Sme vo vojne s islamom?

Číslo 4/2006 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 6014
 

Keď som sa vo štvrtok 14. septembra tohto roku zúčastnil talkshow Štefana Hríba Pod lampou na tému Vojna proti teroru, ešte som netušil, aký významný týždeň to je. A veru bol. Udalosti, ktoré sa v ňom odohrali, sa budú považovať za významný míľnik v konfliktnom vzťahu medzi svetom Západu a svetom islamu. V pondelok uplynulo päť rokov od útoku islamských teroristov na newyorský World Trade Center a Pentagon. Najmä však v utorok 12. septembra odznel prejav pápeža Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu. Trvalo ešte dva tri dni, kým médiá informovali, resp. dezinformovali o jeho obsahu a kým sa dostavili reakcie sveta islamu a sveta Západu. Diskutujúc v relácii, ešte sme o pápežovom prejave nevedeli. Reláciu vždy po polnoci končí Juraj Kušnierik citátom nejakej známej osobnosti. Tentokrát ju zakončil výrokom Oriany Fallaci, svetoznámej novinárky a kritičky islamu. V tej chvíli sme nevedeli ani to, že 77-ročná Oriana Fallaci prežíva posledné minúty svojho života. Zomrela v noci zo štvrtka na piatok.

Ako znie otázka

V diskusii Pod lampou sme si kládli niekoľko zásadných otázok. Pochopiteľne, pojem vojny proti teroru je nezmyselný, lebo teror nie je nepriateľ, teror je prostriedok – zbraň, ktorú nepriateľ proti nám používa. Vyhlasovať vojnu teroru, ako vtipne poznamenáva odborník na islam Srđa Trifković, je to isté, ako keby starí Rimania vyhlasovali vojnu nie Hanibalovi, ale jeho slonom. Zásadnou otázkou teda je: Kto je náš nepriateľ v tejto vojne a prečo nás vlastne nenávidí? Čo môžeme v tejto vojne stratiť? Bojujeme s islamskými fundamentalistami, islamofašistami, alebo bojujeme s islamom ako takým? Hlásajú islamskí teroristi ten pravý islam, sú to oni, ktorí správne interpretujú svätú vojnu – džihád, ktorá sa vedie proti neveriacim a ktorá je kľúčovým pojmom islamu? Alebo sú, naopak, odchýlkou od skutočného islamu – „náboženstva mieru“, jeho zneužitím?

O odpoveď na túto otázku sa vedie ťažká ideová „občianska“ vojna v rámci sveta Západu. Ľavicový liberál nikdy, naozaj nikdy nepripustí možnosť, že zápasíme s islamom ako takým. Jednak islam je preňho vítanou konkurenciou kresťanstva, ktoré tento liberál nemá rád, a obvykle býva zaskočený tým, že islam môže byť nevítanou konkurenciou i pre ľavicový liberalizmus. Jednak vníma prítomnosť veľkej moslimskej komunity, ktorá by mohla vnímať označenie islamu ako takého za hrozbu ako urážku. Ako minister vnútra a účastník Rady ministrov EÚ mám v živej pamäti, ako úradnícke štruktúry EÚ bez diskusie rozhodli o odpovedi. V jazyku EÚ neexistujú žiadni islamskí teroristi, existujú len „osoby zneužívajúce islam na ospravedlnenie páchania teroristických činov“.

V hre je sloboda diskusie

Ak by sa diskusia Pod lampou o terore odohrala o niekoľko dní neskôr, na horeuvedené otázky by som bol vedel odpovedať presnejšie. Pápežov prejav a najmä reakcie naň nám totiž ponúkli odpovede. Pripomeňme, že pápežov prejav bol intelektuálnym teologickým prejavom presne zapadajúcim do univerzitného akademického prostredia. Nebol o islame ako takom, ale o súlade medzi vierou a rozumom a o tom, že šírenie viery násilím je nerozumné. Pápež iba citoval byzantského cisára Manuela II., ktorý v rozhovore s učeným Peržanom niekedy okolo roku 1400 trpko povedal na adresu islamu: „Ukáž mi, čo nového priniesol Mohamed, a nájdeš iba veci zlé a nehumánne ako jeho príkaz šíriť mečom vieru, ktorú hlásal.“

Po prvé, nečudujme sa cisárovi, že to povedal. Povedal to vladár ríše, ktorej Mohamedov islam naozaj priniesol len veci zlé, konkrétne vtedy už sedemstoročné postupné násilné ukrajovanie z jej územia. Cisár slová povedal uprostred prebiehajúceho konfliktu, ktorý o niekoľko desaťročí skončil totálnym a definitívnym zničením Byzancie. Sultán Mehmed II. dobyl roku 1453 Carihrad a medzi mŕtvymi kresťanmi skončil i posledný z Manuelových nástupcov Konštantín XI. Mať Manuelovi za zlé jeho výrok by bolo dosť hlúpe.

Po druhé, keďže pápež iba citoval, treba jasne povedať, že citovať je povolené, pre zmysluplnú diskusiu nevyhnutné a že je možné citovať i výroky, ktoré sú obsahovo poburujúce. Záleží na tom, ako sa stavia citujúci k obsahu citovaného výroku. Môže s ním predsa vyjadriť nesúhlas alebo sa o svojom postoji nezmieniť. Bohorúhačské tvrdenie predsa obsahuje i Biblia, ale to tvrdenie je iba citátom. „Nieto Boha,“ hovorí blázon vo svojom srdci... Starozákonný autor, vedený nadpozemským Autorom, cituje blasfemický výrok a vzápätí ho označuje za bláznovstvo. Pápež Benedikt XVI. tiež cituje výrok, ale ešte predtým, než ho vysloví, badateľne sa od jeho obsahu dištancuje, označiac cisárov výrok za nezvyčajne drsný (erstaunlich schroff).

Kto teda kritizuje pápeža za jeho prednášku, otvorene nás chce obrať o právo slobodne diskutovať. Nemožnosť citovať znamená koniec filozofického bádania, ako sa toto bádanie obnovilo v stredovekej Európe potom, čo pominuli temné storočia po zániku Rímskej ríše a začali vznikať univerzity. Treba si jasne uvedomiť, čo je v hre.

Večne babrácke médiá skôr dezinformovali ako informovali. Televízia Markíza divákom nepovedala, že pápež povedal, že cisár povedal, ale vložila výrok cisára z roku 1400 priamo do úst pápežovi z roku 2006. Rovnako hlúpo opakovali médiá tvrdenie, že vraj pápež sa moslimom za svoj výrok ospravedlnil. Nebola to pravda. Pápež vyjadril ľútosť nad reakciami moslimského sveta a povedal, že s cisárovým výrokom sa nestotožňuje. Toto nestotožnenie napokon naznačil ešte predtým, než cisára citoval. Novinári zrejme majú problém s mechanickým prekladom anglicky písaných správ z agentúr. „I am sorry“ mali prekladať ako „mrzí ma“, nie ako „ospravedlňujem sa“.

Kým je dnes pápež

V akej úlohe sa teda ocitol pápež Benedikt XVI. po regensburskom prejave? Ocitol sa v úlohe obrancu slobodnej diskusie, slobodného filozofického bádania. George Weigel v článku Výzvy pre nového pápeža (Impulz 1/2005) píše: „... Voltaira by šokovala predstava Katolíckej cirkvi ako obrankyne práv človeka. O čo väčšmi by ho šokovala predstava katolicizmu ako obrancu rozumu? A predsa je to fakt: spomedzi najvplyvnejších západných inštitúcií, ktoré sa podieľajú na formovaní kultúry, len Katolícka cirkev stále verí, že ľudia môžu spoznať, čo je pravdivé...“ Weigel možno ani netušil, ako rýchlo bude pápež plniť výzvu, ktorú mu predpovedal. Pápež sa stal obhajcom pravej slobody a ako taký si zaslúži podporu všetkých slobodymilovných ľudí. Asi nikdy to nevysvetlíme tým, ktorí veria, že Cirkev je najmä nepriateľkou slobody. Kresťan, ktorý si pamätá komunizmus, by však z pápeža ako obrancu slobody nemal byť prekvapený.

Skutočným nepochopením podstaty problému bolo pripodobňovanie pápežovho regensburského prejavu ku kauze karikatúr Mohameda z jari 2006. Toto nepochopenie je len ďalším prejavom slabnúcej západnej neschopnosti rozlíšiť slobodu inteligentnej diskusie od slobody neslušnosti a urážania. Analýze tejto neschopnosti som sa venoval v článkoch Prorokov turban a sloboda prejavu (Impulz 1/2006) a Da Vinciho kód a vydedení kresťania (Impulz 2/2006). V kauze karikatúr sa pápež postavil jednoznačne proti zosmiešňovaniu islamu slovami: „Katolícka cirkev je presvedčená, že pre posilnenie mieru je potrebné a nástojčivé, aby náboženstvá a ich symboly boli rešpektované... Veriaci nemajú byť objektom provokácií, ktoré zraňujú ich životy a náboženské cítenie.“

Liberáli z New York Times sa postavili proti pápežovi. Nemal to povedať, napísali. Mimochodom, títo ľudia nepatria k tým, čo nevedia rozlíšiť slobodu inteligentnej filozofickej diskusie a slobodu vulgárnosti. Vždy to perfektne rozoznajú. A vždy sa postavia na stranu slobody neslušnosti. Slobodu inteligentnej diskusie podporia, ak sa im to hodí.

S kým sme dnes v spore

Ale vráťme sa k otázke, či sme v konflikte s islamskými fundamentalistami, alebo s islamom ako takým. Odpoveď dostaneme, ak sa spýtame: Kto všetko tvrdo atakoval pápeža? Bolo to iba fundamentalistické Moslimské bratstvo? Bol to iba šejk Abubukar Hassan Malin z Najvyššej islamskej súdnej rady v Somálsku, z posledného kúta moslimského sveta, ktorý povedal: „... kdekoľvek ste, stíhajte pápeža za jeho barbarské výroky...“? Bola to iba požiare zakladajúca rozvášnená luza z ulíc moslimských miest? Bohužiaľ, nie. Boli to oficiálni lídri štátov sveta islamu od Maroka po Indonéziu, ktorí napadli pápeža a s absolútnou samozrejmosťou a sebavedomím nám predpisujú hranice našej slobodnej diskusie. Osobujú si právo určovať nám, ako budeme diskutovať nie na ich území, ale na našom území. Minister zahraničných vecí Egypta, marocká vláda, palestínska vláda, indonézsky prezident, malajský predseda vlády, pakistanský prezident a parlament, jemenský prezident, tí všetci sa postavili proti pápežovmu a nášmu právu na diskusiu. Iránska rada na ochranu ústavy, ústavný orgán Iránu, povedala: „Pápež je súčasťou západného sprisahania proti islamu!“

Jeden z komentárov sveta islamu bol mimoriadne kuriózny. Hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí Pakistanu Tasnim Aslam povedala: „Každý, kto označuje islam za netolerantný, podnecuje násilie.“ Samozrejme, treba to spresniť. Bude to zásadne násilie moslimov voči nemoslimom, bude to násilie vážne (prípad zavraždenej mníšky a vypálených kresťanských kostolov) a vinné budú obete tohto násilia.

S podobným sebavedomím, ako sa vyjadrujú moslimskí štátnici, je schopný vyjadriť sa hocijaký radový moslim. Predstaviteľ združenia afganských študentov na Slovensku odsúdil pápežov prejav a povedal, že niečo také sa už nesmie opakovať. Človek, ktorý požíva našu pohostinnosť...

Turecká medzihra

Osobitnú pozornosť venujme vyjadreniam tureckého predsedu vlády Tajipa Redžepa Erdogana. Ten totiž nie je vodcom vzdialenej exotickej krajiny, ale krajiny ašpirujúcej na členstvo v EÚ. Erdogan chce zasadať na summitoch EÚ po boku nemeckého kancelára, francúzskeho prezidenta a slovenského premiéra. Erdoganovi ide o to, aby ktokoľvek zo sedemdesiatich miliónov Turkov mal právo usadiť sa kdekoľvek v Európe, trebárs na Slovensku. Erdoganove vyjadrenia proti pápežovi boli tvrdšie ako slová indonézskeho prezidenta Yudhoyona a tvrdšie ako slová novej politickej islamstar, iránskeho prezidenta Ahmadinedžáda. Erdogan povedal: „Som presvedčený, že je povinnosťou pápeža odvolať svoje chybné, škaredé a nešťastné výroky a ospravedlniť sa islamskému svetu.“ Už sme vraveli, že pápež len citoval, už sme vraveli, že citovaný bol byzantský cisár. Už sme vraveli, že cisár mal plné právo byť nešťastný z islamu, lebo moslimovia likvidovali a zlikvidovali jeho ríšu. Ešte sme sa ale nezmienili, že tí moslimovia boli osmanskí Turci. Nešťastných nástupcov nešťastného Manuela mečom zničili armády ríše tureckých sultánov. Turecku už nevládnu sultáni, ale zvolená vláda, Turecko sa už nerozkladá od Budína po arabskú púšť, iba od Egejského mora po Kurdistan, ale v zmysle právnej kontinuity je to ten istý štát, ktorý zničil Manuelovu ríšu. Myslí si niekto, že vari turecké deti sa učia v tureckých školách o tureckej minulosti ako o niečom odsúdeniahodnom? Nie, časy Manuelovho trápenia sú pre nich časmi tureckej slávy. Erdoganove politické nástroje nie sú nástrojmi Mehmeda Dobyvateľa, ale Erdogan je článkom tej istej neprerušenej časovej línie tureckej moci, ktorej článkom bol sultán Mehmed, ktorý z Justiniánovej Hagia Sofia urobil mešitu. Uvedomili sme si, že turecký premiér protestuje proti tomu, aby ktokoľvek citoval sťažnosti obetí tureckej násilnej expanzie? Predpokladám, že Erdogan si to uvedomoval. Cisár bol obeťou svojich predchodcov.

Dve vojny

S islamom vedie euroamerický Západ vojny dve. Jedna je horúca a tečie v nej krv. Je to krv obetí teroristických útokov v USA spred piatich rokov, krv obetí madridského masakru z roku 2004, londýnskeho masakru z roku 2005. Túto vojnu vedieme proti islamofašistom, islamským teroristom – terminológia sa používa rôzna. Vedie sa v horských údoliach Afganistanu, kde bojujú Američania a ich niektorí európski spojenci pod hlavičkou NATO. Vedie ju Amerika v ad hoc koalícii v Iraku. Iracká súčasť konfliktu je dôkazom toho, že nie vždy sme v práve. V tejto horúcej vojne bojuje proti teroristom CIA, FBI, britské, francúzske a iné európske tajné služby a polície európskych štátov. Otázne je, či do tejto horúcej vojny nezaradiť i zásahy francúzskych poriadkových zložiek proti mladým moslimom z parížskych predmestí. V podstate to, čo myslíme pod pojmom horúcej vojny, je to isté, čo má na mysli George W. Bush, keď hovorí o Vojne proti teroru. O tom, že sa vedie vojna prinajmenšom proti radikálnemu islamu, je možné dosiahnuť širokú zhodu v celom euroamerickom priestore.

To, v čom zhoda skutočne nehrozí, je názor, že sme v konflikte s islamom ako takým. Ale Západ je skutočne v konflikte s islamom ako s celkom. Reakcie na pápežov prejav to odhalili. Možno tento konflikt nazvať vojnou? A ak to tak nazveme, bude to niečo nové, objavné? Vojnou to určite nenazve americký prezident a už vôbec nie francúzsky prezident, keďže desať percent francúzskych občanov sú moslimovia. Ani Huntington vo svojom dnes už legendárnom článku nepoužil slovo vojna civilizácií, ale hovoril o zrážke civilizácií.

Ako človeku, ktorý dve tretiny svojho života prežil v období, ktoré sa bežne nazýva studenou vojnou medzi táborom komunizmu a Západom, mi konflikt medzi Západom a svetom islamu pripomína studenú vojnu. Sila oboch svetov sa začína vyrovnávať a záujmy oboch začínajú na seba nezmieriteľne narážať. Tlak islamu je demografický, migračný a ideologický. Teroristické útoky sú len časťou väčšieho konfliktu. Vznik moslimských enkláv v európskych mestách, ale i vznik Bosny a možno v budúcnosti samostatného Kosova je rozširovaním teritória islamu a strata pre svet Západu. Už sme povedali, že v Európe je ohrozená sloboda diskusie. Hrozí však i to, že Európa postupne stratí časť svojho územia a to v zmysle kultúrnom. Moslimské enklávy v európskych mestách v dôsledku neochoty integrovať sa do európskej kultúry sú v kultúrnom zmysle Áziou alebo Afrikou. Sú miestom, kde Európan prakticky nevie, nemôže a nechce žiť. Úspech jedného je stratou druhého. Win-win metóda nefunguje.

Je studená vojna vojnou?

Kresťan, ktorý použije termín studená vojna s islamom, sa, samozrejme, okamžite vystavuje riziku, že bude obvinený z vojnového štvania proti moslimom, hoci by sa mal snažiť o mier a spoluprácu s moslimami. Tomuto riziku sa vystavuje, či už je Američan, alebo Slovák. Použitie pojmu studená vojna je však iba priznaním existencie konfliktu, priznaním jeho vážnosti a priznaním jeho neobíditeľnosti. Tak ako studená vojna medzi komunizmom a slobodným Západom nebola vojnou, tak ani studená vojna s islamom nie je skutočnou vojnou. Studenú vojnu s komunizmom – na naše šťastie – bolo možné vyhrať i preto, lebo na Západe sa vždy našli štátnici, ktorí boli ochotní povedať, že studená vojna existuje. Mimochodom, práve tým zabránili vojne horúcej. Napokon, už starí Rimania hovorili: Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Kto nechce používať pojem studená vojna, môže hovoriť o konflikte, podstatné je však priznať si, že ide o konflikt so svetom islamu ako s celkom.

Človek, ktorý úprimne prizná, že sme v konflikte s islamom ako s celkom, môže byť väčšou hrádzou proti prepuknutiu skutočnej vojny a veľkého zabíjania ako človek, ktorý si takýto konflikt neprizná. Na stránkach denníka SME sa možno často stretať s článkami vplyvného neokonzervatívneho intelektuála Christophera Hitchensa. (Práve prípad Hitchensa oprávňuje klásť otázku, ako ju kladie v minulom čísle Impulzu Thomas Piatak, či sú neokonzervatívci vôbec konzervatívcami.) Hitchens je jedným z najväčších podporovateľov a ospravedlňovateľov americkej invázie do Iraku, ktorá sa ukazuje byť tragickým omylom a priniesla už smrť desiatkam tisícov moslimov. Hitchens pritom nešetrí slovami kritiky na adresu Benedikta XVI. za jeho regensburský prejav. Mimochodom, slová kritiky mal Hitchens i pre Jána Pavla II., ktorý sa snažil do poslednej chvíle invázii do Iraku zabrániť.

Rovnako je to i na Slovensku. Keby ste sa spýtali slovenského liberála, či sme v konflikte s islamom, iste by odpovedal frázami o potrebe odlíšenia radikálov od umiernenej väčšiny a o potrebe mieru. Keď sa však v slovenskej vláde a parlamente hlasovalo o vyslaní slovenskej jednotky do Iraku, a teda de facto o podpore invázie, na ktorú doplácajú všetci irackí moslimovia, liberálna ANO i konzervatívnoliberálna SDKÚ hlasovala za ako jeden muž. Proti bolo práve KDH.

Obyčajní ľudia majú sklon podvedome odmietať hroziace konflikty až popierať ich existenciu. Inštinktívne si želajú pokoj a mier pre seba a svoje rodiny a vlasť. Je potrebné, aby pochopili, že existencia veľkého konfliktu, ale prevažne nekrvavého konfliktu s islamom neznamená, že na miliardu moslimov musíme hľadieť ako na svojich nepriateľov. Ani Nemec či Američan sedemdesiatych rokov nemusel nutne hľadieť na Rusa zo Sovietskeho zväzu ako na nenávideného nepriateľa.

Studený konflikt s islamom neznamená ani to, že sa oba svety zomknú v dvoch nerozborných jednotách. Západ bude rozdelený na liberálov a konzervatívcov, Európa sa bude sporiť s USA, európski ľavičiari ešte nejaký čas budú mať väčší problém s Bushom ako s postupujúcim islamom. Svet islamu sa bude deliť na šiitov a sunnitov, ktorí sa budú vzájomne ničiť v Iraku. Väčšina moslimov netúži, aby im Al-Kájda vnucovala samovražedný životný (či skôr protiživotný) štýl, a preto bude vo svete islamu vnútorný konflikt medzi radikálmi a umiernenými. V rámci tohto vnútorného konfliktu bude marocký kráľovský režim, egyptský Mubarakov režim, saudský kráľovský režim, indonézsky prezidentský režim atď. potierať svojich teroristických radikálov a to adekvátne svojim zvyklostiam. V Indonézii ich budú súdy súdiť, v Saudskej Arábii ich policajti budú rovno strieľať. Jednoducho to bude tak ako v uplynulej studenej vojne. Počas nej sa komunistický Sovietsky zväz sporil s komunistickou Čínou a komunistický Vietnam s kambodžskými Červenými Khmérmi. V rámci Západu de Gaullovo Francúzsko robilo v NATO samostatnú politiku proti USA, Európania už vtedy vykrikovali na demonštráciách „Ami, go home!“, pravičiari boli voči komunizmu nezmieriteľní, socialisti pestovali appeasement.

Tak ako dnes niektorí budú popierať, že vôbec konflikt s islamom existuje, tak i počas studenej vojny niektorí popierali, že také niečo existuje, a hovorili, že je to výmysel štvania politikov. Rod Stewart spieval: „Russians love their children too.“

Tak ako komunisti mali na Západe svojich užitočných idiotov medzi ľavicovými intelektuálmi, tak ich má i dnes islam v podobe západných multikulturalistov. Tak ako pred pár desaťročiami dokázali niektorí obyvatelia Západu tento Západ tak nenávidieť, že si želali úspech Moskvy a boli ochotní k tomu prispieť vlastnou zradou (spomeňme mená ako Philby, Burgess, Blunt, Rosenbergovci, Alger Hiss atď.), tak i dnes sme svedkami konverzie niektorých Európanov a Američanov na islam.

Tak ako mali Sovieti na Západe svoju piatu kolónu v podobe komunistických strán, tak ju má islam v podobe svojej mnohomiliónovej komunity na Západe.

Počas studenej vojny sa snažili múdri politici Západu vraziť klin do nepriateľského bloku. Nixon oslabil Moskvu nadviazaním priateľských stykov s Pekingom a nechal sa ukázať svetu s Čou En Lajom a s predsedom Maom. Dnes americká administratíva udržuje spojenectvo s viacerými moslimskými štátmi, najmä s Pakistanom, a George Bush vtipkuje na tlačovke s Pervezom Mušarrafom.

Ľudia, ktorí nechcú vidieť konflikt, a budú chcieť spoluprácu, ju budú môcť vidieť v súčasnosti ako i v minulosti. V minulej studenej vojne na seba mierili rakety s atómovými hlavicami, ale zároveň Rusi s Američanmi v sedemdesiatych rokoch spoločne dobýjali kozmos v projekte Sojuz – Apollo. Komunistický blok so Západom obchodoval a tak bude obchodovať Západ i so svetom islamu.

Počas studenej vojny komunizmus na svojom území bezvýhradne dominoval, zatiaľ čo na území Západu bezostyšne využíval pravidlá slobody k tomu, aby slobodu Západu zničil. Rovnako dnes je islam kedykoľvek pripravený odsúdiť na smrť konvertitu ku kresťanstvu, ale na území Západu obviní z netolerancie kohokoľvek, kto sa naň pozrie krivým okom a dožaduje sa u ústupčivých politikov práva na šaríu.

Väčšina ľudí v súperiacich blokoch mohla počas studenej vojny žiť pokojne svoje životy, ale horúce vojny v Kórei, Vietname, kubánska kríza, berlínsky múr, okupácia Maďarska v roku 1956, Československa v roku 1968 im pripomenula existenciu globálneho konfliktu. Rovnako dnes má väčšina nádej na prežitie pokojného života, ale teror, Afganistan, Irak, obkľúčenie Izraela im bude pripomínať opäť globálny konflikt.

A v tom konflikte bude treba uspieť. Aby bolo možné uspieť, niekto musí priznať, že konflikt existuje a bude musieť v ňom bojovať. Občas to budú politici, občas bezpečnostné zložky a občas bude musieť prehovoriť väčšina občanov. Optimizmus nech nám dodáva historická skúsenosť, že studená vojna, na rozdiel od skutočnej horúcej, ktorá je tragédiou vždy, môže dopadnúť celkom dobre.

Čo bude inak

V čomsi je však studený konflikt s islamom nie podobný konfliktu medzi komunizmom a Západom. Komunizmus bolo utopické hnutie, ktoré sa vyčerpalo v priebehu storočia. Počas posledných desaťročí jeho trvania v Európe už takmer nikto neveril v uskutočniteľnosť jeho ideí. Navonok predstavoval ešte silnú mocenskú štruktúru, ale duchovne bol mŕtvy. Komunizmus nikdy neodpovedal na nevykoreniteľnú túžbu človeka po transcendentne, túžbu po nájdení nevyvrátiteľného zmyslu jeho života. Nahrádzal náboženstvo, ale nenahradil ho. Hlásiť sa ku komunizmu bolo k jeho koncu v priamom rozpore s trvaním človeka na vlastnej dôstojnosti. Predvídaví a hĺbaví myslitelia boli schopní nahliadnuť jeho vyčerpanosť a slabosť, a preto boli schopní predvídať i jeho zánik. Predvídaví politici na Západe, i keď ich bolo málo, si preto mohli stavať i najambicióznejšie ciele v studenej vojne. Pochopiac ideovú smrť komunizmu, mohli sa snažiť o jeho zánik ako mocenskej štruktúry. Sto rokov a dosť!

Islam je však náboženstvo s Bohom, i keď, ako veríme, náboženstvo nie pravé. Nejakým spôsobom odpovedá na najhlbšie túžby človeka, dodáva mu istú dôstojnosť, nevyčerpáva sa v strednodobých horizontoch. Dáva zmysel ľudskému životu i jeho smrti, i keď v prípade smrti je to zmysel niekedy temný. Je tu pomaly jeden a pol tisícročia a ako idea žije. Očakávať jeho zánik v takých horizontoch, ako to bolo v prípade komunizmu, je nerozumné. Dejiny náboženstiev sú dlhšie ako dejiny sociálnych hnutí. Islam predstavuje pre Západ veľkú hrozbu, tak ako ju predstavoval komunizmus. Uspieť proti islamu sa však nedá uspieť v takom rozsahu, ako sme uspeli proti komunizmu. Uspieť proti islamu znamená uchrániť v Európe a Amerike európsku kultúru, resp. to, čo z nej ostalo, v doterajšom teritoriálnom rozsahu. Tento úspech sa nedá dosiahnuť bez toho, aby sme uspeli v zápase proti vlastnej dekadencii, ktorú predstavuje demografická kríza, odkresťančovanie a strata sebaúcty.