Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Machiavelliho kritika kresťanstva

Číslo 4/2013 · Martin Škvarla · Čítanosť článku: 1598
 

Machiavelliho kritika kresťanstva Martin Škvarla

Machiavelliho dielo zostáva stále zaujímavým tak pre politiku, ako aj pre filozofiu. Machiavelli je predstaviteľom renesančného myslenia, no podľa mienky niektorých sa od ideálnej predstavy renesancie dostáva k čisto pragmatickému chápaniu človeka a jeho schopností.1 Vo svojich dielach predstavuje človeka tak, ako ho pozná a na základe tohto chápania odvodzuje aj svoje tvrdenia a rady, ktoré majú poslúžiť či už vládcovi, alebo tým, ktorí budujú republiku. Jedným z dôležitých poznaní o človeku, ktoré Machiavelli vo svojom diele predstavuje, je náboženské cítenie. Človek je pre Machiavelliho bytosť náboženská. Tomuto cíteniu človeka sa neposmieva, práve naopak, vníma ho ako veľmi dôležitý a prospešný rozmer človeka, ktorý môže v rámci spoločenského zriadenia veľmi dobre poslúžiť. V jedenástej kapitole Úvah o prvej dekáde Títa Livia Machiavelli píše: „Náboženstvo prinieslo dobré zariadenia, tie šťastie a šťastie úspech v tom, čo podnikáme. Ako je uctievanie božstva príčinou veľkosti štátov, tak je znesvätenie náboženstva príčinou ich úpadku.“ 2 Machiavelli si uvedomuje a upozorňuje na to, že cez náboženstvo sa presadzujú nové veci omnoho jednoduchšie ako bez neho. 3 Taktiež si uvedomuje, že náboženstvo je silne motivujúce zvlásť v čase nebezpečenstva alebo vnútorných problémov spoločnosti. Humanizmus a renesancia znamenali odklon od tradičného chápania sveta v scholastickom myslení. Človek už nie je len bytosť nasmerovaná na večnosť a nebo. Zem už nie je miestom, ktoré je iba nepríjemnou cestou k dosiahnutiu večnej blaženosti, ale stáva sa miestom, ktoré je hodné povšimnutia a ktoré môže byť pre človeka tým vysneným rajom. V tomto duchu je snaha objavovať pravdu o sebe a o svete, v ktorom človek žije, bez nutnosti ohýbať ju tak, aby vyhovovala kresťanskému mysleniu. Aj keď sa myslenie oslobodzuje od nutnosti istých predpokladov, ktoré so sebou kresťanstvo prináša, napriek tomu sa teologické skúmanie neodmieta. Aj v samotnom Machiavelliho diele vidíme tento predpoklad, aj keď teológia preňho nutne neznamená zároveň aj kresťanstvo. V jeho úvahách nenachádzame ani tak snahu o hľadanie pravého náboženstva, ako skôr náboženstva, ktoré mu viac vyhovuje z pohľadu budovania spoločnosti. 4 Nezamýšľa sa veľmi nad kresťanstvom ako nad zjaveným náboženstvom a nad dôležitosťou celého učenia o Kristovej obeti a následnom zmŕtvychvstaní, ktoré je prvotinou zmŕtvychvstania každého človeka. Posmrtný život zostáva kdesi v úzadí, je preňho zaujímavý len ako predmet motivácie, o účinnosti ktorého však na niektorých miestach svojich diel pochybuje. Jeho záujmom teda nie je hľadanie pravdivého náboženstva a otázka večnej spásy zostáva taktiež len okrajovou záležitosťou. Náboženstvo nevníma ako odpoveď na najnaliehavejšie otázky, ktoré si človek kladie, ale len ako prostriedok alebo nástroj určený na dosiahnutie potrebných cieľov v rámci budovania spoločenstva alebo nejakej vlády. Pravdivosť náboženstva sa stáva irelevantnou. Dáva teda väčší dôraz na to, aby to bolo náboženstvo vytvorené človekom (viac by tak vyhovovalo potrebám spoločenstva a bolo by ľahšie modelovateľné), hoci aj iba vy¬myslené, ako prijaté od Boha (čo znamená prijatie právd a spôsobu náboženského prežívania bez možnosti pretvárať si ho, alebo len s veľmi obmedzenou možnosťou modulácie, podľa spoločenských potrieb), hoci aj pravdivé. Uvedomuje si dôležitú úlohu náboženstva pre spoločnosť alebo akúkoľvek vládu, ale nie je presvedčený, že toto náboženstvo musí byť prijaté bez výhrad a že si ho nemôže vytvoriť alebo pretvárať podľa svojich potrieb. Kresťanstvo chápe len ako jednu z foriem náboženského prežívania, tak ako pozná aj iné formy, a hodnotí ho na základe prospešnosti pre spoločnosť, v ktorej je rozšírené. V rámci tohto hodnotenia vyjadruje nemalú kritiku. Tejto kritiky sa týkajú aj kresťanské hodnoty. Vo svojich úvahách nad tým, prečo si ľudia jeho doby vážia svoju slobodu a svoju republiku menej, ako tomu bolo v minulosti, prichádza k názoru, že za tým je iné náboženstvo a s ním spojené prežívanie a výchova. Sú to predovšetkým hodnoty, ktoré sú kresťanstvu blízke a ktoré, podľa Machiavelliho, sú aj nesprávne pochopené a interpretované. Kresťanstvo prináša pravé poznanie a istú cestu. Machiavelli pri tejto úvahe tvrdí, že práve to sa stalo príčinou, prečo sa záujem ľudí už natoľko nesústreďuje k svetskej cti. Svetská česť sa natoľko neobdivuje, a tak ani nie je záujem dosahovať svetské hodnosti. Pohanské náboženstvo blahorečilo len svetským kniežatám a vojvodcom. Najvyššími hodnotami pohanského náboženstva bola rozumová a telesná sila a všetky vlastnosti, ktoré robia ľudí mimoriadne silnými. Naproti tomu kresťanstvo si ctí pokorných a hĺbavých ľudí, ktorí neoplývajú činorodosťou. Pokora a opovrhovanie svetom sa javí ako najväčšia priorita kresťanstva, požadovanie veľkej vnútornej sily je spojené viac s ochotou trpieť, ako konať. Vo svojej túžbe dostať sa do neba je človek ochotný trpieť, nebrániť sa a nepomýšľať na pomstu, čo mnohí zneužívajú. „Slabosť dnešného sveta,” zakončí svoju úvahu Machiaveli, „má na svedomí práve takéto zmýšľanie.“ Následne sám priznáva:

„Hoci sa zdá, že náš svet ostal zbabelý a naše náboženstvo bezbranné, na vine nie je samo naše náboženstvo, ale nepochybne podlosť tých ľudí, ktorí ho vykladajú v duchu záhaľčivosti, a nie v duchu svetských cností. Keby boli totiž brali do úvahy, že naše náboženstvo nám dovoľuje zvelebovať a brániť vlasť, boli by prišli na to, že nám ju dovoľuje milovať, ctiť a viesť taký život, aby sme ju mohli naozaj brániť.“ 5

Pozrime sa bližšie na jednotlivé kritizované cnosti kresťanstva, Machiavelli ich považuje za príčinu slabosti tohto náboženstva. Následne môžeme zhodnotiť, nakoľko je jeho kritika oprávnená, alebo nakoľko sa jeho predstava oslavovania svetských cností v rámci pohanských rituálov ako prospešná pre spoločnosť a štát zhoduje so skúsenosťami spoločností, ktoré sa ich pridržali. V prvom rade vidí problém kresťanského náboženstva v tom, že sa všeobecne prijíma ako isté a pravdivé. Sám Machiavelli to nespochybňuje. Prekáža mu preto, že sa tak vytráca možnosť vytvoriť si priliehavejšie náboženstvo, ktoré by sa dalo ideologicky a liturgicky modelovať. Pravda, ako sme už uviedli, nie je tak dôležitá, ako účinok samotného náboženstva. Už starovekí autori si uvedomovali väčšiu dôležitosť účinku náboženstva, než jeho pravdivosti. Sv. Augustín vo svojej knihe Boží štát cituje rímskeho učenca Varra 6 potvrdzujúc tak, že pohanského náboženstvo je vymyslené:

„Pre obec je veľmi užitočné, ak si hrdinovia my¬slia, že sú božského pôvodu. Tak sa vraj ľahšie osmelia aj na najťažšie a najväčšie skutky a udatnejšie ich aj dokončia. Táto mienka dokazuje, že sa o bohoch vymýšľajú hocijaké klamstvá, len aby to osožilo verejnosti.” 7

Machiavelli ďalej vo svojej kritike vyčíta kresťanstvu, že sa úcta spoločnosti nezameriava na hrdinov a vojvodcov, ale na pokorných a hĺbavých ľudí neoplývajúcich činorodosťou. Kresťanské učenie skutočne povzbudzuje k pokore. Vyjadrenia o pokore nachádzame napríklad u sv. Pavla v liste Filipanom: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Fil 2, 3-4). Ale ako vidíme, toto odporúčanie nie je zamerané proti spoločnosti. Práve naopak, pokora má zabrániť oslavovaniu sebectva a napomáhať budovaniu spoločného dobra. Podobné vyjadrenia nachádzame aj v liste Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie” (Rim 13, 1-2). A tiež: „Preto sa treba podriadiť, a nie len zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dĺžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13, 5-7). Z týchto vyjadrení nevyznieva pokora spolu s nezáujmom o tento svet, skôr naopak. Nemožno poprieť, že kresťanstvo sa vždy zameriavalo na posmrtný život a čas strávený na tomto svete chápe len ako cestu, ale zároveň tvrdenie o úplnom nezáujme o tento svet či občianske spoločenstvo nie je pravdivé. Dosvedčuje to napríklad odporúčanie sv. Pavla v liste Kolosanom: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to čo je hore, nie na to, čo je na zemi!” (Kol 3, 1-2). A potom: „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba” (Kol 3,5). A napokon: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (Kol 3, 12-13). Machiavelli však cestu odpúšťania a trpezlivosti so slabosťami druhých považuje za slabosť. Presadzuje predovšetkým cestu sily a strachu, zatiaľ čo kresťanstvo presadzuje cestu milosrdenstva a lásky. Cesta sily a strachu podporovaná pohanskými obradmi, ktoré Machiavelli tak vyzdvihuje, však nedokázala v minulosti zabrániť zániku Rímskej ríše. Práve tým sa zaoberal sv. Augustín pri obrane kresťanstva proti pohanom, ktorí tvrdili, že dokiaľ bola Rímska ríša pohanská, bola silná. Keď však prijala kresťanstvo, padla. Vo svojej knihe Boží štát cituje Tulliusa8 :

„Čo zostalo zo starých mravov, na základe ktorých, ako hovorí básnik, stojí rímsky štát? Vidíme ich natoľko zastarané, že si ich už nikto nectí, ba ani ich len nepozná. A čo máme povedať o popredných predstaviteľoch? Také mravy vznikli len z chýb, a teda sa patrí, aby sme uviedli aj príčinu takého nešťastia a vyniesli nad previnilcami nejaký výrok. Veru, svojimi neprávosťami, a nie náhodou, máme štát podľa mena, ale v skutočnosti sme ho už dávno stratili.“ 9

Sv. Augustín už v štvrtom storočí pripomína, že za pádom Rímskej ríše sú zlé mravy a tie sa skazili už v časoch pohanských obradov: „Nie kresťanstvo priviedlo Rím k pádu, ale jeho skazené mravy, ktoré sa nenapravili ani pádom Ríma, hoci mnohí môžu ďakovať za svoju záchranu kresťanskému Bohu10 , ktorý im tak pripomenul pokánie.“ 11 To čo držalo Rím na nohách, bol predovšetkým strach a obavy z budúcnosti. Keď žili v pokoji, rozmohli sa všelijaké neresti, nespravodlivosť aj občianske nepokoje. 12 Nemožno pochybovať, že aj v časoch úpadku Ríma sa vykonávali pohanské obrady. Tie mali skôr vplyv na skazenosť obyvateľov Ríma, než aby viedli ľudí k statočnosti a úcte k štátu. Zo svedectva Sallustia 13 sa dozvedáme: „Najlepšie mravy a svornosť panovali medzi druhou a poslednou Púnskou vojnou. Príčinou bol strach, že kým stojí Kartágo, nemožno sa oddať bezstarostnému životu. Preto aj Nasica 14 varoval, aby sa Kartágo neničilo. Keď sa Kartágo zničilo, nastal síce pokoj, ale s ním aj úpadok mravov.“ 15 Z uvedeného vyplýva, že príčinou slabosti, a teda aj pádu Rímskej ríše, nebol nedostatok náboženských obradov, ktoré by vyzdvihovali vojvodcov a ľudskú silu, ale mravný úpadok v časoch pokoja a mieru. Paradoxne, sv. Augustín opisuje, že práve uctievanie bohov rôznymi obradmi a hrami viedlo stále k väčšej skazenosti celej spoločnosti. 16 Machiavelliho predstava o pohanských náboženských obradoch bola zrejme iná, ako spôsob akým sa tieto obrady konali. Veľký podiel na týchto obradoch mali práve básnici a rôzne hry. Sám priznáva, že do dobre usporiadaných miest nemôže vstúpiť záhaľčivosť cez väčší a nebezpečnejší klam, ako je literárny. 17 Nad negatívnym vplyvom pohanských obradov sa veľmi nezamýšľa. Skôr sa z nich snaží vytiahnuť len to prospešné pre spoločnosť bez priznania, že zachovať tieto obrady v podobe, ktorá by bola len na prospech štátu, bude veľmi obtiažne. Tak ako tomu bolo aj v minulosti, hoci sa mnohé obrady vymysleli len preto, aby povzbudili silu a odvahu, časom sa stali príčinou morálneho úpadku. Sám žiadnu bližšiu predstavu takéhoto náboženstva, či náboženských obradov nepodáva. Tak isto nepodáva ani vysvetlenie prospešnosti kresťanských cností, ktoré uznáva pre ich nesprávny výklad, ako príčinu slabosti. Ďalej svoju kritiku opiera o neschopnosť vládcov konať, keď si to situácia vyžaduje. Spoločnosť, v Machiavelliho chápaní, musí byť schopná reagovať na nové situácie. „Nečinnosť je vždy horšia ako akékoľvek úsilie, ktoré nás ochráni. V nečinnosti sú zlé následky isté, ak konáme, pochybné,“ 18 napísal Machiavelli. Neschopnosť konať, vníma ako následok ochoty trpieť, čo – podľa jeho mienky – kresťanstvo kvôli získaniu večného života odporúča viac ako akúkoľvek reakciu. Kresťanstvo je preniknuté ideou vlastnej obety. Neodporovať zlému, ale pokorne prijať utrpenie. Stredobodom tejto idey je samotná Kristova smrť na kríži, ktorá sa z čisto ľudského hľadiska javí ako prejav slabosti. Prorok Izaiáš o Pánovom služobníkovi píše: „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolesti, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53,3). V kresťanskom chápaní, ale táto obeta nie je výrazom prehry človeka, ale jeho víťazstvom. Nie je to teda prejav slabosti, ale sily a odvahy. Samozrejme nejedná sa o obetu pre ideály, ale obetu preniknutú vierou v posmrtný život. Obeta Krista je za záchranu iných. Izaiáš pokračuje: „Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova“ (Iz 53,10). Utrpenie v kresťanstve teda nechápeme ako prejav slabosti a neschopnosti, ale ako dobrovoľnú obetu za niekoho alebo ako pomoc niekomu. Podstatným dôvodom je túžba získať večný život, ale pozitívny dosah je v prospech celej spoločnosti. Sv. Pavol píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Vnímal tak vlastné utrpenie, ktoré bol ochotný znášať, ako prospešné pre celé spoločenstvo veriacich, ktorí sa tak na jeho príklade mohli posmeľovať ako vytrvali vo viere. Machiavelliho pohľad na takéto utrpenie je zrejme len čisto ľudským, preto sa mu javí ako znak slabosti. Ochota prijať utrpenie, ale zároveň neznamená nemožnosť akéhokoľvek odporu či reakcie. Človek má vždy vychádzať z konkrétnej situácie. Ježiš síce vyzýva k prijatiu utrpenia: „Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé“ (Lk 6, 29a), ale ak si situácia vyžadovala odpor voči takémuto konaniu, neváha sa brániť: „Veľkňaz sa vypytoval Ježiša na jeho učeníkov a na jeho učenie. Ježiš mu odpovedal: Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne. Prečo sa pýtaš mňa? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril! Oni vedia, čo som hovoril. Ako to povedal, jeden zo sluhov, čo tam stál, udrel Ježiša po tvári a povedal: Tak odpovedáš veľkňazovi? Ježiš mu odvetil: Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ? ! “ (Jn 18, 19-23).

Machiavelliho záujem o náboženstvo je spojený predovšetkým so spoločenským prospechom. Zvýrazňovanie svetských cností je osožné pre budovanie štátu. Jednotlivec a jeho náboženské očakávania sa v takomto chápaní dostávajú do úzadia. Otázka cieľa ľudského života ako večnej spásy sa zdá byť pre Machiavelliho irelevantná. Jeho záujem sa sústreďuje na tento svet a budovanie svetského štátu. Do určitej miery vychvaľuje pohanské náboženstvo pre jeho obrady a formu oslavy ľudskej slávy a sily. Popri tom sa ale nezmieňuje, že aj samotné pohanské náboženstvo svojimi obradmi viedlo k nerestiam, ktoré už až tak prospešné pre spoločnosť neboli. Aj samotná oslava moci, cti a slávy neprináša pre štát a ľudí len pozitíva, ale má aj svoje tienisté stránky. Naproti tomu cnosti oslavované kresťanstvom, ktoré Machiavelli považuje za príčinu slabosti tohoto náboženstva, prinášajú práve tie pozitíva, ktoré sú pre spoločnosť prospešné. Hoci priznáva, že na vine nie je náboženstvo, ale výklad týchto cností, sám neprináša vysvetlenie ako ich správne chápať. Veľmi výstižné vyjadrenie k danej problematike podáva sv. Augustín vo svojej knihe Boží štát. V piatej knihe, v dvadsiatej štvrtej kapitole, ktorá je venovaná príčinám šťastia kresťanských panovníkov, píše:

„Kresťanských panovníkov považujem za šťastných, ak vládnu spravodlivo, ak nemajú záľubu v rečiach, v ktorých ich druhí až do neba vychvaľujú. Ak sa boja Boha, milujú ho a ctia, ak milujú viac to kráľovstvo, kde sa netreba obávať nijakých sokov, ak sa nepomstia a ľahko odpúšťajú; ak trestajú len vtedy, ak je to nevyhnutné na ochranu a obranu štátu, a nesýtia sa hnevom voči protivníkom, ak sú mierni nie pre beztrestnosť neprávosti, ale v nádeji na polepšenie života; ak musia niekedy čosi príkre nariadiť, príkrosť miernia láskavou povoľnosťou a udeľovaním dobrodení; ak sa tým viac stránia rozkoší, čím sú im prístupnejšie; ak radšej opanúvajú svoju žiadostivosť než cudzie národy, a ak toto všetko konajú nie na svoju daromnú slávu, ale z lásky k večnému šťastiu, a napokon ak za svoje hriechy nezanedbávajú prinášať pravému Bohu obetu pokory, skrúšenosti a modlitby. Takýchto kresťanských panovníkov považujeme za šťastných.“

S Machiavellim nemožno súhlasiť, že za slabosťou kresťanských štátov sú ním vymenované cnosti kresťanstva, a nemožno s ním súhlasiť ani pri domnienke, že pohanské obrady sú pre spoločnosť prospešnejšie (ako sme to mohli vidieť u súvekých autorov, boli viac príčinou morálneho úpadku ako jeho rozkvetu), ale možno s ním súhlasiť v tom, že príčinou toho, prečo sú tieto štáty slabé, je zlý výklad týchto cností, neprijatie a neochota jednotlivcov žiť podľa nich, a tak usilovať nielen o posmrtný život, ale aj svet okolo nás.

Autor je kňaz a doktorand na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.



1 - Porov. SKINNER, Q. 1995. Machiavelli, Praha : ARGO, 1995, s. 47
2 - MACHIAVELLI, N. 1968. Vladár, Úvahy o vláde, Bratislava : TATRAN, 1968, s. 91
3 - MACHIAVELLI, N. 1968. Vladár, Úvahy o vláde, Bratislava : TATRAN, 1968, s. 95
4 - ZNOJ, M. BÍBA, J. a kol. 2011. Machiavelli mezi republikanismem a demokracií, Praha : FILOSOFIA, 2011, s. 299
5 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin : THETIS, 2010, s. 163
6 - Marcus Terentius Varro Reatinus ukončil svoje vzdelanie v Aténach pod vedením filozofa Antiocha z Askalónu pôsobiaceho v Platónovej Akadémii. Od roku 85 pred Kr., keď zastával úrad kvestora, sa angažoval v politike na strane Gnaea Pompeia. Postupne dosiahol úrad tribúna ľudu a kurulského edila. Caesar ho poveril niekoľkými úlohami. Najprv sa mal postarať o opätovné osídlenie Capuy a Kampánie (59 pred Kr.) a roku 46 pred Kr. mu bol zverené zriadenie verejnej knižnice v Ríme.
7 - AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 88
8 - Marcus Tullius Cicero ( * 3. január 106 pred Kr., Arpinium – † 7. december 43 pred Kr., Formie) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.
9 - AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 72-73
10 - Sv. Augustín vo svojej knihe Boží štát pripomína, že barbari pri dobytí Ríma uznali kresťanské chrámy ako azyl pre domorodé obyvateľstvo, dokonca niektorých barbarskí vojaci sami prichádzali do chrámov, aby ich tak nikto nezabil.
11 - AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 26
12 - Porov. AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 67
13 - Gaius Sallustius Crispus (nar. 1. október 86 pred Kr., Aminternum – † 35 alebo 34 pred Kr., Rím) bol rímsky politik a historik.
14 - Publius Cornelius Scipio Nasica Corculum (zomrel 141 pred Kr.) bol rímsky štátnik.
15 - AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 67 - 68
16 - Porov. AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, s. 58 - 63
17 - MACHIAVELLI, N. 2012. Florentské dejiny, Martin : THETIS s. r. o., 2012, s. 190 -191
18 - MACHIAVELLI, N. 2012. Florentské dejiny, Martin : THETIS s. r. o., 2012, s. 131


Použitá literatúra:


AUGUSTINI, S. A. 2005: Boží štát, I. zväzok, Bratislava : SSV, LÚČ, 2005, 454 s.
ISBN 80-7162-571-X (SSV) 80-7114-530-0 (LÚČ)
MACHIAVELLI, N. 2012. Florentské dejiny, Martin : THETIS s. r. o., 2012, 381 s.
ISBN 978-80-89520-09-1
MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin : THETIS, 2010, 360 s.
ISBN 978-80-970115-7-4
MACHIAVELLI, N. 1968. Vladár, Úvahy o vláde, Bratislava : TATRAN, 1968, 335 s.
61 – 904 – 68
SKINNER, Q. 1995. Machiavelli, Praha : ARGO, 1995, 109 s, ISBN 80-85794-61-6
ZNOJ, M. BÍBA, J. a kol. 2011. Machiavelli mezi republikanismem a demokracií,
Praha : FILOSOFIA, 2011, 456 s. ISBN 978-80-7007-360-5

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.