Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rodina Munkovcov

Číslo 3-4/2015 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2785
 

(Príhovor k 70. výročiu mučeníckej smrti Františka a Tomáša Munka)

Martin Buber, židovský filozof opisuje svoj zážitok po skončení druhej svetovej vojny. Navštívil židovský cintorín v Kolíne nad Rýnom, ktorý je v blízkosti známej gotickej katedrály. Zažíval kontrast rozváľaných židovských náhrobných kameňov v tieni veľkolepej gotickej veže. Tak sa mu javilo židovstvo vo svete, v kontraste s Cirkvou. Vtedy mu ale prišla na um myšlienka: „Ale Boh zatiaľ nevypovedal svoju zmluvu s Abrahámom!“ Málokto vyjadril tajomstvo Židov aj po dvoj tisícročnej diaspóre a po hrôzach druhej svetovej vojny tak jasne ako on.

S touto fascináciou zo židovstva sa stretáme rovnako u konvertitu, dvadsaťročného jezuitského novica Tomáša Munka. Píše o tom jezuita páter Jozef Porubčan v knihe Svedectvo pravde I 1 : „Počas mojej prípravy na kňazstvo som mal jedného priateľa. Volal sa Tomáš Munk a bol Žid. Stal sa však kresťanom a tiež chcel byť kňazom. Pri jednej debate sa rozhovoril:

- Vieš, to je také zvláštne, nás Židov málokto pochopí. My skutočne nemáme obdoby medzi inými národmi. Svoju výnimočnosť nosíme v sebe viac, ako si to kto môže myslieť. Ktorý národ na svete – z tých najstarších alebo z tých najmladších – môže hovoriť o svojom jedinom praotcovi, z ktorého povstal? Pozná niekto prvého Gréka, prvého Rimana, prvého Francúza, prvého Slovana? My vieme presne, ako sa volal náš praotec. Ak hovoria národy o svojich praotcoch, každý vie, že sú to len bájky. My však skutočne vieme, z koho pochádza náš národ, a reálne a tvrdo sledujeme od neho svoju históriu až do dnešných čias.

Od tisícročí sme tu ako dospelý národ, ktorý mal a má svoj jasný svetonázor, svoje národné sebavedomie. Neraz sa mi zdá, ako by sme boli dospelým, múdrym mužom, ktorý sa ťažko nechá poúčať od nejakého mladíčka, čo ešte vôbec nebol na svete, keď my sme už prenikali veľkými tajomstvami života.

Najpozoruhodnejšie je na tom ale to, že svoju mnohotisícročnú kontinuitnú životnosť nemáme z výhodných zemepisných podmienok, ani z mimoriadnej brannej moci národa. Tento národ prežil i vtedy, keď bol rozbitý a rozprášený po celom svete, keď nebolo jediného miesta, ktoré by mohol nazvať svojím. Cez tisícročia žil z jediného výkriku, ktorý sa nesie celými dejinami: - Počuj, Izrael, náš Boh je jediný Pán!

Od tisícročí má spísanú túto svoju vieru v knihe, ktorú nazýva Knihou kníh – Bibliou. - Biblia je našou prenosnou vlasťou. Keď má Žid v rukách Bibliu, cíti sa doma, nech by bol kdekoľvek na svete. Jeho praotcovia mu v nej rozprávajú tajomstvo histórie vlastného národa, ale i kroniku celého ľudského rodu od samého začiatku – od prvého človeka, čo sa objavil na zemi... My sme neprežili a nežijeme na základe výhodných medzinárodných dohôd a zmlúv, ale na základe zmluvy s Bohom. Ani múdrosť našej Biblie sa neopiera o vedecké výskumy, ale práve o túto zmluvu. A to sú úžasné veci. Myslím, že už naša vlastná existencia je dôkazom našej pravdy.“ Toľko páter Porubčan o Tomášovi Munkovi.

Tomáš toto svoje prežívanie židovstva dotiahol ešte ďalej. Bol už pokrstený katolík, jezuitský novic, keď 14. decembra 1944 nacisti zatkli na ulici v Ružomberku jeho matku Gizelu. Ešte v ten deň zatkli aj jeho otca Františka a brata Juraja. Tomáš vedel, že rad prichádza naňho. V noci nešiel spať a strávil celú noc v kaplnke ružomberského noviciátu. Ráno s úsmevom na tvári povedal: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ.“ Ráno, 15. decembra nacisti zatkli aj jeho.

Toto tajomstva židovstva, o ktorom hovoril Martin Buber a ktoré ako mladý človek vnímal Tomáš Munk, najďalej rozvinul svätý Pavol v liste Rimanom, keď píše: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael,...“ (Rim 11, 25-26). Munkovci potiahli svoje židovstvo ďalej. Stali sa kresťanmi-katolíkmi. Pozrime sa na túto líniu ich života. V roku 1939 vstúpila celá rodina do Katolíckej cirkvi. Ich krstnými rodičmi bol advokát Tomáš Karol Hegner a jeho manželka Júlia, rodená Svobodová, z Prahy. Konverzia Munkovcov siaha však omnoho hlbšie. Gizela Munková si v roku 1933 napísala do denníka: „My Židia sme svojou nekľudnou povahou upokojujúcim prvkom stvorenia... Ježiš, ktorého sme vylúčili zo svojich radov, nám odobral pokoj, sústredený v jeho osobe a my sme zostali nepokojní. Aj keď nevyzerám ako Židovka, predsa som, a nesiem túto trade mark, nie ako pýchu, ale ako osud, proti ktorému sa nemôžem vzoprieť... Neviem, či ako Židovka nestojím bližšie ku kresťanskej ideológii než masy, ktoré majú vo svojich matrikách napísané katolík.“ František Munk vo svojej žiadosti o krst napísal: „Podľa svedomia môjho, duševne a so srdcom som už dávno členom Cirkvi Kristovej. Snažil som sa vždy tráviť život môj a ten môjho blízkeho okolia tak, ak by som mal Jeho – jedine smerodajného ukazovateľa cesty – stále predo mnou. Nebol to ani rozkaz, ani zákon, ktorý mi to predpisoval; - bola to túžba vnútorná, neomylné želanie po najsprávnejšej, pre mňa šťastie značiacej dráhe životnej. - Môj pomer k Pánu Bohu a k Tomu, ktorý Ho – vzdor násiliu hmoty a jej prívržencov, vzdor pharisejom a skoro celému svetu majúcemu bohov zo zlata a striebra – robil ľudstvu zase pochopiteľným; spojitosť s Duchom pravdy a spravodlivosti sú v živote mojom už tak zakotvené, že som necítil potrebu toto moje náboženstvo upevniť aj vyznaním navonok ...“ Potom hovorí o výchove svojich dvoch synov a píše: „Cirkev všeobecná, apoštolmi Ježišovými rozšírená má byť táto pôda, oná pevnosť, kde sa zachránia, pred falošnými prorokmi, ktorí prichádzajú v ovčích kožiach, ale sú zdnuka ako diví vlci a kde sa neodklonia z úzkej cesty, ktorá vedie k jedinému pravému životu...“

Tomáš, či už vo svojich básňach, alebo v korešpondencii s Pavlom Straussom písal o kresťanstve často. Už pri jeho rozprávaní o židovstve sme mali možnosť vidieť hlboké vnorenie tohto mladého človeka do tajomstiev dejín spásy. V roku 1943, krátko pred vstupom k jezuitom, 19-ročný Tomáš píše Pavlovi Straussovi: „Duchovný život kresťana by musel vynikať popri hĺbke aj veľkou prostotou. Už aj preto, lebo Kristus bol pri všetkej hĺbke a šírke osobnosťou náramne jednoduchou, do ktorej sa vie vcítiť každé dieťa, ktorého každý v podstate vie aspoň vytušiť. A čo by mal byť kresťan inšieho, ak nie alter Christus... A potom: láska, pokora, odovzdanosť, dôvera – tie nutné prvky kresťanského života sa musia ukázať v detinsky prostom náhľade na život. Konečne – veď celý duševný život záleží na jednej jedinej tak prostučkej vete: ,Nie ja, ale Kristus´!“

František Munk svoje katolícke vyznanie a vnútorné presvedčenie dotiahol v hraničných chvíľach svojho života až do konca. Katolícky kňaz, tiež konvertita zo židovstva, Edmund Bárdoš podáva o Františkovi a Tomášovi Munkovcoch svedectvo z koncentračného tábora. Raz, keď v tábore Sachsenhausen prehadzovali piesok, Tomáš nešikovne narábal s lopatou. Keď mu nemecký dozorca ukazoval, ako má robiť, a ani to nepomohlo, udrel ho tento do tváre, že Tomáš padol na zem a ticho úpel. Vtedy k nemu pristúpil otec František a povedal mu: „Tomáš, ktorý pre nás bičovaný bol.“ A ako injekcia zaúčinkovali otcove slová, Tomáš vstal a pracoval ďalej. Bárdoš tiež spomína chvíle z tábora, keď večer čo večer otec a syn šepkali: Blahoslavení chudobní...tichí...keď plačú..., ktorí trpia, a dodal: Mnohí Židia s obdivom pozorovali túto rodinu a prehlásili, že sa dosiaľ nestretli s takým hlbokým náboženským presvedčením a nepočuli hovoriť tak presvedčivo o kresťanstve ako z úst tejto rodiny.

Ak sa vrátime k proroctvu sv. Pavla o naplnení časov, keď Židia uveria v Krista, tak konvertiti zo židovstva sú znakmi času, záblesky milostivej budúcnosti, predzvesť druhého príchodu Krista. Konvertiti zo židovstva sú omilostené duše z diaspóry židov, ktoré zapĺňajú oblúk preklenujúci dejiny od Abraháma až k zavŕšeniu dejín spásy.

V dejinách Slovenska nemáme zaznamenaných veľa príbehov konverzií dospelých Židov. Príbeh rodiny Munkovcov je neobyčajný životný príbeh v slovenskom prostredí. Napriek všetkým príkoriam, ktorých sa im za vojny na Slovensku dostalo, priľnuli k Slovensku a mali ho radi. Kresťanský príbeh rodiny Munkovcov aj na Slovensku sprítomňuje posledné vety v Zjavení apoštola Jána: „Ten, čo tu dosvedčuje, hovorí: ,Áno, prídem čoskoro.´ ,Amen. Príď, Pane Ježišu!´... “

Pozrime sa tiež na čisto ľudský profil rodiny Munkovcov. V roku 1942 v ich blízkosti a priateľstve konvertoval židovský lekár, spisovateľ, básnik Pavol Strauss, ktorému boli manželia Munkovci aj krstnými rodičmi. Strauss o tom neskôr napísal: „Život zdanlivo pozostáva iba z ,náhod´ – no v úvodzovkách. ,Náhodou´ som sa zoznámil s rodinou, ktorá ma náhodou poučila o svätej omši a hneď ma zobrala do kostola, keď som prvý raz sledoval vedome svätú obeť. U nich som videl, čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe, v láske ku každému a v znášaní krížov...“ V roku 1943 konvertovala na katolícku vieru ich domvedúca, spišská Nemka, evanjelička Matilda Domaracká. Po ich zatknutí a smrti až do konca svojho života nosila čierne šaty.

Ale najsilnejšie svedectvo o Františkovi Munkovi znovu podal spomínaný kňaz Edmund Bárdoš, keď opisuje ich posledné chvíle: „Tomáš s otcom i ja sme nastúpili do jednej pätice – pochodové kolóny väzňov stavali po piatich. Už po hodine cesty Tomáš sa začal potácať a klesať k zemi. Otec i ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani, keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje pochodujúcu kolónu, vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej.“ Na druhý deň očití svedkovia potvrdili, že obidvaja sú mŕtvi. Bárdoš o svedectve týchto ľudí píše: „ Po našom odlúčení pristúpil ku nim SS-man s krikom – Auf, weitermaschieren! (Hore a ďalej pochodovať!) Otec prosil, že syn je chorý, aby doprial chvíľku oddychu. SS-man na to dvomi strelami z automatu zabil Tomáša a jeho otca.“

O osudoch matky Gizely a syna Jurka neexistujú žiadne správy. Hovorí sa, že boli odvlečení do tábora Bergen-Belsen a tam Gizela počas epidémie týfusu zomrela. O Jurkovi vznikla neoverená fáma, že prežil oslobodenie a bol poslaný do rekondičného tábora vo Švajčiarsku, kde mal potom aj žiť a pôsobiť ako organista. Pán biskup Kaľata sa o Jurkove osudy intenzívne zaujímal, telefonoval všetkým ľuďom vo Švajčiarsku, ktorí sa volajú Munk, ale nezistil nič. Milí priatelia! Generálny tajomník OSN v rokoch 1953 - 1961, švédsky diplomat Dag Hammarskjöld vo svojich denníkoch píše, že pri všetkých úspechoch a sláve, ktorú zažíval, jeho život sa zmenil od chvíle, keď uveril hlasu vo svojom vnútri a začal za ním kráčať. A pokračuje, že odvtedy bol jeho život ako kráčanie v labyrinte nepoznaného, len s jemnou Ariadninou niťou v rukách, ktorá mu ukazovala cestu. Toto je cesta ľudí ducha, cesta mystikov, plná neznámeho a neistôt. V kresťanstve sa tomu hovorí aj cesta, na ktorej človek plní vôľu Božiu. Je to cesta, ktorú keď ľudia objavia, už z nej nechcú zísť, lebo našli sami seba. Cirkevní otcovia hovoria, že ovocím jej pravosti je pokoj a tichá radosť v duši. Český spisovateľ Jaroslav Durych píše, že je to cesta umelcov, tulákov a svätcov.

Tomáš Munk napísal v auguste 1943, niekoľko týždňov po vstupe do jezuitského noviciátu list Pavlovi Straussovi, ktorý práve slávil prvé výročie svojho krstu. Píše v ňom: „Skusujeme to denne – a ja som to skúsil teraz zvlášť intenzívne –, že to sú naše najslávnejšie a najosudovejšie chvíle, keď nás Pán volá po mene. Nuž na výročie dňa, v ktorý si prvý raz vedome zadosťučinil tomuto volaniu Ti prajem, aby Tvoje uši zostali vždy útlocitnými pre vánok božieho šepotu... Čoraz viacej poznávam, že na tom záleží všetko: Odumrieť hlasu sveta a svojho vlastného ,ja´ a počúvať len na pokyny zvnútra. Tieto nás povedú bezpečnou cestou... “ O necelý rok, 28. júna 1944 v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla Tomáš poslal pohľadnicu Pavlovi Straussovi, kde ešte intenzívnejšie píše na túto tému: „ ... Len duše, ktoré vedia svojho Majstra nasledovať až po ukrižovanie svojho vlastného ,ja´ – budú súce pre výstavbu Kráľovstva Božieho.“ Cesta, ktorou viedol Pán Tomáša je tajomstvom, ktoré nedokážeme uchopiť. Tomáš Munk zomrel mučeníckou smrťou, keď mal 21 rokov.

20. apríla 2015 (pri 70. výročí ich smrti : +22.apríla 1945) bola v Bratislave ukončená diecézna fáza procesu blahorečenia Františka a Tomáša Munka, a dokumenty boli odovzdané do Ríma na Kongregáciu pre kauzy svätých. 26. októbra 2015 bola na tejto kongregácii úradne otvorená a skontrolovaná dokumentácia z diecéznej fázy procesu blahorečenia. Rímska fáza začne po vydaní tzv. Dekrétu validity, t.j. potvrdenia o právnej platnosti a bezchybnosti dokumentácie diecéznej fázy. Niekto by mohol namietať, že František a Tomáš Munkovci nezomreli mučeníckou smrťou preto, že boli prenasledovaní pre kresťanskú vieru. Edita Steinová nezomrela tiež pre svoju kresťanskú vieru, ale pre svoj židovský pôvod. Dnes je spolupatrónkou Európy. Maximilián Kolbe nezomrel pre svoju vieru, ale preto, že ponúkol svoj život ako výmenu za otca rodiny. A dnes je svätý. A takto by sme mohli pokračovať. Byť blahorečený alebo svätorečený znamená dosiahnuť plnosť ľudskosti v spojení s Kristom. Život a mučenícka smrť Františka a Tomáša Munka napĺňajú tento rozmer vrchovatou mierou. Verme, že pre naše povzbudenie budú raz Cirkvou povýšení až na oltár. Aj keď o osudoch ich manželky a matky Gizely a mladšieho syna Jurka nemáme správy, v príbehu Františka a Tomáša čítame jasné stopy atmosféry a vplyvu celej ich rodiny. Dnes, keď téma rodiny je vo svete taká aktuálna, premýšľajme, koľko ľudskej a kresťanskej krásy táto rodina vo svojom prostredí vyžarovala.

Odznelo na Hanusových dňoch v Spišskej Kapitule, 22. 11. 2015.


1 - Svedectvo pravde I. Trnava, Dobrá kniha, 1999

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.