Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kto je žena

Číslo 1/2006 · Pavla Poloňová · Čítanosť článku: 4618
 

Kto je to žena

„Čo je človek?“ To je základná antropologická otázka, ktorá nás privádza k podstate ľudského bytia. V 21. storočí sa zdá, že ide o banálnu otázku. Veď dnes predsa vieme o človeku takmer všetko, získali sme mnoho nových poznatkov z rôznych vedných disciplín. Znie to ako paradox, ale občas sa zdá, že práve dnes ho poznáme najmenej. Zoberme si taký sexuálny rozmer: človek neexistuje. Existuje len muž, alebo žena. V každej bunke tela. Dva spôsoby bytia, ktorých identita je v súčasnosti značne spochybňovaná a ohrozená.
A tak sa autor mužského pohlavia komplexne zamýšľa nad problematikou ženy. Muž skúma ženu, aby v konečnom dôsledku spoznal aj sám seba. „Jeden“ sa spoznáva v „druhej“, pretože sme komplementárne bytosti. Sme rovnakí, aby sme si rozumeli, ale súčasne iní, aby sme sa milovali. Preto sa na obálke tohto rozsiahleho diela, tak rafinovane a tajne zároveň, od „ženy“ odráža tieň „muža“.
Fulovu antropológiu ženy považujem za skutočný lexikón ženskej problematiky so širokým historickým a vedeckým kontextom a bohatým podložením celosvetovou odbornou literatúrou. Pozostáva z dvoch častí. V prvej autor hľadá antropologickú koncepciu ženy v dejinách západného myslenia, pričom sa pokúsil o skutočne vydarený prierez kultúrnymi obdobiami a svetmi.
Spoznávame ženu u Židov, Grékov či Rimanov, jej podradné postavenie z dôvodu „menejcenných“ biologických daností a z toho vyplývajúci rad nanútených povinností a prísnych obmedzení. Najskôr bola v moci svojho otca, ktorý ju už ako novorodeniatko mohol nechať aj zomrieť a v staršom veku prípadne ponúknuť na prostitúciu; neskôr v moci manžela. Muž mohol prepustiť svoju ženu aj vtedy, keď mu napr. presolila polievku. Ešte teraz nám v ušiach doznieva stará modlitba rabína: „Ďakujem Ti, Pane, že si ma nestvoril ako otroka, pohana a ženu.“ A keby sa možno aj z biblického rozprávania a z príkladu hrdinských starozákonných žien, ako Rút, Debory či Ester, zdalo, že žena bola vyzdvihovaná a uctievaná a že antické Rimanky mali už aj trochu viac slobody, dominujúca kultúra prevládla ako silne maskulinistická. Veď aj starí Gréci si posmešne odovzdávali posolstvo, že žena muža poteší len dva dni v živote: v deň svadby a v deň svojho pohrebu. A tak sa plnia slová Písma po vyhnaní z raja: „...a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“
Kresťanstvo však podľa autora prináša revolučnú zmenu v chápaní ženy, a to najmä pozorným a nežným postojom Ježiša Krista voči ženám. Ženy samotné objavujú v Kristovi pravdu o sebe a tá ich oslobodzuje. Evanjeliová požiadavka o rovnosti muža a ženy tu už vlastne bola od začiatku, no Cirkev pokrivkávala v jej realizácii. A to možno aj nedocenením a neúplným uvedomovaním si hodnoty a krásy ľudskej sexuality. A tak androcentrizmus pretrváva aj u Augustína i Tomáša Akvinského.
Zaujímavo je podaný aj pohľad do modernej a súčasnej filozofickej reflexie o žene, o nástupe feminizmu, jeho prínosoch a úskaliach. Tu som sa naozaj zamyslela nad mojimi predsudkami voči všetkému, čo zaváňalo emancipáciou či feminizmom. Veď až 20. storočie ponúklo žene možnosti, slobody a práva, za ktoré moja generácia nebojovala a na ktoré sme si tak rýchlo zvykli. Dnes je však otázkou: Kam až chceme ísť, aby sme sa vyrovnali mužom? Budeme ešte schopné uvedomovať si naše jedinečné vlastnosti a dary a tešiť sa, že ich môžeme v plnej realizácii ponúknuť mužskému svetu?
V druhej časti knihy nás autor na vysokej akademickej úrovni oboznamuje s filozofiou Jána Pavla II. Na scénu tak prichádza muž, ktorého svet miloval a ktorý do kresťanského myslenia vniesol jedinečnú originalitu. A to aj keď písal o žene. Nie je možné zhrnúť jeho bohaté a hlboké učenie do krátkej recenzie. Pravdou však je, že antropológia ženy Jána Pavla II. ešte nebola nikým systematicky a dôkladne spracovaná, a preto jeho príspevok autor kladie do centra svojej pozornosti a skúmania. Pápežovu náuku o žene dnes odmietajú najmä feministickí autori, a to z jediného dôvodu: pretože má negatívny postoj k sväteniu žien. Iróniou je, že feministické hnutie pôvodne inšpirovalo Jána Pavla II., aby sa tak hlboko zamyslel nad ženskou otázkou. Možno by sa niekto nazdával, že zrejme pôjde o pohľad na ženu odvodený z teológie, tradície Cirkvi a predchádzajúceho magistéria. Tu však treba poznamenať, že originalita prínosu Jána Pavla II. k téme ženy spočíva práve v tom, že vychádza z filozofických poznatkov, z poznatkov empirických vied a zo skúseností žien. A celé to prepojil s teológiou v duchu známeho „fides et ratio“ – spojenia zdanlivo nespojiteľného – rozumu a viery.
Knihu som brala do rúk so zvedavosťou, nie s cieľom sebaspoznania či potvrdenia vlastnej identity, ale aby som sa dozvedela, čo si o nás mysleli a myslia muži, a aby som objavila v skúmaní ženského bytia muža, ktorého identita sa mi stále viac zahmlieva jeho dnešnou krízou. Teda nielen zdôrazňovaním rovnosti, ale aj poukazovaním na odlišnosti medzi mužom a ženou, čím dostáva ich vzťah zmysel. Vzťah ako základ ľudskej podstaty. A preto považujem za pravdivý výrok talianskeho mysliteľa Turulda: „Stvorenie je zavŕšené ženou, vtelenie začína ženou, posledným bodom Apokalypsy je žena. Teda ak je pomýlený vzťah muža a ženy, je pomýlená úplne celá civilizácia.“ Ak sme objavili krásu muža a ženy, pochopili sme, že boli stvorení na obraz Boží. A to preto, aby sa radovali zo vzájomného spoločenstva a aby tam mohla prebývať láska.
Knihu Milana Fulu odporúčam do pozornosti všetkým, ktorých zaujíma nielen antropológia a identita ženy, ale tiež vzťah ženy a muža a miesto tohto vzťahu v poriadku stvorenia.

Pavla Poloňová
Autorka pracuje v Centre pre bioetiku.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.