Ekonómia nepotrebuje náboženstvo

Číslo 3-4/2016 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 1913
 

Prinášame obhajobu ekonomickej vedy a reakciu na článok Vladimíra Palka o Gary Beckerovi

Náboženstvo sa dotýka vecí, ktoré človeka presahujú. Zároveň má vždy svoju ľudskú stránku, a preto môže byť pozorované a skúmané podobne ako iné rozmery ľudského života. Na tomto základe stojí spoločenskovedný pohľad na náboženstvo. Niektoré, snáď užitočné príspevky prichádzajú nielen od religionistov a sociológov, ale i od ekonómov. Zdá sa príhodné využiť príležitosť, ktorú pre ekonómiu v Impulze (1/2016) vytvoril článok Vladimíra Palka o Garym S. Beckerovi. V tomto texte sledujem dva ciele – jednak reagovať na istú kritiku, ktorú Palko voči ekonómii vzniesol, a jednak ukázať niektoré pohľady ekonómov na konanie ľudí vo vzťahu k náboženstvu.

Myslím, že Palkova kritika čiastočne vyplýva z príliš veľkých očakávaní. Od zubára nečakáme, že nám opraví auto, ani od elektrikára, že nám ušije oblek. Rovnako by sme nemali od ekonómov očakávať, že budú morálnymi filozofmi. Nepochybne, jednotliví ekonómovia môžu byť dobrými moralistami. Ekonómia ako vedný odbor na takúto rolu neašpiruje. Myslím, že väčšina ekonómov sa vo svojej výskumnej práci obmedzuje na hľadanie príčin a dôsledkov, hoci ako ľudia budú nepochybne skutky hodnotiť ako dobré či zlé.

Ani ekonómia náboženstva neašpiruje na hodnotenie viery či praxe jednotlivých ľudí alebo náboženských skupín. Jednak sa ako spoločenská veda veľmi prísne obmedzuje na ľudskú stránku náboženstva (a transcendentno prenecháva filozofii a teológii), a jednak sa sústredí na popis, nie predpis ľudského konania. Možno viac než v iných oblastiach sa spoločenskí vedci (ekonómovia, sociológovia) snažia pri náboženstve o hodnotovú neutralitu, hoci v pozadí je občas cítiť ich osobné presvedčenie. Bohužiaľ, ľudia, ktorí dosiahli spoločenskovedné či humanitné vzdelanie západného typu, sú v porovnaní s inými menej religiózni a častejšie sú otvorene protináboženskí.¹ Napriek tomu by bolo nerozumné ich pozorovania a priori odmietnuť, veď aj nenávistný kritik môže byť zdrojom poznania.

Na obranu ekonómie

V tomto kontexte je potrebné vnímať jazyk, ktorý ekonómovia používajú, a aj niektoré predpoklady v ekonomickej teórii. Keď teda ekonómovia hovoria o cenách, nákladoch či výnosoch v prípade rodiny, neznamená to, že ich považujú za zhodné s cenami, nákladmi či výnosmi v prípade výrobného podniku. Zmyslom je poukázať na analógiu, zhodu na určitej úrovni abstrakcie, ktorá nám umožní využiť poznatky z jedného prípadu na druhý. Keď ekonóm napíše, že cirkev je firma, pravdepodobne tým nemyslí, že jej štruktúra či ciele sú identické s nejakou firmou, ale že v niektorých aspektoch, ktoré chce popísať, sú si podobné. V istom zmysle je takýto jazyk hrubý a vyžaduje od čitateľa primeranú interpretáciu, na druhej strane je úsporný.

Vážnejšia námietka sa vzťahuje k predpokladu dokonalej racionality, teda k predstave, že človek vždy vyberá možnosť, ktorá je pre neho najlepšia. Inak povedané, ekonómovia predpokladajú, že ľudia nerobia systematické chyby, a ak aj v jednotlivých rozhodnutiach pochybia, z chýb sa poučia a nebudú ich opakovať. Toto prirodzene platí pre výber v rámci známych obmedzení. Predpoklad dokonalej racionality je dnes v ekonómii do určitej miery spochybnený zo strany behaviorálnej ekonómie (spojenia ekonómie a psychológie) a experimentálnej ekonómie. Na druhej strane väčšina ekonómov hlavného prúdu zrejme namietne, že realistické predpoklady nie sú dôležité. Podstatné je, aby výsledný model, hoci má nerealistické predpoklady, poskytoval dobré výpovede o svete, o tom, ako sa budú ľudia v spoločnosti rozhodovať. A v tomto smere sa predpoklad dokonalej racionality stále zdá byť užitočný.

Dôležité je, že dokonalá racionalita neznamená morálnu dokonalosť. Hriešnosť nemôžeme interpretovať ako nedostatok racionality. To by znamenalo, že hriech je obyčajným omylom, ktorému sa človek nie je schopný vyhnúť. Ak naopak predpokladáme, že hriech je konanie vedomé a dobrovoľné, že je zneužitím slobody, musíme predpokladať schopnosť človeka zvoliť dobro. Hriešny človek nezvolí to, čo považuje za pre seba horšiu možnosť, ale považuje morálne nesprávne skutky za pre seba lepšie než morálne správne. Svätec a hriešnik sa nelíšia vo svojej racionalite, ale v hierarchii cieľov, ktoré sa snažia dosiahnuť.

Čo si teda pomyslíme, pýta sa Palko, o žene, ktorá má za sebou dva potraty a tri rozvody? Odpovedám: Máme ju považovať za duševne menejcennú, neschopnú správnych rozhodnutí? Alebo sa skôr pýtať, aké boli príčiny týchto rozhodnutí? Je možné, že vedome zvolila zlo. Je možné, že si nebola vedomá povahy a následkov svojich rozhodnutí, – a potom je otázne, do akej miery môžeme hovoriť o vine. V oboch prípadoch môžeme spolu s Palkom označiť jej život za tragický, hoci ide o dve rozdielne tragédie. A napokon je možné, že naozaj nie je spôsobilá vybrať pre seba to najlepšie – no toto by rozhodne nemala byť prvá možnosť, ktorá nám v prípade dospelej osoby napadne.

Ekonómia môže byť užitočná vo svojej doméne, pri hľadaní príčin a dôsledkov ľudského konania v spoločnosti. Pokiaľ od nej budeme očakávať niečo iné, veľmi ľahko nás môže sklamať či priviesť k chybným interpretáciám. To je zvlášť nebezpečné, pokiaľ od ekonómie očakávame morálne poučenie. Palko to vyjadruje v závere svojho textu slovami, že ekonómia „potrebuje ešte niečo, čo je mimo nej ... , že sa má pohybovať v rámci morálky, ktorá je mimo nej samotnej.“ Presnejšie by však bolo vyjadrenie, že ekonómia samotná nie je návodom pre ľudské konanie, že človek potrebuje čerpať morálne vedenie mimo nej, „najlepšie v rámci biblickej morálky“.

Ekonómia nie je morálnou náukou, to však nie je per se dôvodom na kritiku. Podobne by sme mohli kritizovať akúkoľvek disciplínu. Fyzika nám môže povedať, ako skonštruovať jadrovú bombu, ale nedá nám odpoveď na otázku, kedy a kde ju použiť. Je možné, že fyzici budú mať na túto otázku svoju odpoveď, ale ako ľudia, nie ako fyzici. Napriek tomu fyziku či fyzikov spravidla nikto nekritizuje, že pri skúmaní jadrovej reakcie nemoralizujú. Hoci majú spoločenské vedy bližšie k ľudskému konaniu, nemožno len z tohto dôvodu na ne klásť väčšie nároky. Ekonómia morálku nenahradzuje, ale môže byť užitočná inak. Na druhej strane je na mieste od ekonómov požadovať, aby nezneužívali svoju autoritu za hranicami svojej disciplíny.

Ekonómia náboženstva

Makroekonómia náboženstva je zdanlivo staršia, jej vývoj môžeme sledovať od začiatku 20. storočia. Základy položil Max Weber prácou Protestantská etika a duch kapitalizmu (1905), v ktorej sa snažil ukázať vplyv protestantskej – zvlášť kalvínskej – pracovnej etiky a asketizmu na rozvoj kapitalizmu v Európe a vysvetliť rozdiely v ekonomickej úrovni medzi katolíkmi a protestantmi. Táto práca sa stala predmetom kritiky v dobe svojho vzniku i v súčasnosti, a to z teoretického i empirického hľadiska. A hoci sa Weber zrejme mýlil v základnej téze a jeho práca je v mnohom nepresná, položila základ záujmu o vzťah medzi náboženstvom a ekonomickým blahobytom. Moderné štúdie ukazujú, že náboženstvo – viera i prax – ovplyvňuje fungovanie hospodárstva. Pozitívny je napríklad vplyv viery v posmrtný život a večné odmeny a tresty. V porovnaní rôznych náboženstiev vychádza pozitívne najmä západné kresťanstvo, negatívne najmä islam.

Mikroekonómia náboženstva zdanlivo prichádza až v imperiálnom období ekonómie od sedemdesiatych rokov 20. storočia. Pozoruhodne modernú analýzu náboženského správania však môžeme nájsť už v Bohatstve národov Adama Smitha z roku 1776. Prvý moderný článok ekonómie náboženstva sa objavuje takmer presne po dvoch storočiach (v roku 1975), pričom v medziobdobí ekonómovia túto tému úplne ignorovali. Medzi veľké témy mikroekonomického skúmania náboženstva patrí vysvetlenie náboženskej participácie a konverzií medzi náboženstvami, organizácia náboženských skupín, ich rast a úpadok, zdanlivo bizarné správanie niektorých siekt či vplyv štátnej regulácie. Pozornosť sa dostala aj téme mučeníctva, zvlášť v kontexte terorizmu či protestantskej reformácii.

Ekonómia a sekularizačná hypotéza

Sekularizačná teória v užšom zmysle slova predpokladá, že s modernizáciou spoločnosti náboženstvo ustupuje, a to jednak v spoločnosti a jednak v živote jednotlivcov. Obvykle uvádzanými dôvodmi ústupu náboženstva je strata viery a strata zmyslu či funkcie. Prvý dôvod odkazuje na individuálne vnímanie potreby náboženstva, typicky sa spája s modernizáciou v podobe rozvoja prírodných vied a techniky.² Druhý dôvod odkazuje na spoločenské funkcie organizovaného náboženstva, ktoré nahradzujú iné (sekulárne) spoločenské inštitúcie na čele s modernými štátmi.

Základný ekonomický model náboženskej participácie vychádza z popisu úžitkovej funkcie a rozpočtového obmedzenia. Je to teda variácia na základný mikroekonomický model, ako ho popísal vo svojom článku Palko. Rozšírenie spočíva v tom, že okrem bežnej spotreby tovarov a služieb človek dosahuje úžitok zo spotreby pozemských náboženských statkov (spoločnosť, charita, umenie a pod.) a z očakávaného života večného. Svoj čas delí nielen medzi prácu a voľný čas, ale i náboženské aktivity. Podobne materiálne prostriedky môže použiť nielen na nákup tovarov a služieb, ale tiež na „náboženskú spotrebu“.

Uvedený model vedie k dvom základným záverom. Jednak bude človek so zvyšujúcim sa vekom venovať menej času práci a viac sa venovať náboženským aktivitám, jednak so zvyšujúcou sa mzdou bude venovať náboženskej participácii menej času a nahradzovať ho materiálnou podporou cirkvi. Oba závery sú v zhode s pozorovanou realitou. Zvlášť ten prvý nám môže pomôcť vyhnúť sa rýchlemu záveru pri pohľade na klesajúcu náboženskú participáciu mladších generácií. Nemožno z nej jednoducho usúdiť, že nábožnosť naprieč generáciami klesá – takýto záver môžeme urobiť len porovnaním rovnakých vekových skupín v rôznom období. Druhý záver týkajúci sa vzťahu mzdy a participácie poskytuje určité vysvetlenie rozdielnej participácie mužov a žien a vyššej participácii príslušníkov menšín (napríklad v USA). Ekonomickým jazykom povedané, mzda predstavuje náklady obetovanej príležitosti, a čím vyššie sú náklady nejakej činnosti, tým menej sa jej ľudia budú venovať. Je však nutné dodať, že ekonomická teória zďaleka nevysvetľuje celý rozdiel v participácii medzi pohlaviami a je nutné ju doplniť inými teóriami.

Druhé zaujímavé pozorovanie sa týka pôsobenia náboženských organizácií, cirkví. Už Adam Smith pred 240 rokmi pozoroval podobnosť medzi Katolíckou cirkvou a nadnárodnou firmou, konkrétne britskou Východoindickou spoločnosťou. Tiež si všimol a moderná ekonómia náboženstva túto myšlienku ďalej rozpracovala, že monopolné postavenie cirkvi má rovnaké neblahé dôsledky ako monopolné postavenie firmy na trhu, zvlášť ak je tento monopol vynútený štátom. Dôsledkom je klesajúca kvalita poskytovaných služieb, ktorá má potom za následok pokles náboženskej participácie a zbožnosti ľudí vôbec. Táto teória dobre vysvetľuje, napríklad rozdiel medzi religiozitou v Spojených štátoch a v Európe alebo reakciu Katolíckej cirkvi na protestantskú reformáciu. No opäť je na mieste dodať, že nevysvetľuje všetko, a iste existujú i ďalšie faktory okrem konkurencie medzi cirkvami.

Sekularizácia a postkomunistická Európa

Odpoveď na obe otázky sa u jednotlivých krajín líši. V zásade možno identifikovať dve skupiny a hranica medzi nimi kopíruje hranicu medzi západným a východným kresťanstvom, prípadne hranice Sovietskeho zväzu. Na jednej strane stoja dominantne katolícke štáty, kde náboženstvo získalo viac či menej status opozície alebo alternatívy k vládnucemu režimu. Religiozita v týchto štátoch neklesla, niekde dokonca stúpla (napr. v Litve). Na druhej strane sú dominantne pravoslávne krajiny, kde cirkev nepredstavovala efektívneho protihráča štátnej moci a náboženstvo sa dostalo pod výrazne väčší tlak režimu. Okrem uvedeného rozdielu však nemožno prehliadnuť, že štáty strednej Európy boli agresívnej stalinistickej sekularizácii vystavené výrazne kratšiu dobu než štáty Sovietskeho zväzu.

Takmer samozrejmosťou bolo po porážke komunistických režimov obnovenie fungovania tradičných cirkví a náboženských spoločností v jednotlivých štátoch. V niektorých zároveň začali intenzívnejšie pôsobiť misionári zo Západu, najmä z protestantských cirkví. Zároveň došlo v niektorých postkomunistických krajinách po prvotnom uvoľnení k postupnému stupňovaniu regulácie náboženského prostredia.

V postkomunistickej dobe môžeme v rôznych krajinách pozorovať dva, prípadne tri odlišné trendy religiozity. Predovšetkým v niektorých krajinách došlo k náboženskému oživeniu. Týmto pojmom však nemožno označiť len prvotné zvýšenie náboženskej participácie v dôsledku uvoľnenia prekážok (to možno pozorovať naprieč všetkými krajinami), ale trvalé zvýšenie religiozity naprieč rôznymi skupinami obyvateľstva. Toto náboženské oživenie je typické pre dominantne pravoslávnu oblasť.³ V prevažne katolíckych krajinách výskumy ukazujú stabilizáciu či relatívne mierny pokles religiozity, a to v podobe deklarovaných náboženských postojov i náboženskej participácie. Samostatnou kapitolou je Česko (resp. len Čechy, nie Morava) a východné Nemecko s vysokým stupňom sekularizácie už v predkomunistickej dobe.

S uvedenými výnimkami teda stredná ani východná Európa zatiaľ nenastúpila sekularizačný trend západnej Európy. Táto situácia je prekvapivá minimálne z dvoch pohľadov. Jednak je zvláštne, že ani násilná sekularizácia komunistických režimov nebola schopná posunúť stredoeurópske spoločnosti na úroveň či aspoň trend západnej Európy – vo východnej Európe dokonca pozorujeme opačný trend. Prekvapením môže byť aj to, že zmeny politického a ekonomického systému na západný model zatiaľ nevyvolali výrazné priblíženie sa k západoeurópskej úrovni sekularizácie.

Aj v prípade postkomunistickej Európy môžeme aplikovať závery ekonómie náboženstva. Obdobie bezprostredne po zmene režimu bolo spojené nielen s náboženským uvoľnením, ale aj s podstatnými ekonomickými zmenami. Predovšetkým došlo k poklesu reálnych príjmov a výraznému nárastu nezamestnanosti. Tieto faktory mohli prispieť k vyššej náboženskej participácii na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Následné zlepšovanie ekonomickej situácie, zvyšovanie miezd a pokles nezamestnanosti zase korešponduje s postupným poklesom participácie v postkomunistických štátoch. Opäť platí, že tento prístup nie je jediným relevantným vysvetlením, no môže byť užitočný, lebo ukazuje, že príčiny môžu byť mimo dosah cirkví.

Podobne ako v iných krajinách i v postkomunistickej Európe platí, že náboženská participácia sa s vekom zvyšuje. Zaujímavým fenoménom je relatívne vyššia participácia mladých do 25 rokov, v porovnaní so strednou generáciou, ktorú niektorí naivne interpretovali ako odovzdávanie viery starých rodičov vnukom, zatiaľ čo generácia rodičov zostala nenáboženská vplyvom komunistickej výchovy. Keď však sledujeme vývoj v čase, je zjavné, že vyššia miera participácie sa v danej kohorte neuchováva do vyššieho veku, ale opäť sa objavuje u mladých. Pravdepodobnejšie vysvetlenie je, že mladí, ktorí nepracujú, volia vyššiu úroveň náboženskej aktivity, no po zapojení sa do pracovného života je pre nich už príliš nákladná. Samozrejme pokles participácie súvisí i s ďalšími nepracovnými činnosťami, ako je založenie rodiny.

V prípade náboženských oživení v postkomunistickej dobe niektorí sociológovia a ekonómovia náboženstva argumentujú zvýšením konkurencie. Pravdou je, že do východoeurópskeho priestoru vstúpili niektoré nové kresťanské denominácie i nové (najmä východné) náboženstvá. Mnohé štáty (zvlášť napríklad Rusko) na to reagovali obnovením prísnej regulácie náboženských spoločností v prospech dominantnej cirkvi. Prirodzená námietka proti teórii o pozitívnom vplyve konkurencie môže poukázať na Poľsko – Katolícka cirkev je v Poľsku dlhodobo monopolom, a predsa je náboženská participácia vysoká. Z iného pohľadu však katolícky monopol trvá veľmi krátko, len štvrťstoročie, pred rokom 1989 bola Katolícka cirkev v ostrej konkurencii voči komunistickej ideológii. Tento argument možno použiť na všetky postkomunistické spoločnosti, kde cirkvi de facto stratili významného ideového konkurenta, čo mohlo spôsobiť istý (zdanlivo paradoxný) pokles úsilia a kvality.

Obmedzená, no potenciálne užitočná

Ekonómia ako spoločenskovedná disciplína nie je zameraná na predpis správania. Ak ekonómovia popisujú ľudské rozhodovanie, snažia sa o jeho vysvetlenie, o odhalenie jeho príčin či určujúcich faktorov, nie o stanovenie noriem. V tomto ohľade však nemožno ekonómiu považovať za nedostatočnú, rovnako ako žiadnu inú vednú disciplínu. Stačí si uvedomiť a prijať obmedzenia, ktoré sú vlastné nezaujatému skúmaniu reality, či už prírodnej, alebo spoločenskej. Rovnako treba uznať autonómiu morálnej filozofie a teológie, pokiaľ ide stanovenie toho, čo je správne a čo nesprávne.

Z tohto pohľadu sa možno pozerať aj na ekonomické modely náboženského skúmania. Zdá sa, že existuje racionálne vysvetliteľný vzťah medzi vekom, zamestnanosťou, úrovňou miezd a ďalšími faktormi na jednej strane, a náboženskou aktivitou na strane druhej. Rozhodne z toho nemožno odvodiť, že je správne či nesprávne, žiaduce či nežiaduce, aby starší ľudia chodili do kostola častejšie alebo, aby lepšie zarábajúci ľudia chodili menej často. No pochopenie, že pre niektorých ľudí je napríklad jednoduchšie obetovať čas a pre iných peniaze, umožňuje vysvetliť rôznorodé správanie týchto ľudí. Pokles návštevnosti kostolov v situácii rastúceho blahobytu nutne nemusí byť príznakom upadajúcej nábožnosti, ale len jej premeny. Inou otázkou potom je, ako by na tieto zmeny mali cirkvi zareagovať.

Praktickou politickou otázkou môže byť, aký bude dopad náboženskej regulácie zo strany štátu. Preferovanie určitej cirkvi (či cirkví) zo strany štátu, či už v podobe sťaženej registrácie nových náboženských spoločností, štedrého financovania alebo iného zvýhodnenia, môže mať – paradoxne – negatívny dopad na jej aktivitu a v konečnom dôsledku na religiozitu spoločnosti. Opäť je vhodné zdôrazniť, že ekonómia nestanovuje, či je vhodné alebo nevhodné, aby štát podporoval alebo reguloval cirkvi a náboženské spoločnosti. Ukazuje len možné nezamýšľané dôsledky takejto politiky.

Napriek obmedzenému pohľadu na realitu, ktorý ekonómia prináša, zdá sa, že môže byť užitočná – len je potrebné jej závery používať primerane a s ohľadom na jej obmedzenia. Rozhodne nie je vhodná ako morálna teória, ktorá predpisuje určitý spôsob konania, či naopak ospravedlnenie konania nemorálneho. V tomto ohľade by som záver Palkovho článku mierne poupravil. Nie ekonómia potrebuje morálku, ale ľudia potrebujú morálku, ktorú možno pri rozhodovaní doplniť, no nie je možné ju nahradiť žiadnou inou náukou.