Biblické kráľovstvo Dávida a Šalamúna

Číslo 3/2010 · Milan Sova · Čítanosť článku: 11170
 

Keď sa rímsky cisár Konštantín po Milánskom edikte de facto stal kresťanským panovníkom, svojím vládnutím sa údajne vedome usiloval napodobňovať kráľa Šalamúna. O cisárovi Justiniánovi sa dokonca hovorí, že pri posviacke chrámu Hagia Sofia v Konštantinopole sa vychvaľoval, že touto stavbou Šalamúna prekonal. O ďalšom veľkom vládcovi cisárovi Karolovi Veľkom sa zase traduje, že jeho veľkým vzorom bol kráľ Dávid. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v jeho zachovanej súkromnej korešpondencii so svojimi blízkymi priateľmi používal pseudonym „kráľ Dávid“.

Čo týchto veľkých panovníkov viedlo k tomu, že sa odvolávali práve na týchto dvoch kráľov z dávnej histórie? Prečo ich viac neinšpiroval napr. Dárius Veľký, Alexander Veľký alebo Július Cézar? Čo ich na týchto dvoch kráľoch, ktorí panovali viac ako tisíc rokov pred nimi v neveľkom a zároveň vzdialenom Izraeli, tak fascinovalo?

Keďže jediným vtedy dostupným prameňom o živote a vládnutí kráľa Dávida a Šalamúna bol biblický text, jednoznačne z toho vyplýva, že tá fascinácia musela prameniť práve z tohto textu. Tento biblický text máme možnosť čítať aj my a otvoriť sa jeho pôsobeniu. Ale na druhej strane pokrok v poznaní, ktorý sa dosiahol v posledných storočiach, prirodzene vedie súčasných ľudí k tomu, aby biblický text čítali trochu ináč.

V prvom rade si treba uvedomiť, že okrem biblického textu máme už aj ďalšie pramene o Dávidovom a Šalamúnovom kráľovstve a o jeho ďalších dejinách, ktoré nám sprostredkovala moderná archeológia. Keďže však ide o dávne obdobia, od ktorých nás delí bezmála 3000 rokov, nie je toho prirodzene veľa, ale na druhej strane dosť na to, aby sme sa na hlavný prameň poznania týchto dvoch kráľov – na biblický text – pozreli trochu ináč.

Veľký pokrok sa v posledných dvoch storočiach dosiahol aj v oblasti literárnej kritiky. Hoci pre ľudí, ktorí považujú biblický text za Božie slovo, sa môže zdať neadekvátne posudzovať ho tými istými kritériami, ktoré sa bežne používajú pri hodnotení diel ľudských autorov, pravdou však je, že biblický text je Božím slovom, ktoré zapísal ľudský autor, uplatniac „svoje schopnosti a vlastnosti“ [1], to znamená uplatniac svoju kultúru, svoj spôsob vnímania vecí, svoj spôsob vyjadrovania aký bol bežný v semitskom svete 1. tisícročia pr. Kr. Aby sme teda biblický text správne pochopili, musíme niečo vedieť o spôsobe vyjadrovania sa ľudí v starozákonnom období, k čomu dopomáha práve literárna kritika.

Dôležité je tiež skúmanie literárnej histórie zachovaných biblických textov, nakoľko dnes už vieme, že nejde o kronikárske zápisy z obdobia samotných biblických kráľov, ale ide o texty, ktoré sa v Izraeli formovali postupne, dokonca v priebehu niekoľkých storočí.

Aký je teda pohľad súčasného človeka, sledujúceho pokrok v poznaní, na slávne biblické Izraelské kráľovstvo, ktorého najslávnejšími predstaviteľmi boli práve Dávid a Šalamún? Je to pohľad výrazne odlišný? Je rovnako fascinujúci?

Aby sme kráľovstvo Dávida a Šalamúna pochopili v správnych súvislostiach, je potrebný pohľad na to, čo v dejinách Izraela panovaniu týchto dvoch kráľov predchádzalo.

Za praotca izraelského národa je považovaný Abrahám. Žil pravdepodobne niekedy na začiatku 2. tisícročia pred Kristom. Podľa biblického rozprávania pochádzal z prostredia mestskej kultúry južnej Mezopotámie. Na Boží podnet sa postupne presídlil až na územie biblického Izraela, kde žil nomádskym, príp. polonomádskym životom. Práve pre tento spôsob života a pre dávnu dobu, v ktorej žil, nám archeológia ani iné mimobiblické pramene v podstate nijako nepomáhajú v bližšom objasnení jeho života a života jeho najbližších potomkov a ťažko predpokladať, že by sa to v budúcnosti mohlo nejako zmeniť.

Dôležitým momentom v dejinách Abrahámovho potomstva bol exil v Egypte, kam sa presídlili v dôsledku chýbajúcej obživy. Najprv dobrovoľný exil sa čoskoro zmenil na život v otroctve. Podľa biblického podania boli Abrahámovi potomkovia z tejto situácie vyslobodení Bohom prostredníctvom Mojžiša a mohli sa tak vrátiť do krajiny, ktorú kedysi obýval ich praotec Abrahám a jeho najbližší potomkovia. Počas cesty do krajiny, ktorá im bola Bohom „zasľúbená“, sa podľa biblického textu stali prijímateľmi osobitného Božieho zjavenia na vrchu Sinaj, ktoré im sprostredkoval Mojžiš a ktoré sa neskôr stalo základom židovského zákonodarstva. Práve tento moment Božieho zjavenia sa vo všeobecnosti považoval za moment, kedy bol konštituovaný Izrael ako národ.

Tieto udalosti sa historikmi kladú do obdobia medzi 15.-13. st. pr. Kr., ale opäť archeológia a iné mimobiblické pramene tieto udalosti v podstate nijako neosvetľujú. Skôr naopak, biblickým textom uvádzaný exodus 600 000 mužov bez započítania ich rodinných príslušníkov (Ex 12,37) sa z archeologického hľadiska javí ako nemožný (štyridsaťročný pobyt viac ako dvoch miliónov ľudí v púšti nemohol zostať bez akejkoľvek zdokumentovateľnej stopy). Preto sa v súčasnosti číslovka „šesťstotisíc“ interpretuje iným spôsobom, buď ako symbolické číslo alebo sa vychádza zo skutočnosti, že slovo elef (tisíc) má v hebrejčine aj odlišné významy („vôl“, „klan“). Väčšina odborníkov dokonca favorizuje názor, že v skutočnosti mohlo ísť iba o exodus istej skupiny, ktorá sa neskôr stala súčasťou izraelského etnika a ktorej tradície o zázračnom odchode z Egypta prijali za svoje aj ostatné izraelské kmene. Takéto vysvetlenie však potom prirodzene konštituovanie izraelského národa kladie do neskoršieho obdobia a spočívalo by potom už nie v tom, že všetky izraelské kmene prijali Boží zákon („tóru“) pod vrchom Sinaj, ale že ide o tradície jednej zo skupín, ktorá sa stala súčasťou izraelského etnika a že tieto tradície postupne prijali aj ostatné izraelské kmene.

Vzhľadom na chýbajúce archeologické dôkazy a ďalšie mimobiblické poznatky ide iba o hypotetické vysvetlenie. Situácia s množstvom mimobiblických poznatkov týkajúcich sa izraelského etnika sa začína značne zlepšovať v nasledujúcom období, teda počnúc 12. st. pr. Kr. Doterajšie archeologické výskumy ukazujú, že na území biblického Izraela koncom 13. st. pr. Kr. v podstate skončila mestská kultúra mestských štátov Kanaánu (hoci Kanaánčania ako takí na území biblického Izraela aj naďalej zostali) a objavila sa jednak nová kultúra tzv. morských národov, medzi ktoré sa zaraďujú aj v Biblii často spomínaní Filištínci, a jednak nová kultúra etnika semitského pôvodu, ktoré sa usadilo prevažne v horskom pásme západne od hlbokého jordánskeho údolia a ktoré možno nepochybne stotožniť s etnikom, ktoré je neskôr označované ako „synovia Izraela“.

Teda aj podľa archeologických poznatkov na území biblického Izraela počnúc 12. st. pr. Kr. žili minimálne tri rozdielne etnické skupiny (pôvodné kanaánske obyvateľstvo, Filištínci a synovia Izraela), medzi ktorými prirodzene pomerne často vznikali väčšie či menšie konflikty, o ktorých s odstupom času hovoria aj biblické knihy Jozue a Kniha sudcov. Rozprávanie knihy Jozue, ktoré hovorí o jednotnom postupe dvanástich izraelských kmeňov pri dobýjaní Kanaánu, sa už aj pri zbežnom porovnaní s paralelnými textami z Knihy sudcov ukazuje ako značne zidealizované. Pohľad na zachované literárne tradície neizraelských národov však ukazuje, že takáto idealizácia dejín bola v tom čase bežne používaným prostriedkom propagandy určitého etnika alebo prostriedkom vyjadrenia jeho náboženských presvedčení.

Izrael v predmonarchickom období (12.-11. st. pr. Kr.) tvorili teda s najväčšou pravdepodobnosťou kmene obývajúce hornaté oblasti biblického Izraela, ktorých existencia bola do značnej miery nezávislá. Pravdepodobne iba v čase nejakej väčšej hrozby sa niektoré kmene spojili, ako to približuje Kniha sudcov v niektorých svojich príbehoch, ale toto spojenectvo nemalo nejakú stabilnejšiu formu. Podľa Rolanda de Vaux sa dokonca zdá, že ani samotné kmene nemali nejakých individuálnych vodcov, ale autoritu skôr vykonávali starší kmeňa,[2] to znamená predstavitelia významných rodov, ktoré kmeň tvorili.

Ako sa však tieto izraelské kmene, ktoré boli pôvodne nomádske alebo polonomádske, menili na trvale usídlenú populáciu, táto kmeňová organizácia sa začala postupne narúšať. Po zabratí určitého konkrétneho teritória sa kmeň, ktorý sa dovtedy vnímal v podstate iba ako zoskupenie rodov, začal postupne chápať ako územné zoskupenie.

I keď táto zmena vnímania bola iba veľmi pomalá, tento pozvoľný proces napokon viedol k tomu, že jednotlivé spríbuznené izraelské kmene stále častejšie vytvárali spojenectvá na obranu vlastných teritórií pred nájazdmi zo strany neizraelských populácií, čo zároveň aj ukázalo potrebu jednotného vedenia na spôsob iných, väčších národov. V tomto kontexte pravdepodobne vznikla aj požiadavka ustanoviť si kráľa.

Prvýkrát táto požiadavka zaznieva v období, keď Gedeon z Manassesovho kmeňa úspešne viedol viaceré izraelské kmene v boji proti Madiánčanom a iným kmeňom z východu. Po víťaznom návrate mu „synovia Izraela“ navrhli, aby sa stal ich kráľom a po ňom aj jeho potomkovia (Sdc 8,22). Gedeon to však zatiaľ s odvolaním sa na teokratický princíp pri spravovaní izraelských kmeňov odmietol. Ak je tento Gedeonov postoj historicky hodnoverný, svedčí o tom, že práve náboženstvo sa popri vzájomnej pomoci pri obrane vlastných teritórií stávalo stále viac jednotiacim prvkom jednotlivých izraelských kmeňov.

Druhýkrát, a to už bolo definitívne, sa v biblickom texte požiadavka ustanoviť pre izraelské kmene kráľa nachádza v 1 Sam 8,5. S touto požiadavkou tentoraz predstúpili „starší Izraela“ pred proroka Samuela [3] niekedy v druhej polovici 11. st. pr. Kr. Prorok Samuel vtedy za prvého izraelského kráľa pomazal Kíšovho (Kisovho) [4] syna Šaula z Benjamínovho kmeňa. V biblickom texte sa však nachádzajú dve paralelné rozprávania o vzniku izraelskej monarchie. Podľa jedného z nich iniciatíva vyšla od samotného Boha (1 Sam 9,1-10.16; 11,1-15) a vyjadruje teda pozitívny postoj k inštitúcii monarchie. Druhé rozprávanie (1 Sam 8,1-22; 10,18-25) je naopak k inštitúcii monarchie veľmi kritické a samotné ustanovenie kráľa Šaula sa predstavuje iba ako dôsledok veľkého naliehania predstaviteľov Izraela „byť ako iné národy“. Ide tu teda o dva rozdielne pohľady, ktoré pravdepodobne odrážajú skôr diskusie z neskoršieho obdobia ohľadom opodstatnenosti inštitúcie monarchie. Najpravdepodobnejším dôvodom vzniku izraelskej monarchie bola nutnosť postaviť sa spoločne pod jednotným vedením proti hrozbe zo strany rôznych okolitých kmeňov a etník, ako napr. Filištíncov (pozri 1 Sam 9,16), ktoré jednak svojimi lúpežnými nájazdmi ohrozovali život izraelských kmeňov a jednak zvyšovali svoje územné nároky.

Akú formu vlády si však možno predstaviť v súvislosti s panovaním kráľa Šaula? Kritická lektúra biblických textov a poznatky z archeológie a mimobiblických prameňov v podstate ani neumožňujú vnímať Šaula ako kráľa v pravom slova zmysle. Boli ponúknuté viaceré modely, ktoré rozdielnym spôsobom vysvetľujú Šaulovu pozíciu: mohol byť ďalším spomedzi sudcov, ktorého pôsobenie by v tomto prípade bolo už trvalé a do určitej miery inštitucionalizované (A. Alt), mohol byť vodcom, ktorý sa v situácii hrozby zo strany iných etník presadil medzi izraelskými kmeňmi ako ich „protektor“, ktorému boli potom zaviazané (M. Miller) alebo mohol byť skôr iba prechodnou vedúcou postavou v postupnom procese transformácie z vidieckeho spôsobu života závislého od poľnohospodárstva na určitú formu štátnosti (E. Service). Z každého z týchto modelov však vyplýva, že Šaul nebol zatiaľ ešte vodcom s plnými právomocami. Pozícia kmeňových štruktúr bola v Izraeli aj naďalej veľmi silná, úloha „kráľa“ sa obmedzovala zatiaľ zväčša iba na bojové a obranné aktivity. Je pozoruhodné, že okrem veliteľa Avnera (Abnera) nie sú známe žiadne ďalšie mená Šaulových blízkych spolupracovníkov, ktorí by neboli súčasťou jeho rodiny. Aj tento detail by mohol naznačovať, že v súvislosti so Šaulom zatiaľ ešte nemožno hovoriť o nejakej centrálnej vláde.

Podľa biblického rozprávania sa však Šaul po istom čase znepáčil Bohu a Boh si sám vyvolil za jeho nástupcu Dávida, najmladšieho spomedzi ôsmich synov Betlehemčana Jišaja (Izaiho / Jesseho [5]). Hoci bol Dávid na toto svoje poslanie vyvolený ešte vo veku chlapca (pozri 1 Sam 16), vlády sa skutočne ujal až po Šaulovej tragickej smrti na vrchu Gilboa (Gelboe), čo bolo pravdepodobne viac ako desaťročie po jeho predurčení.

Biblické texty pomerne naširoko opisujú Šaulovu rastúcu žiarlivosť vo vzťahu k Dávidovi a na druhej strane Dávidovu úctu k Šaulovi ako k „Pánovmu pomazanému“. Za takýmto pohľadom na Dávida treba pravdepodobne vnímať určité prvky neskoršej idealizácie. Asi reálnejší pohľad na Dávida poskytujú texty, ktoré ho v jeho mladosti predstavujú ako kapitána žoldnierov, ktorého služby spočiatku využíval aj samotný kráľ Šaul (1 Sam 18,5), neskôr však so svojou družinou žoldnierov pôsobil na vlastnú päsť, istý čas bol dokonca aj na opačnej strane v službách Achíša (Achisa), vládcu z filištínskeho mesta Gat (Gét).

Po Šaulovej smrti sa najprv jeho nástupcom stal jeho najmladší syn Ešbál (Esbál), ktorý je v 2 Sam vždy nazývaný Iš-bošet (Isboset).[6] Podľa 2 Sam 2,9 panoval „nad Giládom (Galaádom), nad Ašúranmi (Aserom), nad Jizreelom (Jezraelom), nad Efraimom, nad Benjamínom a nad celým Izraelom“, čo pravdepodobne označuje nie príliš veľké územie severne od Jeruzalema. Je možné, že práve tomuto istému územiu vládol aj jeho otec Šaul. Z toho by potom plynulo, že Judsko a územia južne od Jeruzalema, vlastne neboli súčasťou Šaulovho kráľovstva.

Podľa biblického podania sa však Dávid ujal vlády na týchto južných územiach Judska až po smrti Šaula. Požiadali ho o to významní muži Judska (2 Sam 2,3), ktorí poznali úspešnosť Dávida a jeho žoldnierov. Dávidovým sídlom sa stal Hebron, kde Dávid údajne panoval sedem a pol roka (2 Sam 2,11; 5,5).[7] Aj vzhľadom na chýbajúce významnejšie archeologické nálezy z Hebronu z 10. st. pr. Kr. ťažko predpokladať nejakú organizovanejšiu formu Dávidovho panovania v Hebrone. Biblické texty týkajúce sa tohto obdobia v podstate iba informujú o vojenských konfliktoch Dávidovho kráľovstva so severným, Ešbálovým kráľovstvom.

Ešbálova vláda však trvala iba dva roky (2 Sam 2,10). O zvyšných vyše piatich rokoch na území severne od Judska Biblia neuvádza žiadnu zmienku. J. Alberto Soggin [8] pomerne presvedčivo argumentuje, že dvojročná vláda Ešbála zodpovedá skôr posledným rokom Dávidovho panovania v Hebrone. Po smrti Šaula severnú časť Izraela mohol spravovať Šaulov veliteľ Avner – mohlo to byť kvôli Ešbálovmu nízkemu veku [9] – a teda až neskôr by sa tam na základe dynastického princípu ujal skutočnej vlády Šaulov najmladší syn Ešbál.

Aj počas dvojročného Ešbálovho panovania Šaulov veliteľ Avner zohrával kľúčovú úlohu. Postupne však prešiel na stranu Dávida a začal presadzovať myšlienku, že Dávid by mohol byť kráľom aj v severnom Izraeli. Avner sa však Dávidovej vlády v severnom Izraeli nedožil: Dávidov veliteľ Joav (Joab), ktorému Avner predtým zavraždil brata, vykonal na ňom svoju krvnú pomstu. Krátko nato bol zavraždený aj Ešbál z nie celkom jasných dôvodov, čo vrhá istý tieň podozrenia zo spoluúčasti na tejto vražde aj na samotného Dávida.

Po Ešbálovej smrti prišli predstavitelia Izraela za Dávidom do Hebronu a sami ho požiadali, aby panoval „nad celým Izraelom a Júdom“ (2 Sam 5,5), pričom výraz „celý Izrael“ by tu mohol označovať územie Šaulovho kráľovstva, ktoré by sa takto prijatím Dávida za kráľa rozšírilo o Judsko. Pravdepodobne krátko po svojom pomazaní za kráľa sa Dávid rozhodol zaútočiť na mesto Jeruzalem, ktoré sa nachádzalo presne medzi severným Izraelom a Judskom, no bolo v rukách kanaánskych Jebuzejcov. Dávidovi sa podarilo Jeruzalem dobyť a pre jeho dobrú, strategickú polohu si ho potom vyvolil za svoje nové hlavné mesto.

V tejto výbojnej politike Dávid pokračoval aj ďalej. Zvlášť v prvých rokoch svojej vlády úspešne bojoval proti viacerým etnikám, ktoré sídlili v blízkosti jeho kráľovstva, ako napr. proti Filištíncom, Ammončanom, Moabčanom, Edomčanom, Aramejčanom. Po víťazstve na dobytých územiach obvykle ustanovil svojich správcov (pozri 2 Sam 8,6.14). Napokon územie, ktoré mal Dávid pod kontrolou, siahalo od Sýrie na severe minimálne po Bér-ševu (Bersabe) na juhu a zahŕňalo aj isté územia v Zajordánsku.

Takto aspoň opisujú Dávidove úspechy biblické texty. Otázkou však je, nakoľko sú tieto texty historicky hodnoverné, nakoľko ich poznačila neskoršia teologická interpretácia a idealizácia kráľa Dávida. Iba donedávna bola z čisto historického hľadiska dosť problematickou aj samotná existencia kráľa Dávida. Hoci z 10. st. pr. Kr., v ktorého prvej polovici kráľ Dávid panoval, pochádza už pomerne veľa mimobiblických písomných prameňov, o kráľovi Dávidovi sa v nich nenachádzala žiadna zmienka. Z tohto hľadiska bol naozaj výnimočným dňom 21. júl 1993, keď bol počas archeologických vykopávok v lokalite Tel Dan objavený prvý fragment stély, na ktorej nápise sa jednoznačne uvádza „Dávidov dom“, čo bol bežný výraz označujúci dávidovskú dynastiu. Stéla obsahuje text v aramejskom jazyku. Ide pravdepodobne o text, ktorý dal vytesať aramejský kráľ Chazael (Hazael) v 2. polovici 9. st. pr. Kr. a tento text jedinečným spôsobom dosvedčuje, že v 9. st. pr. Kr. vládla dynastia, ktorá odvodzovala svoj pôvod práve od kráľa Dávida. To, že v tom čase mala táto dynastia už vyše storočnú históriu, aspoň nepriamo dosvedčuje veľkosť jej zakladateľa.

Iným argumentom v prospech historickej hodnovernosti biblických textov, zvlášť Prvej a Druhej knihy Samuelovej, je skutočnosť, že obraz Dávida v nich na mnohých miestach ani zďaleka nie je idealistický. [10] Napríklad veľmi realisticky sa opisuje jeho najväčší hriech, keď dal zavraždiť svojho statočného bojovníka Uriáša, aby sa mohol oženiť s jeho ženou Bat-ševou (Betsabe). Opisuje sa aj jeho pýcha (pri sčítaní ľudu – pozri 2 Sam 24), občas aj jeho krutosť a taktiež pomerne podrobne sa opisujú jeho rodinné problémy. V jeho rodine sa vyskytol dokonca aj incest a následná bratovražda – Dávidov prvorodený syn Amnon znásilnil svoju nevlastnú sestru Tamar, za čo ho Tamarin brat Avšalom (Absolón) zavraždil (2 Sam 13). Veľmi komplikovaný vzťah mal Dávid práve s Avšalomom: Avšalom sa v snahe získať trón vzbúril proti Dávidovi a dokázal strhnúť na svoju stranu pomerne veľkú skupinu ľudí, čo vlastne zároveň svedčí aj o tom, že nie všetci boli s Dávidovou vládou spokojní (pozri 2 Sam 15,1-4; tiež 2 Sam 20). Prečo by teda autor zaznamenal všetky tieto negatívne skutočnosti, ak by jeho cieľom bolo ponúknuť zidealizovaný obraz kráľa?

Na druhej strane k určitej idealizácii určite došlo, zvlášť v textoch, ktoré hovoria o veľkej sláve a vznešenosti kráľa Dávida a jeho kráľovstva. Ak by bolo Dávidovo kráľovstvo naozaj veľmi významné, určite by sa o ňom našla nejaká zmienka napr. v zachovaných egyptských prameňoch alebo v prameňoch dokazujúcich vtedajší medzinárodný obchod. Takéto zmienky však zatiaľ úplne chýbajú. Podobne v Dávidovom hlavnom meste Jeruzaleme v tom období archeológia nepotvrdila žiadnu veľkú výstavbu a rozmach. Dávidov Jeruzalem sa však rozprestieral na mieste, kde stál neskôr jeruzalemský chrám, a tam sa doposiaľ žiadne dôkladnejšie vykopávky uskutočniť nemohli. Okrem tohto priestranstva sa Dávidov Jeruzalem rozprestieral už iba na vrchole strmého útesu týčiaceho sa nad Cedronským údolím, čo bola pomerne malá plocha, na ktorej mohlo bývať nanajvýš iba niekoľko stoviek obyvateľov, a pravdepodobne sa tu nenachádzali ani žiadne významnejšie stavby.[11]

Dávidovo kráľovstvo však na rozdiel od Šaulovho už nepochybne malo určitú vnútornú organizáciu. Svedčia o tom biblické texty v 2 Sam 8,16-18 a 20,23-26, ktoré uvádzajú zoznamy Dávidových najbližších spolupracovníkov. No v súvislosti s Dávidom ťažko zatiaľ predpokladať nejaký sofistikovanejší spôsob vlády porovnateľný s vtedajšími mocnosťami.

Zdá sa, že práve tomuto venoval viac pozornosti po Dávidovej smrti jeho následník kráľ Šalamún. Šalamúnov nástup na trón však nebol bez problémov. Z biblických textov sa zdá, že Šalamún bol synom, ktorého si Dávid osobitne obľúbil a ktorého si sám predstavoval ako svojho nástupcu. Istá časť ľudu – a medzi nimi bol aj Dávidov veliteľ a dlhoročný spoločník Joav – sa však domnievala, že Dávidovým právoplatným nástupcom by po smrti Dávidových synov Amnona, Avšaloma a pravdepodobne aj Kiláva (Cheleaba) mal byť štvrtý v poradí Adonijja (Adoniáš). Preto keď Dávid zoslabol, Adonijja si začal organizovať svojich stúpencov. Vtedy Šalamúnova matka Bat-ševa a prorok Nátan prišli za Dávidom a podnietili ho, aby jasne vyjadril svoju vôľu, že jeho následníkom sa má stať Šalamún. Šalamún bol tak ešte počas Dávidovho života pomazaný za nového izraelského kráľa, čím sa podarilo zabrániť pomaly sa rodiacej vzbure. Keď však Šalamún po Dávidovej smrti nastúpil na trón, postupne začal odstraňovať svojich možných protivníkov, obeťou čoho sa stal napokon aj jeho brat Adonijja (porov. 1 Kr 2). Šalamúnova vláda sa obvykle v porovnaní s Dávidovou vládou charakterizuje ako obdobie pokoja, ale zdá sa, že cenou tohto pokoja bolo Šalamúnovo pomerne kruté zúčtovanie so svojimi protivníkmi na počiatku jeho vlády.

Táto stránka Šalamúnovej osobnosti nie je príliš známa. Omnoho známejšie je vyobrazenie Šalamúna ako múdreho, bohatého a podnikavého panovníka a ako staviteľa veľkolepého chrámu v Jeruzaleme a mnohých ďalších monumentálnych stavieb. Takýto obraz kráľa Šalamúna aspoň poskytujú biblické texty. Je však tento obraz v súlade s tým, čo nám o dobe kráľa Šalamúna (teda približne o 2. polovici 10. st. pr. Kr.) hovorí mimobiblická história a archeológia?

V prvom rade treba poznamenať, že meno kráľa Šalamúna sa v súvekých mimobiblických prameňoch nikde neuvádza. Týmto tvrdením sa samozrejme nechce spochybniť jeho historická existencia (ako sme už poznamenali, existencia dynastie, ktorú založil Dávid, je už aj mimobiblickým prameňom dokázaná), ale môže naznačovať, že podobne, ako to bolo povedané v súvislosti s Dávidom, sláva a vznešenosť jeho kráľovstva nebola príliš veľká, išlo skôr o kráľovstvo lokálneho významu.

Keďže sa Šalamún na rozdiel od svojho otca Dávida už nemusel toľko venovať obranným vojnám a rozširovaniu hraníc, mohol venovať viac pozornosti vnútornej organizácii kráľovstva, rozvoju obchodu s okolitými krajinami a niektorým budovateľským projektom. O dôkladnejšej vnútornej organizácii svedčí predovšetkým text 1 Kr 4, ktorý uvádza omnoho viac jeho bližších spolupracovníkov, ako tomu bolo za vlády jeho otca Dávida. Okrem iného sa v tomto texte jasne hovorí o dvanástich menších územných celkoch, ktoré mali svojho správcu. Pozoruhodnou zmenou v tomto texte je aj skutočnosť, že na prvom mieste sa medzi blízkymi spolupracovníkmi Šalamúna uvádza kňaz Azarjahu (Azariáš), syn Cadóka (Sadoka), čo je pravdepodobne svedectvom o rastúcom vplyve kňazskej triedy v izraelskej spoločnosti.

Kráľ Šalamún ďalej venoval pomerne veľkú pozornosť rozvoju obchodu. Uvedomoval si výhodnú polohu svojich území, ktoré sa nachádzali na dôležitých medzinárodných obchodných cestách a usiloval sa preto zapojiť svoju krajinu do medzinárodného obchodu a ťažiť z neho. Avšak konkrétne údaje o jeho veľkých obchodných aktivitách prítomné v biblických textoch (napr. v 1 Kr 10) sa zdajú byť na základe archeologických výskumov nadnesené a málo pravdepodobné.

Kráľ Šalamún sa však asi najviac preslávil ako staviteľ. Dal opevniť viaceré dôležité mestá svojho kráľovstva ako napr. Chacor (Heser), Megiddo (Magedo), Gezer (Gazer). Najväčšiu stavebnú aktivitu prejavil v Jeruzaleme: pre seba vybudoval honosný palác a do dejín Izraela sa predovšetkým zapísal ako staviteľ jeruzalemského chrámu. Ako je známe z dejín, Šalamúnom postavený jeruzalemský chrám úplne zničil babylonský kráľ Nebuchadneccar (Nabuchodonozor) v roku 586 pr. Kr. Po návrate z babylonského zajatia niekedy okolo roku 520 pr. Kr. bol na tom istom mieste postavený nový chrám. Veľký staviteľ kráľ Herodes (37-4 pr. Kr.) tento tzv. druhý chrám značne prestaval a výrazne rozšíril. Bolo to však za cenu úplného zničenia akýchkoľvek pozostatkov stavieb z predchádzajúcich období, a tak z archeologického hľadiska sú Šalamúnov chrám a palác, ktorý sa pravdepodobne nachádzal v blízkosti chrámu, pre nás úplne nedostupné. Jediným zdrojom detailnejších informácií o týchto stavbách zostáva iba biblický text. Z neho pomerne jednoznačne vyplýva, že stavba vychádzala z kanaánskych modelov stavieb podobného druhu. Niektorí odborníci sa dokonca domnievajú, že v prípade chrámu nešlo o úplne novú stavbu, ale skôr o prestavbu už predtým jestvujúceho chrámového komplexu, ktorý v Jeruzaleme stál už od čias kanaánskych Jebuzejcov. [12] Podľa niektorých odborníkov je tiež možné, že veľkolepý biblický opis vnútorného zariadenia chrámu (1 Kr 7,13-51) odráža skôr vnútorné zariadenie chrámu z neskoršieho obdobia a v neskoršej biblickej tradícii bolo stotožnené so zakladateľom chrámu Šalamúnom. Ak by to tak aj bolo, Šalamúnovi nemožno uprieť zásluhu, že práve on položil vybudovaním/prebudovaním chrámu v Izraeli pevné základy kultu, ktorý sa potom ďalej rozvíjal. S týmto súhlasia aj napriek nedostatku archeologických dôkazov aj odborníci, ktorí sú inak k biblickým svedectvám veľmi skeptickí, ako napr. izraelský archeológ Israel Finkelstein, podľa ktorého „najlepší dôkaz, ktorý by mohol podporovať názor, že chrám postavil Šalamún, je zásadný význam chrámu pre neskorší Šalamúnov obraz. Podobne ako sa Dávid pripomínal ako zakladateľ judskej dynastie, Šalamún sa pripomínal ako patrón miestneho jeruzalemského kultového miesta.“[13]

Ku koncu Šalamúnovej vlády začala jeho moc upadať. Jeho kráľovstvo stratilo územie Edomska a územie okolo Damasku a muselo čeliť aj istým vnútorným napätiam. Biblické texty to zdôvodňujú jednak Šalamúnovou krutovládou, keď stanovil pre svojich poddaných nútené práce, a jednak Šalamúnovým nemravným spôsobom života. Opäť tento realistický negatívny pohľad na biblického kráľa, ktorý bol v neskorších tradíciách idealizovaný, sa ponúka ako dôležitý argument v prospech historickej hodnovernosti príbehov opísaných v biblickej knihe 1 Kr.

Šalamún zomrel okolo roku 930 pr. Kr. Vnútropolitické problémy, ktoré sa v posledných rokoch jeho vlády prejavovali stále naliehavejšie, prepukli po jeho smrti v plnej sile. Šalamúnov (pravdepodobne prvorodený) syn Rechavám (Roboam) sa po Šalamúnovej smrti vybral do Šechemu (Sichemu), aby tam bol predstaviteľmi celého Izraela pomazaný za kráľa (1 Kr 12,1). Tento údaj je dôležitý pre pochopenie nasledujúcich udalostí. Ako sme už uviedli, v prípade kráľa Dávida prišli samotní predstavitelia severného Izraela na judské teritórium do Hebronu a sami ho požiadali, aby sa stal ich kráľom. Kráľ Šalamún bol pomazaný za kráľa prirodzene v hlavnom meste Jeruzaleme. Rechavám však z Jeruzalema odchádza na územie severného Izraela, aby sa práve tam nechal pomazať za kráľa. Aj toto svedčí o tom, že vo vzťahoch medzi severným a južným Izraelom to už vrelo.

Na čele vyjednávačov severného Izraela stál Jarovám (Jeroboam). On ešte za Šalamúnovej vlády zosnoval vzburu proti Šalamúnovi a po jej potlačení sa až do Šalamúnovej smrti ukrýval v exile v Egypte. Po príchode Rechaváma do Šechemu Jarovám stanovil jednoznačnú podmienku, že ho podporia ako kráľa, iba ak zruší nútené práce a vysoké dane, ktoré na nich uvalil Šalamún. Rechavám to však na radu svojich mladších spoločníkov (proti vôli starších) jednoznačne odmietol, čo následne vyprovokovalo vzburu, ktorej Rechavám ledva unikol.

Týmto sa začala nová epocha v dejinách Izraela, ktorý približne dve nasledujúce storočia jestvoval vo forme dvoch štátnych útvarov: ako severné Izraelské kráľovstvo a južné Judské kráľovstvo. V Judskom kráľovstve naďalej pokračovala Dávidova dynastia, v Izraelskom kráľovstve sa prvým kráľom stal práve Jarovám. Jeho sídlom bol sprvu Šechem, neskôr sa presunul do Penuelu (Fanuelu) v Zajordánsku a napokon sa usídlil v Tirce (Terse). Za vlády Jarováma sa severný Izrael prestal zúčastňovať kultu v jeruzalemskom chráme a namiesto toho sa zriadili dve hlavné svätyne: Betel v južnej časti a Dan v severnej časti kráľovstva.

Izraelské kráľovstvo získalo v porovnaní s Judskom rozsiahlejšie územie, čo sa prejavilo aj na jeho väčšej prosperite. Archeologické nálezy dokazujú postupný veľký rozmach osídlenia v severnom Izraeli v priebehu 9. a 8. st. pr. Kr. Od vlády Omrího (Amriho) sa niekedy okolo roku 880 pr. Kr. stal hlavným mestom severného Izraela Šomrón (Samária), ktorý bol na miestne pomery veľkolepým mestom. V Judsku bola situácia odlišná. Väčší nárast obyvateľstva a stavebných aktivít badať až na konci 8. st. pr. Kr., pravdepodobne až v súvislosti s pádom severného Izraela, ktorý v roku 722 pr. Kr. dobyla Asýrska ríša.

Hoci severný Izrael počas takmer celého tohto obdobia prosperoval lepšie, vláda v Judskom kráľovstve bola stabilnejšia. Aj napriek niekoľkým sprisahaniam sa až do pádu Jeruzalema v roku 586 pr. Kr. v Judsku udržala pri moci Dávidova dynastia. Neboli to ideálni králi, mnohí z nich sú v zachovanej biblickej tradícii ostro kritizovaní, nikto z nich už nedosiahol veľkosť Dávida a Šalamúna. V pozitívnejšom svetle sú spomedzi nich predstavení v podstate iba králi Chizkijjahu (Ezechiáš) a Jošijjahu (Joziáš). Chizkijjahu uskutočnil dôslednú náboženskú reformu, za jeho vlády Jeruzalem ustál nemilosrdné obliehanie asýrskymi vojskami v roku 701 pr. Kr. a pod jeho vedením bol Jeruzalem značne rozšírený a prestavaný. Jošijjahu vládol v druhej polovici 7. st. pr. Kr. a tiež uskutočnil veľmi dôležitú, tzv. deuteronomistickú náboženskú reformu.

V severnom Izraeli bola situácia odlišná. V jeho približne dvestoročnej histórii sa vystriedalo dokonca viacero dynastií. Po Jarovámovi z jeho rodu vládol iba jeho syn Nadav (Nadab). Iba po roku vlády sa proti nemu sprisahal Báša (Bása) z kmeňa Isachar a zavraždil ho. Avšak ani Báša nezaložil trvalú dynastiu. Ďalším kráľom sa síce stal jeho syn Ela, ale už po dvoch rokoch vlády sa proti nemu sprisahal jeho vlastný dôstojník Zimrí (Zambri), ktorý sa však k vláde v podstate ani nedostal. Biblický text mu prisudzuje iba sedem dní vládnutia. Keď sa totiž o jeho sprisahaní dozvedelo vojsko, ktoré bolo v tom čase na vojenskom ťažení proti Filištíncom, vrátilo sa a nechalo ustanoviť za nového kráľa svojho veliteľa Omrího a Zimrí vtedy spáchal samovraždu.

O Omrím sa už dá hovoriť ako o zakladateľovi novej dynastie. Tvorili ju síce iba štyria panovníci a udržali sa pri moci len približne štyridsať rokov, ale práve samotný Omrí a jeho syn Achab patria medzi najvýznamnejších panovníkov dejín severného Izraela. Posledný člen tejto dynastie kráľ Jehoram (Joram) sa však tiež stal obeťou sprisahania. Zavraždil ho jeho veliteľ Jehú. Ten sa potom stal novým izraelským kráľom a zároveň zakladateľom dynastie, ktorá v severnom Izraeli vládla takmer sto rokov. Tvorilo ju celkovo päť kráľov, z ktorých najvýznamnejší bol Jarovám II., panujúci približne štyridsať rokov. Posledným z tejto dynastie bol Zecharjahu (Zachariáš), ktorý vládol iba šesť mesiacov. Stal sa obeťou sprisahania, ktoré proti nemu zosnoval istý Šallum (Selum) pravdepodobne zo Zajordánska. No už po mesiaci vlády sa aj proti nemu sprisahal istý Menachem (Manahem) z Tircy a ujal sa vlády. Ale ani on nezaložil trvalú dynastiu. Jeho syn Pekachja (Fakeiáš) panoval iba dva roky, keď sa proti nemu sprisahal jeden z jeho veliteľov Pekach.

To už bolo obdobie, keď bol severný Izrael pod mocným vplyvom Asýrskej ríše. Z asýrskych prameňov vyplýva, že asýrsky kráľ Tiglatpileser (Tiglatpilésar) približne po piatich rokoch [14] Pekachovej vlády ustanovil za jeho nástupcu Hošeu (Osého). V biblickom texte táto zmienka chýba a uvádza sa, že Hošea sa sám presadil ako nový izraelský kráľ uskutočnením sprisahania proti Pekachovi. Pravda je možno kdesi uprostred – Hošea sa možno sprisahal proti Pekachovi s podporou Asýrska.

Hošea bol posledným kráľom severného Izraela. Hoci pravdepodobne začal vládnuť s podporou Asýrska, severný Izrael – podobne ako v tom čase aj Judsko – bol vazalom Asýrska a musel odvádzať vysoké poplatky. Tento stav podnietil Hošeu k vstupu do protiasýrskej koalície, na čele ktorej stál Egypt. To vyprovokovalo vtedajšieho asýrskeho kráľa Salmanassara V. k zásahu. Salmanassarov nástupca Sargon II. napokon v roku 722 pr. Kr. dobyl severoizraelské hlavné mesto Šomrón, čo de facto znamenalo koniec dejín severného Izraelského kráľovstva. Asýrčania v snahe zabrániť snahám znovu nastoliť Izraelské kráľovstvo deportovali časť obyvateľstva do iných častí svojej ríše a naopak na územie severného Izraela presídlili obyvateľstvo z iných dobytých území.

Ako už bolo uvedené, Judsko v tom čase bolo síce vazalským štátom Asýrie a tiež platilo vysoké poplatky, ale uchovalo si svoj štatút samostatného kráľovstva vedeného predstaviteľom dávidovskej dynastie. Judsko napokon prežilo aj samotnú mocnú Asýrsku ríšu. V roku 612 pr. Kr. spojené babylonské a médske vojská dobyli hlavné mesto Asýrskej ríše Ninive a ovládli celé jej územie. V Judsku vtedy panoval už spomínaný, v biblických textoch pozitívne hodnotený Jošijjahu. Keď však v roku 609 pr. Kr. egyptský faraón Necho (Nechao) II. vyšiel na pomoc porazenej Asýrskej ríši, Jošijjahu sa pokúsil jeho postup zastaviť. V tejto bitke Jošijjahu zahynul. Necho potom istý čas kontroloval moc v Judsku. Po troch mesiacoch vlády zosadil z trónu Jošijjahuovho syna Jehoachaza (Joachaza) a na trón dosadil ďalšieho jeho syna Eljakíma (Eliakima), ktorému zmenil meno na Jehojakím (Joakim).

V roku 605 pr. Kr. stále mocnejúca Babylonská ríša porazila Egypt, čím sa Judsko dostalo pod mocenský vplyv Babylonskej ríše. Keď sa však Egypt po tejto porážke trochu skonsolidoval, Jehojakím dosť nerozumne vstúpil do protibabylonskej koalície na stranu Egypta, čo vyprovokovalo babylonského kráľa Nebuchadneccara k vojenskému ťaženiu proti Jeruzalemu. Nebuchadneccar v roku 597 pr. Kr. Jeruzalem, v ktorom sa medzičasom stal kráľom Jehojakímov syn Jehojachín (Joachin), dobyl. Jehojachína spolu so skupinou významných judských mužov deportoval do Babylónie a na trón dosadil tretieho Jošijjahuovho syna Mattanju (Mataniáša), ktorému zmenil meno na Cidkijjahu (Sedekiáš). Cidkijjahu po niekoľkých rokoch svojej vlády spravil rovnakú chybu ako jeho brat Jehojakím: vstúpil do protibabylonskej koalície pod vedením Egypta. To opäť vyprovokovalo babylonského kráľa Nebuchadneccara k vojenskému ťaženiu proti Jeruzalemu, ktorý po takmer trojročnom (pravdepodobne nie sústavnom) obliehaní v roku 586 pr. Kr. padol a bol úplne zničený spolu so Šalamúnovým chrámom. Veľká časť obyvateľstva bola deportovaná do Babylónie, ponechaná bola iba časť chudobnejšieho obyvateľstva. Rok 586 pr. Kr. znamenal de facto aj koniec vlády Dávidovej dynastie, ktorá sa udržala pri moci približne štyristo rokov.

Keď perzský kráľ Kýros roku 539 pr. Kr. porazil Babylon, vydal edikt, ktorým povolil deportovanému obyvateľstvu vrátiť sa do krajín svojho pôvodu. Takto začal vo viacerých etapách aj návrat skupín Židov na územie biblického Izraela. V jednej z prvých skupín bol aj Zerubbavel (Zorobábel), ktorý pochádzal z dávidovskej línie a stal sa judským miestodržiteľom. [15] Práve za jeho správcovstva začali v Judsku práce na obnove jeruzalemského chrámu, čo pravdepodobne vzbudilo aj nádeje na obnovenie vlády dávidovskej dynastie. Tá sa však už nikdy reálne nedostala k moci. Do roku 330 pr. Kr. bolo Judsko pod nadvládou Perzie. Po víťazstve Alexandra Veľkého nad Perziou nad územím Izraela panovali najprv Ptolemaiovci z Egypta a neskôr Seleukovci z Antiochie. Isté nádeje na obnovenie izraelskej monarchie skrsli v 2. st. pr. Kr. v súvislosti s machabejským povstaním, ale dlhodobú úplnú nezávislosť už Izraeliti nezískali. V roku 63 pr. Kr. sa napokon izraelské územia dostali pod nadvládu Rímskej ríše, ktorá napokon viedla až k opätovnému dobytiu Jeruzalema v roku 70 po Kr.

Nádeje na obnovu izraelskej monarchie na spôsob vlády biblických kráľov Dávida a Šalamúna však nikdy úplne nevyhasli. Postupne našli svoje vyjadrenie v postave očakávaného ideálneho kráľa (Pomazaného = Mesiáša) z potomstva kráľa Dávida, ktorého „v plnosti čias“ pošle Izraelu Boh. On opätovne zjednotí rozptýlené izraelské kmene do jedného národa a nastolí vládu pokoja, prosperity a blahobytu. Jeho vláda spojí všetko ideálne z obdobia panovania kráľov Dávida a Šalamúna, všetko to, čo sa v dejinách Izraela už od čias ich vlády nikdy v plnosti nevrátilo. O tomto v krásnych obrazoch hovoria mnohé starozákonné prorocké texty.

Vždy boli medzi Židmi skupiny, ktoré očakávali naplnenie týchto prorockých prísľubov v konkrétnej podobe v reálnych dejinách samotného Izraela. Po babylonskom exile sa však v istých židovských kruhoch začali tieto nádeje prelínať stále viac s eschatologickými očakávaniami, ktoré sa v plnosti uskutočnia až na konci čias. U kresťanov našli svoje naplnenie v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna a človeka, ktorý ako človek pochádzal z potomstva kráľov Dávida a Šalamúna a ktorý svojou vykupiteľskou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním nastolil nové duchovné Božie kráľovstvo, ktoré dosiahne svoju plnosť pri jeho druhom príchode. A práve tento zduchovnený pohľad na kráľovstvo Dávida a Šalamúna, ktoré sa v osobe Ježiša Krista stalo večným, bol taký podnetný pre panovníkov, ktorých formovalo kresťanstvo.