Hrdý Slovák, vychovaný v Uhorsku

Číslo 3-4/2014 · František Mikloško · Čítanosť článku: 3079
 

Szalay, Ladislav: Kým mi ešte pamäť slúži. Hlbiny, Bratislava 2014.

Niekedy v osemdesiatych rokoch nám syn spisovateľky Kataríny Lazarovej, Boris, požičal strojom písaný rukopis Legenda rokov meruôsmych, ktorého autorom bol istý Gabriel Viktor. Kniha bola o štúrovcoch, o tom, ako sa na meruôsme roky možno pozerať aj ináč, ako nás to učili v škole. Čítala sa výborne, o jej novom, netradičnom pohľade na život a dianie oných čias sme potom často diskutovali. Bolo nám jasné, že autor vystupuje pod pseudonymom, ale Boris, ktorý autora poznal, nám ho tajomne neprezradil. Potom, o nejaký čas nám predsa len niečo poodkryl, a síce, že tento „Gabriel Viktor“ hráva s jeho mamou a ďalšími hráčmi u nich preferans. Fú - ha?! Poznal som priestranný byt pani Lazarovej zariadený starosvetským nábytkom a mal som ešte z detstva v pamäti tajomné fluidum, ktoré sa vznáša nad kartárskym stolom, spomínajúc si na môjho starého otca alebo otca pri kartách. Keby som bol kultúrnejší a rozhladenejší, vedel by som, že Gabriel Viktor je pseudonym Ladislava Szalaya, pod ktorým už v šesťdesiatych rokoch napísal kabaretnú hru pre Tatra revue: Sex – sex – sextánska látka z dejepisu, ktorú mu však súdruhovia nedovolili hrať. Ladislav Szalay bol dlhoročný zástupca šéfredaktora satirického časopisu Roháč, kde napísal nespočetné množstvo fejtónov a skýc. Bol dva roky šéfredaktorom ponovembrového Slovenského denníka, kde rovnako napísal množstvo článkov. Je autorom piatich próz a dvoch kabaretných hier. Ladislav Szalay je od mladosti človekom pera. Dnes uvádzame jeho knihu memoárových skýc Kým mi ešte pamäť slúži. Je to výborná kniha, ktorá sa so záujmom číta. Ladislav Szalay je majstrom krátkeho žánru, ktorému sa zrejme musel naučiť v už spomínanom Roháči. Ale práve cez takéto krátke vstupy sa mu podarilo podať ucelený pohľad na dvadsiate storočie, na zmeny štátov i režimov, na ľudí – známych i menej známych – na ich osudy, v ktorých sa odzrkadloval príbeh i dráma minulého storočia. Ladislav Szalay ale neodkrýva len udalosti a ľudí tej doby, on odkrýva v tejto knihe rovnako seba – a to je tá pridaná hodnota – pozorovať, z akého ľudského východiska videl a prežíval všetko, o čom a o kom písal, a z tohto pohľadu sa pokúsim aj ja povedať niekoľko slov o autorovi a o tejto knihe. Ladislav Szalay je vo svojom vnútri hrdý slovenský vlastenec, ktorého v prostredí, v ktorom vyrastal, formovalo staré dobré Uhorsko. On sám je nakoniec po otcovi zo starého uhorského zemianského rodu. Tiahne sa to, aj keď skôr v nenápadných detailoch, celou knihou. Vidíme to, keď píše o spolunažívaní Slovákov, Maďarov, Čechov, Židov v Trnave v časoch jeho detstva i mládenectva. Ten starý usporiadaný svet možno postrehnúť ešte aj v tridsiatych rokoch, keď doprevádza svojho otca, ktorý sa pri ceste z práci stretne s pánom Lukachichom a spontánne sa rozprávajú po maďarsky. Potom, ale prejdú do slovenčiny, lebo sa priblížili iní dvaja páni, podľa Lukachicha „két kötekedö“ (dvaja podpichovači), ktorými boli monsignor Pöstényi, správca Spolku sv. Vojtecha, a skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský. Pozdravili sa, prehodili pár milých slov a išli ďalej svojou cestou. Túto, ako sa aj v Nitre hovorilo – fajnovú výchovu – vidíme u Ladislava Szalaya, keď príde návšteva z Prahy zo sesterského časopisu Dikobraz, a oni z Roháča ich pozvú na obed do Carltonu, načo pri opätovanej návšteve v Prahe, tí istí pražskí kolegovia ich pozvú na obed do závodnej jedálne. Patrí ku cti slovenskej delegácii, že tento obed s uhorskou noblesou odmietla. Ale najviac som obdivoval Lacka Szalaya, keď raz za rok išiel autom na vytúženú dovolenku cez Maďarsko, Rumunsko až na bulharské Zlaté piesky, ale po ceste, ktorá trvala týždeň, navštevoval cintoríny a takto hľadal Slovákov, ktorí tu žili, respektíve ešte žijú, a potom im zo Slovenska zháňal časopisy Slovenka, Život a podobne. Ja by som len chcel vedieť, čo na to potom, keď už bol ženatý a mal syna, hovorili títo dvaja!

Ladislav Szalay je hrdý Trnavčan. Trnava! Čo je to za mesto?! Prvé na Slovensku, s výsadami slobodného kráľovského mesta! V roku 1540 vznikli vo svete jezuiti, o 21 rokov už boli v Trnave a v roku 1635 tu už stála jezuitská univerzita. V roku 1663 Trnavská Panna Mária slzila krvavé slzy a odvtedy toto mesto už neopustila. Trnava prežila aj komunizmus, a to už nehovorím o slávnych časoch trnavského futbalu! Na biskupskom gymnáziu, v čase keď tam študoval Ladislav Szalay, bol riaditeľom kanonik Augustín Raška, ktorý potom zomrel v komunistickom väzení. Jeho bustu, ktorá je dnes na priečelí gymnázia, tam dal osadiť Ladislav Szalay so svojimi spolužiakmi. Trnava mala svoj štýl a hrdosť. Toto nejako viselo celý život, zvlášť v období normalizácie, keď bol odstavený, nad Ladislavom Szalayom. Z profesného hľadiska boli pre autora tejto knihy asi najzaujímavejšie časy, keď od roku 1953 pracoval v redakcii Roháča. Zažil v nich šesťdesiate roky, ktoré v kultúre znamenali veľký nádych a nádej. O tejto dobe nám zanecháva vo svojej knihe spomienok mnoho svedectiev. (Ja si myslím, že šťastie mu bolo naklonené preto, lebo v tom čase sa ešte verne vracal svojím autom do rodnej Trnavy.) Na tomto mieste treba povedať, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia jeho generácia odviedla historické nasadenie pre otváranie priestoru slobody v Československu. Ale na Ladislava Szalaya čakala v jeho živote ešte podstatne iná doba. Prišli sovietske vojská, Ladislav Szalay sa angažoval v ilegálnom vysielaní Československého rozhlasu, vydal a distribuoval v týchto dňoch tzv. Čierny Roháč. Potom prišli previerky, a Ladislav Szalay neustúpil. Sovietsku inváziu nenazval bratskou pomocou a nič zo svojej angažovanosti neodvolal. A tak bol vylúčený z komunistickej strany, vyhodený z Roháča, mal zákaz kdekoľvek publikovať a nasledujúcich dvadsať rokov pracoval v mzdovej učtárni.

Na tomto mieste by som sa chcel nachvíľu zastaviť pri jeho slávnom rodákovi a kamarátovi z mladosti Miroslavovi Válkovi. Autor opisuje rozhovor s Miroslavom Válkom niekedy v šesťdesiatych rokoch. Válek, úplne dešperátny, hovoril Szalayovi, že komunisti, ktorí sú pri moci, úplne zničia duchovne a kultúrne Slovensko, a preto, ak sa má čosi zachrániť, treba vstúpiť do komunistickej strany a skúsiť tam niečo zvnútra urobiť. Takto sa do komunistickej strany dostal aj Ladislav Szalay. Keď ho potom vylúčili aj zo strany aj zo zamestnania, navštívil starého kamaráta, vtedy už ministra kultúry Miroslava Válka. Válek mu povedal, že pokiaľ napíše sebakritiku, môže niečo urobiť, ale ináč má zviazané ruky. Tu Ladislav Szalay zostal hrdý Trnavčan a odpovedal, že takú podlosť nenapíše. A vo svojich spomienkach dodáva: „Člen predsedníctva ÚV KSS si chránil svoju kožu.“ Takto hrdo a statočne sa Lacko Szalay choval pri nespočetných výsluchoch na ŠtB, keď ho táto zlovestná organizácia chcela zlomiť na spoluprácu. A takto si svoju ľudskú a profesnú hrdosť zachoval aj v prvých rokoch slobody, v čase, keď si myslel, že ideologický primitivizmus je už navždy prekonaný, ale dva roky na poste šéfredaktora Slovenského denníka ho presvedčili, že žiaľ ešte nie. Ladislav Szalay napísal peknú knihu. Dal nám ňou nazrieť do príbehov ľudí i tejto krajiny. Popísal premeny, ktorými mnohí ľudia i Slovensko za uplynulé storočie prešli. Urobil to diskrétne a s nadhľadom. Niektoré udalosti nechal nedopovedané a nechal na čitateľa, aby si všetko domyslel. Svojho času som sa opýtal kniežaťa Schwarzenberga, či napíše svoje pamäti, veď zažil a spoznal toho v živote veľa. Odpovedal hneď: „Ne, nikdy. Paměti jsou indiskrétní!“ Ladislav Szalay sa tejto indiskrétnosti dokázal vyhnúť, a o to budú jeho spomienky nadčasovejšie. Na Slovensku žijeme čas, ktorý bude pre ďalšiu budúcnosť tejto krajiny rozhodujúci. Pri tejto veľkej generačnej výmene, ktorú prežívame, bude kľúčové, či sa pamäť a skúsenosť minulej éry dokáže odovzdať ďalej. Aj v tomto zmysle má jeho kniha veľký význam a my ju dnes s radosťou vítame! Som presvedčený, že si nájde mnoho čitateľov!