nehľadá hlavného vinníka krvavého konca maďarskej revolúcie vo Washingtone a Budapešti. Celkom jednoznačne ho vidí v Moskve. Maďarským a americkým politikom vyčíta len nedostatok rozvahy, citu pre situáciu a Bielemu domu aj značnú dávku alibizmu, hoci ani dnes nie je vôbec jasné, či by Kremeľ pripustil vznik napoly slobodného a nezávislého Maďarska. Jednoznačná odpoveď na túto otázku ani neexistuje. Aj napriek tomu je však Gatiho kniha poctivé a presvedčivé dielo.

Jozef Majchrák

Autor je vysokoškolský pedagóg a redaktor týždenníka Týždeň.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.