Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prečo prehrali komunisti voľby v roku 1946

Číslo 1/2016 · Marek Syrný · Čítanosť článku: 1072
 

Keď sa stali známymi prvé sumárne informácie o výsledkoch povojnových volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia, väčšina komunistických a českých politikov bola prekvapená dominantným víťazstvom Demokratickej strany na Slovensku. Ako českí a slovenskí komunisti, tak neskôr tiež reprezentanti českých nekomunistických strán v exile analyzovali príčiny vysokej výhry slovenských demokratov a porážky slovenských komunistov, najmä v súvislosti s opačnými výsledkami volieb v českých krajinách. Ani jedni, ani druhí si nedávali príliš veľa práce, aby hlbšie analyzovali širšie súvislosti tak rozdielnych výsledkov pri tom istom volebnom systéme. Ako komunisti, tak aj českí nekomunisti potrebovali nájsť jednoduchú odpoveď, prečo sa v českých zemiach nekomunistické strany podarilo poraziť a na Slovensku nie. Pritom, samozrejme, hľadali príčiny mimo politiky svojich strán, bez hlbšej analýzy veľkých politických, sociálnych a kultúrnych diferencií západnej a východnej časti republiky.

Aj keď vedenie KSČ a KSS dostávalo pred voľbami informácie o tom, že víťazstvo slovenských komunistov je otázne, vôbec sa nenazdávali, že by mohli dopadnúť tak katastrofálne. Veď dlhé mesiace po vojne, najmä oni mali veľmi dobre zorganizovaný stranícky mechanizmus – čo sa odrážalo tiež v silnej predvolebnej kampani. Úspešne sa prezentovali skutočnými i domnelými výhodami, ktoré zabezpečili ako rozhodujúca vládna sila pre robotníkov i roľníkov, pre chudobnejšie vrstvy či všeobecne pre „Slovensko“. Okrem toho, pražské vedenie strany si nepripúšťalo chybu v tom, že namiesto niekdajšieho povstaleckého vedenia KSS stál v jej čele Viliam Široký, ktorý prípadnú hrozbu volebnej prehry sľubne odvracal podporou trieštenia slovenských nekomunistických síl, t.j. vznikom „katolíckej“ strany pre nespokojencov z DS.

Českí nekomunistickí politici sa krátko po voľbách, a najmä v menej hektickejšej dobe exilu, preplnenej analýzami povojnového vývoja a chýb (prirodzene nie vlastných), museli vyrovnať s nepríjemnou skutočnosťou, prečo sa to, čo sa nepodarilo im, podarilo práve na (politicky) podceňovanom Slovensku. Paradoxne sa však komunisti a niektorí českí nekomunistickí lídri zhodli v tom, že za víťazstvom demokratov na Slovensku stoja „objektívne“ príčiny – najmä silné (konzervatívne, protikomunistické) náboženské cítenie dominantne ovplyvňujúce politické rozhodovanie väčšiny Slovákov.1 Rozdiel bol iba v tom, že komunisti a komunistická historiografia tento náboženský vplyv vykresľovali prirodzene negatívne, „spiatočnícky“, pričom dôsledne oddeľovali „reakčné“ politikárčenie katolíckeho kléru od „naivnej“ viery jednoduchých ľudí. Naopak, českí politici (najmä z radov kresťanských demokratov) tento dominantný protikomunistický vplyv náboženstva na Slovensku kvitovali, prípadne ním – bez emócií – vysvetľovali, prečo komunisti nevyhrali aj na Slovensku. 2

Mimo výraznejšej pozornosti týchto zjednodušených záverov však ostalo úplne iné sociálne zloženie českej a slovenskej povojnovej spoločnosti, výrazné rozdiely zážitku II. svetovej vojny (ovplyvňujúce politickú či širšiu kultúrnu sféru národa), rozdielny základ a realizácia hospodárskych povojnových reforiem či značné odlišnosti v samotnej politike komunistických a nekomunistických strán v českých zemiach a na Slovensku. Málokto si všímal „časovú“ dimenziu problému – dlhšie trvanie obdobia od oslobodenia do volieb na Slovensku, čo malo nespochybniteľný vplyv na skoršiu radikalizáciu slovenskej politickej scény, a tak výrazne ovplyvňovalo politický boj a predvolebnú kampaň. Obchádzal sa tiež nezanedbateľný vplyv fakticky bipartajného systému na Slovensku, voči existencii štyroch relatívne rovnocenných politických strán v českých zemiach i ďalšie faktory.

Oslobodzovanie Slovenska sa začalo už od prelomu septembra-októbra 1944 a skončilo začiatkom apríla 1945. Prvé politické inštitúcie – národné výbory – začali vznikať hneď za frontovým pásmom3 už v novembri 1944 a prvé orgány SNR na oslobodenom východe sa vytvorili v januári 1945.4 Bez ohľadu na to, že politický a stranícky život na oslobodenom území Slovenska bol začiatkom roka, resp. na jar 1945 značne limitovaný (chaotická povojnová situácia, mobilizácia zázemia pre podporu prebiehajúcich oslobodzovacích bojov, prítomnosť Červenej armády a jej orgánov...) začali sa jeho základy klásť práve na východnom Slovensku. Tu dochádzalo aj k budovaniu prvých povojnových štruktúr ako KSS, tak aj nedávno vytvorenej DS a tiež k prvým disproporciám a politickým bojom o smerovanie povojnového režimu. Tento približne polročný náskok politického vývoja na Slovensku voči českým krajinám sa do volieb nepodarilo v západnej časti štátu dobehnúť ani napriek rozvinutosti tunajšej politickej štruktúry, ani napriek hladšiemu prechodu k moci krátko po oslobodení. Tento – na prvý pohľad nepatrný – rozdiel sa stáva razom badateľnejším, keď sa pozrieme na tlačové orgány jednotlivých slovenských a českých politických strán z leta 1945. V českých listoch panuje ešte „medové“ obdobie po oslobodení, plné nadšenie z obnovy štátu a jeho prebudovania na „svoj“ obraz, bez akýchkoľvek kritickejších informácií o svojich koaličných politických konkurentoch. Na Slovensku sa už relatívne často objavujú kritiky a spory medzi demokratmi a komunistami, obviňujúc sa z nadržiavania reprezentantom bývalého režimu, z nedôslednosti či škodlivej radikálnosti chápania Košického vládneho programu, z brzdenia sociálnych reforiem či z ohrozovania demokracie. Už od júna 1945 vie čitateľ demokratického Času či komunistickej Pravdy, že spolupráca v Národnom fronte nie je bezproblémová, že sa vedie politický boj o vplyv nad národnými výbormi či nad políciou a že za pomalosť rekonštrukcie či za revolučné prechmaty je zodpovedná tá druhá strana. Už na začiatku leta 1945 bola slovenská politická scéna v takej situácii, aká sa prejavila v českých krajinách až na jeseň. Aj keď sa mesiace pred voľbami útočný slovník slovenskej a českej politickej tlače vyrovnával (a ostrosť výpadov komunistov voči demokratom či národným socialistom, a naopak, bola podobne výrazná), dlhšie „mentálne“ ovplyvňovanie slovenských voličov v zmysle jednoznačnej negatívnosti komunistického hnutia zohralo už svoju úlohu. Bez tejto dlhej a nezhovievavej kritiky by mali ešte mnohí Slováci ilúzie o komunistických úmysloch a politike – nevnímali by ich nebezpečenstvo pre slobodu a demokraciu, keby na to neboli verejne upozorňovaní.

K rýchlejšej a výraznejšej radikalizácii vzťahu medzi slovenskými demokratmi a komunistami napomáhal tiež bipartajný systém, ktorý sa udržal až do predvolebnej jari 1946. Zatiaľ čo v českých zemiach na seba navzájom útočili a kritizovali sa samotné nekomunistické strany, a tak premrhávali čas a energiu na výhradný politický boj voči komunistom, na Slovensku bol protivník vždy jasný a bol iba jeden. Mohlo sa mu preto v novinách, na straníckych zhromaždeniach či v politických inštitúciách „venovať“ viac. Tento rozdiel v rozptýlenosti či jednotnosti politickej konkurencie je zjavný na príklade toho, ako sa zmenila tvár predvolebného boja na Slovensku po zmene straníckej štruktúry na jar 1946, pri existencii už nie dvoch, ale štyroch politických strán. Len čo sa (s komunistickou podporou) vytvorila Strana slobody – hlásajúca idey demokracie, podpory roľníctva a náboženského cítenia, t.j. „loviaca“ toho istého potenciálneho voliča ako DS – museli slovenskí demokrati (dovtedy jediná a nespochybniteľná báza proti KSS) zamerať značnú časť svojich síl na odvrátenie nebezpečenstva rozdrobenia nekomunistických hlasov. Na zánik bipartajného systému a vznik nových politických strán pritom doplatili iba demokrati. Komunisti sa propagande voči Strane práce (sociálna demokracia) nemuseli takmer vôbec venovať – socialisti nemali príliš čo iné ľavicovému voličovi ponúknuť, než ako im už sľúbila a (na rozdiel od málo známej a novovzniknutej strany) aj mohla splniť KSS. Okrem toho, nie nevýraznú časť prívržencov Strany práce tvorili „praví“ sociálni demokrati, ktorí predtým inklinovali skôr k DS.

Úplne odlišný od českých nekomunistických strán bol aj vývoj a v značnej miere aj politika slovenských demokratov. Keď si uvedomíme, že počas krátkeho (existenčnými a vojenskými udalosťami prehlušovaného) politického vývoja počas SNP sa položili základy strany, ktorú najskôr tvorilo iba niekoľko desiatok nekomunistických politikov, ale po necelom roku povojnovej existencie už mala takmer dvestotisíc členov, črtá sa pred nami obraz jedinečného fenoménu. Na jeseň 1945 už bola DS minimálne tak početná ako KSS,5 a to pritom začínala vo februári 1945 z omnoho horšej štartovacej čiary. Na oslobodenom východnom Slovensku začínalo budovanie DS aktivitou niekoľkých povstaleckých politikov, resp. aktivizovaním sa časti niekdajších agrárnických funkcionárov v jej radoch. Pri zakladaní miestnych organizácií, presadzovaní svojich kandidátov do národných výborov či pri všeobecnej politickej aktivite sa pritom v prvých mesiacoch stretali s obmedzovaním, až priamym nepriateľstvom, zo strany KSS či orgánov Červenej armády: od nepovoľovania zakladania miestnych organizácií DS, cez obviňovanie, zatýkanie až deportácie niektorých jej aktivistov na základe ich údajného exponovania sa za Slovenský štát; od nátlakových volieb národných výborov či machinácií s ich výsledkami, až po priame zásahy a zákazy účasti demokratov v národných výboroch.6 Aj keď vo vyšších štruktúrach moci (SNR, okresné národné fronty a národné výbory) sa komunisti správali skôr korektne, svojvoľné správanie miestnych komunistických lídrov (nedostatočne tlmené svojím straníckym vedením) veľmi negatívne ovplyvňovalo vzťahy demokratov ku komunistom, i všeobecne vzťahy obyvateľstva k novému režimu. Tieto „ranné“ komunistické excesy, namiesto toho, aby zastrašili vtedy ešte slabú DS, vyburcovali jej lídrov k zintenzívneniu organizačnej a politickej činnosti, umocňovanej nevľúdnou víziou sovietizácie Slovenska, hospodárskej deštrukcie krajiny či politických represií. Zatiaľ KSS prežíva najmasovejšie obdobie vstupov do strany už krátko po oslobodení tej-ktorej časti Slovenska,7 DS zažíva svoj organizačný boom až v lete 1945. Pritom platí istá úmera medzi zintenzívnením jej kritík KSS či všeobecne povojnových pomerov a nárastom záujmu o vstup do DS. Tento enormný vzrast pritom nemožno vysvetliť iba jednoduchými floskulami o tom, že inklinácia k slovenským demokratom bola spôsobená roľníckym či náboženským (a priori protikomunistickým) konzervatizmom, že nebolo inej nekomunistickej alternatívy či dokonca, že predošlí prívrženci HSĽS prešli k DS.8

Roľnícky konzervativizmus mohol v politickej rovine pôsobiť iba dovtedy, pokiaľ ho neprekryla prioritnejšia túžba po pôde, po pozemkovej reforme. Keby jadro DS netvorili predvojnoví agrárnici – plne si uvedomujúci význam vtedajšieho roľníctva nielen pre vlastnú stranu, ale pre celú spoločnosť – boli by určite podľahli komunistickému tlaku a prenechali by ovplyvňovanie agrosektora (vrátane samotných roľníkov) komunistom, ako sa to udialo v českých zemiach. Oni však urobili pravý opak. Najmä na podpore roľníckej otázky založili svoju politiku, prioritne riadili pozemkovú reformu, vehementne žiadali zvýšenie roľníckych príjmov cez štátnu cenotvorbu a pod. Plne využili predvojnové ovládanie slovenskej dediny a nepripustili, aby základ slovenskej spoločnosti politicky ovplyvňovali komunisti, ktorí na to (na rozdiel od medzivojnového obdobia) mali spočiatku po vojne značné predpoklady. Inklináciu roľníkov k DS však nemožno vysvetľovať ako automatickú, aj keď slovenských demokratov viedli niektoré verejnosti známe osobnosti niekdajšej agrárnej strany. Rovnako lákavo mohol na roľníka pôsobiť aj komunistický agrárny program.9 Komunisti však nedisponovali nijakými predošlými väzbami a straníckymi štruktúrami k vidieku, neovládali Povereníctvo poľnohospodárstva a nemohli povojnové agrárne reformy vydávať iba za svoje dielo. Napriek veľkej snahe nikdy nevyvinuli o roľníctvo (prakticky alebo propagačne) taký záujem, ako demokrati. A to ani v predvolebnej kampani, v ktorej sa nemuseli toľko venovať „svojej“ robotníckej „triede“, (ktorej podporu už mali cez odbory a sociálne reformy dávno zabezpečenú). DS však venovala zabezpečeniu si podpory roľníkov veľa energie i prostriedkov. Nie je prekvapujúce, že práve apely k roľníkom tvorili najpočetnejšiu skupinu jej predvolebných plagátov a letákov, či novinových vyjadrení. Až za ňou nasledovali prehlásenia o ochrane a zabezpečení demokracie, náboženskej slobody či súkromného vlastníctva.

Už sme spomínali, že vtedajší komunisti či neskoršia komunistická historiografia, a čiastočne aj českí exiloví politici po roku 1948, často pripisovali volebné víťazstvo DS na vrub hlbokému náboženskému cíteniu (najmä katolíckeho) obyvateľstva Slovenska. V komunistickej interpretácii prirodzene akcentoval skôr pojem „zneužitie“ veriacich a ich viery, vravelo sa o akomsi reakčnom agrárno-ľudáckom sprisahaní, „podpásovom“ zapojení sa katolíckeho kléru do predvolebnej kampane DS a pod. Všetko toto sa dávalo väčšinou do súvisu s tzv. Aprílovou dohodou medzi prevažne evanjelickým vedením strany a nespokojnými katolíckymi politikmi v radoch slovenských demokratov. Áno, nepochybne aj výrazné náboženské cítenie na Slovensku (v porovnaní s „ateistickými“ Čechami) malo veľký vplyv ma porážku slovenských komunistov. Z ideovo-politického hľadiska nemohlo byť nič ráznejšie a jasnejšie, ako proti marxistickému „neznabožstvu“ postaviť náboženskú vieru (a nepriamo si tak zabezpečiť náklonnosť cirkví). Boli oblasti, kde komunistickí funkcionári už pred predvolebnou kampaňou upozorňovali na to, že napr. silný katolicizmus na Orave nedovoľuje výraznejšie tu budovať komunistické hnutie.10 Ale boli tiež oblasti – najmä v prvotnom organizačnom boome KSS na východnom Slovensku krátko po oslobodení – kde vstupovali do komunistickej strany, či ju neskôr výrazne volili, aj veriaci.11 Netreba zabúdať na to, že aj keď ľudácky režim vykresľoval „boľševických neznabohov“ veľmi sugestívne, jeho predpovede o existenčnom ťažení proti náboženstvu či proti Katolíckej cirkvi sa nenaplnili. Práve naopak, až do leta 1945 komunisti Cirkvi skôr nadbiehali, tvárili sa tolerantne. A ani po odpore voči poštátneniu cirkevného školstva, kontroverziám ohľadom tzv. krížikovej akcie a podobným menším sporom neviedli proti náboženstvu otvorený politický boj.12 Plne si uvedomovali inklináciu veľkej časti slovenskej populácie k náboženstvu, vrátane mnohých svojich straníkov a prívržencov. Okrem toho, aj v radoch KSS pôsobili kňazi, ktorých sa snažili využiť najmä v predvolebnej kampani13 – podstatné boli volebné výsledky a nezáležalo na tom, či KSS podporí ateista alebo veriaci. Vtedajšie komunistické taktizovanie s náboženstvom či ovplyvnením nerozhodných bývalých voličov HSĽS – teda to, z čoho neskôr tak vehementne obviňovali slovenských demokratov – šlo dokonca tak ďaleko, že sa uvažovalo so súdením Dr. Tisa ešte pred voľbami... Vráťme sa však k téze o náboženstve či cirkevnej podpore (prostredníctvom Aprílovej dohody) ako hlavnej príčine volebného víťazstva DS. Až do januára-februára 1946 (do „krížikovej akcie“ a zreálnenia vzniku tretej, a to katolíckej strany na Slovensku) náboženská otázka v periodikách či vnútrostraníckych vyhláseniach slovenských demokratov príliš nerezonovala. A napriek tejto propagandistickej „vlažnosti“ voči náboženskej otázke – niekoľko mesiacov pred prijatím Aprílovej dohody a pred spustením predvolebnej kampane využívajúcej aj nábožensko-cirkevnú problematiku – mala DS už pred koncom roka 1945 väčší počet členov ako KSS. Ak si ešte uvedomíme slabšiu organizovanosť roľníckeho obyvateľstva (ktoré tvorilo dominantnú časť prívržencov DS) voči robotníctvu jednoznačne inklinujúceho ku komunistom, dostávame sa k zisteniu, že slovenskí demokrati mali výrazne väčšiu politickú podporu obyvateľstva aj bez významnejšej náboženskej propagandy. Uzmierenie si nespokojných katolíckych politikov prostredníctvom Aprílovej dohody a nepriame predvolebné angažovanie sa kléru v prospech DS nepôsobilo ani tak v zmysle samotného víťazstva slovenských demokratov. Skôr zapríčinilo, že jeho vysoká hodnota nebola ukrátená o percentá, ktoré by – bez tejto intervencie – na seba strhla konkurenčná Strana slobody.14 Od náboženskej otázky sa dostávame, podľa mňa, k jadru príčin volebného víťazstva slovenských demokratov nad komunistami. A tým najhlavnejším faktorom – objektívnou „predispozíciou“ a zároveň limitujúcim faktorom – bola sociálna štruktúra slovenskej spoločnosti. V stave, keď sa obe strany, DS aj KSS, fakticky vykryštalizovali ako „stavovské“, záležalo najmä od toho, koho „trieda“ je početnejšia. Aj slovenskí demokrati aj komunisti sa samozrejme prezentovali ako univerzálni zástancovia a presadzovatelia požiadaviek všetkých sociálnych skupín – roľníkov, robotníkov, živnostníkov či inteligencie. Pri obmedzených hospodárskych možnostiach povojnového uspokojenia požiadaviek tej-ktorej sociálnej skupiny však musela byť niektorá časť obyvateľstva uprednostnená, a iná si ešte mala počkať na zlepšenie svojho postavenia. Na základe svojej tradičnej orientácie na robotníctvo (komunisti) alebo roľníctvo (demokrati) bolo prirodzené, že KSS forsírovala robotnícke požiadavky na úkor roľníckych a DS naopak. Pri očividnom celorepublikovom preferovaní rozvoja priemyslu a prioritného uspokojovania robotníctva narastal v roľníkoch odpor voči takejto komunistickej, resp. socialistickej politike. Možnosť získania dostatku sľubovanej novej pôdy bola malá (zo Slovenska sa podarilo vymeniť iba malú časť maďarskej menšiny), a naopak cenové nožnice medzi priemyselnými a poľnohospodárskymi výrobkami sa zväčšovali. Tým upadali možnosti komunistov na získanie väčšieho množstva roľníckych hlasov, a naopak vzrastal kredit demokratov kritizujúcich celoštátnu poľnohospodársku politiku. A tak sa dve najväčšie sociálne skupiny na Slovensku orientovali na tie partaje, ktoré sa im vo svojej politike najviac venovali a uprednostňovali ich. Dominantných 70-80 percent slovenských robotníkov bolo prívržencami a volilo komunistov a, naopak, približne rovnaké percento roľníkov volilo demokratov.15 Ani komunisti roľníkom (s výnimkou radikálnej časti dedinskej chudoby), ani demokrati robotníkom (okrem časti silne nábožensky či demokraticky zameraných) nemali veľmi čo ponúknuť. Robotníci prirodzene preferovali štátny paternalizmus KSS, a naopak roľníci ochranu svojho vlastníctva a zabezpečenie výhodného výkupu svojich produktov, čo vehementne presadzovala iba DS. V českých zemiach, kde hlavnú sociálnu skupinu tvorilo robotníctvo (omnoho početnejšie ako na Slovensku), a neexistovala na roľníctvo zameraná strana typu DS (či bývalých agrárnikov), sa hlasy roľníkov rozptýlili medzi všetky strany. Hlavný politický boj sa potom viedol o robotníctvo, kde socialistické strany prirodzene „ťahali za kratší koniec“ voči KSČ.

Aj keď sa nazdávam, že jadro víťazstva DS v májových parlamentných voľbách roku 1946 spočíva najmä v sociálnej štruktúre a v jednoznačnom zameraní slovenských demokratov na väčšinovú roľnícku časť obyvateľstva Slovenska, je ešte množstvo ďalších faktorov okrem náboženskej otázky či bipartajného systému, ktoré v menšej (ale nie nevýznamnej) miere ovplyvnili voľby. Nezanedbateľná bola celková politická atmosféra, „ovzdušie“, v ktorom spoločnosť po vojne žila. Diametrálny rozdiel bol medzi vojnovým prežitkom na Slovensku a v Protektoráte, a od toho sa výrazne vyvíjal aj pomer k Červenej armáde a Sovietskemu zväzu či k povojnovému štátu a režimu vo všeobecnosti. Vojnový Slovenský štát bol totalitou a nemeckým satelitom, ale (v porovnaní s okolitými štátmi či pronemeckými režimami) s miernymi represiami voči politickým odporcom.16 Pritom obyčajný človek sa s otvoreným nemeckým tlakom až do jesene 1944 nestretol. Aj hospodárska či sociálna situácia roľníctva či robotníctva (opäť v porovnaní s podobnými štátmi) bola v „usmievavom Slovensku“17 relatívne dobrá. Obyvateľstvo nemalo ani zďaleka tak negatívne skúsenosti s vojnovým režimom, ako tomu bolo za riekou Moravou. Ľudácky režim sa v očiach väčšiny obyvateľstva jednoznačne zdiskreditoval až v čase kolaborácie s nemeckou okupáciou – od konca leta 1944. Obnovená Československá republika s jej novým režimom nebola tak jednoznačne „vrúcne“ Slovákmi prijímaná, ako tomu bolo u Čechov šesť rokov sa dusiacich pod nemeckým terorom a príliš túžiacich po odplate za pomníchovské obdobie. Na časť obyvateľstva Slovenska ešte pôsobila ľudácka propaganda vystríhajúca pred pražským centralizmom a Benešovou pomstou, neznabožským boľševizmom a terorom, ktorý na Slovensko prinesie Červená armáda. Niektoré obavy sa, vďaka SNR a faktickej autonómii Slovenska v prvých mesiacoch obnovenej ČSR, rozplynuli. Časť vyvrátil relatívne ústretový postoj komunistov k náboženstvu, ale obavy z Červenej armády či Sovietskeho zväzu (chtiac-nechtiac spojovaných s povojnovým Československom) sa nepodarilo nikdy plne zmazať. Počas vojny sa na východnom fronte vystriedali desaťtisíce slovenských vojakov, ktorí sa stretali nielen s nemeckými, ale aj sovietskymi represiami.18

Pôsobili na Ukrajine dosť dlhý čas na to, aby si uvedomili príčiny nenávisti tamojšieho obyvateľstva voči Sovietom a komunizmu. Túto svoju skúsenosť potom prinášali aj na Slovensko, jej vplyv však nemožno preceňovať.19 Negatívne očakávania časti obyvateľstva spojované s príchodom Červenej armády sa však neskôr aj reálne naplnili pri odvlečení tisícov Slovákov (a zďaleka nie iba aktivistov ľudáckeho režimu) na nanútené práce do Sovietskeho zväzu. K tomu sa pridávali (oproti českým zemiam) častejšie excesy a politické zasahovania do verejného života krátko po prechode frontu. Z tohto všetkého potom vyplývalo aj menšie „ospevovanie“ Červenej armády a Sovietskeho zväzu u slovenských demokratov ako u českých nekomunistických strán,20 aj keď prirodzenému či vynútenému okiadzaniu spojenectva so Sovietmi sa nevyhli ani oni. Väčšia rezervovanosť či menšie nadchýnanie sa politikov DS pre povojnový režim s jeho jednostrannou závislosťou na Sovietskom zväze sa médiami a mítingami prenášala medzi ich prívržencov i medzi ostatné obyvateľstvo.

Na rozdiel od českých zemí sa na Slovensku komunistom nepodarilo, resp. si demokrati nenechali, obsadiť všetky kľúčové vládne rezorty – KSS neovládla veľmi dôležité Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a od septembra 1945 nemohla ani ovplyvňovať verejnú mienku cez Povereníctvo informácií.

Na druhej strane treba však tiež vymenovať limity, s ktorými sa museli boriť slovenskí komunisti a ktoré im – z ohľadom na komunistickú taktiku v dominantných českých zemiach – neumožňovali naplno využiť svoj propagandistický potenciál. V prvom rade museli mierniť svoj prvotný radikalizmus, ktorým si mohli nakloniť napr. dedinskú chudobu (Povereníctvo pôdohospodárstva neváhalo proti svojvoľnému zaberaniu pôdy použiť políciu, ktorú rezortne spravovali komunisti; nemohli presadzovať ani všeobecnú pozemkovú reformu). Museli „normalizovať“ tiež svoje revolučné politické aktivity voči demokratom v národných výboroch. Po prvej pražskej dohode už nemohli v neobmedzenej miere využívať ani slovenskú otázku, ktorá z nich dovtedy robila najhorlivejších presadzovateľov slovenskej národnej samosprávy. „Zladenie kroku“ s pražským vedením KSČ, ktoré prirodzene volilo taktiku viac vyhovujúcu umiernenejším českým zemiam, znamenalo otupenie „ťahu na bránku“, ktorým dovtedy slovenskí komunisti disponovali a vďaka ktorému dovtedy udávali v slovenskej politike jednoznačný prím. Pôvodný akcent na nekompromisné zabezpečenie slovenskej samosprávy nemohla nahradiť neskoršia Širokého taktika so zdôrazňovaním bratstva českých a slovenských robotníkov, ani propaganda znásobujúca význam presunu menších priemyselných podnikov či strojov z českého pohraničia na Slovensko. O časť hlasov a schopných funkcionárskych kádrov použiteľných v predvolebnom boji bola KSS ochudobnená tiež odchodom tisícov Slovákov do priemyselných podnikov či na poľnohospodárske usadlosti po sudetských Nemcoch.21

Okrem vyššie spomínaných, relatívne jasných kladných či záporných faktorov ovplyvňujúcich volebné zisky, nemožno pri voľbách na Slovensku obísť ani menšie, regionálne faktory, ktorých osožnosť v prospech ziskov DS či KSS je niekedy sporná. Tu možno spomenúť najmä druhý, propagačný (predvolebný) vpád tzv. banderovcov do okresov severovýchodného Slovenska. Uskutočnil sa v priebehu dvoch aprílových týždňov roku 1946, počas ktorých tri banderovské sotne (stotiny) prešli desiatkami obcí severu východného Slovenska.22 Aj keď vyvinuli nemalú protikomunistickú propagandu, pričom sa snažili pôsobiť čo najlepším (nenásilným) dojmom, nepochybne zanechali v mnohých obyvateľoch tiež strach, ktorí automaticky vyvolávajú cudzie ozbrojené jednotky.23 V neprospech argumentácie o ich významnejšom vplyve na výsledky volieb v týchto oblastiach v prospech DS hovorí tiež fakt, že v Medzilaboreckom a najmä Svidníckom okrese získali demokrati výrazne menej, ako v ostatných častiach Slovenska. Napriek tomu, že ide o okresy s výrazným zastúpením rusínskeho etnika (ktoré vo všeobecnosti viac inklinovalo ku KSS)24 a banderovská predvolebná propaganda sa sústreďovala najmä na slovenské obyvateľstvo, nemožno v tak premiešanom teritóriu striktne oddeliť jedno obyvateľstvo od druhého. Takže výsledný protikomunistický či prokomunistický efekt banderovskej aktivity musel viac-menej podobne ovplyvňovať ako Rusínov, tak aj Slovákov. Tak či onak, severovýchod Slovenska sa môže popýšiť najväčšími rozdielmi v podpore DS, resp. KSS (napr. vo Svidníckom okrese získali demokrati celoslovensky najmenej 38 %, zatiaľ čo v susednom Giraltovskom až 72 % hlasov).25 To poukazuje na fakt, že samotná politika miestnych straníckych štruktúr ovplyvňovala v niektorých okresoch výsledky volieb viac ako sociálna, náboženská či národnostná štruktúra obyvateľstva, resp. ako celoslovenská propaganda tej-ktorej strany.

Keď vo voľbách 26. mája 1946 slovenskí demokrati „prevalcovali“ komunistov v pomere 63 percent k 31 percentám hlasov, malo to na Slovensku (ale čiastočne aj v českých zemiach) dvojitý efekt. Na jednej strane sa demokrati radovali z volebného víťazstva a robili si plány na usporiadanie Slovenska podľa svojich politických predstáv o vhodnom spravovaní spoločnosti (veď im patrila pohodlná väčšina SNR či Zboru povereníkov, nevraviac o národných výboroch). Na druhej strane však komunisti omnoho aktívnejšie a ostrejšie začali vymýšľať, ako neutralizovať prehru na Slovensku, ako nestratiť povojnové pozície, či aspoň ako zabrániť, aby smerovanie Slovenska určovali demokrati. Vzhľadom na nevhodnosť radikálneho riešenia volebnej prehry (zákaz DS, anulovanie výsledkov volieb na Slovensku, vyštvanie DS z vlády...) sa prešlo k jednoduchému (a do budúcnosti veľmi účinnému) podriadeniu Slovenska pražskej vláde, v ktorej mali po voľbách komunisti dominanciu.

Už 28. mája 1946 Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ uložilo V. Širokému a J. Ďurišovi, aby vypracovali podmienky vstupu DS do vlády. 29. mája 1946 sa touto vecou zaoberalo aj Predsedníctvo Ústredného výboru KSS. Všetci v ňom súhlasili s úpravou vzťahov vlády a SNR.26 V zmysle rokovania Predsedníctva Ústredného výboru KSS sa mali slovenským demokratom predložiť aj spomínané podmienky pre vstup do vlády a pre spoluprácu v slovenskom Národnom fronte. Šlo hlavne o súhlas DS s novou úpravou kompetencií ústredných a slovenských národných orgánov, s dôrazným potrestaním zradcov a kolaborantov a s uskutočnením očisty. Komunisti sa usilovali dosiahnuť negáciu volebných výsledkov najmä zdôvodňovaním štátnej nespoľahlivosti DS, ktorá, keby sa na Slovensku dostala k moci, ohrozila by tým celý štát. Na izolovanie slovenských demokratov vo vláde a k podloženiu tvrdení o nutnosti podriadenia Slovenska vláde, spustila KSS veľkú kampaň o „prešpikovaní“ DS ľudákmi,27 o nebezpečenstve separatizmu a pod.28 Vrcholom komunistickej povolebnej melodrámy sa stali prvé povolebné zasadnutia vlády po voľbách. Na mimoriadnej schôdzi vlády v pondelok 27. mája bolo prirodzene hlavným bodom programu prerokovanie výsledkov volieb. Po oznámení volebných výsledkov ministrom vnútra V. Noskom a konštatovaní, že voľby v českých krajinách prebehli pokojne, nasledovala nedočkavá otázka slovenského komunistického ministra J. Ďuriša, aké sú správy zo Slovenska. Nosek mu odpovedal, že podľa veliteľa Zboru národnej bezpečnosti bolo aj na Slovensku všetko v poriadku, ale mimo toho sú súkromné správy alebo povesti, podľa ktorých došlo k niekoľkým incidentom. To bol úvod k naštartovaniu série obviňovaní DS z využitia ľudáckych ideí a na nich naviazaných politikov a aktivistov pre svoju volebnú kampaň a víťazstvo. Za viac-menej vyčkávacej pozície zvolenej českými nekomunistickými stranami (s výnimkou opatrných vsuviek lidoveckých reprezentantov zmierňujúcich komunistické tvrdenia) museli slovenskí demokrati vo vláde čeliť obrovskému tlaku českých a slovenských komunistov voči nim. J. Ursíny a ostatní predstavitelia DS vo vláde síce ostro protestovali a snažili sa fakticky vyvracať komunistické kritiky na adresu ich volebnej kampane, vo svojom úsilí boli však iba čiastočne úspešní.29

Na ďalšom zasadnutí vlády 31. mája prizvaný šéf armádnej kontrarozviedky B. Reicin vehementne tvrdil, že časť slovenských vojakov pred voľbami aj po voľbách demonštrovala protičeské a protištátne postoje. Tým potvrdzoval predošlé tézy komunistického povereníka vnútra J. Viktoryho o tom, že v predvolebnej kampani na Slovensku šlo aj o demonštráciu proti jednote štátu, proti prezidentovi Benešovi a za obnovu samostatného slovenského štátu. Rokovanie vlády sa tak konalo v napätej atmosfére umocnenej ešte aj prichádzajúcimi správami zo Slovenska. Najprv prišla správa z Ministerstva vnútra, že s voľbami nespokojní slovenskí partizáni tiahnu do Bratislavy, potom, že v Bratislave bol voči volebnej politike DS vyhlásený generálny štrajk. Za tejto situácie vláda schválila návrh ministra obrany L. Svobodu na redislokáciu niekoľkých českých jednotiek na Slovensko a naopak. Odsúhlasila tiež uskutočnenie novej očisty v slovenskom dôstojníckom a poddôstojníckom zbore, a uložila ministrovi vnútra, aby prijal opatrenia „na zabezpečenie jednoty štátu, pokoja a poriadku na Slovensku“.30

Krátko po voľbách prišla na Slovensko aj sedemčlenná komisia komunistami ovládaného Ministerstva vnútra, aby tu preskúmala sťažnosti na spôsob vedenia predvolebného boja DS. Po skončení vyšetrenia predložila vláde správu, ktorej zmyslom bolo dokázať, že Slovensko je ovládané ľudákmi a že situácia v ňom je hrozbou pre celé Československo. Väčšina tvrdení komisie, bola kompilátom poloprávd a neoverených (dostatočne zveličených) informácií podaných slovenskými komunistami o kampani svojho víťazného politického konkurenta. V správe sa uvádzalo 79 prípadov porušenia zásad predvolebného boja zo strany DS.31 Okrem toho sa dávali i odporúčania „proti zisteným javom v postupe ľudáckeho krídla v DS“. Navrhovalo sa urobiť previerky v Zbore národnej bezpečnosti, previesť očistu v súdnictve, uväzniť bývalých poslancov slovenského snemu, penzionovať všetkých biskupov okrem Čárskeho, a trestne stíhať všetkých, ktorí sa v predvolebnom boji dopustili údajných trestných činov (čo malo postihnúť aj niektorých poslancov DS za ich radikálnejšie predvolebné výroky). Veľmi sa útočilo najmä na poslanca J. Staška (požadovalo sa jeho potrestanie za údajnú zradu odboja), na I. Pietora a J. Kempného za ich predvolebné prejavy a pod. DS bola obviňovaná z toho, že Aprílovou dohodou „získala definitívne úplnú rozsiahlu organizačnú sieť HSĽS a celý jej agitačný, tlačový a propagačný aparát, zreorganizovala ho a zahájila s ním synchronizovanú propagačnú akciu“.32 J. Ursíny síce pri prerokovávaní správy vo vláde protestoval a hovoril, že komisia mala vyšetrovať aj kampaň KSS, resp. ostatných slovenských strán, a nie a priori sa zameriavať iba na slovenských demokratov. Taktiež, že mala spolupracovať aj so slovenskými národnými orgánmi a s výsledkami jej šetrení mala byť oboznámená samotná DS. Ale pri nezáujme českých nekomunistických strán o výraznejšiu obranu slovenských demokratov nemali takéto snahy nádej na úspech.33 Tak či onak, napriek viacerým pochybnostiam o správnosti resp. tendenčnosti tejto správy u českých nekomunistických politikov, aj ona prispela k vytvoreniu obrazu možnosti ovládnutia Slovenska „novoľudákmi“ v DS. U českých nekomunistických politikov sa tak vytvorila priaznivejšia atmosféra pre akceptáciu komunistického návrhu na negovanie víťazstva DS podriadením slovenských národných orgánov vláde v tzv. tretej pražskej dohode. A tak v konečnom dôsledku, aj keď sa demokratom po voľbách podarilo ovládnuť slovenské štátne orgány,34 v niektorých aspektoch neurčovali vývoj na Slovensku už ani tak, ako do volieb.35 Porážka slovenských komunistov vo voľbách však nepochybne prispela k spomaleniu nastúpenej komunizácie Slovenska, a dvojtretinovou väčšinou demonštratívne odmietla túto ideu.

Autor je historik, pôsobí v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici
a prednáša na Univerzite Mateja Bela.




1 - Typickým príkladom môžu byť exilové reflexie H. Ripku, ktorý s minimálnou korekciou prebral komunistické tézy o priorite náboženského konzervativizmu Slovenska pre výhru slovenských demokratov. Neodpustil si dokonca ani tvrdenie, že DS vďačí za svoje víťazstvo hlavne tomu, že na jar 1946 uzavrela dohodu s vedúcimi politikmi rozpustenej ľudovej strany, ktorým zabezpečila značné zastúpenie v parlamente a v strane. RIPKA, Hubert: Únorová tragedie. Brno, Atlantis 1995, s. 110.
2 - Porovnaj napr.: TIGRID, Pavel: Slovenské dojmy. In: DRÁPALA, Milan: Na ztracené varte západu. Praha, Prostor 2000, s. 253-258; SKÁCEL, Miloslav: Česká otázka. In: tamtiež, s. 521-523.
3 - Podľa československo-sovietskej dohody o správe oslobodeného územia z 8. 5. 1944 spadalo frontové zázemia až do hĺbky 70 km do právomoci orgánov Červenej armády, a až za týmto pásmom mohli vykonávať politickú správu československé orgány. KLIMEŠ, Miloš – LESJUK, Petr – MALÁ, Ivana – PREČAN, Vilém: Cesta ke Květnu. Praha: ČSAV, 1965, s. 125-126. Politické aktivity (zakladanie národných výborov či činnosť politických strán – spočiatku iba KSS) boli povoľované aj skôr a záviseli najmä od ľubovôle príslušného politického komisára.
4 - Delegácia SNR pre oslobodené územie sa ujala svojej činnosti v Trebišove 21. 1. 1945 potom, čo dostala povolenie od politického komisára IV. ukrajinského frontu gen. Mechlisa, ktorý však nepripustil, aby v nej pôsobili dvaja reprezentanti DS (P. Zaťko a I. Štefánik), kvôli ich pozícii v štruktúrach Slovenského štátu.
5 - Zápisník Demokratickej strany, r. 1946, č. 4, s. 1; SNA Bratislava, f. ÚV KSS – GT, k. 2119; BARNOVSKÝ, Michal: Sociálne triedy a revolučné premeny na Slovensku 1944-1948. Bratislava, Veda 1978, s. 181 – 204.
6 - ŠA Banská Bystrica, f. ONV Banská Bystrica 1945-1990, k. 5; ŠA Banská Bystrica, pobočka Veľký Krtíš, f. ONV Modrý Kameň, Zápisnice zo zasadnutia ONV, r. 1945; RYŠAVÝ, Vavro: Žilina a SNP. New York, Universum Sokol Publications 1981, s. 115-116; ŠUTAJ, Štefan: Občianske politické strany na Slovensku v rokoch 1944-1948. Bratislava, Veda 1999, s. 44-45.
7 - Vo februári 1945 evidovala KSS viac okolo 20 tisíc členov, v júni 1945 už dokonca 150 tisíc členov. SNA Bratislava, f. ÚV KSS – GT, k. 2119; NA Praha, f. 100/24, sv. 41, a. j. 834.
8 - Aj keď sa takéto zjednodušenie ľahko ponúka. Keď totiž spočítame posledné predvojnové preferencie slovenských komunistov a sociálnych demokratov, dostávame približne rovnakú hodnotu, akú dosiahla zjednotená ľavica v KSS v povojnových voľbách. Automaticky sa nám tak núka téza, že 60 % víťazstvo DS vzniklo jednoduchým spojením hlasov všetkých predvojnových prívržencov neľavicových strán, najmä agrárnikov a ľudákov. Skutočnosť však bola omnoho zložitejšia a menšia časť bývalých prívržencov i straníkov HSĽS spojila svoj povojnový osud s KSS, podobne ako časť sociálnych demokratov volila, resp. sa angažovala v DS.
9 - V tejto súvislosti nie je vôbec prekvapujúcim, že v radoch KSS sa grupovali dominantne najchudobnejší roľníci – až 70 % z nich vlastnili hospodárstva iba do výmery 5 ha. SNA Bratislava, f. ÚV KSS – GT, k. 2119.
10 - SNA Bratislava, f. ÚV KSS, k. 2150.
11 - Inak to nešlo, veď ¾ slovenskej populácie prináležala ku katolíckemu náboženstvu a viac ako 15 % evanjelikov pôsobilo rovnako v DS aj KSS. Neveriacich, či už formálne alebo aj prakticky, bolo na Slovensku veľmi malé percento. Napr. v Sabinovskom okrese bolo na jar 1945 z 1250 členov KSS iba 12 starých členov komunistickej strany (SNA Bratislava, f. ÚV KSS – GT, k. 2119). Základňu nových členov určite netvorili ateisti, ale veriaci. Také množstvo ateistov by bolo ťažké nájsť aj vo viacerých severovýchodných okresoch dokopy...
12 - K vzťahu KSS ku Katolíckej cirkvi pozri: PETRANSKÝ, Ivan: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945-1946. Nitra, Garmond 2001, s. 43-162.
13 - Najsignifikantnejší je prípad Jozefa Straku, ktorý tri dni pred voľbami na prvej strane komunistickej Pravdy obviňoval z neúprimného účelového hájenia náboženských požiadaviek, pričom možno v tomto smere plne dôverovať iba KSS, ktorá svojou politikou slúži náboženstvu a Cirkvi. STRAKA, Jozef: Slovenskému katolíckemu kňazstvu a ľudu. In: Pravda, r. 1946, č. 116 (23. 5. 1946), s. 1.
14 - Aj komunistami toľko omieľané prehlásenie katolíckych biskupov zverejnené v deň volieb malo najmä tento efekt. Aj keď vyzývalo k tomu, aby každý katolík volil stranu, „ktorá stojí na kresťanskom základe a bude hájiť práva Cirkvi na školy, internáty...“ – čo by väčšina veriacich urobila aj bez tohto prehlásenia – prinieslo hlavne vyjasnenie podstatnejšej otázky, a to, ktorá „kresťanská“ strana je tou „pravou“, či DS alebo Strana slobody. Na negáciu podstatnej časti náboženskej propagandy Strany slobody (stavajúcej sa do pozície dôslednejšieho obhajcu katolíckych záujmov) stačili záverečné biskupské slová: „Správy, akoby niektorí biskupi vstúpili do Strany slobody, nezodpovedajú pravde.“ Smernice pre katolíkov k voľbám. In: Katolícke noviny. r. 1946, č. 21 (26. 5. 1946), s.1.
15 - NA Praha, f. 100/24, sv. 41, a. j. 834; SNA Bratislava, f. ÚV KSS – GT, k. 2119; BARNOVSKÝ, Michal: Sociálne triedy a revolučné premeny na Slovensku 1944-1948, s. 181 - 204.
16 - Z politických príčin nebol – až do otvoreného ozbrojeného odboja proti režimu počas SNP – nikto popravený, a aj keď sa v ľudáckych väzniciach vystriedali asi 2 tisícky komunistických a stovky nekomunistických príslušníkov odboja, zažili iba o málo prísnejší režim, ako panoval v predvojnovom väzenstve. Okrem toho, za podobné prečiny, za ktoré sa v Protektoráte bežne popravovalo a stíhali sa celé rodiny, dostávali politickí odsúdenci iba krátkodobé tresty.
17 - Ľudácke propagandistické heslo založené na vykresľovaní pokojného a blahobytného Slovenského štátu v porovnaní so strádajúcimi okolitými štátmi a územiami.
18 - Bližšie pozri napr.: LACKO, Martin: Slovenskí vojaci a sovietsky raj, in: Historické rozhľady, r. 2005, s. 185-198.
19 - Tvrdenie, že najmä v negatívnych skúsenostiach slovenských vojakov s boľševizmom na východnom fronte sú „korene odmietnutia komunizmu slovenskou spoločnosťou v prvých povojnových voľbách“ nie je celkom obhájiteľné. MIČIANIK, Pavel: Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu I. Banská Bystrica, Dali 2007, s. 261.
20 - Porovnaj napr.: DOBEŠ, Jan: Politické elity v prozatímním, případně ústavodarném národním shromáždění, in: Česko-slovenská historická ročenka 1996. Praha: Česko-Slovenská/Slovensko-Česká komise historiků, 1996, s. 115-117.
21 - SNA Bratislava, f. ÚV KSS, k. 2150.
22 - Bližšie pozri: ŠMIGEĽ, Michal: Činnosť a propaganda oddielov Ukrajinskej povsta¬leckej armády (tzv. banderovcov) na území Sloven¬ska pred voľbami v roku 1946, in: Posledné a prvé slobodné(?) voľby – 1946,1990. Red. Medvecký, Matej. Bratislava, Ústav pamäti národa 2006, s. 31-55; MIČKO, Peter: Ukrajinská povstalecká armáda na Slovensku v roku 1946, in: Annales Historici Presovienses, r. 2006, s. 198-216.
23 - Otázka podpory, strachu či odporu miestneho obyvateľstva voči banderovcom je podobne zložitá, ako obdobný problém v prípade partizánskeho hnutia počas druhej svetovej vojny.
24 - V prevažne rusínskych obciach dosiahla DS o 12 % menšiu volebnú podporu ako bol jej slovenský priemer, zatiaľ čo KSS tu získala až o 15 % viac hlasov ako inde na Slovensku. GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Rusíni (Ukrajinci) na Slovensku a parlamentné voľby v rokoch 1946 a 1948, in: Prvé povojnové voľby v strednej a juhovýchodnej Európe. Bratislava: Veda 1998, s. 195.
25 - Štatistická príručka Slovenska 1947. Bratislava 1947, s. 307-309.
26 - Predošlé vzletné vyhlásenia slovenských komunistov o nutnosti pevného ukotvenia širokých právomocí slovenských národných orgánov aj v komunistickej tlači vystriedali tézy o nutnosti nechať Slovensko viesť socialistickou väčšinou českých zemí, zveličovala sa hospodárska pomoc Slovensku a pod. Socialistická väčšina v štáte – záruka pokrokového vývinu. In: Pravda, r. 1946, č. 123 (1. 6. 1946), s. 1.
27 - Typickým príkladom takejto propagandy može byť napríklad článok v žilinskom Dni z 15. júna 1946, v ktorom sa tvrdí, že 100 000 funkcionárov HSĽS a HG volilo DS podľa inštrukcií ilegálnej tlače. Ako príklad je uvádzaný aj bývalý poslanec slovenského snemu Emil Boleslav Lukáč. Pokračovaním tejto línie KSS bolo aj vyhlásenie, že „pred voľbami sa vďaka členom DS podarilo mnohým politickým väzňom utiecť z väzenia.“ Taktiež sa prízvukovalo, že „aj sovietska tlač poznamenáva, že predseda SNR a DS je spojený s fašistickým podzemím a dokonca s banderovcami.“ Začne sa očista DS. In: Deň, r. 1946, č. 158 (15. 6. 1946), s. 1.
28 - Predseda KSS Vilam Široký usporiadal krátko po voľbách tlačovú konferenciu pre českých novinárov, na ktorej im podal komunistické videnie situácie na Slovensku. Povedal: „Víťazstvo Demokratickej strany bohužiaľ nie je víťazstvom homogénnej Demokratickej strany, nezvíťazili iba štátotvorné a konštruktívne sily. Určité kruhy v Demokratickej strane podriadili mravné hodnoty a otázku republiky svojim straníckym záujmom. ... Ide o pakt demokratickej strany s gardistami, o pakt s ľudáctvom. Čarnogurský prijímal inštrukcie zo zahraničia a odovzdával ich Kempnému a ostatným predstaviteľom ľudáctva. ... Vo volebnom úspechu treba vidieť blok agrárnikov a ľudákov, blok 6. októbra 1938 ... Vláda bude musieť urobiť veľmi účinné opatrenia, aby sme zabezpečili rovnomerný vývoj na celom území štátu.“ Okrem toho dával aj iné recepty na riešenie situácie na Slovensku: očistiť politické strany od všetkých kompromitovaných ľudí, očistiť výkonné výbory, redakcie, poslanecké kluby, stranícke aparáty, národné výbory. „Očistu politických strán, by mala prevádzať komisia vedená vládou. Treba previesť očistu v štátnej a verejnej správe, kde by návrhy na očistu mali podávať odbojové organizácie“. KSS za jednotnosť a bezpečnosť štátu. In: Deň, r. 1946, č. 157 (14. 6. 1946), s. 1.
29 - NA Praha, f. 100/24, sv. 140, a.j. 1494. Zápis 60. schôdze vlády zo dňa 27. 5. 1946.
30 - BARNOVSKÝ, M.: Na ceste k monopolu moci. Bratislava, Archa 1993, s. 106.
31 - Predvolebná kampaň a politika DS bola obviňovaná najmä zo zneužívanie náboženstva (brojenie kňazov v kostole proti KSS, proti ZSSR, vyzdvihovanie DS...), z antisemitizmu, z antikomunizmu, z očierňovania Červenej armády a spojenectva so ZSSR a zo zneužívania armády (či už na predvolebné aktivity, či na bitie prívržencov KSS vojakmi...). Správa ďalej vravela o psychickom vydieraní aktivistov KSS demokratmi, o urážaní až bití partizánov, o zapojení bývalých ľudákov a gardistov do kampane DS zameranej aj na brojenie proti Čechom, proti Benešovi a za slovenský štát a pod.
32 - NA Praha, f. 100/24, sv. 41, a.j. 839.
33 - NA Praha, f. 100/24, sv. 140, a.j. 1494. Zápis 65. schôdze vlády zo dňa 14. 6. 1946.
34 - Kvôli komunistickým obštrukciám dostali pod kontrolu Zbor povereníkov až v auguste 1946, SNR v septembri a národné výbory ešte o mesiac až dva neskôr.
35 - Za všetky stačí uviesť, že po prvom roku od tretej pražskej dohody – keď vláda rozhodovala o definitíve tej-ktorej zákonodarnej normy demokratmi ovládanej SNR – boli z 32 návrhov SNR vládou odsúhlasené iba tri. BARNOVSKÝ, M.: Na ceste k monopolu moci, s. 46.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.