Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Závet

Číslo 2/2016 · Timotej Križka · Čítanosť článku: 461
 

Bolo ráno. Po dlhej bezsennej noci som sa pomaly postavil na slabé a unavené nohy. Akurát sa brieždilo. V hlave mi od únavy hučalo. Zívol som si. Už rok som nespal... Prešiel som studený byt a posadil sa na malú sedačku. Akurát sme sa sem presťahovali. Veľké biele steny iba znásobovali ticho. Bol som ako v bielej tme. Kdesi v hmle. V zasneženej krajine. Mráz som mal ešte aj v špiku kostí. A únava iba zosilňovala tento pocit. Oblečenie nepomáhalo, lebo ja som mrzol zo svojho vnútra.

Dojedol som stvrdnutú ovsenú kašu po mojej žene, ktorá ráno odišla do školy. Každé ráno vstávala ešte za tmy a išla vlakom do Viedne, kde študovala na univerzite.

Mal som celý deň voľno. Vlastne už dlhú dobu som nerobil nič. Peniaze som zarobil tak, aby sme vyžili skromne, ale stačilo nám. Popri prežuvaní stuhnutej kaše mi hlavou prebehla myšlienka. Nebolo to prvýkrát, keď sa ma zmocnil pocit úzkosti. Nie je nič horšie ako pri východe slnka necítiť teplo jeho lúčov...

Nevedel som, ako mám prežiť, takýto slabý, celý deň. Načo ho mám vôbec prežívať. Aby som si znovu mohol večer ľahnúť do postele, ktorú som tak nenávidel? Jediné, čo ma tešilo, bolo objímať moju ženu, ktorá nevedela o mojom vnútornom rozpore. Ja som iba pociťoval, ako sa studenými rukami fialovej farby dotýkam jej teplého tela. Ja, ktorý som mal ruky vždy teplé, aj keď bol vonku mráz.

Teraz boli ľadové ako kameň.

Tanier od ovsenej kaše som dal do drezu, sadol si k počítaču a začal písať…

Závet

Často som jedol málo, málo preto, lebo som mal jedlo veľmi rád. Čím som pociťoval väčší hlad, tým som mal väčší pôžitok, ktorý sa dostavil po konzumácií potravy. Jedlu som takto venoval veľkú pozornosť a pocit z pekne naaranžovaného jedla bol pre mňa na nezaplatenie. Neprestajná nenasýtenosť ma ale držala v napätí. Moja myseľ sa nevedela uvoľniť a ja som bol plný myšlienok, ktoré tvorili rôzne recepty a možné kombinácie, ktoré si doprajem ako uspokojujúcu dávku morfia.

Jedlo muselo byť dokonalé. Farba zohrávala takisto veľkú rolu. Potreboval som energiu a túto energiu vo mne vzbudzovala dokonalá potrava. Moja náročnosť a perfekcionizmus neboli ovládateľné. Každá malá chybička ma vedela rozhodiť, a vtedy som nedokázal obed zjesť. Nechcel som sa ochudobniť o tento pôžitok. Bol by to pre mňa veľký neúspech. Deň by bol akýsi neúplný. Viac ako o jedlo samotné mi išlo o atmosféru, ktorá samotné jedenie sprevádzala. Takto som sa mohol identifikovať s prostredím a instantne som sa zaradil do spoločnosti. Cez jedlo to išlo akosi ľahko. Keď som si dal v dobrej reštaurácii obed medzi samými významnými ľuďmi, automaticky som mal pocit, že k ním patrím, a som súčasťou ich úspešného života. Ľuďmi, ktorí kopírovali oblečenie a účesy známych hviezd, a tak sa s nimi identifikovali, tými som pohŕdal. Kopírujú zovňajšok a myslia si, akí sú krásni. A pritom všetci vyzerajú smiešne rovnako. Sériová výroba originálov. Ja som bol, samozrejme, nad vecou. Spadol som do toho hlbšie. Navštevoval som aj miesta, ktoré ma zaraďovali do spoločnosti, po ktorej som túžil. Túžil som patriť medzi ľudí. Byť v spoločnosti. Cítil som sa vo svojom vnútri skutočne sám? Odmietnutý?

Okrem jedla, ktoré zaberalo podstatnú časť mojej mysle, som sa rád pozeral. Vnímal a spoznával svet cez oči. Dar, ktorý som dostal, boli oči. Vedel som sa naplniť pohľadom na slnko, ktoré dopadalo cez stromy na mokrú cestu. Obľúboval som aj odrazy slnečných lúčov od moderných budov, ktoré takto vytvárali krásne svetelné efekty. Prechádzka po meste bola pre mňa koncertom svetla. Či bolo zamračené, alebo svietilo slnko, vždy bol dôvod objavovať a kochať sa nad náhodile vzniknutými svetelnými atmosférami. Miloval som pohľad na ľudí, ktorí ani netušili, aké nádherné svetlo na nich dopadá. Keby si uvedomovali, akí sú krásni. Často stáli na zastávkach smutní, unavení z celodennej práce. Zo sklamania a frustrácie. Rýchlo sa presúvali po uliciach so sklonenými hlavami. V ich hlavách myšlienky oslepovali zrak krásy, v ktorej som ich videl ja.

Bolo ťažké vidieť ľudí smutných a nevedieť im ukázať krásu, ktorou disponujú. Krásu, ktorá ich nič nestojí. Krásu, ktorú majú ako dar. Krásu, ktorá sa nedá kopírovať ani zostrojiť. Môžeme ju inscenovať a o to sa pokúša umenie. Ale aj to je iba akési odkrývanie, rozpamätávanie sa na pravú podstatu, ktorá nás obklopuje. Stačí sa len dívať.

Rád som hľadel aj na stromy. Pohľad na ne upokojoval. Na tisíce lístočkov, každý bol originálom a každý bol symbolom celej koruny stromu. V súhre všetkých lístočkov jemných odtieňov farieb tvorili dokonalú harmóniu jedného celku. Keď sa jemne rozhýbali a nechali slnko presvitať cez korunu. To bola symfónia tisícok tvarov a farieb, spoločne vytvárajúcich dokonalosť. Lístky padali, a rástli stále nové, ale pri pohľade na strom som mal pocit, že ani jeden nie je navyše. Že každý lístok má presný tvar a presnú farbu. Presne okúsané hrany od húseníc. Presné deformácie farby a tvarov dávali zmysel iba ako celok. Strom.

Najradšej som mal tichú pokoru stromov, ktorá nad nami stála, prijímala svetlo a nám dávala možnosť spočinúť zrakom na dokonalosti. Vždy ma mrzelo, keď som videl, ako z mesta mizne táto oáza pokoja. Symbol večnosti a poriadku.

Často bolo vidieť ako stromy trhali betón a obrastali zábradlia. Nič ich nemohlo zastaviť. Všetko ticho prijímali a niekedy som mal pocit, akoby sa vedome snažili o vytvorenie raja. Akoby mali niekde v semienku informáciu o jeho dávnej podobe.

Rád som sa prechádzal bosý. Odkedy som našiel topánky s veľmi tenkou podrážkou, zmenil sa môj vzťah k chôdzi. Zrazu som cítil každý kamienok, každá mačacia hlava na Korze bola pre mňa potešením. Vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch som začal objavovať svet cez nohy. Pamätám si, ako som chcel skúšať stále nové a nové povrchy chodníkov a zeme. Hmatom môjho chodidla som objavoval nové pocity. Každý krok bol dobrodružstvom, o ktoré som nechcel prísť stratou citlivosti pre tento novoobjavený hmat. Najkrajší pocit som mal, keď som prvýkrát kráčal v lese po popadanom lístí. Počul som krásne šušťanie, ktoré konkretizovalo a dotváralo pocit v chodidle, ktoré cítilo každý lístok. Rozoznával som každú halúzku, ktorá praskala pod mojou ťarchou, a tak som vedel priradiť zvuk konkrétnemu tvaru.

Takto som znovuobjavil silu dotyku aj pre ruky. Už nikdy pre mňa nebolo podanie rúk s inou osobou podvedomou činnosťou. Mal som rád pocit, ktorým ma takto obdarovali iní ľudia. Často som sa pristihol, ako som ani nepočúval, čo mi ľudia hovoria, lebo som bol plno ponorený do tónu hlasu. Ten vždy prezrádzal viac ako slová samotné. Cez rytmus a zvuk som bol schopný preniknúť oveľa hlbšie do duše, a tým aj hlbšie porozumieť. Myslím, že každý zmysel máme na to, aby sme mohli objavovať. Či zrak, či chuť, sluch alebo hmat. Všetko je cestou k zjavenému životu, ktorý nás obklopuje, a daruváva sa nám nezištne. Stačí byť citlivý a prijímať svetlo. Vôňu čerstvého vzduchu, keď ráno otvorím okno. Farby machu, ktorý obrastá základy starého domu. Radosť z rytmu lístkov brečtanu, ktoré objímajú dom na rohu Klemensovej ulice. A keď vietor zafúka, lístky spoločne vejú ako vlny na mori. Vtedy mám pocit, že celý dom tancuje. A smeje sa v rytme šteklenia brečtanu na starej šedivej omietke vážneho domu.

Spomedzi spleti zvukov ma vedel potešiť najviac zvuk ticha. Zvuk ticha bol ale tvorený zvukmi, ktoré mu dávali vyniknúť. Spomedzi zvukov sa mi najviac vryl od uší zvuk nádeje, a to bol zliaty džavot detí, prechádzajúcich popod okná. Držiac sa za ruky, išli a veselo si štebotali. Bol to zvuk rýdzi a čistý v jeho samej podstate.

*

Nežil som život ohromných udalostí, i keď bolo zopár momentov, ktoré boli výnimočné. Snažil som sa žiť život, kde je každý nádych, každá sekunda osobná, vrývajúca sa do srdca. Mal som rád momenty, keď ma opustil strach, momenty lásky, keď som vedel žiť bez strachu o svoju budúcnosť. Či sa mi podarí naplniť svoje predstavy, ako mám vyzerať. Jedna z veľkých prekážok tohto vnímania bola túžba byť výnimočný, úspešný. Je mi to až smiešne, aký malicherný môže byť život človeka.

Koľko času som premrhal. Tesaním tej nesprávnej sochy. Ilúzie. Márnosti. Ešte aj teraz. Keď sa vnorím hlboko do svojich úmyslov, vznešené činy strpčujú úmysly sebecké. Hlboko do srdca sa mi vnorili ale zážitky, ktoré vznikli pri presiahnutí mňa samotného. Tam, kde som žil autentický život. Chvíle, keď som bol azda ľahkovážny, nezodpovedný. Sú to chvíle s priateľmi, nočné kúpanie sa v Chorvátskom ramene. V tichu, o štvrtej hodine, sme sa so Šimonom okúpali medzi panelákmi. Fajčili sme lacné cigarety v tráve.

Chvíle, keď som opäť stretol svoju súčasnú manželku Vierku a spolu sme cestovali po európskych metropolách. Spolu sme mrzli pred kaviarňami a pili červené víno. Celé dni sme sa iba prechádzali. Nachodili sme desiatky kilometrov. Londýn, Paríž aj Rím sme prechodili od skorého rána až po hlbokú noc. Spali sme málo. Jedli sme málo. Ale energie bolo na rozdávanie. Po svadbe bola krásna naša svadobná cesta na Šoltésovej ulici, kde sme prechodne bývali v starom rodičovskom byte. Bez nábytku, bez teplej vody. Bez chladničky. Sviatkom bolo dať si v nedeľu u mamy na obede chlieb so studeným maslom. To boli chvíle, keď som cítil naplno vôňu vzduchu a farbu svetla. To bol život, ktorý som nesníval svojou mysľou, ale prijímal ho cez svoje zmysly. Tie ma neklamali. To bol život. Nie ilúzia a predstava, ktorú mi tvorili pokrivené hodnoty.

Neskutočným bohatstvom, ktoré som prežil, bol projekt Pokojní v nepokoji, kde som mal možnosť stretnúť ľudí, ktorí boli počas minulého režimu väznení pre svoj charakter. Politických väzňov, ktorí ma naučili prijímať každú chvíľu života ako skrytú energiu. Ako príležitosť pre takýto život. Dotkala sa ma živá pravda a sloboda. Hľadal som slobodu, ktorá by mi dovolila žiť život, v ktorý som veril. Táto skúsenosť mi ale zrútila môj nedokonalý svet. Nanovo som musel vystavať všetko. Čítal som veľa. Dostojevskij, Chesterton, Špidlík sa stali mojimi adoptívnymi otcami. Znova som začínal ako malé dieťa. Od začiatku som sa musel naučiť chodiť. Rozprávať. Rozmýšľať... A napokon aj konať. Život ako neustále dobrodružstvo. Priateľstvo so Šimonom, ktorý bol pre mňa predmetom obdivu pre jeho čistotu srdca. Mnohým bol inšpiráciou a mojím protikladom. Moja racionalita prišla na hranicu. Hranicu, ktorou som si bol sám. Tam, kde skončil môj rozum, začalo rásť srdce. To malo oveľa väčšiu kapacitu. Nieslo v sebe tajomstvo, ktoré dávalo možnosť otvárať nové a nové brány.

Dôležitými sa pre mňa stali myšlienky. Tie boli semenami činov a tvorcami mojich emócií. Dokázali ma oslobodiť, ale aj spútať. Pamätám si, ako mi kvitli myšlienky, ktoré vedeli veľkou rýchlosťou a presnosťou paralyzovať moju dušu. Keď sa život nevyvíjal podľa mojej pevnej predstavy, moje túžby nedosahovali naplnenie, myšlienky drzo prichádzali a pútali moju dušu silnejšie ako okovy. Rozvíjali sa, rástli, až som sa celkom ponoril do hlbokej beznádeje. Zatarasili všetko svetlo, ktoré prenikalo do mojej duše. Jedinou cestou bolo vzdať sa všetkého. Predstava, že som všetko opustil, že som nikto, bola veľkým liekom. Nebolo ale možné dostať sa cez hlboko vžité predstavy, na ktorých som dlho zakladal svoj život. Neskôr som sa naučil spoznávať stav, ktorý ma spútaval. Na pozore som sa mal vtedy, keď som nevedel vnímať prírodu a svoje okolie. Keď som prestával vidieť krásu, sprevádzajúcu ma na každom kroku. Našťastie ona čakala, keď sa konečne znovu tak unavím zápasom so sebou samým a vzdám sa. Nebola to rezignácia. Bolo to vyslobodenie sa z falošných ilúzií. Myslím, že čím som sa bral menej vážne, tým sa mi zdal život krajší. Čím som sa stával menší, tým som rástol v údive nad veľkosťou každej maličkosti. Čím som viac rozdával, tým som viac dostával. Paradox, ktorý treba vyskúšať. Vlastne, ak si budem spätne čítať slová, ktoré píšem, iba môžem potvrdiť, že nemajú cenu, pokiaľ sa nestanú činmi. Život sa nedá prežiť v abstraktnom svete ilúzie a predstavy. To je svet nebezpečný a bez správneho sprievodcu nie je ťažké sa stratiť.

Presvedčenie o hodnotách sveta som zboril. To, že peniaze a vôbec matéria nie je pravá hodnota, som vedel. I keď som sa bál chudoby, ktorú som nikdy nezažil. Raz som sa prichytil, ako som si rátal ušetrené peniaze v šuplíku, a keď som narátal 10 000 eur, zacítil som príjemné hriatie pri srdci. Opačne ma pálilo, keď som musel peniaze rozdávať. Všímal som si, keď som niekoho pozval, tak som vyhľadával príležitosti, kde by som mohol byť pozvaný ja. Neraz som takto poškvrnil krásu. Predával som svoju dušu. Napríklad, keď som mal narodeniny, ozval som sa kamarátom a nenápadne som zdôraznil, že dnes mám narodeniny, a s ľahkosťou sa nechal pozvať na pohárik. Keď ale nadišla opačná situácia, tváril som sa, že nemám čas. Nevynímajúc ani svoju rodinu a najbližších, ktorých som zapojil do tejto mojej prešpekulovanosti. Bál som sa, a odmenou za to mi bolo zajatie. V tých chvíľach mi všetko zahaľovalo bezpečie tvorené peniazmi. Moja nálada sa menila výškou môjho zárobku alebo „daru”, ktorý som si nemal hanbu vypýtať. Najhoršie bolo prelomenie z týchto pút, a stopy na mojich rukách mi ešte úplne nezmizli. Závidel som ľudom, ktorí sa vedia napiť a pritom nemyslieť, koľko minuli. Ľudom, ktorí vedia žiť zo dňa na deň. Túžil som po ľahkosti bytia, ktorá mi bola tak vzdialená...

Našťastie, to je už minulosťou. Horšia bola túžba po zážitkoch. Považoval som za správne stimulovať svoj život podnetmi. Moja identita sa tvorila častým cestovaním. Rád som videl nové krajiny. Najkrajším bol výlet do Patagónie, kde som bol obklopený krásou veľhôr plných tvorstva. Veľkých stromov, nachádzajúcich sa v divokej prírode. Všetko bolo nasiaknuté životom. V istých momentoch mi to pripomínalo reklamu. Všetky farby boli saturované. Tráva bola svieža zelená, z každého zvieraťa sršala vitalita. Dokonalosť sa prejavila, keď som chytil rybu na hračkársku udicu, ktorú som kúpil za pár dolárov. Prvýkrát som nahodil, a hneď som chytil lososa. Zvieratá tu ešte nepoznali lesť človeka. Boli celkom krotké. Preľaknutý som chytil živú rybu. Ja, ktorý som mal problém zabiť na Vianoce kapra plávajúceho vo vani, som stál pred metajúcim sa lososom, s prepichnutým okom od háčika. Intuitívne som chytil kameň a zopár ráz som ním udrel trpiacemu lososovi medzi oči. Umrel. Hlavu som rýchlo odrezal a vybral vnútornosti. Pokým som čistil vo vode krásny kus amatérsky pitvanej ryby, hlavu aj vnútornosti si rozobrali kuny. Dokonalý cyklus, nenarušený človekom. Takto sa stala večera zážitkom. Spanie v stane, keď v Patagónii snežilo. Dlhé prechádzky vo veľhorách, sprevádzané kondormi. Neustála spoločnosť lám. To všetko ma fascinovalo. Cestoval som po celom svete, obdivoval slony, antilopy, tučniaky a hľadal veľryby. Stáda sŕn popri diaľnici na Slovensku, som si ani nevšimol...

Písanie prerušilo zvonenie môjho mobilného telefónu.

Bola to moja manželka.

Po krátkom telefonáte som vybehol do chodby, natiahol na seba ľahké topánky a prehodil hrubý sveter, ktorý som si dal, nechtiac, naopak. Ponáhľal som sa o ulicu nižšie, pod náš dom. Na križovatke bol malý obchodík. V obchodíku predávali kvetiny, časopisy a na stenách mali zavesené umelecké diela priveľmi ambicióznych amatérskych výtvarníkov. Tie boli takisto na predaj. Množstvo kvetov sa nachádzalo v chladiacom boxe značky Coca-Cola. Presne v takom istom veľkom červenom, aké bývajú v reštauráciách a krčmách. Pomedzi množstvo rôznych tráv a veľkých sýtozelených listov tam vyčnievala aj krabica s mliekom a v plastovej nádobe zvyšky obeda. Tvorcom surrealistického zátišia bola tučná predavačka. Mala asi päťdesiat rokov. Ja som sa ponáhľal a nemal som chuť krátiť chvíľu tejto žene, ktorá bola na môj vkus, v tej chvíli, až príliš zhovorčivá. Myslím, že mala prehľad o celej ulici, a vyzvedať bolo jej skutočnou vášňou.

Nervózne som očami preletel po kvetoch a vybral som jeden kvet. Ani neviem ako sa volal. Neskôr som zistil, bola to margaréta.

„Prosím, mohli by ste mi k nemu pridať nejaké trávy?“ vždy som mal rád jednoduché kvety. Tajomstvo krásy sa skrývalo, ale nie iba v kvete samotnom, ale v okolí, aké ho obklopovalo. Myslím, že to dávalo kvetu krásu. Tak som sa viac ako kvetom zaoberal rôznymi trávami a listami, ktoré pani vyťahovala z Coca-Cola chladničky.

Videla, že kvet kupujem v napätí, a z môjho prestupovania vycítila nervozitu. Zvedavosť, ktorá vytušila výnimočnú príležitosť, jej nedala sa neopýtať:

„Pre koho je tento kvietok?“

Mne nebolo veľmi do reči, a moja myseľ sa nevedela upokojiť. Hlavu som mal inde. „Pre moju manželku,“ odpovedal som stroho.

„Taký mladý, a už ste ženatý,“ začudovala sa predavačka, „koľko máte rokov?”

„Dvadsať osem, a som ženatý šťastne.”

Z vrecka som vytiahol päťeurovku, ktorou som zaplatil. „Baliť mi ju nemusíte...” Chytil som kytičku a odchádzal som z obchodu.

Pre predavačku ale rozhovor neskončil, a prešla spoza pultu k dverám, akoby vyprevádzala svoju návštevu. „A deti máte?“ vyzvedala.

Pred obchodom som sa otočil a kráčajúc cez prechod zvýšeným hlasom som odvetil: „Mám.” Každá moja odpoveď bola rýchla a strohá. Bola ako bodka – nielen za vetou, ale za celou konverzáciou. Znamenala bodku, ale iba pre mňa.

Ako som bol už na druhej strane cesty, jej otázky pokračovali.
„A koľko?”
„Jedno.”
„A ako staré?”
„Ešte sa nenarodilo.”
„Aaa, kedy sa narodí?”
„O deväť mesiacov...”

Vtom som sa otočil a s kvetinou v ruke som sa ponáhľal naspäť domov...

Sedím doma a čítam si svoj rozpísaný závet. Akosi nedokážem pokračovať. Vymazať ho ale nechcem, ešte chvíľku počkám, a dokončím ho.

Hľadám nejakú vázičku, aby margaréta nezvädla. Namiesto krištáľových ozdobných váz jej najviac sedí prázdna fľaška od olivového oleja. Srdce mi silno búši. Už ani ruky nemám fialové. Naopak, horia mi.

Sedím a čakám, kedy príde moja Viera.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.