Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Million Dollar Baby

Číslo 1/2005 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 4510
 

Vyrobili spoločnosti Lakeshore Entertainment a Warner Bross Pictures, scenár Paul Haggis, produkcia a réžia Clint Eastwood

Do našich kín prednedávnom nastúpil nový americký film Million Dollar Baby z dielne spoločností Lakeshore Entertainment a Warner Bross Pictures. Scenár k nemu napísal Paul Haggis, producentom, režisérom i jedným z hlavných protagonistov je známy herec Clint Eastwood. Tento film stojí za pozornosť nielen preto, že získal Zlatý glóbus za najlepší ženský herecký výkon a za najlepšiu réžiu i štvoricu Oscarov, prestížnych ocenení Americkej filmovej akadémie.

Treba povedať, že samotný príbeh, na ktorom autori film vystavali, má všetky predpoklady na úspech: Starnúci drsný muž Frankie, tréner boxu, ktorý odchoval celé generácie špičkových šampiónov, vlastní boxerskú telocvičňu kdesi na periférii mesta. Okrem bežnej klientely chlapcov a mužov, ktorí sem chodia trénovať, sa objaví i mladá žena Maggie. Predplatí si polročné vstupné do telocvične a celé dni zanovito udiera do boxerského mechu. Postupne sa dozvedáme, že dievča žije samo a na hranici biedy, je z rozvrátenej rodiny, v kruhu ktorej sa nedá žiť. Azda práve nepriazeň osudu v nej vznietila neobyčajnú zanovitosť. Rozhodla sa, že bude boxerskou hviezdou. S pomocou starého správcu telocvične Scrapa, bývalého boxera, sa jej podarí Frankieho presvedčiť, aby ju trénoval. Frankie ju privedie až do zápasu o majsterku sveta. Tam ju však zákerným úderom, proti pravidlám fair play, súperka udrie tak, že Maggie navždy ochrnie.

Nemocnica, dýchacia trubica, hodiny zúfalého času, preležaniny, amputácia nohy. A napokon prosba Frankiemu, aby Maggie odpojil od prístrojov. Bozk na rozlúčku a smrť.

Téma ju pútavá, príťažlivý príbeh ponúka celú škálu režijných možností vytvoriť zaujímavé situácie. Aj napriek tomu, že ide zjavne o film „šitý“ na komerčný úspech, téma láka pustiť sa s chuťou i do psychológie postáv – teda v danom kontexte do určitej „nadpráce“.

Silnou stránkou filmu je nesporne herecká trojica, ktorá stvárňovala hlavné postavy: Hilary Swank, Clint Eastwood a Morgan Freeman.

Hilary Swank dala svojej Maggie presvedčivosť, v jej bojovnosti (nielen v ringu) je čosi pôvabné. Asi to spôsobuje jej ženský zjav, ktorý nám stále pripomína zraniteľnosť. Hoci postava Maggie sa v princípe nevyvíja, scenár jej umožňuje prejaviť sa v krajných situáciách, a tým ju robí plastickou. Vidíme ju nešikovne zápasiť s mechom, žiadať (nie doprosovať sa) Frankieho, aby sa stal jej trénerom, sledujeme jej boxerské úspechy, objavujeme ju v novom vzťahu s Frankiem, ktorý sa postupne stáva čímsi podobným adoptívnemu otcovstvu. Sledujeme jej ohromné športové pokroky, sme svedkami zápasov, v ktorých sa učí žiť s bolesťou, sledujeme jej detinskú radosť, keď za prvé veľké vyboxované peniaze kúpi matke a súrodencom dom, ale aj jej trpké sklamanie, keď matka dom takmer nepríjme, aby neprišla o sociálne dávky. Sledujeme ju, ako trpí v nemocnici, sledujeme ako osloví Frankieho s prosbou o usmrtenie, sledujeme jej slzy, keď ju Frankie naposledy pobozká.

Nesporné pozitívum herectva Hilary Swank spočíva v tom, že po celý čas nemáme pocit lacnej sentimentality. Všetko je len boj, bez prosenia o ľútosť i bez sebaľútosti. Vzťah s Frankiem, keď sa vyvinie vo vzájomné sympatie, dodáva Maggie kvapku pôvabu, aký sa prejavuje v podriadenosti a obdive dcér voči otcom. Je to však naozaj len kvapka. Ani utrpenie v nemocnici nie je sentimentálne, pretože Maggie je k sebe rovnako tvrdá ako predtým v ringu. Že sa autor scenára, režisér, ani herečka nedali zlákať cestou sentimentu (čo je, ako vieme, dobre predajná komodita), považujem za veľké pozitívum. Za túto „úsporu“ získali hodnovernosť hlavnej ženskej postavy.

Tvrďas Frankie v Eastwoodovom podaní prešiel v priebehu filmu premenou, ktorá však (okrem samotného konca) neprekročila medze psychologickej pravdepodobnosti. „Osamelý bežec“ len nerád pristane na to, aby trénoval ženu, pretože box je „chlapský šport“. Spočiatku sa na Maggie díva skutočne ako na „chalana“. Hoci ich vzťah sa vyvinie, podobá sa naozaj len trošku na vzťah otca a dcéry a dalo by sa merať na lekárnických váhach, či je v ňom ešte aj niečo navyše. Frankieho tvrdosť sa obmäkčí nielen ženskou prítomnosťou Maggie, ale aj (či najmä?) jej obrovskými úspechmi v boxe, ktoré sa dostavujú nečakane skoro a v nečakanej miere. Tomu všetkému sa naozaj dá veriť.

Frankie sa s Maggie dokonca ani nevyspí! Hĺbka vzťahu je stvárnená skôr sprostredkovane – a to tím tvorcov opäť chráni pred sentimentalitou: Frankie trávi pri Maggiinej posteli dni i noci. A jeho posledná služba, ktorou „zbaví“ Maggie života, je vlastne profesionálne zasadenou boxerskou ranou z milosti. Predchádza jej len prostý bozk na pery, ktorý sa „odrazí“ v slzách na tvári Maggie. (Tu však vidím problém, o ktorom sa zmienim v závere textu).

Starý Scrape je „tým tretím“. Autori filmu v ňom využívajú starú osvedčenú metódu postaviť k udalostiam i pozorovateľa, v ktorom sa ony „zrkadlia“, a stávajú sa tak výraznejšími. Scrape v podaní Morgana Freemana vonia človečinou. Je to starý boxer, borec, ktorý s vrcholovým športom prestal, keď prišiel v zápase o oko. Veci je však verný: Stal sa inventárom telocvične a vhodným protipólom Frankieho. Niekedy sú kontrastní (Scrape ako vyjednávač za Maggie, keď obmäkčuje Frankieho, aby ju trénoval), inokedy splývajú (pár dobrých krátkych dialógov medzi nimi, z ktorých cítiť rovnakú „krvnú skupinu“ oboch a ktoré majú i dobre vystavanú pointu – sekvencia o Scrapeovych ponožkách).

Scrape je navyše i rozprávačom. Filmom nás sprevádza jeho hlas, ktorý komentuje, analyzuje, predvída, konštatuje. Na môj vkus síce príliš epicky, málo vypointovane, ale na druhej strane – prítomnosť Scrapeovho komentára odbremeňuje hlavné postavy od mnohých problémov (napríklad i so sentimentom), ktoré by bez neho museli riešiť.

Zaujímavé je, že hoci temporytmus udalostí sa v prvej časti filmu stupňuje (kolotoč majstrovských zápasov, do ktorého sa Maggie dostala a ktorý ju robí šťastnou, naberá naozaj vysoké obrátky), dej sa po „páde do ochrnutia“ zastaví len formálne. Spolu s Maggie síce cítime tuposť pomaly plynúceho času, no silou udalostí a dobrým strihom autori dosiahli, že divák nemá pocit dejovej retardácie. Tomu dobre slúžia i nemocničné reálie, z ktorých vari najemotívnejšie pôsobí ustavičný zreteľný zvuk, keď sa vzduch dostáva Maggie do pľúc pomocou dýchacej trubice. K pôsobivým reáliám patria aj dobre strihané zábery z ringu, ktoré neraz vyvolávajú pocit, že divák sám je boxerom. Prekvapuje tvrdosť úderov i veľkosť zranení. Myslím, že tým sa výpočet pozitív tohoto filmu (ktorý ma ani v kladnom, ani v zápornom zmysle nenechal chladným) končí. A tu by možno končila aj táto recenzia, keby autori nemali vyššie ambície. Chcem tým povedať, že skôr by som tento film prijal bez ďalšej nadstavby. Ako umelecky štylizovaný pohľad na život. Tvorivému tímu ublížil „pokus o filozofiu“:

Frankie je veriaci človek. Na začiatku filmu ho vidíme, ako sa modlí za svoju dcéru, s ktorou si nerozumie a nestretáva sa s ňou. Modlitba je krátka, Frankie ju končí vetou „a ostatné Ti už opakovať nebudem, aj tak vieš, čo chcem“. Vcelku sympatické. Neskôr v priebehu filmu sme však niekoľkokrát svedkami jeho návštevy v kostole. Po bohoslužbe sa stretne s farárom a v okamihu to medzi nimi zaiskrí: Dnes má Frankie „problém“ so Svätou Trojicou. Je Boh jeden, či traja? Alebo ako je to vlastne? Kňaz odpovedá, že je to tajomstvo, skrývajúce v jedinej podstate tri božské osoby. Frankie reaguje: „Takže to je ako – chrip, chrap a chrup“. Kňaz, použijúc hrubú nadávku a obzrúc sa, či ho nebodaj nik nepočul, sa rozčúli, že Frankie prirovnáva takú vážnu vec ku zvuku, aký počujeme, keď niekto nablízku chrúme čipsy. Spýta sa Frankieho, načo chodí už dvadsať rokov do kostola, a odporučí mu, aby ho už neotravoval a neobjavoval sa tam (!).

Napriek tomu sa Frankie v ďalšom pokračovaní filmu v kostole ešte zopár razy ukáže. Kňaz mu zakaždým dá najavo, že ho nerád vidí a odporučí mu, aby už naozaj nechodil. Všetky výstupy majú anekdotický nádych. (Mimochodom, takto sploštene, zjednodušene a schematicky nie je podaná len postava farára, ale i celá rodina Maggie i boxerka, ktorá Maggie nefér úderom poslala do invalidity).

Zo scenáristického hľadiska ide o osvedčený princíp: Vážne, pre hrdinov filmu bytostne dôležité scény, sa zvyknú striedať s komickými skečmi. Je to cesta ako stupňovať napätie. V Million Dollar Baby sa však to „vážne“ deje v ringu a skeče sú situované do kostola. Samozrejme – divák čaká odôvodnenie. Pri poslednej Frankieho návšteve v kostole sa zdá, že odôvodnenie sa blíži. Frankieho nájdeme vo vážnom rozhovore s kňazom. Zveruje sa mu, že nevie, čo robiť, pretože Maggie od neho žiada, aby ju odpojil od dýchacieho prístroja. Kňaz mu povie, aby to nerobil a celú vec zveril do Božích rúk. Frankie napriek tomu Maggie odpojí. Odôvodnenie dejovej línie, ktorá sa venuje Frankieho pobytom v kostole, sa nedostavilo. Alebo možno áno: Celé roky tam hľadal, a nič nenašiel. Farár poslúžil v lepšom prípade len ako štatista, v horšom ako „typický predstaviteľ cirkevnej hierarchie“.

Dedukujme ďalej. Frankie je zjavne „rovný chlap“. Prejavuje sa tak v celom filme. Nielen príkre odmietanie Maggie na začiatku príbehu, ale aj zodpovednosť, s akou ju neskôr trénuje, a vernosť, s akou ju ošetruje v nemocnici, je prejavom jeho pevného charakateru. Kostol (teda Cirkev) mu nič nedal. Začiatok filmu však ukázal, že v samote domova sa modlieva. No vo filme sa tento motív už druhý raz nezopakuje (hoci by mohol byť zaujímavým, poprípade i kontroverzným pohľadom do Frankieho mysle, hľadajúcej pravdu).

Namiesto toho všetko nasvedčuje tomu, že Frenkieho pravdou je box. Dobre: Je to hra s fér pravidlami, vyžaduje odriekanie, víťazí silnejší. V princípe je vo výhre či prehre tiež stopa Pravdy. Zdá sa mi však, že začať pri otázkach o Bohu a vzápätí ich zúžiť na nejaký viacmenej prvoplánový dej okolo boxu je príkra devalvácia témy. Aby sme si rozumeli: Bez ohľadu na vieru je to príkra devalvácia témy. Niečo podobné, ako keby závažný film o kardiologickej nemocnici kontinuálne pokračoval banálnou telenovelou.

Ideme ďalej: Frankie pravdepodobne traumu z hľadania pravdy kompenzoval nasadením, s akým chcel Maggie (a s ňou i seba) vytiahnuť na výslnie. Z tejto bojovnosti oboch sa však nič neprenieslo do nemocnice. Opäť možnosť, ktorú tím tvorcov prepásol: Maggie by bola so svojou zanovitosťou predurčená napríklad na zápas s osudom a na veľký príbeh o ochrnutej žene, ktorá je povzbudením všetkým trpiacim v širokom okolí. Nestalo sa. Maggie i Frankie zrazu prestali byť tvrdohlaví. Ich prístup k riešeniu problémov, ako sa ukazoval v celom filme, vôbec nekorešponduje s typom rezignácie, aký sa objavuje v závere filmu. A to je (vari) dosť veľký formálny i obsahový problém. Iste, „sivý“ koniec s eutanáziou, koniec „do stratena“ vyzerá na prvý pohľad dobre, „bergmannovsky“. Ale len na celkom prvý pohľad. Million Dollar Baby akoby sa na konci znenazdajky „postavila na špičky“, aby sa priblížila k velikánom. Žiaľ, tomuto vzopätiu sa nedá veriť; je to skôr vybočenie, než vzopätie. Vybočenie bez hlboko ľudského vizionárstva (aké napríklad poznáme práve z Bergmannových filmov), je to jednoducho odbočka, ktorá v zmysle dramaturgických kritérií nefunguje. Obávam sa však, že z hľadiska kritérií komerčných je práve ona hlavnou „devízou“ filmu:

Žijeme v spoločnosti, ktorá považuje únik zo života a priori za prejav osobnej odvahy, ak nie hrdinstva. V odvrhnutí života naša doba pociťuje gesto: Ten, kto spácha samovraždu, je veľkou osobnosťou, pretože neľpie na šanciach a dobrách, ktoré by mu azda ešte život doniesol, keby sa ho nebol vzdal. „Radšej nežiť, než žiť takto!“...

Zdá sa, že takýto postoj je symptomatický. Eutanázia totiž nie je len náhlym spôsobom skoncovania s fyzickým životom. Eutanázia je do značnej miery životným štýlom dnešnej spoločnosti. Únik od utrpenia, od pokánia, od zodpovednosti, únik do tupých postojov a činností, ktoré „robia život cool“, je tiež čistou eutanáziou. Alebo zrozumiteľnejšie: Eutanázia je vrcholným a absolútnym prejavom zanedbania dobrého. Veď dobrý je život sám osebe, lebo je od Boha a ako taký môže viesť k spáse. Eutanáziou je de facto aj každé jedno „umŕtvenie dobrého“ v našom živote. Konzumná ateistická spoločnosť je majstrom eutanázií v najrozmaniteľnejších zmysloch tohoto slova. Všetko, čo eutanáziou zavonia, preto prijíma nekriticky a s priam dychtivým obdivom. Ak boli autori filmu Million Dollar Baby – popri čiastkových pozitívach tohoto diela, ktoré som uviedol v prvej časti textu – v niečom dôslední, tak práve v tom, ako sledovali túto „komerčne istú stopu“.

Autori „filozofiu“ filmu postavili na konflikte medzi skutkom, ktorý spáchal Frankie, keď odpojil od prístrojov ochrnuté dievča a dal mu smrtiacu injekciu, a „diktátom“ Cirkvi. A to im vyšlo. Skutočná filozofia sa však akosi nedostavila.

Takže čo vlastne? Asi nič. Nadstavba sa skutočne nekonala.

K dobrému príbehu sa len pridali ďalšie ingrediencie: Dosť blbého pocitu z Cirkvi, trochu žartíkov na tému Svätej Trojice a Nepoškvrneného počatia a jedna vcelku „dojemná“ eutanázia. Ostatne: Takýto koktail je výbornou zmesou na Oscary. Samotný príbeh, obohatený o vôľu Maggie žiť, by bol „len“ hlbokým posolstvom napríklad pre ľudí prežívajúcich ťažké životné krízy.

Pavol Smolík

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.