Umenie a mýtus mladosti

Číslo 4/2013 · Milan Bočkay · Čítanosť článku: 2268
 

„Jsem starý a bezzubý, bez falešného chrupu stařec a dožívam posledních let svých ve vyhnanství na vsi, uprostřed šestnást dosud stále vždy plných dýmek, četných láhví s lihovinami a jednoho již jen psa...šedesátiny, ha,ha... Den zamračený, zoufale šedý, jak celý život! Večer sedím před boudou a rekapituluju si celé své vyhnanství, túžby a naděje, svoji rezignaci a hnus nade vším...“ Takto súmračne popisuje svoj stav v roku 1944 šesťdesiatnik, veľký český maliar a grafik, Josef Váchal. Práve dokončil cyklus farebných drevorytov Ruce a má okrem iného hotový vrcholný súbor Šumava umírajíci a romantická. Žije ešte dvadsaťpäť rokov, počas ktorých završuje svoje gigantické dielo.

Štatistiky nám uvádzajú, že štvrtina spoločnosti je dnes vo Váchalom popisovanom veku, t.j. okolo šesťdesiatky a viac. Za vrchol produktívnych síl je však považované rozmedzie medzi tridsiatym a štyridsiatym piatym rokom života, a preto starí ľudia pre súčasnú kultúru mnohokrát zosobňujú len odpad – tvrdia kritici pomerov. Aj keď pribrzdíme, v lepšom prípade je staroba spoločnosťou odsúvaná do ľahostajnosti. S fyzickým starnutím sa vyrovnáva tak, že za každú cenu demonštruje kvalitu mladosti. Návodov, ako byť mladým, je mnoho. Stále menej je spôsobov, ako byť dospelým. Starenky hopsajú v úboroch mažoretiek a starci sa predvádzajú v študentských blúzach. Dvadsiate storočie začalo ako storočie mladosti, až prerástlo do storočia dieťaťa.

Tradičné hranice zmizli. V chovaní detí a dospelých je viac podobností ako v minulosti. Aj reklama, ešte donedávna zameraná na dospelých, sa snaží osloviť stále mladšie deti. Všetko tabu, ktoré oddelovalo rodičov od ich detí (napr. sex, peniaze, smrť), vplyvom médií mizne. Deti dnes v televízii sledujú to isté, čo rodičia. Kultúra mladosti ruší všetky bariéry, ako sú vzdelanie, odbornosť, rozhľad, mravná disciplína. Je to zdetinštenie spoločnosti, kde je mladosť dominantnou hodnotou životného štýlu naprieč generáciami. Aj keby sme si nechceli až takto čierne názory pripustiť, niečo predsa vidíme a počujeme. Mnoho dospelých ľudí stále viac hovorí, oblieka sa a koná ako prestarnuté deti. Slovník redaktorov a moderátorov sa čoraz viac podobá infantilnému žvatlaniu adolescentov. Stačí počúvať mladé posily v umeleckom rádiu. Kde zmizla kritická spätná väzba? Počúva to okrem nás, úbohých poslucháčov aj pán riaditeľ? Mnohé relácie s veľkorysým vysielacím časom (napr. tvorba v priamom prenose) nedosahujú úroveň vysielania internátneho rozhlasu. Mladosť sa stala nekritizovateľnou výsadou. V literatúre sa ešte zachovala kategória pre deti, ale inde sú hranice nerozlišiteľné. Dokonca aj vážna hudba, donedávna hradba medzi detstvom a dospelosťou, poškuluje po všadeprítomných spôsoboch infantilizácie. Hudba je len jedna, znie sladký spev sirén dneška. Na festivaloch vážnej hudby sa vytvárajú z jednoduchej hudby, napr. Beatles, pásma, ktoré sú hrané s doprovodom symfonického orchestra. Pokora pred infantilnosťou sa stupňuje. Názvy galérií: Bastard, Fru-Fru, Hod-dog, včera ešte slabomyseľné, dnes začínajú prevažovať. Inštitúcie so statusom serióznosti preberajú názvoslovie adolescentov: Holé baby, Lovu zdar, Jesť sa musí... Bilbord na spropagovanie umeleckých výstav obsahuje ohryzený pagáč s vyznaním: „Milujem vernisáže“ alebo „Padaj do galérie“ – znie prívetivé pozvanie.

Mýtus mladosti a jeho zneužívanie nie je však ničím novým. Zvyčajne to boli totalitné režimy, ktoré ho vystupňovali až k fanatizmu. Stalinskí komsomolci, nemecká Hitlerjugend, zväzáci v komunistickom Československu: „My sme mládež nová, mládež Gottwaldova; Kamarádi, je to mládí, kterému dnes patří svět; Mládež vede Brno;“ atď. Mladý Axman, budúci socrealista, vypočúva starého profesora, ktorý sa nedávno vrátil z koncentráku: „Soudruhu Fillo, proč má ten šuhaj tak krátkou ruku?“ Ale i neskôr študentská revolta vo Francúzsku zaštitovaná intelektuálmi, mala onú infantilnú príchuť. Čínska „kultúrna revolúcia“ vedená mladými maoistami a teroristická vláda Červených Khmérov v Kambodži, už nebrali ohľad na nič. V umení stereotyp mladého génia, ktorý je milovaný bohmi a zomiera mladý, patril medzi obľúbené emblémy romantizmu. Predstava „mladých“, vymetajúcich zo scény starých, zakotvila v dobovej teórii umenia a pevne kotví dodnes. Príbeh božského chlapca z Urbina, Raffaela, bol v dejinách umenia známy oddávna, ale mýtus dvadsaťročných revolucionárov v umení sa naplno ujal až začiatkom 20. storočia. Mladí tvorcovia, nezaťažení „maniermi predchádzajúcich epoch“ (t.j. dlhoročným školením), nesú vpred nezkalený ideál umeleckej pravdy. Tak sa to vtedy zdalo.

Tento romantizujúci kult mladých revolucionárov je rýchlo v koncoch, keď si pripomenieme, že mnohokrát revolucionovali umenie umelci v rokoch. Pre nové formy sa odhodlávali vo veku, keď im ich hlbokú vnútornú pravdu nenarušili žiadne vonkajšie ohľady, keď pre nich pôžitky tohto sveta stratili takmer zmysel. Dobrým príkladom je Rembrandt, ktorý bol najskôr módnym portrétistom a až v starobe, keď v sebe prekonal lákadlá, akými sú peniaze, sláva, úspech, vtedy sa odvážil vyjadriť niečo, čo môžeme nazvať ako vnútorné dianie. Michelangelo dospel k baroku, prekonávajúc renesanciu, až vo svojej starobe. Návrh kopuly Baziliky svätého Petra v Ríme vytvára ako 83 ročný. Napokon Mojžiš sa stretáva s Bohom v osemdesiatke.

Niekedy aj spoločenská odpísanosť v starobe môže mať prekvapujúce následky: koncentráciu na slobodnú prácu, riadenú vlastnou fantáziou a svojimi plánmi (robí si, čo chce). Ako napríklad Cézanne. Keď už väčšina maliarov z impresionistickej skupiny vyhráva, ich obrazy sú kupované a zaraďované do zbierok, jedine Cézanne je považovaný za nulu. Je neznámy, niektorými vyhlasovaný za dávno mrtvého, alebo proste za mýtus. Pritom ešte v roku svojej smrti, ako šesťdesiatsedemročný, dokončuje veľké Kúpajúce sa ženy, obraz s klasicky prísne organizovanou kompozíciou, tak odlišnou od kompozícií súputníkov impresionistov. Naviac, vyusťujúcou do zvláštneho napätia. Niečo podobné možno vypozorovať u starého majstra El Greca. Osamotený umelec, ktorý sa maľbe venoval s pokojnou tvrdohlavosťou ako reholi, bol pre súčasníkov takmer cudzincom. Jeho vplyv sa však ukázal ako trvalý a rozsiahly. Na Cézanna sa odvolávali fauvisti, rovnako ako kubisti. Väčšinu veľkých umeleckých smerov napokon jeho dielo živilo. Poznamenalo nielen množstvo maliarov, ale z jeho príkladu bolo odvodené i množstvo, často až protichodného, poučenia. Dielo, ktoré vytvoril v mladosti, by to nedokázalo.

Na záver, pre spestrenie, pokúsme sa o malú exkurziu do dejín umenia. Priblížme si v skratke, čo niektorí umelci robili v šesťdesiatke.

Josef Šíma 60 r. 1951: Po desaťročnej odmlke začína sústavne malovať a chytá tzv. druhý dych. Vzdáva sa svojho miesta na čsl. veľvyslanectve v Paríži, pevne rozhodnutý, že bude zas len maliarom. Po šestdesiatke vytvorí nové dielo, pripomínajúce krajiny malované svetlom, bez ktorého si Josefa Šímu nevieme predstaviť.

František Kupka 60 r. 1931: Naplno rozvinie abstraktnú polohu svojho diela. Obrazy ako: Plány diagonálne, Zakrivené, Kruhovité, Vertikálne, Pohyblivé predstavujú čisté formy a syntézu záveru Kupkovej tvorby.

Henri Rousseau 60 r. 1904: Práve maľuje jeden zo série veľkých pralesných obrazov: Hliadku napadnutú tigrom. Čaká ho Zaklínačka hadov a Sen (alebo ináč Spiaca Jadviga).

Paul Cézanne 60 r. 1899: Maľuje veľké Jablká a pomaranče, Dámu v modrom, Muža s fajkou. Čakajú ho vrcholné obrazy s Horou Sainte-Victorie.

William Turner 60 r. 1835: Je na vrchole tvorby. Maľuje Požiar londýnskeho parlamentu. Čakajú ho Dážď, Para, Rýchlosť a Posledná plavba. Všetko obrazy, na ktorých je predmetná realita rozpustená vo farbe, mimochodom verejnosťou vtedy nepochopené.

Rembrandt 60 r. 1666: Dokončuje obraz Jakub požehnáva svojich synov a rok po šesťdesiatke maľuje fascinujúce dielo Návrat márnotratného syna.

Arcinboldo 60 r. 1587: Opúšťa Prahu s honorárom 1550 guldenov od cisára. Štyri ročné obdobia sú už namaľované, ale majestátny Portrét Rudolfa II., zložený z kvetov a plodov, naň čaká.

Tizián 60 r. 1548: Slávnu Venušu urbinskú už má za sebou. Čakajú ho však obrazy maľované odvážne uvoľneným, moderným rukopisom: Diana a Aktaion, Korunovanie tŕním a Pieta. Paradoxne Giorgio Vasari, praotec všetkého kunsthistorického klišé a stereotypu, hovoril o tomto období veľkého Benátčana s nepochopením a dešpektom: „Bol by urobil dobre, keby si nekazil nie vždy najlepšími prácami povesť, ktorú získal v lepších rokoch.“

Leonardo 60 r. 1512: Mona Lisa je už na svete, práve dokončuje Svätú Annu samotretiu. Čaká ho Ján Krstiteľ, obraz minimálne rovnako majstrovský ako slávnejšia Mona Lisa.

Mimochodom, notoricky známy príklad Picassa som zámerne nepoužil. Ako šesťdesiatnik dožíval s Dorou Maarovou a všeličo už mal za sebou, vrátane kubizmu. O dva roky zaútočí na mladú Gillotovú, s ktorou splodí ďalšie deti. Možno je menej známy príklad hudobného génia Leoša Janáčka: Diela vyznačujúce sa osobitným komorným štýlom ako Líška Bystrouška, Vec Makropulos, Z mŕtveho domu, Glagolská mše, Symfonieta, vzniknú až po skladateľovej šesťdesiatke. Janáčkov príklad však prekročil vymedzený rámec textu, lebo nájsť mnohé dôkazy o vzniku vrcholných umeleckých diel v starobe by asi nebol veľký problém. Malý problém je v tom, že tento príspevok nepísal rozhorčený mladík, ale senior, ročník 1946, ktorý môže byť obvinený zo stretu záujmov.

Autor je výtvarník.