Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Netradičná obhajoba tradície

Číslo 2/2013 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 2497
 

Horúca novinka1 z vydavateľstva Kolégia Antona Neuwirtha, kniha Čo je to manželstvo?, ktorá vyšla v slovenskom preklade Matúša Sitára v spolupráci s Inštitútom pre ľudské práva a rodinnú politiku, je z pohľadu kultúrno-etického politického zápasu o povahu Slovenska kandidátom na vydavateľský počin roka. 2 Je síce písaná pre americké publikum, ale jej téma a spracovanie sú rozhodne relevantné aj pre slovenských čitateľov, najmä tých, ktorí sa pripravujú na diskusiu o manželstve. Táto diskusia v USA prebieha, ak máme veriť autorom, už niekoľko desaťročí a jej závery sa týkajú všetkých aspektov politického života, súdov aj občianskej spoločnosti. Dá sa očakávať, že potreba takejto diskusie bude aj na Slovensku, len čo sa objavia prvé návrhy na umožnenie vstupu do manželstva párom rovnakého pohlavia. Vtedy bude veľmi dôležité, či na tieto návrhy budú z rôznych oblastí politického a občianskeho života relevantné a rozumné reakcie, ktoré budú obhajovať manželstvo ako vzťah muža a ženy. Ťažko si predstaviť lepší text na prípravu k tejto diskusii, ako je táto kniha.

Kniha Čo je to manželstvo? je primárne určená americkým sudcom ako podklad pre ich rozhodovanie v rôznych súdnych sporoch týkajúcich sa USA, ktoré v súčasnosti prebiehajú, ale tiež americkej verejnosti pri demokratickom rozhodovaní o povahe manželských zákonov (s. 16 - 17). Treba povedať, že štýlom je to kniha písaná skôr pre prvú skupinu. Ak si ale dá aj neškolený čitateľ prácu s jej suchým, logickým akademických štýlom, môže v nej nájsť nielen mnohé zaujímavé argumenty, ale aj dôležité fakty týkajúce sa témy, spracovanie sociologických výskumov o manželstve a jeho vplyvoch na spoločnosť, ako aj veľmi kvalitne spracovaný bibliografický materiál určený na ďalšie štúdium.

Autormi knihy sú traja akademici z významných amerických univerzít a think-thankov: Sherif Girgis (Princeton), Ryan T. Andreson (Heritage Foundation) a Robert P. George (Harvard, Princeton), spolupracujúci s časopisom Public Discourse, ktorý vznikol pri Princetonskej univerzite. V tomto časopise je uverejnená aj štúdia What is marriage?, ktorá pôvodne vyšla v akademickom časopise Harward Journal of Law and Public Policy v roku 2010 a bola spolu s reakciami na štúdiu, ktoré boli publikované v Public Discourse, podkladovým materiálom pre knihu. I keď je známe, že autori knihy sú katolíci, v knihe nepoužívajú náboženské argumenty. Aj keď autori považujú náboženský argument za vhodný pre diskusiu o manželstve, jeho vynechaním chcú ukázať, že snubné chápanie manželstva sa neviaže na náboženstvo a bolo prítomné aj v kultúrach, ktoré neboli formované kresťanstvom (s. 21).

Cieľom knihy je poukázať, že pre snubné chápanie manželstva ako vzťahu muža a ženy, ktorý je orientovaný na rodičovstvo, existujú rozumné argumenty. Kniha ukazuje, že základné charakteristiky manželstva nie sú kultúrne relatívne, ale vychádzajú z ľudskej prirodzenosti. Autori argumentujú, že manželstvo je predovšetkým úplná jednota osôb, ktorá je orientovaná na deti a rodinný život a ktorá si vyžaduje permanentný a exkluzívny záväzok. Ukazujú, že tí, ktorí schvaľujú možnosť manželstiev párov rovnakého pohlavia, nechápu manželstvo rovnako, ale vedome či nevedome ho predefinovávajú na, vo svojej podstate, emocionálnu jednotu dvoch osôb. Emocionálna jednota je však, ako ukazujú autori, odlišným vzťahom ako manželstvo a bolo by veľkou chybou s tragickými dôsledkami, ak by sme ju nazvali manželstvom, ako to už niektoré štáty urobili. Negatívne dôsledky by sa týkali jednak samotných manželov, ktorým by sa predefinovaním ešte viac zahmlil význam manželstva, ale najmä detí, ktorých výchova by bola vážne ohrozená a deformovaná, nevraviac o dopadoch obmedzujúcich náboženskú slobodu či zväčšujúcich rozbujnenosť štátneho sociálneho systému.

Kniha je verejnosti predstavovaná sebavedome ako „ najlepšia obhajoba tradície, aká kedy bola napísaná.“ 3 Môže to byť pravda v tom zmysle, že razantne a na „všetkých“ frontoch obhajuje tradíciu manželstva ako vzťahu muža a ženy proti návrhom rozšíriť manželstvo aj na páry rovnakého pohlavia. Spôsob, ktorým to robí, nie je však vôbec tradičný. Manželstvo totiž neodvodzuje zo široko chápanej ľudskej prirodzenosti vrátane jej biológie, ale chápe ho ako morálne dobro poznané bezprostredne rozumom. Tento spôsob má výhodu v tom, že môže byť prijateľný aj pre ľudí, ktorí sú vzdelaní v modernej filozofii a pritom odmietajú tradičnú metafyziku a nepozerajú sa na veci cez ich prirodzený účel. Na druhej strane, táto stratégia podľa mňa sťažuje porozumenie chápania manželstva, pretože je deduktívna: to, čo sa má dokázať, postuluje ako axiómu, z ktorej sa vychádza.

V nasledujúcej časti sa teda pokúsim načrtnúť klasickú obhajobu manželstva, ktorá vychádza z účelu ľudskej sexuality. Následne ukážem v čom sa nová obhajoba manželstva líši od klasiky a čo sú jej slabé, ale aj silné miesta. V tretej časti budem polemizovať s autormi vtom, ako charakterizujú vnímanie manželstva svojich oponentov v diskusii. Obávam sa, že oponenti s takouto charakteristikou nebudú súhlasiť a myslím, že v niektorých aspektoch aj oprávnene.

1 Tradičné zdôvodnenie manželstva4

Klasické prirodzeno-právne zdôvodnenie manželstva začína detskou otázkou: Kvôli čomu je sex? Odpoveď je hneď naporúdzi: Sex je preto, aby sa mohli rodiť ľudia. To neznamená, že ľudia majú sex výlučne pre to, aby počali dieťa. Naopak, môžu mať sex aj z iných dôvodov, napríklad preto, že sex je veľmi príjemný, alebo je zavŕšením romantickej túžby po zjednotení s milovanou osobou. Samotná príjemnosť však nie je konečnou príčinou, ona je skôr motívom k tomu, aby muži a ženy mali spolu sex a ľudská spoločnosť nové generácie. A rovnako aj zjednotenie s druhou osobou môže nastať primárne preto, že sex je orientovaný na reprodukciu.

Starostlivosť o dieťa je však náročná vec, hlavne pre matku. Tehotenstvo nielenže obmedzuje jej slobodu, ale zasahuje aj do jej osobnosti a psychického nastavenia, ktorým sa inštinktívne nasmerováva a pripútava k dieťatku. Starostlivosť sa narodením dieťaťa nekončí, ale začína. V prvých rokoch je dieťa najmä na matke závislé a ona mu musí venovať takmer všetok svoj čas. Výchova dieťaťa trvá mnoho rokov, v súčasnosti dospelosť nezriedka posúvame za hranicu dvadsatich rokov. Kto iný ako otec dieťaťa by sa teda mal postarať o podmienky pre výchovu a starostlivosť o matku a dieťa? Nehovoriac o tom, že dieťa potrebuje hlavne vo vyššom veku vo výchove aj vplyv otca.

Inštitúcia manželstva a rodiny teda vyrastá z prirodzenej sexuálnej a romantickej príťažlivosti muža a ženy, z prirodzenej potreby dieťaťa po obžive a výchove a z prirodzenej inštinktívnej náklonnosti rodičov k dieťaťu. Hoci môže mať rozličnú kultúrnu podobu a slúžiť mnohým cieľom jej konečným účelom je slúžiť dobru dieťaťa, ktoré potrebuje dlhodobú starostlivosť a výchovu.

Samozrejme, romantický a sexuálny vzťah mužov a žien psychologicky vôbec nemusí byť iba o reprodukcii. Naopak môže byť a zvyčajne je, o vzájomnej láske, romantickej náklonnosti, priateľskej pomoci a sexuálnej príťažlivosti. A hoci romantická láska a priateľstvo muža a ženy sú sami o sebe veľmi dobré a cenné, jednako ich hodnota je neoddeliteľná od nasmerovania k reprodukcii, keď napomáhajú tomu, aby sa zázrak nového života mohol udiať v láskyplnom, príťažlivom a stabilnom prostredí.

Účelom manželstva je teda vytvoriť spoločenstvo pre sexuálne zjednotenie mužov a žien tak, aby sa čo najlepšie realizoval jeho cieľ, ktorým je vznik nového života a starostlivosť o tento život. A tomuto cieľu najlepšie pomáha hlboká manželská láska, ktorej špeciálna hodnota vyplýva aj z toho, že muži a ženy majú svoje vlastné odlišné špecifické schopnosti, ktoré sa dopĺňajú v rodinnom živote aj v chode domácnosti.

Z účelu manželstva vyplývajú jeho špeciálne vlastnosti. Po prvé – keďže úloha manželstva je nielen krásna a vznešená, ale aj veľmi náročná, súkromné prejavenie vôle partnerov po manželstve ešte nestačí na jeho vznik. Ono potrebuje aj formálnu a neformálnu podporu okolia, a preto vzniká verejným sľubom pred spoločnosťou, a tiež zmluvou, v ktorej sa manželia, muž a žena zaväzujú, že vytvoria spoločenstvo, ktoré bude otvorené pre prijatie a výchovu detí. V tomto zmysle, píše Fagothey, aj dávajú a prijímajú právo na svoje telá za účelom plodivého aktu. 5 Po druhé – manželstvo je permanentný a exkluzívny vzťah, čo vyplýva z toho, že jednak starostlivosť o deti normálne trvá celý produktívny život rodičov a bolo by kruté opustiť na staré kolená jeden druhého, navyše keď starý človek potrebuje pomoc a blízkosť iného človeka, keďže mu odchádzajú životné sily, a tiež preto, že starosť o rodinu a najmä o deti sa významne sťažuje a obmedzuje, ak majú rodičia deti s inými partnermi.

Po tretie – keďže účelom manželstva je dobro detí, je jasné, že manželstvo môže uzavrieť iba pár muža a ženy, pretože iba takýto pár môže prirodzene počať dieťa.

Keďže konečným cieľom sexu je reprodukcia spojená so starostlivosťou a výchovou, je jasné, že sex môže byť ľudsky obohacujúci iba v manželstve. Každá sexuálna aktivita, ktorá neguje tento cieľ, či už tým, že sa odohráva mimo manželstva, alebo tým, že sa pri ňom umelo blokuje možnosť počatia, alebo tiež tým, že apriori nesmeruje k počatiu ako pri masturbácii či sexuálnej aktivite párov rovnakého pohlavia, je nemorálna.

2 Netradičná obhajoba manželstva - manželstvo ako úplná jednota

Netradičný pohľad na manželstvo, ktorý prezentuje kniha Čo je to manželstvo? začína tiež pri sexe. Novosť spočíva v tom, že manželstvo neodvodzuje z cieľa, pre ktorý sex existuje – jednota manželov a reprodukcia, vďaka ktorej jednota existuje, ale že ho apriori postuluje ako axiómu. Manželstvo charakterizuje základné ľudské dobro, ktoré sa nedá z niečoho odvodiť, ale ktoré sa dá nejakým morálnym zmyslom nahliadnuť. Argumentácia za manželstvo je teda čisto dialektická: nedokazuje manželstvo z iných premís, ale argumentuje, že každé iné chápanie manželstva ako je snubné chápanie, je vnútorne protirečivé a vedie k neprijateľným dôsledkom. Argumentácia tak pôsobí ako argumentácia v kruhu, keď to, čo sa má dokázať – manželstvo – sa postuluje bez dôkazu ako axióma. Potreba dokázať snubné chápanie sa však žiada o to viac, keď argumentácia prebieha v kontexte alternatívnych návrhov za manželstvo.

Argumentácia za manželstvo teda nevychádza z teleológie sexuálnej schopnosti, ale predstavením štruktúry dobra manželstva. Túto štruktúru predstavujú tri základné vlastnosti:

  1. úplná jednota dvoch osôb (teda aj telesná jednota pri sexe),
  2. orientácia na rodičovstvo a rodinný život,
  3. záväzky permanencie a exkluzivity.

Cieľom argumentácie je ukázať dve veci. Po prvé, že tieto tri časti manželstva sú vnútorne logicky koherentné. A po druhé, že ak čo i len jednu zložku vynecháme alebo zameníme za inú, tak to bude mať negatívne dôsledky.

Koherencia

Koherentnosť všetkých troch častí je pre autorov veľmi dôležitá. Tretiu a čiastočne aj prvú zložku totiž podľa autorov uznávajú aj oponenti snubného chápania, ktorých autori nazývajú revizionisti a podľa autorov predstavujú spoločný základ diskusie, na ktorom sa zhodnú obe strany. Revizionisti však nepokladajú druhú zložku pre manželstvo za podstatnú, ale iba za voliteľnú a prvú zložku, ktorá sa týka sexuálnych vzťahov, nechápu ako úplnú, ale ako emocionálnu jednotu. Cieľom argumentácie je ukázať, že štruktúra manželstva podľa revizionistov nie je logicky koherentná a že jednotlivé časti nevyplývajú jedna z druhej. Inými slovami, že ak by sme chápali manželstvo ako vo svojej podstate emocionálnu jednotu, tak by sme nemali logický dôvod, prečo by manželstvo malo obsahovať aj zložku číslo tri, teda záväzok permanencie a exkluzivity. Naopak štruktúra snubného chápania je logicky koherentná. Pre rozumové zdôvodnenie permanencie a exkluzivity totiž potrebujeme prvé dve zložky snubného chápania manželstva: teda tak úplnú jednotu, ako aj orientáciu na rodičovstvo a rodinu.

Autori argumentujú, že chápanie manželstva revizionistov je nekoherentné (s. 24-30). Ukazujú, že ak chápeme jednotu manželov ako emocionálnu, tak záväzky permanencie a exkluzivity, teda vernosť iba jednému partnerovi na celý život, nemajú opodstatnenie, keďže emócie sú prchavé a podliehajú zmenám. Dokonca samotná emocionálna jednota, aj keď ju dnes mnohí v zhode s revizionistami chápu ako zdôvodnenie pre sexuálny vzťah, je problematická, keďže emócie sú podľa autorov súkromné skutočnosti a nedajú sa zdieľať. (Toto tvrdenie je však v knihe argumentované iba v poznámke pod čiarou, čím sa chce asi naznačiť, že argument proti možnosti emocionálnej jednoty nie je kľúčový pre argument za snubné chápanie manželstva. A teda aj keby emocionálna jednota bola možná, odlišovala by sa od úplnej jednoty, ktorá je skutočnosti hlavným stavebným kameňom manželstva) (s. 57 pozn. pod čiarou, s. 58).

Problém ich argumentácie je, že hoci sú presvedčiví v tom, že jednotlivé zložky snubného chápania sú koherentné, tak nemajú čo povedať k tomu, prečo má manželstvo práve tieto tri zložky. Prečo je manželstvo práve také dobro, aké je? Na túto otázku autori nedávajú odpoveď, pochopiteľne, keďže manželstvo chápu ako axiómu, z ktorej argumentácia vychádza. Táto odpoveď je však veľmi dôležitá. Viacerí totiž jednoducho nenahliadajú dobro manželstva v takej podobe, ako ho predstavujú autori a naopak, prichádzajú s alternatívnym chápaním manželstva. A toto alternatívne chápanie môže a nemusí v sebe obsahovať záväzok permanencie a exkluzivity, respektíve tieto záväzky nemusia byť chápané v takom striktnom zmysle ako pri snubnom chápaní. Ukazuje to nakoniec aj súčasná prax, ktorú právny poriadok aj väčšina verejnej mienky s revizionistami zdieľa a ktorú autori kritizujú, keď sa manželom umožňuje rozvod na požiadanie. Ak teda revizionisti pretransformujú svoju víziu manželstva odvážnejšie a oslobodia ju od záväzkov permanencie a exkluzivity v striktnom zmysle, tak autori stratia dôležitý prvok v ich argumentácii proti revizionistom. Skrátka, stačí aby revizionisti zradikalizovali svoju víziu manželstva a zbavili manželstvo striktného záväzku vernosti jednému partnerovi na celý život a argument z nekoherencie padá.

A naozaj, keďže viacerí revizionisti nemajú problém opustiť striktnú monogamiu, argument z nekoherencie ich nezasahuje. Ako píše oxfordský profesor Joseph Raz, ktorého citujú samotní autori: „Jedno možno povedať s istotou [o nedávnych zmenách v manželskom práve]. Neobmedzia sa len na to, že k známej heterosexuálnej monogamnej rodine sa pridajú nové možnosti. Zmenia charakter tejto rodiny. Ak sa tieto zmeny v našej kultúre zakorenia, známe manželské vzťahy zmiznú. Nezmiznú náhle. Skôr sa transformujú na odlišnú sociálnu formu, ktorá zodpovedá faktom, že ide o jednu z viacerých foriem zväzku a že je oveľa jednoduchšie a bežnejšie rozväzovať zväzky” (s. 56). Autori toto Razove tvrdenie sami podčiarkujú, keď píšu, že „vedúci predstavitelia revizionizmu dnes argumentujú, že ak je voliteľná sexuálna komplementarita, to isté platí aj o permanencii a exkluzivite” (s. 58). Toto tvrdenie ešte zosilňujú konštatovaním, že „väčšina revizionistických argumentov” kladie zväzky osôb rovnakého pohlavia na jednu úroveň s polyamornými zväzkami. „Ak je manželstvo primárne záležitosťou emocionálneho zväzku, prečo privilegovať zväzky dvoch osôb alebo zväzky s permanentným záväzkom? Čo také je už len na emocionálnom zväzku, nech je akokoľvek hodnotný, že si to vyžaduje tieto obmedzenia?” (s. 58). Revizionisti, určite väčšina z nich, sú teda koherentní a nenástoja na monogamii a normách permanencie a exkluzivity. A v tomto zmysle autori popierajú svoje vlastné tvrdenie zo začiatku, že aj revizionisti chápu manželstvo ako monogamné (s. 24, s. 27-28). Rozhodne väčšina revizionistov nie sú striktní monogamisti a výhrada nekoherencie sa ich teda netýka.

Dôsledky

Zdá sa, že účinnejšie budú argumenty z dôsledkov zmeny legislatívy v prospech manželstiev párov rovnakého pohlavia. Argumenty, azda s výnimkou prvého z nich, majú ukázať, že zo zmeny legislatívy by vyplynuli negatívne dôsledky, ktoré ani jedna zo strán sporu o manželstvo nechce. Prvý argument je špecifický tým, že tvrdí, že prvým dôsledkom by bolo znejasnenie skutočného chápania manželstva, a teda aj následného prežívania manželského dobra. Smola tohto argumentu je, že je účinný iba pre tých čitateľov, ktorí už tak či tak zdieľajú snubné chápanie manželstva. Autori pomerne krkolomným jazykom tvrdia, že emocionálne túžby a sexuálna rozkoš, ktoré sú charakteristické pre emocionálnu jednotu, by zahmlili fakt, že „ manželstvo je v prvom rade záležitosť vôle a konania: súhlas dvoch ľudí spolupracovať spôsobom špecifickým pre manželskú lásku, zvlášť v telesnej jednote, akú umožňuje sexuálno-reprodukčná komplementarita a spoločný rodinný život v domácnosti, ku ktorému smeruje“ (s. 57). Chce sa tým povedať asi toľko, že ľudia by od manželstva viac očakávali emocionálnu jednotu a menej riešili manželský aspekt rodičovstva. To by nebolo zlé iba kvôli deťom, ale samé o sebe, pretože ľudia by jednoducho neprežívali základné ľudské dobro manželstva, ale len niečo podobné manželstvu. Úvaha je to iste plauzibilná, ale oponentov snubného chápania nepresvedčí, keďže oni majú problém uznať práve skutočnosť, že výlučne snubné chápanie manželstva je pravé manželstvo.

Najvážnejším argumentom tak ostáva negatívny dopad na deti. Autori tvrdia, že ak by sme uznali zväzky párov rovnakého pohlavia za manželstvo, potom sa manželské normy zmenia tak, aby boli spoločné s homosexuálnymi zväzkami. Tie však nevyžadujú striktne normy permanencie a exkluzivity, keďže citová jednota je nestála. Častejšie rozväzovanie manželstiev, ktoré bude dôsledkom prehodnotenia manželských noriem, však postihne najmä deti, ktoré potrebujú výchovu oboch biologických rodičov. Keďže manželstvo sa nebude chápať ako inštitúcia podstatne spojená s rodičovstvom, tie sa budú častejšie rodiť mimo manželstva, respektíve sa oslabí motivácia otcov ostať so svojimi manželkami a matkami svojich detí. Kohabitujúci rodičia, rozvedení rodičia či slobodní rodičia však pre deti vytvárajú horšie prostredie než stabilná biologická rodina, čo autori podporujú aj sociologickými výskumami (s. 58-62). Ak sa teda revizionisti pýtajú, komu to ublíži, ak homosexuáli budú mať právo uzatvárať manželstvá osôb rovnakého pohlavia – veď predsa heterosexuáli budú môcť aj naďalej uzatvárať manželstvá mužov a žien, odpoveď spočíva v poukázaní na zmenu kultúrneho vnímania manželstva, čo bude mať negatívny dopad na všetkých, ktorí vstupujú do manželstva a najmä na deti a následne na celú spoločnosť. Spoločnosť totiž potrebuje slušných a cnostných občanov, ktorých najlepšie vychová klasická rodina muža a ženy. Manželstvá osôb rovnakého pohlavia teda zahmlia skutočnosť, že najlepšími rodičmi sú biologický otec a biologická matka žijúci v harmonickom manželskom zväzku (s. 59).

Autori ponúkajú aj ďalšie argumenty poukazujúce na negatívne dôsledky manželstiev párov rovnakého pohlavia, a to že: zhoršenie prospievania detí zväčší už aj tak rozbujnený sociálny systém (s. 48, s. 58), takéto manželstvo zahmlí priateľstvo medzi slobodnými ľuďmi (s. 65-66) a obmedzí náboženskú slobodu (s. 63-64). Ale najvážnejší a najsilnejší argument sa zdá byť ten, ktorý je orientovaný na deti. Obe strany totiž majú odlišný pohľad na náboženskú slobodu, a teda revizionisti nevnímajú oklieštenie náboženskej slobody ako hrozbu. A podobne nemusia zdieľať názor, že minimálny štát je lepší než taký so širokým sociálnym systémom. Ale rovnako revizionisti ako aj stúpenci snubného chápania manželstva majú záujem na prosperovaní detí. Autori nakoniec venujú tomuto argumentu aj najväčší priestor. Korešponduje to s myšlienkou, že inštitúcia manželstva je podstatne nasmerovaná na deti.

3 Revizionistické chápanie manželstva – manželstvo ako emocionálna jednota

Jedným z cieľov knihy Čo je to manželstvo? je vysvetliť skutočnosť, že páry rovnakého pohlavia nemôžu uzavrieť manželstvo. Nie preto, že im štáty nechcú dovoliť vstúpiť do manželstva kvôli ich sexuálnej orientácii, ale, že oni nie sú prirodzene schopné uzavrieť manželstvo. Štáty, ktoré dovoľujú homosexuálom uzavrieť manželstvo sa teda dopúšťajú redefinície manželstva. „Manželstvo“ homosexuálov sa totiž iba podobá na manželstvo – a to tým, že manželstvo tiež chápe ako jednotu partnerov. Autori vysvetľujú, že túto jednotu chápe inak než ako sa chápe v pravom manželstve a že redefinícia manželstva má negatívne dôsledky pre manželov, deti a celú spoločnosť.

Súhlasím s autormi v tom, že jednota zväzkov párov rovnakého pohlavia sa odlišuje od jednoty snubného chápania, ale s charakteristikou emocionálnej jednoty mám problém. Zdá sa mi totiž, že autori majú tendenciu vidieť emócie spojené so sexualitou v dvoch krajných póloch. Na jednej strane ich naťahujú na škripec a robia z nich základ všetkých partnerských sexuálnych vzťahov mimo manželstva a na druhej strane ale majú tendenciu podceňovať význam a dôležitosť emócii spojených so sexuálnymi aktmi.

Pravé chápanie manželstva, ktoré autori nazývajú snubné, ako už vieme, zjednocuje manželov úplne. Úplná jednota „spája manželov telesne aj duševne, začína sa zmluvným záväzkom a spečaťuje sa pohlavným stykom. Keďže sa takto završuje úkonmi, z ktorých vzniká nový život, je zvlášť vhodná na prokreáciu, ktorá ho prehlbuje, a vyžaduje si rozsiahly spoločný život v domácnosti, ktorý je jedinečným spôsobom vhodný pre rodinný život. A keďže zjednocuje manželov takýmto všeobsiahlym spôsobom, objektívne si tiež vyžaduje všeobsiahly záväzok: permanentný a exkluzívny. Úplná jednota má hodnotu sama osebe, no keďže manželstvo súvisí s blahom detí, stáva sa verejným dobrom, ktoré by mal štát uznať a podporovať“ (s. 14-15).

Oproti tomu revizionistické chápanie chápe manželstvo ako predovšetkým emocionálnu jednotu. Jedná sa o „víziu manželstva ako v podstate emocionálneho puta, ktoré je výnimočné svojou intenzitou – puta, ktoré ukazuje hlavne dovnútra a pri ktorom vernosť v konečnom dôsledku podlieha vlastným pocitom človeka. V takto chápanom manželstve hľadajú partneri emocionálne naplnenie a zostávajú v ňom dovtedy, kým ho nachádzajú“ (s. 13). Ako príklad tohto nového chápania uvádzajú autori príbeh dvoch amerických žurnalistov, ktorí sa radšej rozhodli opustiť svojich manželských partnerov, než aby „zapreli svoje city a žili v neúprimnosti“ (s. 14). Revizionistické chápanie manželstva nevyplýva z homosexuality, ale ladí so snahou párov rovnakého pohlavia o manželstvo. Ak chápeme manželstvo ako revizionisti, nemáme dôvod odoprieť manželstvo párom rovnakého pohlavia. Naopak, ak chápeme, že manželstvo je vo svojej podstate úplná jednota, bude nám jasné, že emocionálna jednota manželstvom nie je, hoci sa na manželstvo podobá.

Zdá sa mi, že keď autori charakterizujú revizionistickú definíciu manželstva, tak emocionálnu jednotu chápu širšie než je nutné. Koncept emocionálnej jednoty síce adekvátne vysvetľuje dôležitosť sexuálnych aktov mimo manželstva, keďže tie revizionisti chápu nezávisle od reprodukcie, a izolujú z nich len zážitky sexuálnej rozkoše, intimity a emocionálnej blízkosti. Zároveň je neadekvátny, keď má ambíciu charakterizovať nielen zmysel sexuálnych aktov, ale povahu celých vzťahov, ktorých súčasťou sú aj sexuálne akty. Ako zo skutočnosti, že sex chceme kvôli emóciám, vyplýva, že všetky ostatné zložky vzťahu musia byť tiež založené výlučne na emóciách? Autori v tomto prípade zbytočne paušalizujú zväzky rovnakého pohlavia ako vo svojej podstate čisto emocionálne zväzky, keď tvrdia, že ide o „zväzok dvoch ľudí, ktorí sa zaviažu k romantickému partnerstvu a životu v domácnosti: v podstate ide o emocionálnu jednotu, ktorú určitá sexuálna aktivita, partnermi považovaná za príjemnú, iba podporuje. Takéto zmluvné romantické zväzky sa chápu ako hodnotné, len pokiaľ trvajú city“ (s. 15). Táto paušalizácia je prehnaná tým viac, keď samotní autori súhlasia s tým, že páry rovnakého pohlavia (ale samozrejme aj mnohé páry mužov a žien) vnímajú manželstvo nielen ako emocionálnu jednotu, ale aj ako „školu cnosti“, kde dvaja stoja pri sebe v dobrom i zlom a učia sa byť vzájomne lepšími ľuďmi (s. 84). Emocionálna jednota je teda v skutočnosti iba motiváciou pre sexuálne akty, osobitne párov rovnakého pohlavia, ktoré nedokážu vytvoriť organickú jednotu, ale nemusí nutne byť podstatou celého partnerského/“manželského“ vzťahu.

Táto skutočnosť oslabuje argumentáciu autorov, podľa ktorej sú partnerské sexuálne vzťahy mimo snubného manželstva nestabilné, pretože sú založené výlučne na emóciách. Autori tvrdia, že tieto zväzky sú náchylné rozpadnúť sa len „čo city začnú vyprchávať či rásť vo vzťahu k niekomu inému“ (s. 58). Ak však tieto vzťahy môžu zároveň ašpirovať okrem emocionálnej jednoty pri sexe aj na rast v cnosti a nezištné priateľstvo, potom ich stabilita nezávisí výlučne od emócii. Zároveň ale platí, že ak by sme tieto vzťahy nazvali manželstvom, tak by naozaj oslabili trvácnosť manželstva. Priateľské vzťahy si totiž nevyžadujú normy permanencie a exkluzivity. Človek predsa môže mať naraz aj viac priateľov.

A hoci partnerské sexuálne vzťahy mimo snubného manželstva nie sú iba o emóciách, zdá sa mi byť chybou negovať význam emocionálneho prežívania pri sexuálnych aktoch. Jedno je povedať, že sex nie je iba o emóciách a sexuálnej vášni a iné je povedať, že na emóciách pri sexe nie je nič špecificky zvláštne, ako to tvrdia autori: „No ak je sex pre manželstvo dôležitý len pre svoje emocionálne a vyjadrovacie účinky, čo revizionisti musia tvrdiť, potom je sex zaiste nahraditeľný, čo v skutočnosti netvrdí nikto. Emocionálnu dôvernosť podporuje aj dôverný rozhovor, spolupráca pod tlakom či hroziaca tragédia a tisíc ďalších aktivít, pre ktoré by sa mohli rozhodnúť dve sestry či otec a syn bez toho, aby sa nad tým niekto pozastavil. V tomto zmysle nie je na sexe nič jedinečné“ (s. 26). Nezdá sa mi, že by autori mali celkom pravdu. Emócie pri sexuálnom konaní majú takpovediac svoju špeciálnu farbu, ktorú nie je možné nahradiť inou činnosťou. Intimita pri sexe a intimita pri dôvernom rozhovore je jednoducho inak prežívaná intimita. Sexuálna intimita môže byť navyše aj prejavom erosu – túžby zjednotiť sa aj sexuálne s výlučne jednou konkrétnou milovanou osobou. Nemyslím si, že takéto prežívanie sa dá rovnocenne nahradiť inou činnosťou.

Dôsledkom tohto prístupu môže byť pocit, že autori neberú druhú stranu dostatočne vážne, keď bagatelizujú emocionálne prežívanie jednoty pri sexuálnych vzťahoch. Zároveň tým oberajú aj koncept úplnej jednoty o dôležitú psychologickú rovinu. V snahe odlíšiť snubné chápanie manželstva od revizionistického azda až príliš zdôrazňujú jednotu vôle a tela a vynechávajú psychologické túžby po jednote s druhou osobou, ktoré vedú k tomuto zjednoteniu. Dobro manželstva predsa nepoznávame iba racionálnou úvahou, ono sa nám sprostredkováva aj cez emócie, ktoré zažívame. Sexuálna vášeň a eros sú špecifické spôsoby prežívania manželskej jednoty pri manželskom akte. Sú tým, čo úplnú jednotu, rozhodnutie vôle a organické spojenie integruje do jedného celku, zážitku (hoci jeho prežívanie môže byť u každého z osôb osobité a špecifické) a svojím silným emocionálnym zafarbením sprostredkujú zároveň hodnotu samotného manželského aktu.

Záver

Záleží na tom akým spôsobom obhajujeme snubné manželstvo? Možno sa to bude pre mnohých zdať malicherné, ale pokúsil som sa ukázať, že časť našej schopnosti porozumieť manželstvu záleží od toho, ako ho vzťahujeme k ľudskej prirodzenosti. Tradičný spôsob, ktorý sa mi zdá lepší, dáva manželstvo do vzťahu k sexuálnym schopnostiam človeka a dobro manželstva odvodzuje z nich. Nový spôsob, ktorý autori zvolili, manželstvo apriori postuluje ako základné ľudské dobro, ktoré človek poznáva praktickým rozumom bez toho, že by ho musel odvodzovať zo širšieho chápania ľudskej prirodzenosti. Neodvodzuje ho teda zo sexuálnych schopností človeka. Podľa autorov a tzv. novej prirodzenoprávnej teórie, morálne normy nedokážeme odvodiť z faktov. Klasici však tvrdia, že nič ako „holé“ fakty neexistuje a že každá vec má na základe svojej podstaty v sebe zakódovaný cieľ, ku ktorému prirodzene smeruje. V tej miere, v ktorej vec sleduje svoj prirodzený cieľ, je potom v dobrom stave a naopak, v miere, v ktorej sa od svojho prirodzeného cieľa odkláňa, trpí určitým defektom. Dobro človeka v tomto chápaní je teda možné odvodiť od prirodzeného nasmerovania jeho vlastností. Tak ako cieľom teoretického rozumu je poznanie pravdy, cieľom praktického rozumu poznanie dobra, či cieľom reči komunikácia pravdy, tak aj cieľom sexu je skrze jednotu muža a ženy, vznik nového ľudského života. Ak prijmeme teleologickú predstavu sveta,6 bude veľmi ľahké vysvetliť prečo je manželstvo prirodzená inštitúcia a tiež, prečo sú sexuálne akty morálne iba v manželstve.

Kniha Čo je to manželstvo? je však aj pre tých, ktorí neprijímajú predstavu, že každá vec vo svete má svoj prirodzený účel. Jej metóda teda môže byť prijateľná aj pre modernú vedeckú myseľ, ktorá sa pozerá na svet výlučne empiricky a deskriptívne. Predstavuje manželstvo ako základné ľudské dobro, ako axiómu, ktorú je rozumné prijať v jej úplnosti a poukazuje na negatívne dôsledky pre jednotlivcov, deti aj spoločnosť, ak túto axiómu neprijme. Systematicky a analyticky ukazuje, že jednotlivé časti snubného manželstva držia pokope ako ohnivká železnej reťaze, kým pri revizionistických návrhoch tieto časti držia ako céčka, ktoré sa ľahko dajú odpojiť či vymeniť za iné. Pri charakteristikách dvoch odlišných konceptov manželstva, ale najmä pri revizionistickom chápaní manželstva ako emocionálnej jednoty, som mal občas pocit, že autori sa príliš nechávajú uniesť vlastným schematizmom, keď reálne vzťahy aj trochu nasilu napasovávajú do analyticky vytvorených konceptov. Každopádne platí, že kto chce lepšie porozumieť súčasnej diskusii o manželstve a pripraviť sa na takúto diskusiu, keď bude aktuálna aj na Slovensku, urobí dobre, ak si prečíta túto knihu.



1 - Girgis, Sherif, Anderson, Ryan T., George, Robert P.: Čo je to manželstvo? Kolégium Antona Neuwirtha, 2013.
2 - Priznávam, že vyučujem v Kolégiu Antona Neuwirtha.
3 - www.cojetomanzelstvo.sk
4 - Táto kapitola je významne inšpirovaná textom o manželstve z knihy Right and Reason od autora Fr. Austina Fagothey, SJ. (Charlotte, North Carolina: Tan Books, 2000, s. 358-366.) V menšej miere tiež čerpá inšpiráciu z knihy The Last Superstition – a refutation of the new atheism od Edward Fesera. (South Bend, Indiana, 2008, s. 141-150). Dúfam, že tiež korešponduje s chápaním manželstva v Sume teologickej od T. Akvinského (Dodatok k tretej časti, otázka 41).
5 - Fagothey, s. 359.
6 - Tu je otázka, čo je ťažšie, či presvedčiť oponenta, aby prijal teleologickú predstavu sveta, alebo emocionálne vysušené manželstvo :-).

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.