Čo je to Smer

Číslo 1/2007 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4437
 

Čo je to vlastne Smer? Aká je to strana a aký charakter vlády sa to pod vedením Roberta Fica vlastne vynára? Je to už rok, čo podobné otázky o strane Roberta Fica, jej pozadí a programe riešili viaceré slovenské médiá. Vtedy bolo pár mesiacov pred parlamentnými voľbami. Dnes, o rok neskôr, je po voľbách, strana Smer vládne krajine a časť médií si zase kladie otázku, ako pomenovať vládnutie Roberta Fica, aký je charakter jeho vlády. V priebehu jedného kalendárneho roka sme tak zažili dve odlišné situácie a tú istú otázku: Čo je táto strana vlastne zač?

Myslím, že povahu tejto strany najlepšie vystihuje Kulichova socha pred budovou slovenského parlamentu. Žena z kovu s chladným výrazom tváre bez úsmevu, ktorá stojí vykročená v polkroku, ponúkajúc ruže na schodoch pred budovou Národnej rady. Táto socha je z roku 1988 a pripomína 40. výročie komunistického puču. Na schodoch pred demokratickým parlamentom stojí aj dnes, vyše 17 rokov od revolúcie, keď už začínajú maturovať deti narodené po Novembri ‘89. Prítomnosť tejto sochy je ako prítomnosť Smeru v politike. Nedá sa nevidieť, nachádza sa na nevhodnom mieste a je pripomenutím niečoho, na čo sme už dávno nemali spomínať. Lepšie vyjadrenie postkomunizmu nájsť len ťažko. Vlastne je tak výstižné, že v budúcnosti by táto socha mala mať miesto v jednom z múzeí našej doby.

Porozumieť položenej otázke, čo je to Smer, resp. aký charakter má súčasná vláda, znamená porozumieť postkomunizmu. Podobne, pochopiť logiku Ficovho poňatia moci znamená pochopiť logiku postkomunizmu. Na začiatku, keď Robert Fico oznámil verejnosti zloženie svojej vlády, zavládlo na niektorých miestach prekvapenie a pohoršenie. Na Slovensku bola hlavným dôvodom prítomnosť Mečiarovho HZDS, v zahraničí – s trochou hystérie – zase SNS. Viacerí politickí pozorovatelia sa dokonca znova a znova namáhali dokazovať, aké protirečivé je zloženie novej slovenskej vlády, aké nezlučiteľné má byť spojenie sociálno-demokratickej a nacionalistickej strany atď. Omyl. Strany súčasnej vládnej koalície spája puto silnejšie ako strany bývalej vlády a súčasnej opozície. Ich spoločným menovateľom je práve postkomunizmus. Všetky tri vládne strany predstavujú tri odlišné podoby toho istého postkomunizmu. Smer je stranou priamo nadväzujúcou na SDĽ a KSS, a teda v priamej línii transformácie komunistickej strany na postkomunistickú. HZDS je stranou bývalých komunistov, ktorí boli členmi VPN a neskôr sa kvôli kariére a „žitiu z politiky“ odtrhli a založili si vlastnú stranu. Od začiatku dodnes nemala táto strana žiadnu čitateľnú politickú doktrínu: jej poslaním totiž bolo slúžiť záujmom, nie ideám. SNS je stranou bývalých komunistov a nekomunistov (ktorým však komunisti od začiatku neprekážali), ktorá si osvojila doktrínu nacionalizmu, ktorú nikto neprezentoval. Pohoršenie ani prekvapenie z júla 2006 preto nebolo namieste. Strany Ficovej koalície majú k sebe mentálne najbližšie z celého politického spektra. Nie mechanické porovnávanie so sociálnymi demokratmi v iných krajinách, ale vzťah k vlastnej komunistickej minulosti sú kľúčom k pochopeniu jej zloženia a spriaznenosti.

Okrem takejto mentálno-ideologickej blízkosti ich spája aj vzťah k moci. Ako si všimla poľská sociologička Jadwiga Staniszkis v knihe Postkomunizmus (Brno : CDK, 2006), kľúčom k pochopeniu postkomunistického modelu moci nie je vláda alebo nejaké formálne inštitúcie, ale funkcia, ktorú moc sleduje, a tou je ovládanie. Dôkazom podobnosti strán Ficovej vlády nie sú ich účelovo osvojené politické doktríny, či už svoje strany nazývajú národnou, sociálnou alebo ľudovou, ale vzťah k moci. Nie ako k službe, ale ako k ovládaniu.

Príkladov je celý rad. Ukážkovými sú vzťah k historickej pamäti, vzťahy s cirkvami a snahy o ovládnutie médií. Robert Fico si nevšimol November ‘89, jeho minister financií zase roky mečiarizmu. Problém, samozrejme, nie je v tom, že by páni Fico a Počiatek boli tak nevšímaví, ale v tom, že historickú pamäť bez problémov ignorujú, keď je to pre nich výhodné. Ide o účelovosť ako princíp. Keď sa to oplatí, keď je výhodné si niečo nepamätať, nemajú s tým problém. Moci, ktorá sleduje cieľ ovládať, lepšie slúži nevšímavosť ako pamäť. Účel jednoducho svätí prostriedky.

Pravda, isté významné rozdiely v spôsoboch existujú aj medzi samotnými postkomunistami. Zatiaľ čo HZDS sa politicky zaseklo v raných 90. rokoch, odkedy sa fakticky nevyvíja, Smer sa poučil tak z chýb SDĽ, ako aj HZDS. Vidieť to na vzťahu ku konfliktu.

HZDS v zápase o inštitúcie uplatňuje priamy stret, otvorenú a verejnosti zrozumiteľnú konfrontáciu. Príkladom je napr. spor o Špeciálny súd. HZDS prehralo spoločenský zápas a nedokázalo súd zrušiť. Dôvod: išlo o otvorený, spoločnosti ľahko zrozumiteľný spor. Opozícia aj občianska spoločnosť mohli pomerne ľahko mobilizovať odpor, čomu rozumeli médiá aj voliči. Smer postupuje inak. Namiesto zrušenia sa snaží inštitúcie ovládnuť zvnútra. Príkladov je, samozrejme, viacero, od ovládania polície, cez umlčanie hlasu cirkví predsedom vlády až po zápas o verejnoprávne médiá. Smer chápe moc ako ovládanie, preto pred zápasom o inštitúcie uprednostňuje ich personálne ovládnutie, resp. znefunkčnenie. Predseda vlády v zásade nemení symboly (rovná daň, dôchodková reforma), resp. bez väčších problémov takýto zápas vzdá. Zmenu tváre krajiny nedosahuje cez parlament a zmenu legislatívy, ale takmer výlučne z exekutívy. Nevládne zákonom, ale ovláda ľuďmi. Dôsledkom je, že verejnosť nemá pocit ohrozenia, symboly úspechu zostávajú zachované, nič mimoriadne sa nedeje. Opak je však pravdou: politika Roberta Fica vytvára kultúru vládnutia, ktorá v základných črtách pripomína normalizáciu. Samozrejme, nežijeme v totalitnej krajine, neokupuje nás žiadna cudzia armáda, na hraniciach nie sú ostnaté ploty, ale hovoriť o normalizačnom duchu je namieste. Dôvodom je nielen návrat normalizačnej mentality, ale tiež – ako na to poukázal František Mikloško – doslova normalizačnej generácie.

Politici strany Smer predstavujú, ako hovorí Mikloško, návrat poslednej komunistickej generácie k moci. Nie sú to však bývalí ideologickí komunisti, komunistickí intelektuáli, ako boli napr. Peter Weiss či Pavol Kanis, ale normalizační karieristi, pre ktorých bola kariéra a vlastný úspech cieľom, ktorý posväcoval všetky prostriedky, vrátane členstva v komunistickej strane. Kariérni komunisti neobdivovali ideály komunizmu, a preto ani hlavný problém Ficovej vlády nie je v zápase o reguláciu trhu či ekonomické a sociálne reformy. Kariérni komunisti vždy sledovali predovšetkým záujmy svojej kariéry a len tomu podriaďovali „politiku“, verejné angažovanie a pod. Preto je takým problémom novej vlády kultúra vládnutia.

Možno to ilustrovať práve na snahe ovládnuť verejnoprávnu televíziu. Normalizácia počas komunizmu by nefungovala, keby nebola korumpovala mnohých svojich formálnych odporcov. Pre normalizáciu bol nebezpečnejší samizdat v náklade sto kusov ako čiastočne cenzurovaná alebo silne autocenzurovaná tvorba. Nevydaný Tatarka bol pre režim nebezpečnejší ako o stránku skrátený Sloboda. Tak je to aj dnes. Zaniknutá relácia Pod lampou je nebezpečnejšia ako pokračovanie relácie Reportéri bez jej šéfredaktora. Normalizácia totiž funguje len dovtedy, kým je akceptovaná jej forma ovládania. Naopak, odpočítavanie pre normalizačný režim začína vtedy, keď sú jej metódy verejne známe a rastie počet ľudí, čo ich neakceptujú. Strana Smer sa preto snaží verejnoprávnu televíziu ovládnuť postupne, napohľad pre diváka bez viditeľnej zmeny, najlepšie vytvorením atmosféry autocenzúry.

Ešte vážnejší je však iný príklad, vzťah k cirkvám. Jednou zo slabín komunizmu, ako sa na Slovensku často hovorí, bol vzťah strany k cirkvám a náboženstvu. Pre mnohých to bol zbytočný konflikt. Je to, samozrejme, omyl, pretože tento konflikt vyplýval zo samotnej podstaty totalitnej ideológie, ale je to omyl rozšírený. Aj medzi bývalými komunistami. Tí sa preto, ako to potvrdil pre časopis .týždeň Peter Weiss (Smerom k cirkvi, 9/2007) pokúšali o nadviazanie nových vzťahov s cirkvami, najmä cirkevnou hierarchiou. To, čo sa nepodarilo Weissovi, dokonale vyšlo Ficovi.

Jednou z dôležitých súčastí ovládnutia spoločnosti je totiž pre Roberta Fica snaha o umlčanie (či potlačenie, vytlačenie) niektorých spoločenských konfliktov, osobitne sporov s cirkvami. To má, samozrejme, vážny dopad na miesto náboženstva vo verejnom živote, a teda postup sekularizmu. Nevidieť to však okamžite. Stranám súčasnej vlády vyhovuje, ak zredukujú niektoré spoločenské spory, sústredia sa na tie, v ktorých sa cítia silní, a potlačia tie, kde môžu stratiť. Spor o miesto náboženstva vo verejnom živote, právo na potrat či dostupnosť rýchlych rozvodov Smeru nestojí za konflikt. Jednak súčasný stav nie je z ich pohľadu tak vážny, aby im stál za spor (v podstate nie je čo meniť: potraty sú široko dostupné, rozvody rovnako, svedomie je zabudnuté a voliteľné náboženstvo na školách bola od začiatku účelne spolitizovaná téma), a jednak by tým zbytočne riskovali. Podľa prieskumov verejnej mienky totiž tvoria významnú časť voličov strany Smer aj voliči pravidelne navštevujúci bohoslužby. Nestratiť ich znamená zbytočne ich neprovokovať. Inými slovami, neotvárať témy, ktoré by sa pre nich mohli ukázať ako dôležitejšie než Ficova rétorika o sociálnom štáte. Iróniou je, že na súčasnom Slovensku na to stačí formálna komunikácia s cirkevnou hierarchiou. Teda žiadna zmena programu, žiadne ústupky v žiadnej pre Cirkev dôležitej téme, stačí formálne gesto. Výsledkom je, že Smer – bez toho, aby v čomkoľvek ustúpil – získal vytúženú akceptáciu, pričom na témach, na ktorých kresťanom (cirkvám) záleží, sa nič nezmenilo. Zo strany Roberta Fica ide aj v tomto prípade o ukážku premysleného ovládania.

Čo to všetko znamená pre krajinu? Aký charakter vlády sa to práve pod vedením Roberta Fica na Slovensku tvorí? Zdá sa, že ide o formu založenú na mravnej nevšímavosti a ľahostajnosti kombinovanej so snahou korumpovať, a najmä ovládať. Na Slovensku sa práve rodí ďalší – síce ťažký –, ale užitočný spor. Ako napokon vždy, keď ide o slobodu.