Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako som vstúpil do politiky

Číslo 3-4/2014 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1931
 

Po novembri 1989 som sa stretol s arcibiskupom Jánom Bukovským SVD, ktorý bol od roku 1973 pracovníkom vatikánskeho Štátneho sekretariátu v oddelení pre vzťahy s ČSSR, Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom a Albánskom. Opýtal som sa ho, ako videl Vatikán v čase jeho pôsobenia existenciu komunizmu vo svete. Hovoril, že Vatikán predpokladal, že komunizmus tu bude ešte tak sto rokov. Vatikán chápal komunizmus ako organizmus, ktorý sa narodí, prechádza obdobím mladosti a sily, potom je na vrchole, až začína prirodzene odumierať. Povedal ešte, že keď bol v roku 1990 vymenovaný za nuncia v Rumunsku a prvýkrát v tomto postavení navštívil pápeža Jána Pavla II., ten mu pri zvítaní spontánne povedal: „To sme si nemysleli, že komunizmus padne tak rýchlo.“

Ako sme to prežívali my, tu na Slovensku? Treba povedať, že v druhej polovici osemdesiatych rokov sme v prostredí spoločenstva Fatima, ale i v kontakte s inými ľuďmi žili dosť intenzívne v predtuche, že komunizmus čoskoro padne. Spomínam si, ako katolícky kňaz a historik Štefan Šmálik v Oravskom Bielom Potoku pri mojich návštevách hovorieval: „Zdá sa, že sa blíži sloboda, len aby sme ju uniesli!“ Tieto predtuchy vychádzali z jeho konceptu dejín Cirkvi ako putovania Božieho ľudu počas 7 x 7 veľkých epoch Cirkvi, čo preňho symbolizovalo otváranie siedmich pečatí v Zjavení apoštola Jána. Silvo Krčméry nám v tom čase často položartom pripomínal: „Je posledná šanca ísť pre Cirkev do väzenia!“ Často sme hovorili o zakladateľovi saleziánov Don Boscovi, ktorý mal za svojho života „sny“, ktoré boli jeho víziami, a plnili sa mu. Jeden z nich ale hovoril, že najneskôr sto rokov po jeho smrti, Panna Mária urobí vo svete veľký zázrak. Don Bosco zomrel v roku 1888. Keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil v Cirkvi milostivý Mariánsky rok, ktorý začal na Turíce 1987 a končil na Nanebovzatie Panny Márie 15. augusta 1988, tušili sme, že niečo je už v pohybe. To boli naše predtuchy.

Ako na tom bolo v novembri 1989 Slovensko? Druhá polovica osemdesiatych rokov mi pripadá ako lievik, do ktorého prúdili viaceré aktivity, zhusťovali sa a urýchľovali. Významné boli akcie najmä bratislavských ochranárov. Chodili po Slovensku, opravovali drevenice, staré mlyny a kláštory. Zviedli statočný zápas o záchranu Ondrejského cintorína, keď z neho chcela štátna moc urobiť park, a tým ho zlikvidovať. Ich najvýznamnejším činom bolo vydanie publikácie Bratislava nahlas (1987). Predstavila Slovensku alarmujúci stav životného prostredia v Bratislave a na Slovensku. Najaktívnejšími predstaviteľmi tohto hnutia boli Ján Budaj, Maňo Huba, Peter Kresánek a ďalší.

Ďalšou významnou, aj keď neveľkou skupinou boli ľudia, ktorí vydávali v osemdesiatych rokoch občiansky samizdat: Oleg Pastier, Ján Budaj, Martin Šimečka, Ivan Hoffman, Jirko Olič, Ján Langoš a ďalší. Títo boli samozrejme v kontakte s disidentmi Mirom Kusým, Milanom Šimečkom a Jozefom Jablonickým.

Zaujímavé boli nezávislé aktivity slovenských výtvarníkov. Organizovali neoficiálne výstavy, realizovali tzv. akčné umenie a vydávali albumy výtvarných prác. Obľúbeným žánrom bolo posielanie výtvarných novoročeniek priateľom. Tých mien je hodne, spomeniem len Milana Bočkaya, Rudolfa Sikoru, Petra Meluzína a Jozefa Jankoviča. Neodmysliteľnou súčasťou tohto nezávislého pohybu na Slovensku boli folkové resp. undergroundové skupiny: Slnovrat, Bez ladu a skladu, Zuzana Homolová, Koncerty mladosti v Pezinku a podobne. Tieto v osemdesiatych rokoch silne ovplyvňovali atmosféru najmä medzi mladými ľuďmi.

V júni 1989 bol zverejnený text Několik vět, ktorý požadoval prepustenie všetkých politických väzňov na slobodu, slobodnú angažovanosť občanov, stavov a vierovyznaní. Podpísalo ho dohromady asi štyridsaťtisíc ľudí, zo Slovenska Milan Kňažko, Martin Šimečka, Lajos Grendel, Rudolf Sikora, Juraj Mesík a ďalší. Milan Kňažko potom v októbri 1989 vrátil titul zaslúžilý umelec, čo bol vtedy neobvyklý prejav protestu. V septembri 1989 skupina dvadsiatich ôsmich oficiálnych i neoficiálnych spisovateľov podpísala žiadosť o vstup slovenských spisovateľov do medzinárodného P.E.N. klubu. Boli tam ľudia ako Peter Zajac, Jana Juráňová, Ľubo Feldek a Ladislav Ballek. Peter Zajac v tom istom mesiaci predniesol túto žiadosť na 54. medzinárodnom kongrese P.E.N. klubu v Kanade, kde bola akceptovaná.

Najmohutnejším nezávislým pohybom v osemdesiatych rokoch na Slovensku boli náboženské aktivity. Boli to púte s obrovskou účasťou ľudí, podpisovky, účasť ľudí na súdnych procesoch s veriacimi, samizdaty, dobre zorganizované spravodajstvo zo zahraničia o perzekúciách v Česko-Slovensku. Najvýraznejšími z týchto akcií sa stala hladovka bohoslovcov v bratislavskom seminári proti snahe zaviesť hnutie Pacem in terris na bohosloveckú fakultu v októbri 1980, pamätná púť na Velehrade v júli 1985 a Sviečková manifestácia v Bratislave v marci 1988.

V auguste 1989 polícia zatkla piatich ľudí: Jána Čarnogurského, Mira Kusého, Hanu Ponickú, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka, za to, že chceli 21. augusta 1989 položiť v Bratislave veniec na miesta, kde sovietski vojaci zastrelili pri invázii v roku 1968 slovenských občanov. Toto zatknutie vyvolalo potom na Slovensku, zvlášť v Bratislave, veľký spoločenský pohyb. Boli to podpisovky za ich oslobodenie, ktoré podpisovali bývalí komunisti z roku 1968, aktívni komunisti, sociológovia a spisovatelia: Alexander Dubček, Soňa Szomolányi, Martin Bútora, Peter Zajac, Pavol Vilikovský a ďalší. Mohutná účasť ľudí pred Justičným palácom počas súdneho procesu s Jánom Čarnogurským viedla potom týchto ľudí rovno až na novembrové námestia. Keď došlo k novembrovým udalostiam, ľudia, ktorí sa objavili na tribúnach, tam teda neboli náhodou. Boli to všetko ľudia, ktorí vzišli zo spomínaných nezávislých aktivít osemdesiatych rokov na Slovensku.

O tom, že 19. novembra 1989 o 17.00 hod. sa majú zísť ľudia, zvlášť z výtvarnej obce vo výstavnej sieni Umeleckej besedy, som sa dozvedel od Martina Šimečku. Tým som bol aj pozvaný. Do Umeleckej besedy som nešiel. V okruhu náboženského disentu, kde som sa pohyboval dve desaťročia, sme sa akciám, ktoré súviseli s politikou, vyhýbali. Spomedzi nás bol politicky nasmerovaný iba Ján Čarnogurský, ale ten bol vo väzení. Dňa 22. novembra 1989 začal proces s Jánom Čarnogurským. V Bratislave pred Justičným palácom sa zhromaždilo obrovské množstvo ľudí, ktorí požadovali jeho prepustenie. Prihovoril sa im Alexander Dubček, ktorý tiež prišiel na súdne pojednávanie. Celý čas súdu s Jánom Čarnogurským som strávil v pojednávacej miestnosti. Vedľa mňa sedel Roman Kaliský, v miestnosti bol tiež spisovateľ Ladislav Ťažký. V tom čase boli udalosti v komunistickej Európe už v pohybe. Osobitnú pozornosť vyvolalo zhromaždenie niekoľko stotisíc ľudí v Lipsku, voči ktorým východonemeckí komunisti už nezasiahli. Ukázalo sa, že udalosti sa budú lámať na námestiach. Keď som sa počas súdneho pojednávania dozvedel, že v Bratislave na námestí SNP sa zišlo stotisícové zhromaždenie, rozradostnený som sa naklonil k lavici, kde sedel obžalovaný Čarnogurský a povedal som mu to. Prvé novembrové mítingy som prežíval medzi ľuďmi na námestí SNP. Po jednom mítingu som sa náhodne stretol s Jánom Budajom, ktorý mi povedal, že ma posledné dni hľadá a pozýva ma, aby som patril do Koordinačného centra VPN. Hneď ten večer som sa zúčastnil jeho zasadania ešte v budove Vysokej školy muzických umení na Jiráskovej (dnešnej Ventúrskej ulici). Tu som spoznal Petra Zajaca, Laci Szigetiho a ďalších mužov revolúcie. Ján Budaj zasiahol do môjho života významným spôsobom trikrát. Keď som ešte pracoval na Ústave technickej kybernetiky SAV, od istého času som pociťoval, že táto práca v kancelárii ma ubíja. Pomýšľal som na zásadnú zmenu v živote a ovplyvnený najmä životným štýlom Jána Budaja v kotolni, som sa nakoniec rozhodol odísť z Akadémie a začal som pracovať manuálne. Druhýkrát to bolo v ten novembrový večer, keď ma stiahol do Koordinačného centra VPN, čím som sa stal potom priamym účastníkom ďalších udalostí. A tretíkrát to bolo 1. marca 1990. Ján Budaj išiel na základe kooptácií do Slovenskej národnej rady, lebo sa vzápätí mal stať jej predsedom. Išiel s ním ešte lavicovo orientovaný Boris Zala a Budaj ma začal prehovárať, aby som išiel aj ja. Hoci som na také niečo nikdy nepomýšľal, nakoniec som súhlasil, a v slovenskom parlamente som potom zotrval až do roku 2010.

Vo VPN som odrazu vstúpil do veľkej politiky. Nemyslím si, že som bol celkom bez prípravy. Za celé roky v kresťanskom disente sme sa každú nedeľu večer, pod vedením Vlada Jukla a Silva Krčméryho, stretávali na niektorom byte. Popri modlitbách, každý z nás referoval, čo je nové v Cirkvi na Slovensku a vo svete, respektíve čo je nové v politike v Česko-Slovensku a vo svete. Rovnako som mal za sebou dvadsať rokov v blízkosti biskupa Jána Korca, ktorý stále sledoval dianie doma a vo svete. Bola to pre mňa príprava na roky, ktoré ma čakali. Navyše som v mojom novom okolí stretol ľudí, ktorí boli pre vysokú politiku úplne pripravení: Peter Zajac, Fedor Gál, Martin Bútora, László Szigeti, László Nagy a ďalší. Na strane KDH bol takýmto človekom, samozrejme, Ján Čarnogurský. Na česko-slovenskej politickej scéne a rovnako pri česko-slovenských rokovaniach o budúcej podobe štátu sme najmä v rokoch 1990 až 1992, boli na vrcholných postoch v štáte priatelia z disentu. Spájali nás roky prenasledovania a spoločná snaha po demokratickej podobe krajiny. Niečo také sa môže v dejinách ťažko zopakovať. Do Prahy a Bratislavy prichádzali vtedy svetoví politickí lídri i iné osobnosti. Pre všetkých bol novembrový príbeh v strednej a východnej Európe zázrakom a chceli sa ho – v jeho čerstvej podobe – dotknúť. Ľudsky i politicky som sa vo VPN najviac zblížil s ľuďmi, ktorých reprezentovali Peter Zajac a Fedor Gál. S týmito ľuďmi sme išli do všetkých zápasov, či to bolo pri tzv. jazykovom resp. kompetenčnom zákone, v sporoch s predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom, pri jeho odvolávaní v apríli 1991, pri rozdelení VPN a vzniku HZDS, resp. aj v zápase s krídlom vo vtedajšom KDH, ktoré potom vytvorilo stranu SKDH (Slovenské kresťanskodemokratické hnutie). Spájalo nás priateľstvo a spoločné videnie a hodnotenie prežívaných udalostí. To nám v mnohom vydržalo až podnes. Chcem tým povedať, že pocit priateľstva a spriazneného spoločenstva bol pre mňa v celom mojom živote rozhodujúci. To som dvadsať rokov prežíval v kresťanskom disente, v neopakovateľnej atmosfére som to, napriek všetkým sporom, prežíval vo VPN. Takéto prostredie som zažil v rokoch, keď som pôsobil v KDH. Keď som v roku 2008 tento pocit v KDH stratil, viac ma v tejto strane už nič nedržalo a spokojne som z nej odišiel. Svojím spôsobom ma teda v politike držala najviac Havlova „nepolitická politika“. Podľa mňa, práve táto nepolitická politika, toto spriaznené spoločenstvo ľudí, často rôznych smerovaní, v konečnom dôsledku zohralo na Slovensku kľúčovú úlohu pri budovaní základov demokracie a rovnako pri všetkých vážnych ponovembrových zápasoch. V rozhodujúcich chvíľach ľudská dôvera prevyšovala politický kalkul. To už zostane slovenským špecifikom tejto doby.

Symbolom Pražskej jari, napriek tomu, že bola výsledkom stoviek ľudí na vrcholných postoch a státisícov ľudí v uliciach Česko-Slovenska, zostane Alexander Dubček. Symbolom Novembra 1989 v Čechách, napriek tomu, že bol obkolesený desiatkami ľudí európskej úrovne a státisícami ľudí na námestiach, zostane Václav Havel. Netreba hladať jedného človeka, ktorý by sa mal stať symbolom Novembra 1989 na Slovensku. Tým symbolom zostane spoločenstvo ľudí, aj s ich následnými osudmi a státisíce ľudí na novembrových námestiach. Taký bol a je zápas o slobodu a demokraciu na Slovensku, takto je to pravdivé, rovnako významné a už historické.

Keď som po všetkých dramatických udalostiach novembra 1989 išiel pred Vianocami 1989 ulicami Bratislavy, padal sneh a ja som prvýkrát v živote zažil pocit, že som slobodný. Že nemusím ísť na výsluch, že nepôjdem do väzenia. Tento pocit už navždy zostane najväčšou udalosťou môjho občianského života. Osud a mnohí ľudia ma v živote vtiahli do príbehu slobody v našej krajine a ja za toto všetko zostanem už navždy len vďačný.

Autor je bývalý predseda parlamentu, autor viacerých kníh, posledná z nich nesie názov Znamenia čias (Hlbiny, 2013).

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.