Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Východiskový rok 1956

Číslo 4/2006 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 5231
 

Jedným z dôsledkov konca druhej svetovej vojny bolo rozdelenie sveta na dva proti sebe stojace politické tábory. Dôsledky tohto veľmocenského rozdelenia znamenali pre Európu katastrofu. Rozdelený starý kontinent prestal žiť vlastným životom. Tento zásah osobitne zasiahol strednú Európu, ktorá vždy stála na križovatke západného a východného sveta. Ako celok sa ocitla na východnej strane deliacej čiary a musela sa podrobiť jednému z najväčších a najtragickejších experimentov dejín – budovaniu komunistickej spoločnosti. Tlak sovietskeho patróna sa spočiatku navonok nezdal až taký silný. Čoskoro sa však ukázalo, že sleduje úplné mocenské podriadenie, radikálnu prestavbu spoločnosti a ideologickú indoktrináciu. V tejto situácii funkciu spojencov alebo oponentov mohli plniť len komunistické vlády, ktoré od roku 1948 dosiahli úplnú moc vo väčšine krajín strednej Európy. Prípadná oponentúra znamenala cestu konfliktu s krajinou, ktorá bola mocenským hegemónom, a predstavovala ideál, takže schodnejšou alternatívou sa ukazovala poslušnosť a prispôsobivosť.

Na neistú vlastnú cestu budovania socializmu vykročila najprv Juhoslávia v lete 1948. Odmietnutím sovietskych poradcov a diktátu Moskvy sa z bratov Juhoslovanov stali „krvaví fašisti“ a „imperialistickí zapredanci“. Juhoslovanský príklad sa stal odstrašujúcim pre všetky ostatné krajiny sovietskeho bloku, ktorý sa pod sovietskym vedením usiloval o monolitnú jednotu za každú cenu. Preto dobová oficiálna propaganda až príliš okato poukazovala na to, že nitky sprisahaní odhalené vo vlastných komunistických radoch viedli do Juhoslávie. Deklarovaná jednota sovietskeho bloku bola neprirodzená, formálna a vynútená. Pod generálskou taktovkou Stalina sa všade rýchlym tempom budoval ťažký priemysel, likvidovali nepohodlné skupiny obyvateľstva a pôvodné hodnoty. Tento civilizačný šok umŕtvil celú spoločnosť, no na druhej strane smeroval k rastu vnútorného napätia. Hneď po Stalinovej smrti v roku 1953 sa ukázalo, že nastavené tempo a metódy údajnej diktatúry proletariátu sú nestráviteľné. Začal sa skrytý i otvorený zápas o ďalšie smerovanie. Zároveň sa ukázali nevýhody diktatúry. Nepatrné úľavy z tvrdého kurzu prebúdzali nádeje a mobilizovali občanov, ktorým predtým vštepovali, že ich sloboda spočíva len v poznaní nevyhnutnosti. Bolo zrejmé, že starým spôsobom to už ďalej nepôjde. Bol tu však patrón – Sovietsky zväz, ktorý ďalej určoval kurz a tempo.

Prvá veľká trhlina, ktorá odhalila skutočnú tvár východného bloku, sa objavila v Nemeckej demokratickej republike (NDR). Východonemecké komunistické vedenie na čele s Walterom Ulbrichtom nedokázalo napriek sovietskym upozorneniam po smrti Stalina pružnejšie reagovať a zmierniť tvrdý kurz. Zvyšovanie cien a znižovanie sociálnych dávok bolo pre veľké množstvo Nemcov dobrým dôvodom na to, aby hromadne utekali do Nemeckej spolkovej republiky. Robotníci mali plné zuby „dobrovoľného“ zvyšovania noriem a nadčasov. Najviac protestovali berlínski stavební robotníci, ktorí spísali rezolúciu proti zvýšeniu noriem. „Robotnícka“ vláda na ňu ani neodpovedala. Naopak, objavili sa články, ktoré zvýšenie noriem obhajovali. 15. júna 1953 vyhlásili robotníci štrajk, ktorý sa rýchlo šíril. Protesty a štrajky sa odohrali na 500 miestach v celej NDR. Žiadalo sa okamžité zníženie noriem o 10 %, zníženie základných cien o 40 %, odvolanie funkcionárov, ktorí sa dopustili hrubých chyb, demokratizáciu strany a odborov, zjednotenie Nemecka všeobecnými, slobodnými a tajnými voľbami. Nezávislé štrajkové výbory odvolali riaditeľov podnikov, zrušili závodné organizácie SED a zabezpečili nerušený chod výroby. Nasadenie sovietskych tankov proti demonštrantom 17. júna 1953 si vyžiadalo životy 55 ľudí. 6 000 ľudí bolo zaistených. Ozbrojená vojenská a policajná moc zlikvidovala štrajky do 21. júna 1953. Komunistická propaganda oficiálne túto udalosť interpretovala ako „pokus o fašistický puč“.

V Moskve na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 vystúpil jej generálny tajomník Nikita Sergejevič Chruščov s prejavom, v ktorom kritizoval Stalina, stalinizmus a zločiny, ktoré sa od nich odvíjali. Práve do tohto obdobia spadajú ďalšie dve väčšie vnútorné krízy sovietskeho bloku – v Poľsku a v Maďarsku. Poľská kríza vypukla v meste Poznaň. Delegácia robotníkov žiadala 26. júna 1956 vo Varšave spravodlivý mzdový systém a vyplatenie zadržaných prémií. Ráno 28. júna sa zhromaždili robotníci z poznaňských tovární, ku ktorým sa pridali nespokojní obyvatelia mesta. Demonštrovalo sa za lepšie životné podmienky, proti predpísaným pracovným normám, za politickú slobodu. Demonštranti oslobodili väzňov a zmocnili sa zbraní. Pri pokuse vynútiť si vstup do budovy Vojvodského úradu bezpečnosti na nich príslušníci štátnej polície spustili paľbu. Rozhoreli sa pouličné boje. Do Poznane boli povolané vojenské oddiely, ktoré povstanie krvavo potlačili. Zahynulo 57 ľudí, 500 bolo zranených a 700 zaistených. Nespokojnosť sa však nepodarilo úplne potlačiť. Na zjazd Poľskej zjednotenej robotníckej strany, ktorý mal v októbri 1956 rozhodnúť o voľbe prvého muža strany a ďalšej orientácii krajiny, priletel bez pozvania hosť z Moskvy N. S. Chruščov. Keď vystúpil z lietadla a zbadal nastúpených poľských komunistov, začal im hroziť päsťou. To bolo dostatočným signálom nespokojnosti sovietskeho tútora. Za zaťatou pesťou Chruščova totiž hrozili sovietske vojská, ktoré boli pripravené zasiahnuť. Poľskí komunisti si za prvého tajomníka svojej strany zvolili Władysława Gomułku, ktorý bol štyri roky väznený samotnými komunistami. Urobili to preto, lebo požadovali väčšiu slobodu, väčšiu národnú samostatnosť. Vojnovému stretnutiu so Sovietmi zabránilo iba jednotné stanovisko poľského komunistického vedenia, ktoré sa postavilo za Gomułku a Gomułkove vyhlásenie dôvery vo Varšavskú zmluvu. Sovietske impérium malo starosti. Ukazovalo sa, že zmenám sa nedá zabrániť, no Gomułka sa postupne úplne prispôsobil a stal sa z neho celkom poslušný vykonávateľ vôle Moskvy.

Poľské udalosti sú kľúčom k pochopeniu nastávajúcich udalostí v Maďarsku. Hoci všade v sovietskom bloku vládol informačný monopol, ľudia o to väčšmi sledovali každý pohyb, každý náznak zmeny. Nebolo to inak ani v Maďarsku, kde dlhodobo vládol tvrdý kurz prísneho stalinistu Mátyása Rákosiho, ktorý sám o sebe vyhlasoval, že je najlepším žiakom Stalina v Maďarsku. Rákosi sústredil vo svojich rukách stranícku i štátnu moc. V krajine vládlo násilie a teror. Po smrti svojho učiteľa Stalina na podnet sovietskeho komunistického vedenia musel v júni 1953 odstúpiť úrad predsedu vlády Imremu Nagyovi, ktorý presadzoval umiernenejší kurz. Rákosi však ostal aj ďalej šéfom strany a čoskoro prešiel do protiofenzívy. V apríli 1955 bol zo svojho úradu odvolaný I. Nagy. Prišiel však 20. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a Chruščov už odmietal ďalej držať Rákosiho. O dôvere, ktorú požíval Rákosi v Maďarsku, svedčí fakt, že radšej utiekol do Sovietskeho zväzu, kde žil v „exile“ ešte pätnásť rokov až do svojej smrti.

Veľká časť obyvateľov Maďarska sledovala udalosti v Poľsku s veľkými sympatiami. Cítili potrebu niečo urobiť, solidarizovať sa. Ako prví vystúpili 22. októbra 1956 študenti. Z ich iniciatívy sa na druhý deň konala v Budapešti manifestácia na podporu Poliakov pri pomníku poľského generála Józefa Bema, ktorý bojoval v maďarskej revolučnej armáde v rokoch 1848 – 1849. Demonštranti prichádzajú od pomníka k budove parlamentu. Prihovára sa im I. Nagy. Jeho všeobecný prejav už nedokáže upokojiť rozvášnenú atmosféru. Olejom do ohňa bol večerný rozhlasový prejav prvého tajomníka Maďarskej robotníckej strany Ernő Gerőa, ktorý označil demonštrantov za nepriateľov národa. Skupiny demonštrantov sa zhromažďujú pred budovou rozhlasu a začínajú milicionárom a vojakom zabavovať zbrane. Padajú prví mŕtvi.

Komunistické vedenie poverilo funkciou premiéra I. Nagya. Je však neskoro, komunistom sa situácia vymkla z rúk. V noci z 24. na 25. októbra 1956 prichádzajú do Budapešti sovietske tanky, ktoré pozval E. Gerő. Situácia je neprehľadná. Sovieti odvolávajú Gerőa a na jeho miesto dosadzujú Jánosa Kádára. Vo väčších mestách sa demonštruje, moc preberajú robotnícke rady a národné gardy. Sovietsky zásah sa nepodaril, nesplnil svoj cieľ. Nagyova vláda sa nechce uspokojiť s tým, čo dosiahol Gomułka v Poľsku. Sovieti s neskrývaným sebazáporom pristupujú na Nagyove podmienky a umožňujú rekonštrukciu vlády. Súhlasia so stiahnutím svojich vojsk z Budapešti a neskôr z celého Maďarska, so zmenou systému jednej politickej strany, o čom Nagyova vláda rozhodla 30. októbra 1956. Na slobodu sa dostali politickí väzni, medzi nimi aj kardinál József Mindszenty, odsúdený v zinscenovanom procese ešte v roku 1949 na doživotný žalár. Bola to hra o čas. V sovietskom komunistickom vedení zvíťazila mienka, že v Maďarsku je ohrozená vec socializmu a treba vojensky zasiahnuť. Tak 31. októbra rozhodlo o začatí vojenskej operácie Smršť proti maďarskému povstaniu. Chruščov si zabezpečil solidaritu svojich satelitov, ale aj Číny a dokonca aj Juhoslávie. Pripravovanému vojenskému zásahu mal dodať zdanie legality pozývací list. I. Nagy ho odmietol podpísať a odmietol aj výzvy na rezignáciu. Jeho vláda vyhlásila neutralitu Maďarska. Tým sa spochybnilo aj maďarské členstvo vo Varšavskej zmluve. Dôležitú úlohu pri smerovaní maďarských udalostí zohrával vtedajší sovietsky veľvyslanec Jurij Andropov. Na jednej strane sústavne ubezpečoval I. Nagya, že Sovietsky zväz nemá útočné úmysly, na druhej strane tajne v spolupráci s J. Kádárom pripravoval pád Nagyovej vlády. Dňa 4. novembra 1956 na svitaní začali sovietske vojská generálny útok proti maďarskému povstaniu. Zúčastnilo sa ho 60 000 vojakov a 2 000 tankov. Sovietske tanky pustošili celé obytné štvrte najmä v robotníckych štvrtiach – kolíske povstania. Maďarskí povstalci bojovali s presilou až do polovice novembra, neorganizovane ešte dlhšie. Počas bojov zahynulo vyše 6 000 ľudí, 18 000 bolo ranených, 24 000 bolo uvrhnutých do väzenia. Asi 300 ľudí bolo za účasť na povstaní odsúdených na trest smrti. Z obavy pred perzekúciami odišlo 200 000 Maďarov do exilu na západ. Symbol maďarského povstania I. Nagy našiel azyl na juhoslovanskom vyslanectve v Budapešti, kde ostal hermeticky uzavretý tri týždne. Šéf maďarských komunistov J. Kádár mu zaručil beztrestnosť, no po odchode z budovy ho orgány sovietskej KGB zaistili a uniesli z Maďarska. Odsúdili ho v roku 1958 v tajnom procese na trest smrti obesením. Jeho posledné slová pred súdom boli: „Som si istý, že medzinárodné robotnícke hnutie a maďarský národ ma rehabilitujú. Som obeť ťažkého justičného omylu. O milosť nežiadam.“ Kardinál J. Mindszenty vyhľadal azyl v budove vyslanectva USA v Budapešti, kde ostal až do roku 1971, keď sa po dlhých rokovaniach dohodol jeho odchod do Rakúska.

Maďarské udalosti vyvolali protesty západných demokracií, ktoré však rešpektovali mocenské rozdelenie sveta medzi Východ a Západ tak, ako sa utvorilo po druhej svetovej vojne. Mali veľký vplyv na vytriezvenie tých ľavicových intelektuálov, ktorí mali ilúzie o Sovietskom zväze a ním vedenom bloku. Po potlačení maďarského povstania sa väčšinou dištancovali od sovietskeho modelu socializmu. Sovietsky zväz ukázal, že za jeho politickou a ideologickou silou stojí autorita vojenskej moci, pripravená zasiahnuť. V medzinárodných súvislostiach – nedávne vyhlásenie neutrality Rakúska a najmä Suezská kríza – to bola dôležitá demonštrácia moci.

Pri hodnotení udalostí v NDR, Poľsku a v Maďarsku je zaujímavé, že vo všetkých prípadoch išlo o úsilie dať socializmu ľudský rozmer, čo narazilo na jeho imperiálno-veľmocenskú sovietsku podobu. Hybnou silou udalostí boli práve robotníci, ktorí mali byť oficiálnou oporou komunistických režimov. Mnohí z nich boli presvedčení o správnosti komunistickej ideológie, no o to trpkejšie bolo ich sklamanie, čo vyjadrili otvoreným spôsobom. V 50. rokoch 20. storočia nedošlo k podobným pokusom v Československu. Protestné akcie proti menovej reforme, ktoré sa tu odohrali v roku 1953 a často sa spomínajú v tejto súvislosti, nemali takú intenzitu a rozsah. Komunistické vedenie tu reagovalo pružnejšie a lepšie si dokázalo poradiť s hospodárskymi ťažkosťami, ktoré prinášala socialistická ekonomika. Navyše netreba zabúdať na historické resentimenty. Tie boli silne protiruské práve u Nemcov, Maďarov a Poliakov. Naopak, neboli výrazné u Čechov a Slovákov. Násilný ozbrojený zásah piatich štátov Varšavskej zmluvy proti reformnému procesu v Československu v auguste 1968 iba potvrdil sovietsku neochotu výraznejšie zmeniť pomery v sovietskom bloku. Ukázalo sa, že Sovieti si odniesli poučenie z maďarských udalostí. Už im nestačil iba súhlas ich spojencov s vojenskou intervenciou, ale uprednostnili priame zapojenie ich armád do akcie.

Otvorená konfrontácia so sovietskou mocou priniesla obete na životoch, no mala aj svoj pozitívny význam v tom, že viedla Moskvu k určitému rešpektu voči týmto krajinám. To pre ne znamenalo aspoň o niečo väčší priestor slobody v skleníkových podmienkach sovietskeho bloku. Navyše, tieto udalosti sa veľmi výrazne zapísali do historickej pamäti národov, stali sa zdrojom morálnej sily a ďalšej rezistencie

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.