Predseda Európskeho parlamentu „in spe“
Číslo 4/2013 ·
·
Čítanosť článku: 2428
Životná cesta Jána Čarnogurského, ktorá sa k 1. januáru 2014 blíži k sedemdesiatke, bola na poli jeho spoločenského a politického angažovania, paradoxne, cestou „osamelého vlka“. Na Slovensku, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, neexistovala významná politická opozícia voči komunistickému režimu. Takzvaní šesťdesiatosmičkári, vrátane Alexandra Dubčeka, boli utiahnutí. Milan Šimečka, Miro Kusý a Jozef Jablonický boli významní, ale skôr intelektuálni oponenti režimu. Žili tu len dvaja oponenti, s politickými ambíciami: Miklós Duray a Ján Čarnogurský. Miklós Duray, ako maďarský disident sa výrazne angažoval pri obrane práv maďarskej menšiny v Československu. Ján Čarnogurský, so svojím snom budúcej kresťanskodemokratickej strany, sa angažoval otvorene, ale v rámci štruktúr tzv. tajnej Cirkvi, skôr osamele.
Prišiel November 1989, ktorý ho našiel ako posledného politického väzňa vo väzení. Potom už bez konkurencie štartuje, najprv ako podpredseda federálnej vlády ČSSR, potom ako jediný možný zakladateľ Kresťanskodemokratického hnutia na Slovensku. Ale už v prvom volebnom období 1990 - 1992 došlo k prvému pokusu ho odstaviť. Po rozdelení strany na KDH a SKDH, po voľbách v roku 1992, hnutie znovu kalkulovalo s jeho odvolaním z postu predsedu. A potom to už tak bolo stále, až kým v roku 2000, nenavrhol za svojho nástupcu Pavla Hrušovského. Na poste predsedu KDH to boli raz primátori a starostovia, potom Mikuláš Dzurinda a jeho okolie, ktorí sľubovali „žiarivé zajtrajšky“ po jeho odchode. Jána Čarnogurského bolo treba stále brániť v jeho osamelosti predsedu, pritom najlepšie volebné výsledky v histórii KDH sa dosiahli práve za jeho predsedovania, a to vo voľbách v rokoch 1990 a 1994.
Po odchode z veľkej politiky do advokácie, si kráča tento „pán politik“ svojou cestou, hovorí nahlas svoje názory, je stále zaujímavý pre médiá a pri diskusiách, ale vo svojej politickej pozícii je znovu skôr osamelý. Vždy sa mu niečo vytýkalo. Na začiatku to bolo to smiešne obvinenie, že rozbil družstvá. Potom, že pod jeho vedením KDH nemôže urobiť dobrý volebný výsledok, resp. že tu chce zaviesť čiernu totalitu a pod. Teraz je to najmä jeho vzťah k Rusku a k politickým krokom predstaviteľov ruskej politiky. V tejto poslednej záležitosti nemusíme so všetkými jeho závermi, ktoré podáva z pohľadu globálnej svetovej politiky, súhlasiť, ale Ján Čarnogurský je jeden z mála slovenských politikov, ktorý sa vôbec odváži takéto názory vysloviť. Obávam sa, že tí ďalší väčšinou na svetovú politiku nemajú skôr žiadny názor. Ale napriek tomu, že ho politicky podporuje len hŕstka jeho starých spolubojovníkov, on kráča pokojne a sebavedome ďalej. Ján Čarnogurský kráča k svojej sedemdesiatke ako jeden z najzaujímavejších politikov, akých Slovensko kedy malo.
Keď som v novembri 1989 sedel vedľa Romana Kaliského na súde s Jánom Čarnogurským, tento mi pri jeho obhajobnej reči povedal: „Počujte, toto je budúci predseda Európskeho parlamentu.“ Zatiaľ je pre nás Ján Čarnogurský v tejto funkcii len „in spe“, ale v roku jeho sedemdesiatky ho čaká iná voľba. A k tejto voľbe, i k jeho okrúhlemu životnému výročiu, mu s vďakou za jeho priateľstvo a celoživotnú statočnosť želám všetko najlepšie!