Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Za moldavskou a nórskou etikou

Číslo 1/2016 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 1359
 

Nakoľko Moldavsko a Nórsko nemajú nič spoločné, aj ja som podnikol cesty za charakteristickými osobitosťami moldavskej a nórskej etiky celkom nezávisle od seba.

Moldavsko právom predstavuje úplne najchudobnejšiu krajinu Európy, Nórsko zase – na základe väčšiny ukazovateľov – tú najbohatšiu. Zatiaľ čo Moldavsko nevyniká ani medzi susednými krajinami, Nórsko ovplyvňuje celý svet: strednú a východnú Európu napríklad prostredníctvom EEA fondov (tzv. nórskych fondov). V rokoch 2009 - 2014 darovali tieto fondy len Slovensku 75 miliónov eur, čím poskytli živobytie mnohým reštaurátorom kostolov, rómskym mimovládnym organizáciám a aktivistom LGBTI.

Z náboženského hľadiska sa formovali obe tieto tak rozdielne krajiny veľmi monokultúrne. Moldavsko môžeme vnímať ako najpravoslávnejšiu krajinu vôbec. Všetkých päť najväčších národnostných skupín pochádza z pravoslávia: rumunsky hovoriaci Moldavčania, Ukrajinci, Rusi, Gagauzi a Bulhari. Nórsko bolo zase stáročia zapuzdrené v štátnej luteránskej cirkvi, ktorá sa medzičasom nevídane zredukovala. Iba štyri percentá Nórov chodí ešte pravidelne na bohoslužby a štátom nanútené cirkevné voľby na základe ich výsledku nútia cirkev zaviesť sviatostné homosexuálne manželstvá.

*

Vlastne som sa chcel s tými moldavskými babičkami spriateliť. Počul som o nich pred rokmi, keď mi pred jedným kostolom v nočnom hlavnom meste Moldavska udrel do očí stanový tábor. Moji skvelí moldavskí priatelia mi so smiechom vysvetlili: „Vnútri spia babičky, ktoré protestujú proti diabolským číslam na nových pasoch.“ Neskôr som počul o čiastkovom víťazstve pravoslávnych veriacich: štát im udelil výnimku a oslobodil ich od nových trinásťmiestnych identifikačných čísel. Hoci som tieto babičky nepoznal, pozeral som na ne ako na hrdinky.

Zvedavo som zaklopal na ošumelý barak v centre Kišiňova. Vo farnosti „Toaca“, patriacej pod Moskovský patriarchát, pôsobí aj niekoľko mladých. Otvorila mi ale moldavská babička ako z rozprávkovej knižky. Pustila ma dnu len preto, lebo vonku bolo ešte nepríjemne chladno, a s mojimi otázkami ma odkázala na báťušku. Dala mi výtlačky ich časopisu v ruštine a rumunčine. Zameranie článkov bolo slušne povedané predosvietenecké: židia, pápeženci, slobodomurári a Američania obstáli veľmi zle. Hnedovlasá a hnedooká babička pri protestoch pochodovala na čele sprievodu. Jazyk sa jej pomaly predsa rozviazal.

Spýtal som sa jej, ako môže cestovať bez pasu prispôsobeného európskym a americkým normám. „Nemôžem nikam cestovať, ale načo aj?“ Ukázala na ikonostas – „veď je tu tak krásne!“ Jej deti a vnuci sú vraj síce veriaci, ale dali si vystaviť biometrické pasy. „Dobré to nie je,“ povedala, „ale oni na to tiež ešte prídu.“ Keď už som tam bol, nechal som ju nahliadnuť do môjho rakúskeho pasu. Mlčky sa pohrúžila do dokumentu plného pečiatok. Nedôverčivo prešla rukou po starých vízach. Preverila, či nie je v mojom pase čiarový kód. Preverila, či sa tam nenachádza trinásťmiestne číslo. Preverila, či nemá môj pas zabudovaný čip, ktorým by ma mohli na celom svete lokalizovať. Od patriotických emócií sa mi pýchou vypla hruď – môj pas je čistý.

Po nekonečnom otáľaní babička vydolovala spod pultu brožúru, ktorá na základe Zjavenia apoštola Jána zdôvodňovala odmietanie takýchto identifikačných čísel. Brožúra musela viackrát premoknúť, možno počas 1200 kilometrov dlhej štyridsaťdňovej púte stareniek pozdĺž moldavskej hranice. Myslím, že človek nemusí byť veriaci na to, aby ho desila predstava, že bude celý život bezpodmienečne riadený pomocou jedného jediného čísla. Aj brožúra vystríhala pred odcudzením, premenením človeka na zviera a vec. Stáli tam citáty z Biblie, podľa ktorých sú mená spasených „zapísané v nebi“.1 Strata mena znamenala „vládu zvieraťa, pod ktorou sa ľudia premenia na odosobnenú kybernetickú biomasu“. Takto som sa na to ešte nikdy nepozeral.

Pri všetkých mojich sympatiách si s babičkou nebolo hodné začínať. Historické stretnutie patriarchu Kirilla s pápežom Františkom na letisku v Havane ju veľmi nepotešilo. Katolicizmus je podľa nej skutočne nahovno. Vždy, keď som pravoslávnym zložil kompliment, pozrela sa táto žena na svoj hnedý neforemný kabát a neveriacky pokrútila hlavou. Vyčítala mi gregoriánsky kalendár a katolícke znamenie kríža: „prežehnávať sa dvoma prstami je predsa nesprávne“. Katolícke prežehnávanie, ktoré som jej predviedol, ju nepresvedčilo. „S troma prstami je to správne, predsa logicky tri, kvôli Svätej Trojici.“ Keď som pochválil krásu jej krucifixu, ukázala na nohy Pána priklincované vedľa seba. „A prečo ho katolíci znázorňujú s prekríženými nohami? To je zlé! Tak to predsa vôbec nebolo!“ Mal som namietať, že Velázquez sa v baroku aj tak vrátil k prototypu štyroch klincov, no žiaľ v tej chvíli som to ešte nemal vygooglené.

Opýtal som sa jej, ktorá krajina sa najviac približuje jej kresťanským pravoslávnym ideálom. Nemusela dlho premýšľať: „Rusko!“ Spýtal som sa jej, čo si myslí o stanových táboroch a masových demonštráciách, ktorými od leta 2015 protestujú proti upadajúcemu „proeurópskemu“ moldavskému režimu. Na moje prekvapenie opäť skepticky potriasla hlavou. „Ukradli ľuďom miliardu dolárov “, zavolal som, „to vám nevadí?“ Mykla plecami: „Sami sa budú musieť zodpovedať.“ A dodala k tomu: „Keby tu boli ľudia bohatší, nemodlili by sa potom menej?“ Keď som odchádzal, úprimne som jej zaželal všetko dobré. Babičky bez čiarového kódu sa mi – až na pár maličkostí – zdali cool.2

*

Letel som do Nórska, aby som získal určitú predstavu o tom, kam smeruje etický kom¬pas západnej civilizácie. Nórsko spolu so Švédskom zohrávajú úlohu morálnych svetovládcov. Aj keď tvoria len tri štvrtiny promile svetového obyvateľstva, o nositeľoch Nobelovej ceny rozhodujú sami Nóri. Okrem toho majú historicky jedinečnú kopu peňazí našetrenú z výnosov ropy a plynu. Nórsky štátny ropný fond predstavuje so súčasným objemom asi 750 miliárd eur najväčšieho investora na svete. Kontroluje ho vlastná etická rada. Predseda tejto etickej rady mi prisľúbil rozhovor.

Pri jednom výbežku Oslofjordu som musel prejsť ulicou plnou administratívnych budov. Centrála koncernu Ferd nebola ničím zvláštna, nevyzerala na tri miliardy čistých aktív. Svetlom zaplavená nevýrazná budova, no s najlepším výhľadom na Lysakerfjord. Keďže si ani piaty najbohatší Nór nesmie nič namýšľať, vyzdvihol ma Johan H. Andresen osobne na recepcii. Štíhly obor v obleku, so zvučným hlasom. Na vizitke mal napísané: „Owner and Chairman“.3 V jeho šéfovskej kancelárii boli nahromadené knihy a papiere. Sľúbil som, že nebudem písať o jeho umeleckých dielach, aby som nikomu nevnukol zlé myšlienky. Socha, postavená v strede medzi dvoma prie¬čeliami okien s výhľadom na fjord, znázorňovala nahú ženu. Klasická ženská postava, tvár nič-moc, plné prsia.

Opýtal som sa ho, prečo sa päťčlenná etická rada skladá iba z právnikov, bývalého zástupcu šéfa Ferdu a jeho. V Nemecku som sa stretol už aj s pestrejšie zostavenou etickou radou, ktorú tvorili minimálne dvaja zástupcovia Katolíckej cirkvi a dvaja z evanjelického spektra. Namietal, že v etickej rade investičného fondu je vraj potrebné „rozumieť investíciám“ a „áno, Nórsko je sekulárna krajina. Koniec - koncov, vždy ide iba o to, že sa nesmie kradnúť. Nie som si istý, či potrebuješ kňaza, ktorý ti to povie.“ Andresen vysvetlil, že etická rada preverí každý rok 300 firiem, do ktorých nórsky štátny fond investoval. „Pomocou sofistikovaných internetových vyhľadávačov etická rada elektronicky skenuje portfólio.“ Naznačil, že onedlho sa môžu niektorí textilní výrobcovia dostať na čiernu listinu a štátny fond tam už nebude môcť mať žiadne podiely. „Ľudia si mysleli, aké cool, oni môžu podnik len tak vyšmariť. Ale prečo by sme to robili? Skôr by sme mali znižovať riziká a zhodnotiť riziká v budúcnosti.“ Spýtal som sa, či Volkswagen preto zostane v portfóliu, lebo ďalšie riziko podfuku s emisiami je skôr malé. Nemohol hovoriť o konkrétnych podnikoch. Jeho škerenie mi však prezradilo – chlapče, pochopil si našu logiku.

Andresen viedol rodinnú firmu, ktorá začínala v roku 1849 pod názvom „Tiedemans Tabaksfabrik“. V etickej rade používa teraz politicky dané smernice, ktoré stavajú na rovnakú úroveň tabak, nášľapné míny, kazetovú muníciu a jadrové zbrane. „Na to ja nedohliadam“, vytáčal sa. Predal tabakovú firmu, „z obchodných a morálnych dôvodov sme ponuku nemohli odmietnuť“. Nebolo mu ľúto, neprepadol sentimentálnosti, že sa zbavil jadra rodinnej firmy? Miliardár mi odpovedal s chladom suveréna: „Za pätnásť rokov som vytvoril väčší zisk ako zvyšok rodiny za 150 rokov.“

Andresen získal veľa peňazí skupovaním hedžových fondov na vrchole finančnej krízy v roku 2009, keď investori masovo utekali pred mimoriadne špekulatívnymi finanč¬nými derivátmi. „Radi investujeme v čase, keď je trh prehnitý, vyhlásil chladne. „Nič som nerobil a cena opäť stúpla." V roku 2012 sa zúčastnil Bilderbergskej konferencie. Ako idú dokopy hedžové fondy s jeho „sociálnym podnikaním“, vďaka ktorému priviedol do školy a práce „tisícky mladých ľudí“? „Ide to dokopy ako ruka s rukavicou.“

Dlho som sa vyzvedal na výchovu, ktorá bola Andresenovi dopriata, a na hodnoty, ktoré ho formovali. Konkrétnu odpoveď som nedostal, o kresťanských vplyvoch nehovoril vôbec. Keďže som mal pred sebou mimoriadne úspešného miliardára, spýtal som sa na tajomstvo jeho úspechu. „ Selfinsight “,4 povedal bez väčšieho váhania. „Najímam ľudí, ktorí sú lepší ako ja, dôverujem im, a oni potom bežia ako o život.“5 Uvoľnene sa zasmial a odprevadil ma opäť na recepciu. Po rozhovore s predsedom etickej rady som šiel dole k vode. Andresenovi zamestnanci si na lávkach užívali obednú prestávku. Fajčiť som nevidel nikoho.

Preložila: Mária Poláčiková





1 - Zrejme odkazy na Zjv 2,17 a Zjv 13,8.
2 - Skvelé, super.
3 - Vlastník a predseda.
4 - Sebapoznanie, sebapochopenie.
5 - Doslova povedal: „ ...then they run like hell“.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.