Dvadsať rokov
Číslo 4/2009 ·
·
Čítanosť článku: 3184
Milosrdný čas vyplavuje zlé zážitky, my však zabudnúť nesmieme. Nesmieme zabudnúť, že čas, ktorý sme žili – všetky tie škaredé roky –, za celý ten čas sme stratili prehľad. Privykli sme a prestali veriť. Pritom všade okolo bol zdevastovaný duchovný svet. Svet, v ktorom sa podaktorým začalo dariť a zabývali sa v ňom. Bol to pritom dom odpornej lži a kalu, orientovaného na primitívny blahobyt. Akoby všetko mala ospravedlniť otázka: aké je to mať sa dobre? Mali by sme už konečne popísať, čo k tomu dobrému patrí a o čo sa to vlastne usilujeme.
Dávnejšie som napísal úvahu na tému Prečo by sme sa mali mať lepšie? inšpirovanú televíznou debatou. Mĺkvy sociológ v pretekoch účastníkov debaty povedal, ako zariadiť, aby sme sa mali lepšie a ešte lepšie. Povedal suchú stručnú vetu: naozaj neviem, prečo by sme sa mali mať lepšie. Myslím, že najmä v dnešných miestnych aj globálnych súvislostiach by sme si mali takú otázku klásť znova a znova. A, pravdaže, na ňu odpovedať. Niektorí spomínajú, ako bolo dobre za slovenského vojnového štátu a iní (nie sú to tí istí ?) zase za socializmu. Navždy som si zapamätal, ako sa v roku 1989 istý český novinár v rozhovore s Václavom Havlom ubezpečoval: na socializmus nesiahnete, však?! Zdá sa, že súdruhovia hodlajú socializmus dobudovať stoj čo stoj. Chýbalo im už len málo, škoda by bolo odísť od rozrobenej práce. A ešte raz Václav Havel. Spomínam na čas, keď hneď na začiatku prezidentovania trúfalo pozval pápeža i dalajlámu na návštevu Československa. Považoval za dôležité zdvihnúť náš zrak nahor.
Veľa ľudí žije v presvedčení, že nemá zmysel vzdorovať silám, ktoré nás ovládajú. Veľa ľudí verí, že sme v moci niekoho iného, cudzích mocností, tajných služieb, slobodomurárskych lóží, scientológov, Židov. Nedôvera vo vlastné sily a vlastné schopnosti ich zbavuje súdnosti a odvahy rozhodovať sa. Zostáva len nenávisť a závisť. Jednostaj sa hnevajú, kľajú a nadávajú. Občas tresnú do stola a škaredo kričia. Rapsodické vzbĺknutia trvajú krátko a nemôžu dozrieť do uvážlivého pokračovania a k úspešnému koncu. Žiadne riešenie. Len staronové šarvátky a zakoreňovanie presvedčenia, že niet nádeje, pokiaľ nepotrestáme a neodplatíme staré krivdy. Už našim starým otcom to liezlo na nervy. Stále sa pohybovať v uzavretom kruhu bez východiska.
Hoci sme my, výtvarníci, bolo iniciátormi a organizátormi prvých zhromaždení v Novembri, mám naliehavý pocit, že sme všetci hanebne meškali. Berlínsky múr bol v rozvalinách a my sme stále vyčkávali. Na čo? Na koho?
Keby November ’89 priniesol len tých niekoľko dní, keď sme k sebe boli ohľaduplní, tolerantní či až nežní, stálo to za to. Stačilo by, aby sme ten pocit obnovovali a on aby pretrvával, aby bol každodenný. V tých opojných dňoch Novembra sme očakávali, že s komunistickými papalášmi budú riadne súdne procesy. Bol som tiež presvedčený, že je nevyhnutné vystaviť im „účet“. Komunisti prísne strážili stranícku pôdu a svoju výlučnosť. Na ÚV KSS sa raz pomýlili. Pozvali ma na exhibíciu ideologického tajomníka súdruha Pezlára. Prednášková miestnosť na Hlbokej bola plná a súdruh tajomník vo forme. Výkvet slovenského umenia, členovia predsedníctiev umeleckých zväzov boli zvolaní, aby počúvali, čo zažil v perestrojkovej Moskve. Súdruh tajomník sa prechádzal pred lavicami, občas nazrel do svojho tučného zápisníka a štedro nás obdarúval duchaplnosťami, bonmotmi a vtipmi. Sála sa bavila, všetci mu viseli na ústach, srdečne a vďačne sa smiali ako deti. V čom bol problém? Niekto sa na sekretariáte zmýlil, nezbadal, že predseda MOZSVU nie je člen strany.
Mali by sme si zapamätať, že nie sme nevinní, že sme súviseli s režimom, že sme boli maloverní. Prispievali sme k pomerom, ktoré dnes tak povrchne odsudzujeme, a iní by sa nebránili, keby sa tie časy vrátili. Dobre je kajať sa za viny a najlepšie je robiť tak verejne. Stačilo by, keby tí, čo boli najhorlivejší, nevyskakovali a prekrývali tak svoj podiel viny. Zdá sa mi, že horlivosť je tá typická vlastnosť, ktorá sa prejaví po každej zmene a rýchlo siaha po novom kabáte. Všimnite si, akí sú citliví, ak im pripomenieme červenú minulosť. Nevedia nám odpustiť, že im to pripomíname, ale gágajú, lebo vedia, že sú trafení. Hnevajú sa a vtedy očervenejú. Žiaľ, nie od hanby.
Počul som od mienkotvorného umelca, že o odpustenie treba žiadať. Nedarí sa mi tak uvažovať. Zdá sa mi šľachetné a správne odpúšťať aj bez požiadania. Neznamená to zabudnúť. Bože chráň! Pamäť si treba strážiť, budeme ju ešte potrebovať. Napríklad taká Matica slovenská. Narodil som sa do rodiny, kde v hosťovskej izbe visel zarámovaný obraz potvrdzujúci členstvo môjho otca v Matici. Ešte keď som bol školák, dostal som členskú legitimáciu aj ja. Bol som preveľmi pyšný. Po Novembri ’89 ma VPN nominovala do Matice a tam ma zvolili za jedného z podpredsedov. Mal som pocit, že som na správnom mieste. Netrvalo to však dlho a začalo sa ukazovať na nepriateľov. Herci tam našli dobrú scénu na vlastenecké etudy. Istý spisovateľ sa tak veľmi bál o slovenčinu, až plakal pri prejave. A ďalší varoval, že stačí jediná facka v krčme na juhu a potečie krv. Ľahko mi bolo odísť. Nepatril som do takej Matice.
Aj napriek pretrvávajúcim rozporom a nedorozumeniam stojíme pravdepodobne pred veľkou zmenou vo vzťahoch miestnych, ale aj globálnych. Nesporný pokrok, ktorý je dôsledkom dohôd o dodržiavaní ľudských práv, utlmuje dlhoročné malé i veľké konflikty. Ak mohla vzniknúť učebnica dejepisu medzi tradične súperiacimi Francúzmi a Nemcami, niečo podstatné sa zmenilo. Nepochybne sa to podarí aj v nádejnom úsilí urobiť niečo podobné a dohodnúť sa na spoločnom slovensko-maďarskom dejepise. Nechce sa mi veriť, že by mohla pretrvávať zloba a nenávisť aj v čase, ktorý ponúka iné perspektívy. Aby sme si uvedomili skutočný základ nášho vedomia, musela asi prísť námietka proti krížu v talianskych školách.
Zostane to miesto po kríži prázdne? Alebo ho niečo nahradí? Relativizovanie hodnôt, strata zásad, rozpad hierarchií silno ovplyvňujú aj úsilie umenia. Je ako infekcia z estetiky, ktorá zasahuje etiku.
Autor je výtvarník. Dňa 19. novembra 1989 vzniklo v byte Miroslava Cipára a jeho manželky prvé vyhlásenie VPN.