Nedovolili mu slobodne mlčať

Číslo 3/2011 · Gabriela Rakúsová · Čítanosť článku: 2738
 

„Píšem si denník, tak ako prv, v čase mieru a vojny“
Sándor MÁRAI: ZEM, ZEM! ... /Pamäti/, Kalligram 2010
Preklad: Peter Macsovszky
Preklad veršov: Gabriela Magová

Sándorovi Máraimu sa všeobecne, v našich pomeroch najmä po roku 1989, pripisuje veľká hodnota ako človeku, ktorý sa opakovane vyjadroval protikomunisticky. Je známe, že na vydávanie svojich diel vyhlásil embargo do tých čias, kým z tzv. východného bloku, a teda i z Maďarska neodídu sovietske vojská. Hovorí sa o ňom ako o Európanovi, svetobežníkovi, vyznávačovi buržoázneho, meštiackeho spôsobu života. Menej sa uvažuje o jeho názoroch a skutkoch v niektorých oblastiach osobného, súkromného života jedinca (ide najmä o akt samovraždy) a o postojoch k iným národom, národnostiam a etnikám. V roku 1947 ho zaujímala najmä podpísaná maďarská mierová zmluva, na margo ktorej sa vyjadril: „Opäť triumfovala malomeštiacka, nacionalistická, šovinistická propaganda Benešovcov, vydávaná za demokraciu; diktáty rovnako ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi znovu vytýčili štátne hranice tam, kde boli pred rokom 1938. Moje rodné mesto, krásne a vznešené Košice opäť padli do rúk Čechom. Rýdzo maďarské obyvateľstvo Hornej zeme bez opýtania, proti jeho vôli vydali napospas českému a slovenskému miniimperializmu.“ Pritom je historicky doložené, že Košice boli multietnické. V poslednom čase sa objavili aj hlasy s pochybnosťami o takých kvalitách jeho tvorby, aké sa jej možno v prehnanom obdive pripisujú. Najnovšie sa k tomu vyjadril sám prekladateľ tejto publikácie v časopise Týždeň. Je naozaj zvláštne, že kým povedzme Čechova, Thomasa Manna, Kafku a iných autorov bežný, neškolený, nemúzický prijímateľ nečíta alebo v malej miere, S. Máraiho pozná a číta. V týchto súvislostiach sa vynára pojem populárna literatúra. To by si však vyžiadalo dlhé štúdie a hĺbkovú analýzu nesporne rozsiahlej tvorby tohto košického rodáka, ktorý napr. neuznával, že by v „jeho“ starých Košiciach žili aj iní než tí, ktorí rozprávali po maďarsky.

V súvislosti s najnovším jeho preloženým dielom Zem, zem! sa natíska ešte jedna negatívna črta tohto nesporne zaujímavého, talentovaného, vzdelaného a sčítaného človeka. Je to istý druh pýchy na hranici nacionalizmu, ba až šovinizmu. Hanlivo sa vyjadroval o Slovanoch a dosť nabubrelo o Maďaroch. Napr. „Domnievam sa, že spomedzi európskych spisovateľov boli najusilovnejšími čitateľmi maďarskí spisovatelia.“ Mimochodom, Márai bol syn saského Nemca Grosschmidta.

Vyše 500-stranová kniha Zem, zem! má tri časti, rozdelené na kapitoly, ktoré stvárňujú rôzne prostredia (Maďarsko, Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko) a historické časy. Autor – rozprávač zo svojho základného priestoru – z Maďarska odchádza len sporadicky, obraz všetkých ostatných teritórií je výsledkom prechodných, krátkodobejších pobytov, rozpamätávania, a teda spomienok. Aj toto spôsobuje, že text knihy nemá pevnú chronológiu. S. Márai si na všetko spomína po dvadsiatich piatich rokoch od momentu, keď sa rozhodol z Maďarska definitívne odísť. Napriek časovému odstupu a nie stopercentnej chronológii nedošlo v texte k zbytočnému opakovaniu ani v motívoch, ani v detailoch. „Odvtedy, čo som naposledy videl Budapešť, uplynulo dvadsaťpäť rokov. Za tých dvadsaťpäť rokov takmer neuplynul deň, aby som si nezalistoval v tom zvláštnom spomienkovom albume – zriedkakedy sa stávalo, aby som nebol myslel na Budapešť. Bol som meštiak, som ním aj dnes, na starobu, v cudzej vlasti.“

Obdobie 2. svetovej vojny je pre autora Pamätí akýmsi odrazovým mostíkom na úvahy o dávnejšej i dávnej minulosti. Obliehanie a obsadenie Budapešti prežíval Márai spolu s manželkou v evakuácii 20 km od Budína. Sándor Márai v prvej kapitole knihy „pozve“ čitateľa 18. marca 1944 na oslavu svojich menín v Budíne. Je rok do konca 2. svetovej vojny, Nemci obsadili Maďarsko. Máraiovská rodina, úzky kruh mešťanov, starý nábytok, chyžná v bielych rukavičkách, šesťtisíc kníh zoradených v policiach, „zo steny na mňa hľadeli otec, starý otec, podobizne mŕtvych príbuzných, rekvizity uplynulého života. Aká bude najbližšia budúcnosť?“ Osem mesiacov strávil v nedôstojných podmienkach ruskej blokády v spoločnosti utečencov a exulantov, bez Nemcov, maďarských nacistov a ozbrojencov Šípových krížov. „Rusi sú tu, Nemci odtiahli, vojna sa zakrátko skončí.“ Márai sa rozhodol pozorovať Rusov a urobiť si mienku bez „antiboľševickej propagandy“. Spolužitie s vojakmi Červenej armády v Budapešti bolo ťažké: bezuzdné rabovanie, páchanie násilenstiev, čo bolo „povolenou činnosťou“. Autor bol k nim slušný, zdvorilý a slovo spisovateľ pôsobilo na nich magicky. Napriek tomu „v dedine vyplienili a vylúpili chatu Zsigmonda Móricza, zablatenými čižmami šliapali po rukopisoch roztrúsených na podlahe... Taká je vojna, vždy ohavná, a zablatené čižmy v cudzine vždy šliapu po rukopisoch.“ Takmer všetky kapitoly prvej časti sú štúdiami o povahách a charakteroch Rusov, o ich „inakosti“ a odlišnosti od západných ľudí. Cez vojakov Červenej armády posudzuje celé Rusko, o Rusoch rozmýšľa opovržlivo: „Zistil som, že o tom, čo je to kultúra, nemajú v skutočnosti ani poňatia – ich sčítanosť sa rovnala nule. Nemci lúpili inak, inštitucionálne. Rusi plienili inštitucionálne aj individuálne.“

Po skončení vojny v Budapešti sa spolu s manželkou vydali na dvadsaťkilometrovú cestu späť do mesta – „pohľadať v niektorej z pivníc moju matku, súrodencov, priateľov, to, čo sa z niekdajšieho života zachovalo. Cesta bola voľná. Len sme ešte netušili, kam vedie.“ Z ich bytu po bombardovaní zostalo len rumovisko. Nad zrúcaninami rozmýšľa, či to nebola chyba, keď sa pred vojnou po pätnástich rokoch vrátil z Paríža do Maďarska: „Nebola to chyba, písať viem len po maďarsky.“ Zrúcanisko budapeštianskeho bytu je symbolom zničenia vzťahu k mestu, ku ktorému prirástol a z ktorého čas od času odchádzal. „Ja, hornouhorský meštiacky potomok som sa nikdy neudomácnil v tom budínskom meštiackom byte. Čo mi vlastne chýbalo? Tá atmosféra. Blahodarná, živá meštiacka atmosféra. V Košiciach mi nikdy nechýbala.“ Márai niekoľkokrát opakuje, že sa narodil v Maďarsku (v skutočnosti v Košiciach v roku 1900). Po skončení vojny sa zrazu začal cítiť v Budapešti ako doma, tak ako kedysi v Košiciach, lebo maďarská inteligencia bola súdržná v čase, keď komunisti prevzali moc. Bránila sa vstupu do Strany. Tí, čo do nej vstúpili pre zamestnanie, chlieb alebo kariéru, stratili sebaúctu. Márai už do novín nepísal, na jeho knihy „...spustila komunistická tlač paľbu“. Písal do šuplíka: „Zostával len únik dovnútra.“ Hovorí o tzv. prevracaní kabátov, o sovietoch, ktorí „jediným nočným manévrom, násilím uskutočnili pozemkovú reformu, zoštátnili priemysel, banky a veľkoobchod,“ a takto „útokom sa chystali zničiť moc Cirkvi nad dušami a neskôr aj kultúrne a duchovné hrádze... tajomstvom ich úspechu vo všetkom, čo robili, bola vždy bezohľadná, divá vôľa – a táto vôľa nepoznala ani morálne, ani duchovné zábrany. Iba cieľ a výsledok. Nemožno súhlasiť so zoštátnením človeka. A neprípustné je aj zoštátnenie ducha. Tam, kde je sloboda, aj mlčanie patrí medzi práva slobody.“ Márai zápasí sám so sebou – „Bolo správne vrátiť sa, moje miesto je tu, doma, jediným zmyslom môjho života je maďarčina, reč, ktorou hovorí desať miliónov ľudí a nik iný jej nerozumie.“ Spomína na vycestovanie do Švajčiarska a Talianska v roku 1946 s odhodlaním žiť a čakať, kým sa opäť bude dať aj v Maďarsku slobodne písať. Nestalo sa tak. Železná opona, studená vojna, nepoctivosť, nenávisť, faloš, „v celej Európe hlboký morálny a materiálny kolaps“. Dosť veľkú pozornosť venuje problematike samovrážd, ktorých bolo po vojne viac ako cez vojnu a Maďarsko sa čoskoro umiestnilo na prvom mieste v európskom zozname samovrahov. Často, v rôznych súvislostiach a rokoch, spomína aj drogy, osobitne kokaín. „V takomto ovzduší som žil poldruha roka. Kde je moje miesto? Na Západe?“ V Švajčiarsku si uvedomil, že „novú Európu pomáhali budovať nielen humanisti, ale aj obchodníci. Sme hriešni, pretože sme Európania a dovolili sme, aby vo vedomí Európana zanikol humanizmus.“

Druhá časť knihy predstavuje skôr umeleckú prózu než dokumentárne spomienky, a to najmä zásluhou šikovných dynamických opisov, ktoré vytvárajú dejové napätie. Osobitne zaujme, keď sa Márai prechádza po zbombardovanej Budapešti a spomína na ľudí, ktorí v jednotlivých, už neexistujúcich bytoch bývali. Osudy jednotlivcov, ktorých poznal, mu poskytli materiál na zaujímavé úvahy a múdre, svojské sentencie, na ktoré je celá kniha veľmi bohatá. Napr. „Literatúra je silnejšia ako dejiny.“ Spisovateľ Márai sa lúči s minulosťou, „ktorá sa zosypala“, so spoločnosťou, „ktorú celé stáročia trhali a zdierali cudzie mocnosti. Turci, Rakúšania, včera imperialistickí nacistickí Teutóni a dnes imperialistické Slovanstvo. A medzitým Trianon, milióny ľudí vytrhnuté z tela národa.“ Chronológia udalostí tesne po vojne je vhodne narušená časovým a priestorovým odbočením. Márai líči obdobie tesne pred vojnovými udalosťami, keď pracoval ako novinár a žil relatívne pohodlný život spisovateľa v Maďarsku i vo Francúzsku. Cíti sa byť príslušníkom tzv. stratenej generácie. „Všedné dni boli vzrušujúcejšie ako starosti s budúcnosťou.“ Rôznorodých odbočení je v texte knihy viac – prezentujú Máraiho ako sčítaného, múdreho, slušného človeka s výbornou pamäťou. Pravda, je tu aj istá dávka fikcie, domnienok, lebo po 2. svetovej vojne sa autor v stredo- a východoeurópskych priestoroch a pomeroch pohyboval iba krátko a udalosti potom sledoval zo Západu. „Neuveril som všetkému a aj teraz zapisujem len to, čo som sám zažil alebo o pravdivosti čoho som sa presvedčil.“ Pri niektorých drobnostiach z histórie možno vysloviť pochybnosti, ale pre oživenie a pútavosť rozprávania poslúžili. S niektorými Máraiovými názormi, ktoré sú často plné pýchy, nemožno súhlasiť. Napr. „Teraz hrozilo nebezpečenstvo všetkým, čo sme sa narodili ako Maďari, pretože prišli Slovania, boli tu. Do porazenej krajiny pritiahol víťazný nepriateľ, komunista. Strašidelné bolo to, že prišiel Slovan.“ Márai si kladie otázku: „Čo nás čaká v Maďarsku a čo čaká Európu a svet, ak tento režim jedného dňa rozšíri svoju moc?“ Vyhlasuje sa za Európana a hovorí, že v Európe treba preklenúť nacionalistické záujmy a vytvoriť proti nim hospodárske spoločenstvo, ale má aj pesimistické vízie, že „Európa zanikne medzi dvoma veľkými magnetmi, Ruskom a Amerikou.“

Sándor Márai v textoch využíva vo veľkej miere citácie (využil aj časť denníkov svojej manželky Loly), odvoláva sa na mysliteľov, ktorí mu konvenovali i na tých, s ktorými nesúhlasil. Polemizuje napr. so Sartrom a s marxistami, ale súhlasí s Freudom. „Komunisti človeku vzali súkromné vlastníctvo, lebo – podľa nich – vlastnenie podnecuje v ľuďoch agresivitu, boľševická spoločnosť však zostala agresívna aj bez súkromného vlastníctva.“ Obdobie po vojne, keď zápasil s myšlienkou odísť na Západ, charakterizuje z viacerých hľadísk: hovorí aj o tom, ako marxizmus prenikal na vysoké školy, do filozofie, literatúry, estetiky, do morálky. Obdivuhodné sú jeho úvahy a sentencie o slobode, krutosti („Krutosť sa nedá chápať ako príznak nejakej doby – je to nadčasový, nadhistorický jav.“), o ľudskosti, terore a tyranii („Komunizmus sa bez teroru nezaobíde, pretože taký režim, ktorému chýba ľudskosť, možno medzi ľuďmi presadzovať len neľudskými metódami.“), o ideách a ideológiách, režimoch a politických stranách atď. Čitateľovi sa môže zdať, že autor hovorí o situácii v Československu, keď spomína napr. previerky, obsadzovanie postov v spoločnosti nekompetentnými ľuďmi, ale členmi Strany, spomína ľudí, ktorí sa prispôsobili, takých, ktorí zostali a mlčali i emigrantov. Hovorí o troch etapách maďarského exodu: rokoch 1945, 1948, 1956. „Jestvuje vôbec niečo – vlasť, ľud, národ – za čo sa oplatí vzdať sa svojho nároku na slobodu?“ Rozhodol sa definitívne opustiť Maďarsko bez nádeje na návrat („Odísť, kým sa ešte zmôžem na vnútorný protest.“) Vysvetľuje, prečo musel z krajiny odísť: nemohol slobodne písať, ale najmä mu nedovolili slobodne mlčať („Na toto má právo každý, kto nechce byť spriaznený so zločinom.“) Oficiálna komunistická propaganda nazývala ukončenie 2. svetovej vojny Dňom oslobodenia. Väčšina však nemala pocit, „...že to, čo nastalo, je oslobodenie.“ Sándor Márai je v neustálej dileme: opustiť zem, ktorú má rád, alebo... „Ak tu zostanem, spustí sa aj vo mne tá tajuplná technika vymývania mozgov... Sloboda nie je realizovaný, trvalý stav, ale neprestajné úsilie o niečo – a vymývanie mozgu toto úsilie z vedomia vymaže,...“

„Nerozlúčil som sa ani s krajmi a miestami, pretože jediný kraj, ktorý sa mi (vtedy aj neskôr) vracal v snoch, bol ďaleko, za štátnymi hranicami: bola to Horná zem, podtatranské mestá, lesy, čistiny. A do týchto končín, kde sa opäť usalašili cudzinci, som sa už viac nevybral.“ Pas, ktorý dostal v auguste roku 1948, vďaka pozvaniu na literárnu konferenciu do Švajčiarska, bol jeho posledným úradným dokumentom o tom, že je Maďar. „V živote sa vyskytuje taký stav, ktorý sv. Ján z Kríža nazýva temnou nocou duše.“ Stav človeka k svetu sa mení, vtedy nastáva rozlúčka. S Maďarskom sa Márai lúčil cez kultúrne inštitúcie a literatúru, rozlúčil sa aj so svojimi knihami v skladoch, pripravenými na zošrotovanie. Pochopil, že opúšťa krajinu, kde „...sú zakázané nielen slobodná reč a písanie, ale aj slobodné mlčanie“. Z celej knihy vanie Máraiova nenávisť ku komunizmu, čo bolo hlavným dôvodom jeho odchodu z Maďarska. „Cestovali sme ďalej, do sveta, v ktorom na nás nik nečakal. V tej chvíli – prvýkrát v živote – som skutočne pocítil strach. Pochopil som, že som slobodný. Začal som sa báť.“

Zem, zem! – to nie sú „obyčajné“ pamäti, ale takmer ukážkové prozaické dielo napriek ideovým a vecným nedostatkom. Preklad je veľmi dobrý, Peter Macsovszky ako skúsený autor použil kultivovaný, pestrý a živý jazyk. Ak už sme pri jazyku: opäť sa v knihe z Kalligramu objavilo viacero rôznorodých gramatických chýb, čo do istej miery kazí nesporne zaujímavý, hodnotný text graficky (B. Szigeti, T. Hrapka) veľmi peknej publikácie.

Autorka je literárna kritička.