Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Návrat Číny

Číslo 2/2015 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 932
 

Koncom júla som spolu s manželkou navštívil Čínu – Peking a juhozápadnú provinciu Guizhou. Dojmy z návštevy, takmer denné spravodajstvo o Číne v médiách, a aké také vedomosti o dejinách Číny mi vytvárajú v hlave obraz, ktorý sa pokúsim sprostredkovať.

Čína zaznamenala v posledných dvoch desaťročiach obrovský vzostup, predovšetkým ekonomický. V roku 2014 predstihla Spojené štáty v objeme HDP a stala sa najväčšou ekonomikou sveta. Má najväčšiu armádu na svete, ale nie je ani druhou najväčšou mocnosťou sveta (za Spojenými štátmi), pretože v prípadnej vojne nie je schopná zničiť potenciálneho nepriateľa (Spojené štáty) skôr, než by Spojené štáty zničili Čínu. Čína jediná zatiaľ úspešne uplatňuje alternatívny model spoločenského usporiadania – kombináciu komunizmu, so všetkým čo k tomu patrí, a trhovej ekonomiky. Prechod moci z jednej generácie na druhú prechádza plynule bez dramatických pokusov o zvrat. Za toto všetko vďačí politikovi známemu len odborníkom – Teng Siao-pingovi (1904 - 1997), najskôr spolubojovníkovi Mao Ce-tunga, neskôr ani veľmi nie. Ako inak, dnešné postavenie Číny spočíva na dlhých a impozantných dejinách, trvajúcich zatiaľ 5 000 rokov.

Čína je až doteraz prevažne roľníckou spoločnosťou. Roľníci dokázali využiť každú piaď čínskej zeme, ale roľníci nie sú od prírody bojovníci. Ale celkom bez boja sa nedalo vybudovať veľký štát. Na území dnešnej Číny najskôr vznikli menšie štáty, ktoré medzi sebou bojovali. Za zjednotiteľa Číny sa pokladá cisár Čchin (259 - 210 pr. Kr.). To je ten cisár, ktorého hrob stráži veľká keramická armáda, objavená len nedávno. To je ten cisár, ktorý dal zatknúť štyristopäťdesiat vtedajších konfuciánskych učencov – v dnešnej terminológii vtedajších čínskych liberálov – a dal ich zaživa zamurovať. Od cisára Čchina pochádza názov Číny. Ale viac než cisár Čchin zjednotila Čínu filozofia taoizmu, Konfucius a čínske obrázkové písmo. Genialita čínskeho písma spočíva v tom, že zjednotilo Čínu, Japonsko, pôvodne aj Kóreu, pretože nikto nevedel vyvinúť jednoduchšie písmo. Áno, jednoduchšie písmo. K zjednoteniu Číny prispeli aj útoky malých národíkov zo severu. Každé leto podnikali útoky na čínske mestá, pálili ich, brali zajatcov, rabovali. Paradox čínskych dejín spočíva v tom, že ďaleko väčšia Čína nedokázala postaviť veľkú armádu, vytiahnuť na sever a pozabíjať Mongolov a ďalšie národíky, ale budovala veľký obranný múr po vrcholoch severných hôr. Čiže celé dejiny pestovala strategickú defenzívu, nie ofenzívu. Toto treba mať na pamäti. Múr ju chránil pred malými nájazdmi, ale pred mongolskou okupáciou v trinástom storočí ju neochránil. Čína porazila Mongolov etnickou asimiláciou, nie vojenskou porážkou ako napríklad Rusi. Veľký múr začal stavať cisár Čchin a stavanie sa skončilo po páde dynastie Ming, v roku 1644. Od každého cisára sa očakávalo, že predĺži múr o nejaké kilometre. Popri všetkých problémoch so severnými národmi sa Čína vyvinula na vyspelý civilizovaný štát. Dokonca až tak ďaleko, že sa začala nazývať Podnebeskou krajinou. Čiže krajinou, nad ktorou sú už len nebesá. Ostatné krajiny sú už len nižšie. Henry Kissinger v knihe World Order cituje odpoveď čínskeho cisára na posolstvo anglického kráľa, ktorý ponúkol Číne nadviazanie diplomatických stykov. Čínsky cisár ponuku odmietol, pretože v nej nevidel zmysel. Priemyselnú revolúciu Čína nezachytila a začala zaostávať. Prvé vyústenie sa prejavilo v ópiových vojnách (1839 - 1860). Západ mal záujem o čínsky spotrebný tovar – hodváb, šperky, papier a iné –, ale chcel za tovar platiť ópiom. Čína to odmietla a zavrela pred západnými loďami svoje prístavy. Najskôr Veľká Británia vyhlásila, že je to obmedzovanie obchodu (sic!), a vyslala k Číne vojnové lode. Tie si prístup do Číny prestrieľali. Čína musela prijať ópium ako platidlo, hoci ničilo čínskych ľudí. Vtedy si Veľká Británia vynútila aj prenájom Hongkongu na deväťdesiatdeväť rokov. Musela ho vrátiť až v roku 1997. Západné armády vypálili Cisársky letný palác v Pekingu a ďalšie paláce vyrabovali. V dvadsiatom storočí pokračovala tragédia Číny japonskou inváziou. Japonsko sa vylodilo v Číne v roku 1937, a postupne zaberalo stále viac územia. Japonci považovali Číňanov za podradných ľudí. Do dejín sa zapísalo vraždenie v meste Nanking v roku 1937. Japonská armáda obkolesila mesto a natlačených ľudí jednoducho zabíjali – guľkami, bajonetmi, rukami. Pramene uvádzajú dvestotridsaťtisíc až štyristopäťdesiattisíc zavraždených obyvateľov, prevažne civilov, ženy a deti. Aj preto Číňania nikdy nenazvú atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki zločinom. Proti Japoncom bojovali dve čínske armády – komunistická pod vedením Mao Ce-tunga a prozápadná pod vedením generála Čankajška. Nakoniec sa ukázala ako úspešnejšia Maova armáda. Po porážke Japonska obsadila celú Čínu a Čankajšek sa stiahol na ostrov Taiwan. V kontinentálnej Číne nasledovala komunistická diktatúra. Čierna kniha komunizmu udáva 65 miliónov obetí Maovej diktatúry. Ale Maova diktatúra urobila z Číny svetovú veľmoc. Dnes si na Čínu len tak netrúfnu ani Spojené štáty. Viac než dvestoročné zaostávanie Číny sa skončilo. Azda preto niet v Číne zásadného vnútropolitického napätia.

Ekonomický vzostup Číny má niekoľko základných zdrojov. Predovšetkým vysoký počet obyvateľov. Čína má 1,3 miliardy obyvateľov. Východná pobrežná časť, čo je približne tretina územia s mestami Šanghaj, Kanton, ale aj Peking, je veľmi rozvinutá. Západná vnútrozemská časť je stále bez dostatočnej infraštruktúry a ďaleko zaostáva. Čiže Čína môže dosahovať vysoké percentá rozvoja vnútroštátnymi investíciami. Aj ich dosahuje. V roku 1988 nemala Čína žiadne diaľnice, dnes ich má 50 000 km a ich dĺžkou je na druhom mieste na svete za Spojenými štátmi. V provincii Guizhou sme išli autobusom z hlavného mesta Guiyang do okresného mesta Xingui. Mestá spája diaľnica, je to asi tristo kilometrov v hornatom teréne. Z celej trasy diaľnice viedla asi polovica po mostoch a tuneloch. Čína má 9 900 kilometrov vysokorýchlostnej železnice. Vzdialenosť z Pekingu do Šanghaja (1 200 km) prejde vlak za päť hodín. U nás za rovnaký čas prejde vlak päťsto kilometrov z Košíc do Bratislavy. V Šanghaji má Čína magnetickú vlakovú dráhu z centra na letisko. Vlak ide rýchlosťou 430 km za hodinu. Teraz už začínajú alebo projektujú takúto trať z Pekingu do Šanghaja. Divíte sa, že Číne pridelili zimné olympijské hry? Do hier organizátori postavia rýchlodráhu z Pekingu do severných hôr. Jazda potrvá päťdesiat minút. Vzhľadom na veľké ekonomické rozdiely medzi východom a západom Číny je pracovná sila stále pomerne lacná. A Číňania sú nadaní ľudia. Môžu študovať po celom svete, ak si to môžu dovoliť. Kdesi som čítal, že podľa amerických štatistík sú v súčasnosti najúspešnejšími študentmi na amerických univerzitách práve Číňania. Patrí k paradoxom svetovej ekonomiky, že Čína financovala svoj rozvoj aj nákupom amerických vládnych dlhopisov. Už niekoľko rokov je známe, že dlhopisy nie sú ničím kryté, a ak by ich USA mali vyplatiť, museli by skrachovať. Čína ich z ekonomických dôvodov stále nakupuje, hoci teraz už menej. Má ich spolu takmer štyri bilióny dolárov. Ak by ich naraz hodila na trh, dolár by skrachoval. Na druhej strane by Čína stratila – hoci fiktívne – účtovné hodnoty. Ako som sa dozvedel na niekoľkých konferenciách, riešením je postupné vytláčanie dolára z pozície jedinej rezervnej meny. To Čína robí v spojenectve s krajinami BRICS.

Mocenské postavenie Číny je na vzostupe, ale sama by sa dlho nemohla rovnať Spojeným štátom. Generál Charles de Gaulle svojho času povedal, že meč je os, okolo ktorej sa točí Zem. V dobe jadrových zbraní je Čína zraniteľná, pretože by stačilo zničiť jej východné pobrežné pásmo, a to sa dá v priebehu hodín. Preto je Čína odkázaná na strategické spojenectvá. V deväťdesiatych rokoch navrhoval Zbigniew Brzezinski vytvorenie strategického spojenectva Spojené štáty - Čína, zamiereného hlavne proti Rusku. Rozdiely v záujmoch medzi Čínou a Spojenými štátmi nakoniec vyústili do opačného spojenectva – Číny s Ruskom a ďalšími štátmi najskôr v Šanghajskej organizácii spolupráce (ŠOS), a neskôr v združení BRICS. Tieto dve združenia zahrnujú štyridsať percent obyvateľov Zeme. Rusko sa v jadrových zbraniach vyrovná Spojeným štátom a vzhľadom na veľkosť jeho územia ho nemožno tak ľahko zničiť. Rusko tak predstavuje strategický obranný štít pre ŠOS aj BRICS. ŠOS rozširuje pásmo mieru na širokých priestoroch Ázie. Do ŠOS vstúpila India a Pakistan, ktorých vzťahy sú napäté, aj Vietnam, ktorý má napäté vzťahy s Čínou. O členstvo požiadal Irán. To sú štáty, ktoré sa, prinajmenšom, nestotožňujú so Západom. V oboch združeniach sa spája ruský meč s čínskym mešcom. Ak si odskočíme na Ukrajinu, prechod Ukrajiny do protiruského tábora by značne oslabil, až ohrozil Rusko. Tým si možno vysvetliť urputný zápas o Ukrajinu medzi Ruskom a Západom reprezentovaným Spojenými štátmi. Naspäť k Číne. Aj vďaka ŠOS a BRICS možno konštatovať mocenský vzostup Číny. Na vojenskej prehliadke 3. septembra v Pekingu pri príležitosti víťazstva nad Japonskom, Čína predviedla nové zbrane, najmä tanky a rakety, ktoré sa dajú použiť proti lodiam. Tie robia z Číny, predsa, aj vojenskú mocnosť. Ale akokoľvek, zápas medzi Východom a Západom vo finančnej oblasti sa stáva rovnocenným rinčaniu zbraňami. Tu je kľúčovým zápas proti americkému doláru. Vďaka monopolnému postaveniu dolára vo svete môžu byť americké spotrebiteľské ceny o 10 - 12 percent nižšie, než by zodpovedalo ekonomickým podmienkam. Preto sa Východ snaží vytlačiť dolár z tohto postavenia. Čína založila Ázijskú rozvojovú banku ako konkurenciu Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke. Zatiaľ sa kapitál Ázijskej rozvojovej banky nevyrovná MMF a Svetovej banke, ale uvidí sa ako sa bude vyvíjať v budúcnosti.

Pred pár desaťročiami sa považovala otázka Taiwanu a Hongkongu za kľúčové problémy vo vzťahu k Číne. Dnes to už problémy nie sú. Hongkong je súčasťou Číny, ale v skutočnosti pokračuje jeho politický systém z doby britskej koloniálnej éry. Ibaže formálnou hlavou nie je britská kráľovná, ale guvernér dosadený Pekingom. Taiwan je politicky samostatný, ale všetky významné štáty ho považujú za súčasť historickej Číny. Medzi Taiwanom, Honkongom a Čínou lietajú normálne letecké linky. Na hlavných čínskych letiskách sú vyznačené osobitné vstupy pre lietadlá z Taiwanu a Honkongu. Ak bude súčasný vývoj pokračovať, je reálna nádej, že za pár rokov či desaťročí sa aj Taiwan zjednotí s Čínou. V súčasnosti môžu obe provincie slúžiť ako konkurencia, až usmernenie, vývoja v Čínskej ľudovej republike.

Ľudské práva boli kedysi témou v súvislosti s Čínou. Teraz už dlho nie sú, hoci Číne by sa dalo oveľa viac vytknúť než napríklad Rusku. Vidím viac príčin. Pri rozdielnosti európskej a čínskej civilizácie sa dá skôr Európanom rezignovať na mechanickú aplikáciu európskych kritérií a kritizovať Čínu, že ich nedodržiava. Pri každej kritike by Čína mohla odpovedať, že práve takáto jej politika umožnila viesť Čínu k hospodárskemu vzostupu a nastoliť väčšie makropráva obyvateľstva – odstránenie hladomorov, masívnu výstavbu bytov, zvýšenú zamestnanosť a pod. Jednoducho, Čína nikdy nebola krajinou založenou na individualizme. Navyše, Čína sa v súčasnosti cíti natoľko silná, že akúkoľvek západnú kritiku v oblasti ľudských práv si môže dovoliť ignorovať. Okrem toho, môže si Západ dovoliť po ópiových vojnách vytýkať Číne porušovanie ľudských práv? Pre ilustráciu. V roku 2001 som bol pozvaný ako minister spravodlivosti do Pekingu na právnickú konferenciu. Dal som si stiahnuť z internetu zoznam desiatich čínskych kresťanských väzňov a požiadal som čínskeho veľvyslanca, aby som mohol navštíviť jedného z nich, podľa čínskeho výberu. Nakoniec som sa k žiadnemu nedostal, navštívil som len pekinskú vzorovú väznicu. Inými slovami, môžeme si medzi sebou povedať, že čínsku politiku v oblasti ľudských práv nepovažujeme za správnu, ale nemáme morálne právo ju Číne vytýkať. Osobitnou kapitolou je politika jedného dieťaťa. Číňania ju obhajujú argumentom, že bez nej by Čína neurobila taký hospodársky vzostup, a bez nej by dnes mala dve miliardy obyvateľov, ktoré by nebola schopná riadne vyživiť. Odpoveď je, že táto politika je sociálnym inžinierstvom, a každé sociálne inžinierstvo sa vypomstí. Čínska vláda už začína pozorovať negatíva tejto politiky a od roku 2016 sa má zvýšiť počet povolených detí na dve. Ale či to zastaví negatíva politiky jedného dieťaťa, je otázne. Ani potlačenie študentskej revolty na námestí na námestí Tiananmen v júni 1989 už nie je témou. Mimochodom, potlačenie nariadil Teng Siao-ping, autor úspešnej hospodárskej a sociálnej politiky. V Číne platí, že bez potlačenia revolty by nebolo možné pokračovať v úspešnej politike. Potvrdili to aj niektorí americkí sinológovia napr. v osobitnom čísle Foreign Affairs pri desiatom výročí revolty. Zdá sa, že akýsi nový Tiananmen by sa v Číne teraz nedal zorganizovať, najmä pre nezáujem potenciálnych účastníkov.

Vzťahy Čína - Rusko možno označiť za pragmatické. Čína si uvedomuje výhody takého spojenectva, ale v rozhovoroch s čínskou inteligenciou po čase vychádzajú na povrch „nerovné zmluvy“ uzavreté v devätnástom storočí, ktoré pripravili Čínu o rozsiahle územia. Čína kedysi siahala až po Bajkal. Teraz však spojenectvo Číny a Ruska funguje, a to stačí. Žiadne spojenectvá veľkých krajín sa neuzatvárajú naveky.

Veľké čínske mestá odlišuje od západných miest len čínske písmo. Sú v nich pešie zóny plné obchodov so západnými špičkovými značkami, na uliciach plno áut a ľudia ako v Európe. V Pekingu je bývalá fabrika premenená na umeleckú štvrť plnú malých galérií, obchodov s umeleckými predmetmi a zaujímavých umeleckých výstav. Volá sa Beijing 798 ArtZone. Odporúčam jej návštevu.

Súčasný čínsky prezident Si Ťin-pching odštartoval nový strategický program pod názvom „Nová hodvábna cesta“. Má sa vybudovať nové strategické spojenie medzi Čínou, Afrikou a Európou. Nová železnica povedie od východného pobrežia Číny cez celú Čínu, Strednú Áziu, Rusko, Bielorusko, Poľsko, Nemecko, Francúzsko až do Madridu. Najbližšie k Slovensku povedie železnica cez Varšavu. Lodná cesta povedie tiež z východnej Číny okolo Číny, Indie do južnej Afriky a do Európy. Zatiaľ Čína vyhradila na projekt štyridsať miliárd dolárov. Nová hodvábna cesta predstavuje najväčší projekt rozvoja reálnej, a nie špekulatívnej, ekonomiky. Okolo Novej hodvábnej cesty celkom prirodzene začnú rásť nové továrne, turistické zariadenia a univerzity, pretože budú mať najlepšie spojenie so svetom.

Čína sa vracia na svoje popredné miesto vo svete. V jej návrate niet arogancie. Vracia sa cez tvrdú prácu všetkého svojho ľudu, cez záujem o spoluprácu, dokonca aj s tak malými krajinami ako je Slovensko, a cez vyhýbanie sa účasti v otvorených konfliktoch. Je v záujme Slovenska, aby sme našu spoluprácu s Čínou rozvíjali. Najlepšie sa nám bude dariť, ak budeme takúto spoluprácu rozvíjať na základe nášho vlastného hodnotenia, a nie na základe komentárov v amerických novinách.

Autor je advokát a bývalý slovenský premiér.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.