Tak dovidenia, dobre?!

Číslo 4/2010 · Jozef Strauss · Čítanosť článku: 2956
 

Moje prvé a – žiaľ – posledné stretnutie s Petrom Smolíkom sa udialo 18. mája 2008 pri prezentácii knihy Ivana Petranského Život pod hviezdou. Z príhovorov ma zaujal prejav pre mňa dovtedy neznámeho človeka, ktorý bol nesmierne odvážny a výstižný. Hovoril mi „ z duše“, a preto som sa s ním chcel zoznámiť. Prekvapil ma kontrast medzi jeho jasným hlasom v kostole u Jezuitov v Bratislave a zjavom ťažko chorého človeka. Pri rozhovore s ním dominoval optimizmus a jemný sarkazmus. Žiaľ, videl som ho tu naposledy, lebo 1. augusta 2008 zomrel.
Na toto stretnutie som si spomenul 28. septembra 2010 v Mirbachovom paláci pri prezentácii knihy „ Tak dovidenia, dobre?!“. Uvedomil som si, že pri našom stretnutí sa so mnou rozlúčil slovami: „ Tak dovidenia, dobre?!“ Keď som prvýkrát videl knihu s identickým názvom, bolo mi jasné, že grafickú úpravu robil majster Miroslav Cipár (nesie jeho autentický rukopis). Z prebalu hľadí tvár Petra Smolíka, díva sa na vás, ako by sa s vami rozprával. Spôsob úpravy jednotlivých grafických prvkov upúta na prvý pohľad a vytvára neopakovateľný dojem. Na druhej strane prebalu je výstižná fotografia Gabiky a Petra Smolíkovcov. Držia sa za ruky – Gabika s ruksakom na chrbte – a nad nimi svieti nápis : Tak dovidenia, dobre?! Po otvorení jednej i druhej strany sa v knihe nachádzajú autentické listy písané Petrovým detským písmom počas jeho pobytu v nemocnici v Londýne.
Kniha je členená na štyri časti: Peter napísal, Peter povedal, O Petrovi napísali a posledná časť je Fotoalbum Petra Smolíka. Mňa, ako bývalého pediatra, zaujala Petrova autentická výpoveď s názvom Som poškodený plod. Peter Smolík sa narodil s ťažkou vrodenou vývojovou chybou srdca – transpozíciou veľkých ciev. Tieto deti sa nazývali „ blue babys“ , lebo pre zle okysličovanú krv mali modrú farbu. Je malým zázrakom, že Peter prežil, lebo v tej dobe išlo o nekorigovateľnú chybu a takéto deti zomierali krátko po narodení. Je to predovšetkým zásluha jeho rodičov a súrodencov, ktorí sa o neho s nesmiernou láskou a trpezlivosťou starali, hoci si uvedomovali, že jeho stav je beznádejný. Zásluhou rodičov sa ako šestnásťročný dostal po mnohých peripetiách opísaných v knihe do Londýna, kde vykonali kľúčovú operáciu, ktorá mu zachránila život a načas zlepšila jeho kvalitu. Zmeny na jeho organizme však už boli natoľko pokročilé, že vážne zdravotné problémy ho sprevádzali do konca života. Je obdivuhodné, že napriek ťažkému údelu Peter Smolík nikdy nepodľahol sebaľútosti, nerezignoval, naopak – bol mimoriadne aktívny. Aj keď pre svoj zlý zdravotný stav nemohol chodiť riadne do školy, sám sa vzdelával a dokázal nadobudnúť mimoriadne vedomosti. Veľmi prekvapujú jeho hlboké myšlienky a hlavne nadhľad, ktorý by sa dal očakávať od starého múdreho kmeťa. Dominantnou črtou výpovedí Petra Smolíka sú názory zrelého kresťana na dobové i nadčasové problémy.
V úvodnej časti Peter napísal sú články, ktoré v skratke a brilantne obsiahli obdivuhodne široké celospoločenské problémy. Sú v nich veľmi jasne formulované názory na krízu kresťanských médií a kresťanských periodík po novembri 1989: „ Krízu slovenských kresťanských médií ani nemožno nazvať skutočnou krízou, lebo od čias, keď ich pôsobenie bolo násilím prerušené a boli fyzicky zlikvidované (s výnimkou zdecimovaného týždenníka Katolícke noviny), sa vlastne doteraz v spoločnosti ani neetablovali. Aj keď ich jestvuje nepreberné množstvo, keď pristúpite k novinovému stánku, nenájdete tam ani jeden časopis či noviny zamerané na prezentáciu kresťanských myšlienok.“ Na inom mieste hovorí: „Za pätnásť rokov u nás vznikla sieť kníhkupectiev s náboženskou literatúrou (tzv. kresťanské kníhkupectvá), čím vznikla opäť segregácia na „naše predajne“ a „ich predajne“. Dôsledok tohto nenormálneho stavu je, že človek, ktorý má záujem o knihy a sleduje knižnú produkciu, chodí do jedného kníhkupectva ako občan a do druhého ako kresťan“. Veľmi výstižne analyzuje naše ilúzie a dezilúzie pred a po novembri 1989. Stačí si prečítať len názvy jednotlivých odsekov: Ilúzia s názvom katolícke Slovensko, Ilúzia o možnom nadväzovaní na život cirkvi z prvej polovice 20. storočia, Ilúzia o silnej zahraničnej podpore, Ilúzia o podpore zo strany slovenských emigrantov, Ilúzia o všeobecnom rešpekte spoločnosti k duchovným, Ilúzia s názvom „ naši ľudia“, Ilúzia s názvom „pre kresťanskú ideu sa pracuje z hrdosti a nie pre peniaze“. Prekvapujú jeho jasne formulované názory na komunizmus a jeho deformácie, ktoré pretrvávajú dodnes: „V druhej polovici minulého storočia sme upadli do područia neľudského spoločenského systému, ktorý na veľkom kuse sveta páchal genocídy na mnohých národoch. Okrem toho, že ľudí oberal o majetky, slobodu a dôstojnosť, oberal celé národy doslova o dušu. Úporne sa snažil potlačiť jedinečnosť osobností a vyzdvihovať silu kolektívu. Považoval preto za nutné likvidovať elity národov.“ Ďalšia myšlienka Petra Smolíka: „ Žili sme v pracovnom tábore, ktorému sa zaiste nedali odoprieť veľkorysé rozmery a istá dávka nadštandardných táborových podmienok, ale na podstate veci to nič nemenilo.“ Veľmi jasne definuje problémy kresťana a kresťanstva v dnešnej dobe. V článku Chvála ticha vyzdvihuje potrebu kresťana uchýliť sa do samoty a ticha: „Všimnime si, že vyvrcholením intenzívnej láskyplnej komunikácie je mlčanie v tichu.“ Viaceré jeho vyjadrenia by stáli za publikáciu v kresťanských médiách. Nesmierne vtipne a veľmi racionálne vysvetľuje neduhy modernej doby, ako je konzumizmus, dôvera v reklamu, našu závislosť od médií, resp. ich pohrávania sa s naším podvedomím: „Reklama ťaží z toho, že nás má „ predvarených“ hlukom a únavou všedného dňa a jeho starostí. Vstrebáva sa nám do vedomia i podvedomia doslova na každom kroku.“ Úžasne vystihuje problém politiky a moci, poukazuje na zneužívanie politickej moci, na druhej strane pranieruje snahu vyhnúť sa stanovisku k nepopulárnym problémom. Tento zbabelý postoj nazýva mentálnou lenivosťou. Vo všetkých článkoch sú jasne vyprofilované názory na celospoločenské problémy z pohľadu hlboko veriaceho kresťana.
V časti Peter povedal sú uverejnené jeho originálne príhovory, ktoré predniesol pri prezentáciách kníh z vydavateľstva Michala Vaška, na ktorých sa spolupodieľal. Tu sa čitateľ môže zoznámiť s množstvom publikácií, na ktorých sa Peter Smolík autorsky či vydavateľsky podieľal a ktoré by bez neho neuzreli svetlo sveta. Je až neuveriteľné, koľkým publikáciám vdýchol život počas svojej krátkej životnej púte. Možno ho motivovalo vedomie podlomeného zdravia, ktoré ho hnalo k intenzívnej práci. O jednotlivých tituloch hovorí tak pútavo, že poslucháč okamžite zatúži prečítať si ich. V tejto časti knihy zaujmú aj krásne laudácie najlepším priateľom: Miroslavovi Cipárovi k 70-tinám a Františkovi Mikloškovi k 60- tinám. Sú to krásne a autentické výpovede.
V tretej časti O Petrovi napísali čitateľ najviac pochopí, kto bol vlastne Peter Smolík a aký veľký bol jeho prínos pre Slovensko a pre kresťanstvo na Slovensku. Jemu blízki ľudia tu autenticky mapujú jeho život od narodenia až po smrť. Zaujímavá je časť jeho života, keď sa stal kostolníkom v Trojici. Tu ukázal prvýkrát svoju veľkú kreativitu a aj odvahu, keď počas hlbokej totality suploval spolu s priateľmi vyučovanie náboženstva, organizoval predmanželskú výchovu a vytvoril originálne prostredie v kostole, ktoré priťahovalo najmä mladých ľudí. Krásne i vtipné sú spomienky na jeho veľkú vášeň – staré ojazdené autá a s tým spojené humorné situácie. Všetci pisatelia vysoko hodnotia charakteristický typ humoru Petra Smolíka. Pre mňa najdojímavejšie boli výpovede Petrovej mamy a hlavne manželky Gabiky. S Gabikou sa zoznámili počas „kostolníčenia“, keď začali s predajom náboženskej literatúry a následne s vydavateľskou činnosťou. Mám česť poznať Gabiku aj ich tri krásne deti. Gabika vždy o Petrovi hovorí s nesmiernou láskou a úctou a pokračuje v jeho začatom diele. Keď som si prečítal jednotlivé výpovede z tejto časti knihy, aj ja som zatúžil stať sa súčasťou veľkej smolíkovskej rodiny. Nedovolím si tieto pasáže komentovať, pretože sú krásnou výpoveďou o Petrovi Smolíkovi ako o nesmierne hodnotnom človeku, kresťanovi, manželovi, otcovi, synovi, bratovi, priateľovi...
V záverečnom fotoalbume dominuje fotografia útleho chlapca, pozerajúceho odovzdane cez okno automobilu. Ide o 16-ročného Petra, ktorého odvážajú na operáciu do Londýna. Táto fotografia je umelecky aj ľudsky zaujímavá.
Nie som profesiou ani spisovateľ, ani literárny vedec a kritik. V mojom vyznaní som sa chcel podeliť so svojou dvojnásobnou radosťou: jednak že vyšla taká krásna kniha o mimoriadnom a vzácnom človeku Petrovi Smolíkovi a jednak o radosť, že som tohto vzácneho človeka mal možnosť aj osobne spoznať, aj keď – žiaľ – až na sklonku jeho života. Som rád, že kniha si postupne nachádza čitateľov a je veľmi pozitívne prijímaná. Mohol som sa o tom viackrát presvedčiť u mojich priateľov, ktorým som knihu daroval. Odkazom Petra Smolíka pre nás by malo byť zachovávanie kresťanských a ľudských hodnôt v každej situácii, nebáť sa osobne angažovať a nepoddať sa nepriazni osudu.