Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Symboly ako obraz doby a znaky čias

Číslo 3/2011 · František Mikloško · Čítanosť článku: 9314
 

I. Dráma 20. storočia

Známy ruský básnik Alexander Blok (1880 -1921) napísal v roku 1910 v jednej eseji: „Devätnáste storočie nás donútilo zabudnúť na samotné mená svätcov – dvadsiate storočie ich možno uvidí na vlastné oči.“
Ešte predtým, niekedy na prelome rokov 1884 a 1885 pápež Lev XIII. slúžil vo svojej privátnej kaplnke vo Vatikáne sv. omšu. Po nej mal vo zvyku zostať ešte na ďalšej sv. omši. Ku jej koncu prítomní zbadali, že pápež odrazu dvihol hlavu a jeho pohľad zostal strnulo upretý na miesto nad svätostánkom. S úžasom a udivením hľadel na toto miesto. Tvár pápežova bola bledá a črty jeho tváre boli napäté.
Po svätej omši sa Lev XIII. zodvihol a ešte stále pod vplyvom hlbokého pohnutia sa náhlil do svojej pracovne. Asi o pol hodinu si nechal zavolať sekretára Kongregácie pre rítus, odovzdal mu listinu a prikázal, aby ju nechal vytlačiť a zaslať všetkým biskupom sveta. Čo bolo na tejto listine? Bola to modlitba k sv. Michalovi archanjelovi, ktorú pápež sám zostavil a prikázal, aby sa ju kňaz, kľačiac na oltárnych stupňoch, pomodlil po každej tichej sv. omši hneď po modlitbe Salve Regina, ktorú pred ním nariadil modliť sa pápež Pius IX.
Táto modlitba je známa a znie: „Svätý Michal archanjel/ bráň nás v boji/ proti zlosti a úkladom diablovým buď nám ochranou./ Pokorne prosíme nech ho zavráti Boh/ a ty knieža vojska nebeského/ mocou Božou zažeň do pekla satanáša/ a iných zlých duchov,/ ktorí sa na skazu duší po svete potulujú./ Amen/.“ Neskôr sa Lev XIII. zdôveril svojmu sekretárovi Mons. Rinaldovi Angelimu, že počas omše videl zástup démonov, ako sa vrhali na Večné mesto a útočili naň.
Odtiaľ pochádzalo rozhodnutie pápeža prosiť Michala archanjela a jeho nebeské panstvá o ochranu Cirkvi proti satanovi a jeho mocnostiam (v tom čase to bolo zvlášť aktuálne pri riešení tzv. Rímskej otázky). 1
Modlitba k sv. Michalovi archanjelovi po tichej sv. omši bola potom povinná až do II. vatikánskeho koncilu, keď bola v dôsledku liturgickej reformy táto povinnosť zrušená. Ale ako spomína biskup Pavol Hnilica v knihe Rozhovory, pápež Pavol VI. mu osobne povedal, že on sa ju modlí po každej súkromnej sv. omši ďalej napriek tomu, že ju liturgická komisia zrušila.2
Dvadsiate storočie bolo storočím zla. Bolo to storočie revolúcií a diktátorských režimov. Vládli v ňom dve totality: nacizmus a komunizmus. Nacizmus za 6 rokov druhej svetovej vojny má na svedomí 60 miliónov a komunizmus za 70 rokov svojej existencie 100 miliónov ľudských obetí. V Sovietskom zväze, kde komunizmus začal vládnuť, bolo zlikvidovaných 20 miliónov ľudí. Dvadsiate storočie a osobitne tieto dve totality sa zvláštnym spôsobom pustili do boja so samotným Hospodinom. Boh dal v dejinách spásy iba dvom ľudským spoločenstvám prísľub, že nezaniknú.
Cez praotca Abraháma Židom: „... zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu...“(Gn 22,16 -18). A kresťanom cez apoštola Petra: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18).
Holokaust bol pokus vyhladiť Židov zo Zeme, bol to pokus zrušiť Boží prísľub Abrahámovi.
V 20. storočí sa prenasledovanie Cirkvi začalo v roku 1915 v Mexiku. Jeho celková bilancia znie: asi 300 usmrtených kňazov a viac ako dvetisíc mŕtvych veriacich; všetci biskupi zatknutí alebo prinútení utiecť z krajiny, veriaci rozohnaní a sledovaní políciou. Až v roku 1929 došlo k určitej dohode medzi Cirkvou a štátom a prenasledovanie začalo pomaly ustávať.
Najväčší vpád do života Cirkvi ale znamenal príchod komunizmu. Pokiaľ ide o Sovietsky zväz, historikom sa zatiaľ nepodarilo presne zmapovať krvavé prenasledovanie kresťanov v tejto krajine. Čísla sa preto často líšia. Nikita Struve, vo veľmi známej a citovanej práci Christians in Contemporary Russia (Londýn 1967), uvádza menný zoznam 130 biskupov a arcibiskupov – mučeníkov Ruskej pravoslávnej cirkvi. Komisia pre rehabilitáciu prenasledovaných pri moskovskom patriarcháte uvádza, že v rokoch 1936-41 bolo odsúdených 350 tisíc veriacich. Z nich iba v roku 1937 bolo 150 tisíc zaistených a 80 tisíc popravených. Anglická verzia internetovej encyklopédie Wikipedia uvádza, že v roku 1914 bolo v cárskom Rusku 55 173 kostolov a 550 kláštorov, 113 629 kňazov a 95 289 mníchov a mníšok. V roku 1940 bolo v ZSSR iba 500 kostolov (cerkví) a žiadny kláštor.
V Číne po roku 1949 začalo otvorené prenasledovanie Cirkvi. Výsledkom bolo, že v roku 1958 vznikla v tejto krajine tzv. vlastenecká (národná) cirkev s riadnou apoštolskou postupnosťou biskupov a kňazov, ale odtrhnutá od Vatikánu. V Číne, od tej doby až podnes, existujú dve cirkevné spoločenstvá: Katolícka cirkev verná Rímu, ktorá je v podzemí, vo väzení a pracovných táboroch, a vlastenecká, štátom podporovaná cirkev.
Po krutom prenasledovaní Cirkvi a všetkých náboženstiev, komunistický vodca Enver Hodža v roku 1967 vyhlásil Albánsko sa prvý ateistický štát na svete.
A takto by sme mohli ďalej pokračovať: Rumunsko, Ukrajina, Bulharsko...a nakoniec príbeh Československa a teda aj Slovenska za roky 1948-1989 už poznáme.
Pápež Pius X. (1903-1914) položil na jednej audiencii seminaristom otázku, či vedia definovať znaky Cirkvi. Seminaristi hneď odpove¬dali: jedna, svätá, všeobecná, apoštolská. Pápežovi to však stále nestačilo. A keď chlapci ďalej márne hádali, Svätý Otec dodal: „vždy prenasledovaná“. Cirkev je prenasledovaná vo svete až do dnešných dní, ale krutosť prenasledovania vo svete v 20. storočí ťažko s niečím porovnať.

Čas beží, o celom tomto období sa píšu články a knihy, vydávajú sa spomienky, stavajú sa pomníky a otvárajú sa múzeá. Ale symbolom tohto veľkého útlaku, ale i víťazstva zostávajú mučeníci. Oni hovoria o krutosti tej doby, oni ale hovoria z dnešného pohľadu slobody o tom, že ich obeta nebola márna. A ako predpovedal ruský básnik Alexander Blok, videli sme ich na vlastné oči.
V roku 1994 poslal pápež Ján Pavol II. svetu okružný list „Tertio millenio adveniente“ ako prípravu na Veľké jubileum roku 2000. A práve v tomto liste, ktorý mal byť zhodnotením minulosti a kľúčovou výzvou do budúcnosti, pápež v odstavci 37. hovorí aj o mučeníkoch 20. storočia: „...Na konci druhého tisícročia Cirkev sa znovu stala Cirkvou mučeníkov. Prenasledovania veriacich – kňazov, rehoľníkov, laikov – spôsobili veľkú siatbu mučeníkov v rôznych častiach sveta. Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov...To je svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť...V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, temer „neznámi vojaci“ veľkej Božej veci. Nakoľko je možné, nesmú sa stratiť ich svedectvá... miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili mučeníctvo; preto je nutné zozbierať potrebnú dokumentáciu.“ Ale pápež nezostáva len pri pamiatke na týchto mučeníkov. Ukazuje, aké cesty nám oni naznačujú: „To, samozrejme, nemôže nemať aj výrazné znaky ekumenizmu. Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo svätých, rozpráva silnejším hlasom ako pôvodcovia rozdelenia.“ A pápež uzatvára tento 37. odsek: „...Najväčší hold, ktorý všetky cirkvi môžu na prahu tretieho tisícročia pripraviť Kristovi, bude preukázanie všemohúcej prítomnosti Vykupiteľa, a to prostredníctvom plodov viery, nádeje a lásky v živote mužov a žien rozmanitých jazykov a rás, ktorí nasledovali Krista v rôznych formách kresťanského povolania. Bude úlohou Apoštolskej stolice, aby v pohľade na tretie tisícročie uviedla do súčasného stavu martyrológia pre všeobecnú Cirkev a aby venovala pritom veľkú pozornosť svätosti tých, ktorí aj v našom čase žili úplne v Kristovej pravde.“ V júni tohto roku bola v Prahe pod záštitou českého ministra zahraničia a ministra obrany konferencia z príležitosti 20. výročia ukončenia Varšavskej zmluvy a odchodu sovietskych vojsk z Československa. Vystúpil som v bloku, ktorý mal názov „Integrácia Ruska“. Vystúpenia v tomto bloku rozoberali túto otázku z rôznych pohľadov: postupné odzbrojovanie ako cesta k zbližovaniu, ekonomické predpoklady, demokratizácia Ruska a podobne. Ja som svoj príspevok inšpirovaný práve spomínaným Apoštolským listom Jána Pavla II. zakončil slovami: „Som presvedčený, že pád komunizmu v Európe v roku 1989 bol v konečnom dôsledku biblický zázrak, ktorý spôsobili modlitby a obete týchto mučeníkov 20. storočia. Ale aký zmysel by malo ich mučeníctvo, keby nemalo viesť k budovaniu akejsi jednoty? Oni nezomierali pre väčší rast hrubého domáceho produktu, oni zomierali pre slobodu a ľudskú dôstojnosť, ktoré sú univerzálnymi hodnotami celej Európy. Mučeníci východu i západu na nás hľadia, keď diskutujeme o budúcej integrácii Európy !“

II. Postavenie Slovenska v dejinách 20. storočia

Pápež Ján Pavol II., na osobitnej audiencii pri ďakovnej púti biskupov a veriacich Slovenska za návštevu pápeža na Slovensku v roku 1995 konanej 7.-10. novembra 1996, povedal: „Drahí bratia a sestry, Európa prežíva chúlostivé obdobie svojich dejín. Kresťania spolu s ľuďmi dobrej vôle sú povolaní ponúknuť ten doplnok ducha, o ktorom hovoril môj ctihodný predchodca, sluha Boží, pápež Pavol VI.: je to doplnok viery, nádeje a lásky, doplnok pravdy, slobody, spravodlivosti a pokoja.
Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznavačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.
A práve Presvätej Panne opätovne zverujem váš národ a zároveň udeľujem osobitné apoštolské požehnanie vám, tu prítomným a celému slovenskému národu.“
Pápež Ján Pavol II. zaradil týmto príhovorom Slovensko do širšieho kontextu dejín, ktorý presahuje jeho vlastné hranice. Aké bolo postavenie Slovenska v spomínaných dramatických dejoch 20. storočia a aký bol a je jeho prínos pre kresťanskú Európu až podnes?
Obraz Slovenska z rokov samostatnej republiky 1939-1945 vo svete je zlý. Spojenectvo s Hitlerom, židovské deportácie a následne smrť viac ako 64 tisíc slovenských židov, umocnené tým, že Slovens¬ko malo prezidenta katolíckeho kňaza, hlásilo sa ku kresťanstvu, v Slovenskom sneme bolo v roku 1941 z 80 poslancov desať rímskokatolíckych kňazov, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz – to všetko spôsobuje traumu z celého tohto obdobia. Táto trauma je umocnená ešte viac tým, že prezident, katolícky kňaz, bol nakoniec popravený.
„Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí,“ (Jn 8,32) stojí v Písme. Veci treba pomenúvať, iste sa nájde aj mnoho statočných, odvážnych a čestných ľudí, ktorí žili a pôsobili v tomto období.

Obdobie komunizmu prežívalo Slovensko v rámci Československa. V celej tejto štyridsaťročnej mašinérii zla bolo hodne zrady a slabosti, ale žili tu i krásni ľudia: obyčajní, neznámi ľudia, ale rovnako mučeníci a vyznavači. Práve oni sú príkladom, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou a krásnou krajinou.
O niekoľko desaťročí zostanú po tejto dobe len knihy a niektoré pamätníky. Jedine Cirkev má silu niesť v mysliach ľudí, v pamäti, spomienku a povzbudenie z týchto ľudí. Práve blahoslavení a svätí majú moc symbolizovať cez stáročia celú túto éru, jej slabosť i veľkosť. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, ako menšinová, pochopila silu týchto symbolov a dnes má na „oltári“ už troch svojich mučeníkov: bl. Petra Gojdiča, bl. Vasila Hopku a bl. Domika Trčku.
Rímskokatolícka cirkev blahorečila v ponovembrovom období sestru Zdenku Schelingovú. Otvorené stále zostávajú prípady blahorečenia biskupa Vojtaššáka a Buzalku.
Z podnetu saleziánov sa začal proces blahorečenia dona Titusa Zemana.
27. septembra 2011 začne z podnetu jezuitov proces blahorečenia otca a syna Františka a Tomáša Munka – tento príbeh siaha ešte do obdobia Slovenskej republiky. Tomáš bol jezuitským novicom a na tejto konferencii budeme odovzdávať prvý krát certifikáty absolventom študijno-formačného programu Klubu Tomáša Munka v Ružomberku.
Rehoľa lazaristov podala žiadosť bratislavskému arcibiskupovi na začatie procesu blahorečenia lazaristického novica Jána Havlíka, ktorého komunisti utýrali vo väzení.
V Košickej diecéze už dlhší čas prebiehajú prípravy na začatie procesu blahorečenia mladej mučeníčky Anky Kolesárovej. Ale máme tu aj iné, z ľudského hľadiska síce tragické, ale z hľadiska viery krásne príbehy laikov. Napríklad Emma Olbrichová, domvedúca na fare v Borskom Svätom Mikuláši, počas Slovenskej republiky pomáhala skrývajúcim sa Židom, potom na začiatku komunizmu pomáhala kňazom pri útekoch do Rakúska. Zatkli ju, odsúdili na 9 rokov väzenia a ona zomrela vo väzení. Alebo pani Mária Tencerová, matka troch detí. Spolu s manželom skrývali vo svojom dome na lazoch pri Novej Bani kňaza, keď ho komunisti chceli zatknúť; kňaza nakoniec chytili, ju zatkli, odsúdili na 14 mesiacov väzenia a ona zomrela vo väzení. Toto všetko sú veľké príbehy vernosti Cirkvi a ľudskej krásy, ktoré sú už súčasťou nielen slovenských, ale i svetových dejín Cirkvi. V 50. a 60. rokoch je to príbeh likvidácie, utrpenia a vernosti Gréckokatolíckej cirkvi, rovnako ako príbeh tajne vysväteného biskupa Jána Korca a tajných vysviacok, ktoré svojím významom presahujú hranice Slovenska.
Od roku 1950 až do pádu komunizmu pred nami vyrastá príbeh mužských a ženských reholí na Slovensku. V roku 1950 boli v Československu zrušené všetky mužské a ženské rehole. Po takmer štyridsiatich rokoch prenasledovania, ilegality a väznenia sa v novembri 1989 predstavili tieto spoločnosti takmer v rovnakej sile a vitalite, ako keď boli zrušené. To sú slávne príbehy celej všeobecnej Cirkvi.
V 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia sú to príbehy tzv. neoficiálnych štruktúr Cirkvi na Slovensku. Dnes neexistuje v zahraničí publikácia alebo vedecká monografia, ktorá sa zaoberá týmto obdobím života v Československu, kde by nebolo podrobne konštatované, že na Slovensku to boli v prvom rade tieto štruktúry Cirkvi, ktoré boli nositeľmi slobody proti útlaku normalizačného režimu.
Neoficiálne stretnutia mladých ľudí, samizdaty, podpisovky a najmä púte na viacerých miestach Slovenska s obrovskou účasťou mladých ľudí, zvlášť v Levoči.
A potom Sviečková manifestácia v Bratislave v marci 1988. Maďarský spisovateľ Győrgy Dalos žijúci v Nemecku napísal knihu „Der Vorhang geht auf – Das Ende der Diktaturen in Osteuropa“ (Opona sa dvíha – Koniec diktatúr vo východnej Európe) kde píše, že celý tento pohyb začal Sviečkovou manifestáciou v Bratislave v marci 1988. 3
Ale treba povedať, že okrem týchto jednotlivostí, Cirkev na Slovensku ako celok podala v čase komunizmu veľké svedectvo vernosti v zápase o zachovanie viery. Toto všetko bol vklad, ktorý sa už navždy stane súčasťou všeobecných dejín Cirkvi i Európy.
Pokiaľ ide o ponovembrovú dobu, treba stručne spomenúť dve udalosti, ktorými Slovensko presiahlo svoje hranice a prispelo k plnšiemu životu v Európe.
V prvom rade je to riešenie problémov medzi Gréckokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou, najmä pokiaľ ide o užívanie kostolov a farských budov. Kedysi takmer všetko gréckokatolícke pripadlo za komunizmu do rúk pravoslávnych. Otázka po roku 1989 znela, či zadosťučiniť spravodlivosti a všetko vrátiť gréckokatolíkom s plným právom užívania alebo hľadať riešenie, ktoré by na obidvoch stranách prinieslo nakoniec pokoj. Naša vládna garnitúra sa rozhodla pre druhú cestu. Rokovania trvali od začiatku roku 1990 až do decembra 2000.
Vláda Jána Čarnogurského v roku 1991 ponúkla pravoslávnym za každý odovzdaný kostol a faru takú sumu peňazí, aby si mohli postaviť nový kostol i faru. Ostatné vlády v tomto pokračovali. Výsledok je dnes pokoj medzi obidvomi cirkvami, dokonca nie zriedka spoločne modlitby ich najvyšších predstaviteľov.
Toto sa stalo všeobecne známym v pravoslávnom svete. Keď v roku 1995 navštívil Prešov generálny tajomník Konferencie európskych cirkví v Ženeve J. Fischer, vyhlásil, že riešenie, ktoré sa našlo na Slovensku a pokojné spolunažívanie oboch cirkví je ťažko s nie¬čím vo svete porovnať.
11. júna 2011 bola vo Varšave udelená Medzinárodná cena sv. Vojtecha Jánovi Čarnogurskému. V predvečer jej udelenia sa na pôde Varšavskej univerzity na počesť nového laureáta, uskutočnilo sympózium „Východ a západ Európy: Napätia a spoločné hodnoty“. Vystúpil na ňom tiež arcibiskup vroclavsko-štetínskej diecézy Poľskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi Jeremiasz Jan Anchimiuk, ktorý vo svojom príspevku vyzdvihol spolunažívanie pravoslávnych a gréckokatolíkov na Slovensku ako vzorové, práve vďaka hľadaniu ciest po novembri 1989.
Druhým príkladom je zakotvenie a uznanie výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi v čl. 7 Základnej zmluvy medzi Vatikánom a Slovenskou republikou zo dňa 24. novembra 2000. Podrobnosti mala určiť tzv. Čiastková zmluva. Autorom tejto myšlienky bol slovenský veľvyslanec vo Vatikáne katolícky intelektuál Dr. Anton Neuwirth. Často o tom diskutoval na vysokých postoch Svätej stolice, hovoril o tom s pápežom, ako aj na viacerých konferenciách. Vedel, že otázka svedomia bude v budúcnosti jedným z hlavných problémov moderného sveta. Anton Neuwirth tu presiahol horizont len slovenskej reality a zasiahol týmto počinom do novodobých európskych i svetových dejín. Pokiaľ by sa vo februári 2006 podarilo dostať čiastkovú zmluvu o výhrade vo svedomí do parlamentu a prijať ju, Slovensko by bolo prvou krajinou na svete, ktoré by takúto zmluvu malo. Kresťanskodemokratické hnutie vtedy na protest proti tomu, že predseda vlády nedal o tejto zmluve vo vláde hlasovať, z vlády odišlo a v dôsledku toho boli na Slovensku predčasne voľby. Týmto činom sa však problém výhrady vo svedomí stal v slovenskej spoločnosti aj naďalej prítomným.
A celkom na koniec tejto kapitoly treba ešte spomenúť jeden veľký, možno ústredný príbeh 20. storočia, v ktorom malo Slovensko významné zastúpenie. Je to príbeh fatimských zjavení. Pápež Pius XII. povedal, že „Fatima je najväčší Boží zásah do dejín sveta a Cirkvi od čias apoštolov.“ Okolnosti fatimských zjavení sú dnes už známe. V dňoch 13.5. 1917 až 13.10. 1917 sa v portugalskej Fatime zjavovala trom deťom Matka Božia. V tom čase im odovzdala tri posolstvá pre svet. Centrom posolstiev boli udalosti vo svete, ale zvlášť Rusko. Ak sa svet obráti a bude robiť pokánie, Rusko sa obráti. Ak nie, cez Rusko príde na svet veľké súženie. Súčasťou fatimského posolstva bolo, aby Svätý Otec spolu s biskupmi sveta zasvätil svet a osobitne Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Podotýkame, že tieto zjavenia sa odohrali v predvečer Boľševickej revolúcie v Rusku. Vo fatimských posolstvách sa tiež hovorí: „Nakoniec však moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ V centre tohto diania, v blízkosti pápežov, hral veľkú úlohu slovenský biskup Pavol Hnilica.
13. mája 1967, na 50. výročie prvého fatimského zjavenia, navštívil pápež Pavol VI. Fatimu. Na fotografiách vidíme často vedľa seba pápeža, sestru Luciu a biskupa Hnilicu. Ako spomína biskup Hnilica v knihe Rozhovory, pri prvom stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II. mu Hnilica povedal: „Svätý Otče, som presvedčený, že Ježiš Kristus si vás vybral za svojho zástupcu na Zemi preto, aby ste podľa odkazu Fatimy spolu s ostatnými biskupmi zasvätili Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ A Svätý Otec odpovedal: „Pavol, ak získaš biskupov, som ochotný to urobiť hneď.“ Ako píše portugalská novinárka Aura Miguelová vo svojej knihe Fatimské tajemství a Jan Pavel II.4., keď bol 13. mája 1981 spáchaný na pápeža atentát, „bol to Pavol Hnilica, ktorý priniesol všetky dokumenty týkajúce sa Fatimy (včítane niekoľkých originálov) na desiate poschodie polikliniky, kde sa pápež zotavoval.“ Rok po atentáte pápež navštívil Fatimu, aby sa poďakoval Matke Božej za záchranu. Večer po jeho príhovore Aura Miguelová píše o tejto udalosti: „...Po priestranstve sa nesú tóny fatimského Ave a davy sa dávajú do spevu. Pápež žehná paškál a sám berie do ruky sviecu. O niekoľko minút neskôr sa pred ním rozprestiera vlniace sa more svetiel, utkané z tisícov maličkých plamienkov. Začína modlitba ruženca v niekoľkých jazykoch. Svätý Otec si znovu kľaká pred Matkou Božou. Jedno tajomstvo sa modlí po poľsky krakovský arcibiskup kardinál Franciszek Macharski. Ďalší desiatok sa po slovensky modlí jeho priateľ biskup Pavol Hnilica. Pútnici nepoznajú tieto cudzie jazyky, akými sa hovorí za železnou oponou, ale chápu význam ich slov a zakaždým jednohlasne odpovedajú.“ 5
25. marca 1984 sa pápež Ján Pavol II. rozhodol, že spolu s biskupmi sveta zasvätí svet a osobitne Rusko Panne Márii. Túto možnosť dal aj na 24. marca. Biskupovi Pavlovi Hnilicovi sa spolu s jeho tajomníkom Leom Maasburgom podarilo na dni 21. - 25. marca 1984 získať vízum do Moskvy. V sobotu 24. marca navštívili ako turisti Kremeľ a v ňom Chrám usnutia Panny Márie, ktorý bol vtedy múzeom. Na vnútornej strane denníka Pravda, mal biskup Hnilica nalepený latinský text omše na sviatok Zvestovania Panny Márie, i pápežovu modlitbu zasvätenia Ruska Panne Márii. V tomto chráme, opretý o katedru, na ktorej pred revolúciou sedával moskovský patriarcha, akoby čítajúc noviny, odslúžil biskup i jeho tajomník sv. omšu (víno a vodu mal v ampulkách od liekov, v plastovom balíčku boli hostie). Tri krát, na začiatku, na obetovanie a pred sv. prijímaním predniesol modlitbu zasvätenia. Samotnú modlitbu zasvätenia predniesol biskup ešte predtým v kaplnke sv. Michala archanjela a po polnoci ju ešte raz prečítal niekoľko krokov od Leninovho mauzólea na Červenom námestí (akoby čítajúc denník Pravda). Pri najbližšom stretnutí pápež požiadal biskupa Hnilicu, aby mu podrobnejšie rozprával o jeho pobyte v Moskve. A nakoniec mu povedal: „Pavle, Matka Božia ťa tam viedla za ruku.“ Načo mu biskup Hnilica povedal: „Svätý Otče, ona ma tam neviedla, za ruku, ona ma niesla v náručí.“ 2
(Silvo Krčméry mi za komunizmu raz rozprával, že vo fatimských proroctvách má byť zmienka o malom, pre svet bezvýznamnom národe, ktorý má vo všetkých týchto dejoch zohrať významnú úlohu. Samozrejme sme všetci boli presvedčení, že sa jedná o slovenský národ).
13. mája 2010 navštívil pápež Benedikt XVI. Fatimu. O desiatej hodine miestneho času slúžil pred Svätyňou Panny Márie Fatimskej svätú omšu pred asi pol miliónom veriacich. V kázni okrem iného povedal: „Klamal by sám seba ten, kto by si myslel, že prorocké posolstvo Fatimy je ukončené.“
A kázeň ukončil slovami: „Nech týchto sedem rokov, ktoré nás delia od stého výročia Zjavení, urýchlia ohlásené víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie na slávu Svätej Trojice.“

III. Pokus o popis súčasnosti a východiská do budúcnosti

Potom ako sme hovorili o dramatických pohyboch vo svete v 20. storočí, ako sme hľadali postavenie Slovenska v týchto pohyboch a jeho prínos pre dejiny Európy i sveta v tom čase i dnes, treba sa nám ešte pokúsiť popísať dnešné východiská, situáciu a stav, v ktorom sa nachádzame.
V prvom rade si treba uvedomiť, že na Slovensku, ale i v ostatných postkomunistických krajinách dochádza myšlienkovo i generačne ku veľkej výmene. Generácia, približne štyridsiatnikov, ktorá po páde komunizmu prevzala na Slovensku zodpovednosť vo všetkých oblastiach života, bola vo svojich najlepších rokoch vnútorne poznačená ešte komunistickým útlakom a pri všetkých omyloch, jej základné posolstvo bola snaha o zmenu, o transformáciu spoločnosti na pluralitnú a dovolím si povedať aj hodnotovú.
Generácia dnešných štyridsiatnikov, ktorá preberá do rúk moc v štáte, má za sebou naopak už skúsenosť tvrdého existenčného zápasu o živobytie, bývanie a podobne. Je to v prvom rade pragmatická generácia. Nesie v sebe skúsenosť, že len z idealizmu sa nedá vyžiť. Tento generačný pocit nie je charakteristický len pre vysokú politiku, ale rovnako pre komunálnu úroveň, často pre služby, zdravotníctvo, jednoducho ide naprieč celou spoločnosťou. Je to spoločenská vlna a ťažko ju možno zastaviť. Treba si to uvedomiť, treba s tým zápasiť, ale rovnako je potrebné pripraviť sa na čas, keď sa táto pragmatická vlna vnútorne vyčerpá a budú sa hľadať alternatívy. Kresťanstvo potom znovu bude mať šancu, ako tomu bolo aj po novembri 1989, zásadnejšie ovplyvňovať ďalší vývoj. Samozrejme túto alternatívu treba aj dnes niesť ako ideál.
Generácia v Československu i na Slovensku, ktorá preberala zodpovednosť po roku 1989, dorastala v zápase sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Rovnako dlho môže dorastať aj táto nová generácia, ktorá bude v týchto najbližších rokoch v menšine.

Druhá premena prechádza kresťanstvom aj Katolíckou cirkvou. Treba vziať do úvahy, že slovenský človek sa za tieto roky slobody emancipoval, dospel. Dnešný mladý človek, i veriaci, je samostatnejší, ovláda cudzie jazyky, cestuje po svete, študuje alebo pracuje v cudzine. Dnešný mladý človek hľadá aj v Cirkvi osobný rozmer viery a zrenia.
Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí sa venujú výchove a apoštolátu, kňazi, pedagógovia a zvlášť hierarchovia v Cirkvi. Nedávno som sa rozprával s viacerými mladými ľuďmi a jeden z nich povedal zaujímavé slová. Hovoril: „Ja len chcem, aby sa slovenskí hierarchovia so mnou rozprávali ako s normálnym človekom. Ako sa so mnou rozpráva môj otec. Pritom mi je jasné, že uznávam ich postavenie a zodpovednosť.“
Za roky od novembra 1989 sa v Katolíckej cirkvi na Slovensku vykonalo obrovsky mnoho. Obnovili resp. postavili sa základné inštitúcie, fundamenty Cirkvi ako semináre, pastoračné centrá, rehole, Katolícka univerzita, katolícke školstvo a podobne. Ale ak by som mohol, tak chcem povedať, že sa premrhala jedna veľká skúsenosť z obdobia komunizmu. Vtedy, pod tlakom prenasledovania alebo až väzenia, vládol medzi predstaviteľmi Cirkvi, kňazmi a veriacimi viac bratský rozmer. Po páde komunizmu, mnohí z tých, ktorí dostali v Cirkvi postavenie, nezvládli túto moc a správali sa voči svojim podriadeným často mocensky. Hovorím to ako človek, ktorý sa v Katolíckej cirkvi cítim celoživotne zakotvený a ktorý nie som zástancom prílišnej demokracie v tejto božsko-ľudskej inštitúcii.
Treba si totiž uvedomiť, že za premárnené šance sa v Cirkvi i v kresťanstve skôr či neskôr platí.
Na tomto mieste sa chcem dotknúť ešte jednej veci, a to je hriech a pohoršenie v Cirkvi, ktorý je dnes často pretriasaný v médiách. V prvom rade treba povedať, že Cirkev, to sme my všetci pokrstení a všetci svojim hriechom prinášame svetu pohoršenie. Samozrejme, pozornosť sveta sa najviac sústreďuje na tých, ktorí sa úplne zasvätili a predstavujú viditeľnú štruktúru Cirkvi. Treba povedať, že v Cirkvi sa robili a aj robia často vážne chyby. Súčasťou týchto chýb býva, že sa vo vnútri Cirkvi často včas neriešia.
Dnes sa všeobecne priznáva, že tým, že Cirkev na prelome 19. a 20. storočia dostatočne nereflektovala sociálne problémy ľudí, prispela tiež k nástupu komunizmu vo svete.
Ak Cirkev za Slovenskej republiky v rokoch 1939-45 dostatočne nebránila Židov pred deportáciami, a voči nemeckému nacizmu bola navonok skôr zdržanlivá, hnev proti nej po roku 1945 mal na Slovensku živnú pôdu.
Ale kým chyby v Cirkvi robia jednotlivci, reakcia proti nim ide v generálnej línii, proti celej Cirkvi a odnášajú si to všetci aj nevinní.
Ako sa k tomu postaviť? To podstatné je, že Cirkev je pre mňa ako rodina. Každý z nás je povolaný do nejakej rodiny a osudy jej členov nemá celkom v rukách. Ak niekto z mojich rodinných príslušníkov robí chyby, neznamená to, že sa budem mlčky a nečinne prizerať, ale spolupatričnosť k nej a zhodnotenie situácie mi najlepšie povedia, ako mám postupovať. A istotne z nej nemôžem a ani nemám ako odísť. Okrem toho, Cirkev je božsko-ľudská rodina, založená a poslaná do sveta Kristom. Byť v nej, zostať jej verný a žiť pre jej napĺňanie – to je predsa obrovská osobná výzva.
Ale na záver tejto časti sa chcem znovu vrátiť k slovám Jána Pavla II. z novembra 1996: „Slovensko je povolané ponúknuť svoj významný príspevok k pravému pokroku európskemu kontinentu... tiež živými silami svojich nových generácií...“ Zbožnosť mladých ľudí na Slovensku, to je dar Boží pre túto krajinu. Nie je vo svete veľa krajín, kde vo všedný deň možno v kostole na sv. omši vidieť toľko mladých ľudí ako tu. Okrem toho je tu snaha a túžba týchto mladých ľudí združovať sa a urobiť niečo pre túto krajinu i tento svet... Za tým všetkým treba vidieť naše rodiny, prácu nespočetného množstva kňazov, rehoľníkov, rehoľníc i laických aktivistov a samozrejme tiež biskupov.
Toto je obrovský potenciál i záväzok pre nás všetkých do budúcnosti.

Treba ešte povedať, že nielen Slovensko prechádza premenami, ale v celom svete možno badať, že končí jedna doba.
V krajinách západnej Európy, ktoré predstavovali pokojný, takmer ideálny svet, sa strácajú pre ľudí staré ekonomické, sociálne a v posledných rokoch i bezpečnostné istoty. Cirkev tam často stráca vplyv a postavenie v spoločnosti. Mnohí západní politici otvorene vyhlasujú, že mnohoročný pokus o multikulturalizmus v ich krajinách zlyhal. Podobne je to s vplyvom západu v krajinách vý¬chodu i juhu.
Zaujali ma v poslednom čase vyjadrenia niektorých českých osobností Cirkvi, ktoré sa k týmto javom vyjadrujú realisticky a zároveň s kresťanskou vierou a nádejou. Arcibiskup Dominik Duka v rozhovore pre české Hospodářske noviny z 22.4. 2011 na otázku o upadajúcom vplyve Cirkvi a kresťanstva v Európe povedal: „Budúcnosť Rímskokatolíckej cirkvi nie je našich rukách, ale z hľadiska našej viery v rukách Božích. Cirkev je Boží projekt pre človeka, takže dokiaľ budú ľudia, bude tu i Cirkev. Samozrejme, nemôžeme si predstavovať, že to bude Cirkev, ako ju vidíme dnes, že bude mať súčasnú formu a organizačnú štruktúru. Veríme ale, že to bude Božie dielo, uprostred ktorého bude Kristus a v ktorom zostanú rovnaké princípy, na ktorých bola Cirkev založená. Pozrite sa do minulosti. Inak vyzerala Cirkev v Palestíne v časoch po ukrižovaní Ježiša Krista, inak vyzerala v Ríme v dobe katakomb, inak v dobe príchodu Cyrila a Metoda a úplne inak vyzerá dnes. Zmena príde, ale na podstate Cirkvi sa nič nezmení. Len sa zmení jej podoba daná kultúrnym vývojom spoločnosti.“
Rovnako zaujímavý bol rozhovor v českom Katolíckom týdeníku z 12.-18. júla 2011 s jezuitským filozofom a teológom p. Ludvíkom Ambrusterom, ktorý 50 rokov vyučoval na univerzite v Tokiu. Na otázku, či Cirkev dnes nestojí pred nutnosťou zmeniť svoje misijné metódy hovorí: „Určite áno, sme na konci jednej veľkej epochy misijnej práce, ktorá sa niesla v znamení kolonializmu. Táto epocha skončila – už nie sú kolónie, ani biele miesta na mape, kam ešte noha misionára nevkročila. Skoro všade už nájdeme živé miestne cirkvi na čele s domácim biskupom. Misie už nebudú jednostranné cesty, ale pôjde v nich skôr o medzidiecéznu spoluprácu... Pán nás postavil do doby, keď niečo veľké končí a niečo nové začína, aj keď to ešte nemá jasné kontúry... Učíme sa pýtať, čo Pán Boh očakáva práve odo mňa... Žijeme dnes medzi dobami a musíme to ustáť; tento svet sme si nevybrali, to Pán nás do neho poslal. Musíme sa pýtať, čo je z misijnej tradície klerikálnej Cirkvi aj naďalej nosné a čo už nie. Bude to samozrejme prinášať mnohé zneistenia, ale na druhej strane sa budú objavovať nové obzory a možnosti - a s Pánom to vždy zvládneme.“
Radosťou tejto doby, ktorú vieme ešte osobne vnímať, je, že Pán Boh nám dal v nej veľkých pápežov. S odstupom času vidíme, že každý z nich bol povolaný pre osobitné poslanie. Dnes prežívame pontifikát Benedikta XVI. Niekedy sa mi zdá, že je to posledný pevný bod vo svete, ktorý pomenúva veci a uka¬zuje smer. Nedávno vyšla kniha „Svetlo sveta“. Je to kniha rozhovorov nemeckého novinára Petera Seewalda s pápežom o ňom a o tejto dobe. Hodno si ju celú prečítať. Spomeniem celkom krátko niekoľko viet z kapitoly „Znamenia čias“, ktorá sa dotýkajú toho, o čom sme tu hovorili. Pri otázke o postavení kresťanstva vo svete, pápež hovorí: „Stretávajú sa tu dva duchovné svety, svet viery a svet sekularizmu. Preto otázka znie: V čom má sekularizmus pravdu? V čom si teda viera môže a musí osvojiť formy a usporiadanie moderného sveta a v čom mu musí odporovať? Tento veľký boj dnes prebieha na celom svete...“. Na otázku, či sa kresťanstvo dnes jednoducho nevyčerpalo, tak ako sa v dejinách civilizácií vyčerpali aj iné veľké kultúry, pápež najprv hovorí o dynamike a takmer nezastupiteľnosti Cirkvi v južnej Amerike a zvlášť v Afrike a potom sa dotýka Západu: „Menej výrazné, ale napriek tomu pozorovateľné je aj u nás na Západe prebudenie nových katolíckych iniciatív, ktoré nie sú usmerňované zbyrokratizovanými štruktúrami. Byrokracia je vyčerpaná a unavená. Tieto iniciatívy vychádzajú z vnútra, z radosti mladých ľudí. Kresťanstvo možno nadobúda inú tvár aj inú kultúrnu podobu...“.
A nakoniec, keď autor smeruje otázku k poslaniu jeho pontifikátu, hovorí: „Nie každý pontifikát musí mať úplne nové poslanie. Teraz treba ďalej pokračovať v tom, čo sa začalo. Treba pochopiť dramatickosť našich čias, pevne sa v nej držať Božieho slova, ako rozhodujúcej inštancie a zároveň dať kresťanstvu jednoduchosť a hĺbku, bez ktorých nemôže pôsobiť.

Vážení priatelia!
V Evanjeliu podľa Jána, v dvadsiatej hlave, veršoch 14 - 16, čítame, ako sa vzkriesený Ježiš pri prázdnom hrobe ako prvej zjavil Márii Magdaléne: „Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.“
„Rabbuni“ to bol jej výkrik radosti a úžasu. Bol to prvý výkrik človeka tvárou v tvár vzkriesenému Kristovi a novej kresťanskej ére. Máriu Magdalénu môžeme považovať za zvestovateľku alebo patrónku celej kresťanskej civilizácie, ktorá vyšla zo židovstva. Radosť a údiv sprevádzajú túto civilizáciu od jej počiatkov až po dnes. Radosť a údiv vzbudzovali cez celé jej dejiny veľké osobnosti Cirkvi, kultúry i vedy, od stavby katedrál až po vesmírne lety a výdobytky techniky. Dokonca ešte aj všetko zlo, ktoré sa pos¬tavilo proti tejto civilizácii poukazuje na jej veľkosť. Dokonca aj to, čo sa od nej v priebehu dejín oddelilo, sa zrodilo v jej lone. Ako som čítal, je to jediná civilizácia, ktorá vie kedy začala a kam smeruje. Začala v Abrahámovi a smeruje k zavŕšeniu dejín v druhom príchode Krista.
Milí priatelia, želám vám, aby ste boli naplnení touto radosťou a úžasom, pri osobnom stretnutí s Kristom, nad celou touto civi¬lizáciou, do ktorej sme sa narodili, nad Cirkvou, ktorá tvorí os tejto civilizácie.
Načúvajte hlasu vo svojom vnútri a nešetrite síl, aby ste tento svet, tu na Slovensku i kdekoľvek inde, posúvali ďalej k jeho napĺňaniu a završovaniu. Neexistuje krajší a zmysluplnejší program pre budúcnosť!

Odznelo na konferencii: Hanusove dni 2011: Pamäť a identita. Ako správne používať symboly.
Spišská kapitula, 9.-11. september 2011




1 - Georges Huber: Weiche Satan! (Ustúp satan). Christiana-Verlag Stein am Rhein 1997, str. 17-18, s úvodným slovom od viedenského arcibiskupa kard. Christopha Schőnborna O.P.

2 - Biskup Pavol Hnilica SJ: Rozhovory – o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote. Zhováral sa a otázky kládol František Vnuk. SMARAGD Pedagogické nakladateľstvo Bratislava 2001, kap. Pápež Pavol VI. str. 8 – 23 a ďalej Odkaz Fatimy str.147-173. 3 - Győrgy Dalos: Der Vorhang geht auf – Das Ende der Diktaturen in Osteuropa (Opona sa dvíha–Koniec diktatúr vo východnej Európe). Verlag C.H.Beck 2010, str.178, 180.

4 - Aura Miguelová: Fatimské tajemství a Jan Pavel II. Karmelitánske nakladatelství Kostolní Vydří 2008, str.28.

5 - tamže str. 62.

6 - Benedikt XVI.: Svetlo sveta – Pápež, Cirkev a znamenia čias. Peter Seewald, Vydavateľstvo Don Bosco 2011, kap. Znamenia čias, str. 68, 69, 77.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.